Cirkev založil Svätý Duch.

Bez prítomnosti Ducha Svätého

cirkev nemôže jestvovať.

 

ČO ZNAMENÁ SLOVO CIRKEV ?

 

Z nesprávneho výkladu tohto slova sa odvíja veľmi veľa nesprávnych učení. Slovníky a encyklopédie RKC jednotne uvádzajú, že slovenské slovo „cirkev“ pochádza z gréckeho „kyriaké“. Grécke slovo kyriaké pochádza z podstatného mena „kýrios“, čo je po slovensky pán. Takže slovo „kyriaké“ označuje vlastne všetko to, čo patrí pánovi – priestor, v ktorom platí moc a vlastníctvo pána – pánovo panstvo. A to je cirkev. Ibaže slovo „kyriaké“ sa v tomto zmysle v NZ nikde nenachádza! (Toto slovo je v NZ len na dvoch miestach, a to vo význame privlastňovacích prídavných mien: večera Pánova; deň Pánov).

Všade, kde my v NZ v slovenských prekladoch čítame cirkev, v gréckej pôvodine sa nachádza slovo ekklésia! 

Pôvodný význam slova „ekklésia“ kým sa nepoužilo v knihách biblie znamenal verejné zhromaždenie nenáboženského typu. Nie je to náhoda, že toto slovo použili pisatelia NZ na označovanie Božieho ľudu, lebo prv, ako sa toto slovo použilo v knihách NZ, bolo dávno zaužívané pre knihy SZ. Totiž v gréckom preklade SZ nazvanom Septuaginta sa slovom „ekklésia“ prekladalo hebrejské slovo „qahal“. A slovo „qahal“ znamená zhromaždenie. Vo väčšine prípadov označuje tie stretnutia vyvoleného ľudu – Izraela, ktoré sa konali na príkaz Boží. Teda minimálne 200 rokov pred príchodom Krista sa Boh postaral o to, aby sa slovo „ekklésia“ zaužívalo na označenie stretávania Božieho ľudu! Uvádzam dva príklady zo SZ:

Pán mi dal dve kamenné tabule popísané Božím prstom a na nich boli všetky slová, ktoré vám Pán povedal v deň zhromaždenia z ohňa na vrchu. {De 9:10 LXX} (deň zhromaždenia – héméra ekklésias).

ALELUJA. Spievajte Pánovi pieseň novú; jeho chvála nech znie v zhromaždení svätých. {Ž 149:1 LXX} (zhromaždenie svätých – „ekklésia ósión“)

Pozrime sa teraz etymologicky na grécke slovo „ekklésia“. Podstatné meno „klésis“ značí pozvanie, ale vo význame vyvolenie, alebo presnejšie výber k určitému povolaniu; povolanie. Predpona „ek-“ znamená von, preč, z, zo, od. Teda zložené slovo „ekklésia“ označuje pozvanie niekde von, vo význame výjdenie pozvaných spomedzi ostatných – von spomedzi celku tých, ktorí ostali.

Takže v tomto slove je vlastne vynikajúco vyjadrený princíp Božieho ľudu:

Sú to povolaní Kristovi,

ktorí jeho pozvanie  prijali,

vyšli spomedzi sveta

a stali sa  vyvolení.

 

Túto myšlienku podporuje Pavlova výzva Korintským:

A preto vyjdite spomedzi nich, oddeľte sa, hovorí Pán, a nečistého sa nedotýkajte; a ja vás prijmem a budem vaším Otcom a vy budete mojimi synmi a dcérami, hovorí všemohúci Pán. {2 Kor 6:17–18}

Hoci gréčtina má niekoľko synonymných výrazov, ktoré vyjadrujú stretávanie či zhromažďovanie náboženského typu, pisatelia NZ zámerne nepoužili tieto výrazy na označenie Božieho ľudu. Hlavný dôvod bol ten, aby odlíšili stretávania kresťanov od pohanských kultických stretnutí. V tej dobe to bolo potrebné z dvoch dôvodov:

¨  pohanské náboženské stretnutia v gréckom a rímskom mnohobožstve boli ešte živé a aktuálne,

¨  slovo kresťan ešte neexistovalo – vzniklo neskoršie a bolo vlastne prezývkou Kristových stúpencov.

 

Ak teda pisatelia NZ použili slovo ekklésia, je jasné, že toto slovo dostalo nový význam – označovanie stretnutí Božieho ľudu.

 

Slovo „ekklésia“ má však v NZ štyri základné významy a ich možné preklady:

    1. význam:            akt zhromažďovania Božieho ľudu

                                       v preklade zhromaždenie, stretnutie (hovorove zhromko, stretko)

    2. význam:            miesto zhromažďovania a aj budova zhromažďovania

                                       možno preložiť ako zbor (zhromko, stretko)

    3. význam:             názov zhromažďujúceho sa ľudu v danom mieste

                                        dá sa preložiť ako zbor, kresťanská obec, kresťanské spoločenstvo

    4. význam:             kresťanstvo vo význame Boží ľud, bez ohľadu na miesto

                                       možno preložiť ako cirkev

Slovenské slovo cirkev teda znamená zhromaždenie Božieho ľudu, v ktorom sa každý jednotlivec stal súčasťou Božieho ľudu tak, že prijal zástupnú obeť Ježiša Krista. Nuž slovo cirkev predstavuje viditeľné zhromaždenie, ktoré má svoje konkrétne miesto, svojich konkrétnych ľudí a je možné ho navštíviť. 

Vidíme, že v 4. význame ide o pojem ľudského zoskupenia a súčasne Božej inštitúcie. To je čosi veľmi zvláštne, čo nemá nijakú obdobu v spoločenskom bytí. A preto sa zdá byť na prvý pohľad veľmi správne, že na toto „božsko-ľudské“ pomenovanie používame v slovenskom preklade slovo, ktoré sa na nič iné nepoužíva. Slovo cirkev síce túto podmienku spĺňa, ale za stáročia latinskej nezrozumiteľnej liturgie boli tomuto slovu priradené významy, ktoré mu NZ nedáva. Ak teda to slovo v súčasnosti pre zaužívanosť ešte používame, musíme mať pri tom vždy na pamäti, z čoho to slovo pochádza a tiež posúdiť, v akom význame sa na tom-ktorom mieste nachádza. Vždy treba mať na pamäti, že slovo cirkev znamená zhromaždenie Božieho ľudu! A podľa toho treba prispôsobiť aj výklad tej-ktorej časti. 

Toto si uvedomili nielen evanjelické cirkvi, ale i katolíci, a preto sa v jednotlivých cirkevných dokumentoch RKC objavujú čoraz častejšie nové pomocné výrazy, ktorými sa prekladá slovo „ekklésia“. Napríklad cirkevný zbor, cirkevná obec, miestna cirkev, cirkev, Cirkev, univerzálna Cirkev, čiastková cirkev, partikulárne cirkvi, zhromaždenie, cirkevné zhromaždenie, spoločenstvo, obecenstvo, kresťanská obec ap.

Žiaľ, práve táto rozmanitosť pomocných výrazov spôsobuje v Božom ľude dezorientáciu a nesprávne usmerňuje zmýšľanie čitateľa. Lebo laik nevie, že pojmy „univerzálna Cirkev“ či „partikulárna cirkev“ sú ľudské výmysly. Nevie, že v NZ sa také pojmy nikde nenachádzajú.

Uvedené problémy príkladne odstránil nemecký Elberfeldský preklad NZ, ktorý priradil všetkým prípadom gréckeho výskytu ekklésia jediný jednotný výraz „zhromaždenie“ (Versammlung). Tak zamedzil špekuláciám s týmto jedinečným slovom.

 

JE PETER HLAVOU CIRKVI ?

 

Predovšetkým si musíme ujasniť miesto, kde je slovo cirkev použité po prvýkrát. Toto slovo sa nachádza v NZ prvý raz v známom príbehu, kde Pán Ježiš dáva Petrovi poverenie na zostavu a vedenie cirkvi. Je to zapísané v Matúšovom evanjeliu v 16. kapitole, 18. verši. A práve tu ide o počiatok nedorozumenia medzi katolíkmi a ostatnými kresťanmi. V čom to spočíva?

Najprv citujeme katolícky preklad (Rím 1995): A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. {Mt 16:18}

A teraz si to skúsme preložiť správne: A ja ti hovorím, že ty si Skala (Peter), a na tej skale postavím svoje [prvé] zhromaždenie a [toto] nepremôžu [ani] brány ríše smrti.

Pri takomto preklade, začneme Petrovo postavenie chápať celkom inak. Peter jednoducho dostal zasľúbenie, že založí prvý zbor, a tým, že ho v Jeruzaleme založil, Pánov príkaz vyplnil. Keďže bol prirodzeným vodcom dvanástich apoštolov, je samozrejmé, že zo začiatku vplýval na usmerňovanie tohto zboru. Ale nikdy ho sám neviedol! O tom svedčí niekoľko nasledovných dôkazov:

 

1.  Prvé zborové zasadanie nezvolal Peter, ale kolektív všetkých dvanástich apoštolov:

Preto Dvanásti zvolali zhromaždenie učeníkov a povedali: “Nie je správne, aby sme my zanedbávali Božie slovo a obsluhovali pri stoloch.“ {Sk 6:2}

 

2.  V krátkej dobe po založení tohto prvého zboru bol už jeho vodcom Ježišov brat Jakub. A sám Peter toto vedenie rešpektuje:

Pokynul im rukou, aby boli ticho, a vyrozprával, ako ho Pán vyviedol z väzenia, a povedal: „Oznámte to Jakubovi [i] a bratom.“ Potom vyšiel von a odišiel na iné miesto. {Sk 12:17} To priznáva i samotná RKC. Vo vysvetlivkách k uvedenému veršu RKC nazýva Jakuba biskupom.

 

3.  Na prvom cirkevnom sneme bolo veľmi potrebné, aby Peter vystúpil ako jednoznačná autorita cirkvi. Bol to predsa prvý cirkevný snem v dejinách kresťanstva, a okrem toho čítame, že učeníci sa o predloženej otázke hádali, takže nutne potrebovali autoritatívny záver:

A keď nastala veľká hádka, vstal Peter a povedal im: “Bratia, vy viete, že Boh si ma od prvých dní vyvolil spomedzi vás, aby pohania z mojich úst počuli slovo evanjelia a uverili.“ {Sk 15:7}

Ak tu Peter nepovedal, že si ho Boh vyvolil, aby viedol cirkev, tak predovšetkým preto, že Boh si ho na to skutočne nevyvolil – Boh mu dal založiť zhromaždenie v Jeruzaleme. Keby Boh chcel, aby existoval v cirkvi dedične nejaký apodiktívny rozhodca, tak práve tu v tomto prípade by bolo vhodné miesto pre príklad, ako sa to má v budúcnosti aplikovať. Avšak Peter nielen že nepovedal, že by si ho bol Boh vyvolil na vedenie cirkvi, ale dokonca nepodal ani návrh na rozhodnutie tohto snemu.

 

4.  Riešenie na tomto sneme navrhol Jakub a odsúhlasil ho kolektív.

Keď sa odmlčali, ozval sa Jakub: “Bratia, vypočujte ma!“ Vtedy sa apoštoli a starší s celou cirkvou uzniesli… {Sk 15:13,22}

 

5.  V liste, ktorý obsahoval rozhodnutie snemu, niet ani slova o Petrovi. To preto, lebo rozhodnutie bolo Božie, ku ktorému sa pridal kolektív:

Lebo Duch Svätý a my sme usúdili… {Sk 15:28}

 

6.  Peter bol súčasťou tohoto kolektívu, ale nikde nevidieť, že by v tomto prostredí znamenal čo i len o štipôčku viac. Začína teda byť jasne viditeľné, že „Peterský rodokmeň“ Pán Ježiš nemal vôbec na mysli. Naopak, NZ ukazuje, že práve Peter potreboval z času na čas usmernenie a napomenutie, keď sa v ňom ozval ten starý, svojský Šimon. Ukazuje nám to scéna z listu do Galácie, kde Petra pred všetkými karhá apoštol Pavol:

Ale keď prišiel Kéfas do Antiochie, zoči-voči som sa postavil proti nemu, lebo si zaslúžil pokarhanie. Kým neprišli niektorí od Jakuba, jedával s pohanmi. Ale keď prišli, odťahoval sa a oddeľoval, lebo sa bál tých, čo boli z obriezky. A s ním sa pretvarovali aj ostatní Židia, takže sa dal aj Barnabáš strhnúť ich pokrytectvom. Keď som videl, že nepostupujú priamo, podľa pravdy evanjelia, povedal som Kéfasovi [ii] pred všetkými: „Keď ty, Žid, žiješ pohansky, a nie po židovsky, ako to, že nútiš pohanov žiť po židovsky?!“ {Gal 2:11–14}

 

A ešte jedna poznámka. Nie je dobré stavať na jednej vete, zvlášť ak nerozumieme súvislostiam. Lebo tak sa narobí veľa chýb. Uvediem príklad. Apoštol Pavol píše Korinťanom:

A okrem toho na mňa deň čo deň dolieha starosť o všetky cirkvi. {2 Kor 11:28}

Keby sme prijali tento text takto – z kontextu vytrhnutý – mohli by sme sa domnievať, že akýmsi vrchným dozorcom nad cirkvou bol aj Pavol. Prečítajte si za domácu úlohu 2 Kor 11:16–33 a uvidíte, že tento text v kontexte nič také netvrdí, ale hovorí čosi celkom iné. 

 

PREČO JEŽIŠ PRIKÁZAL PETROVI: „PAS MOJE OVCE“ ?

 

Určite to povedal nato, aby ich Peter pásol. Otázka je, kto sú jeho ovce a dokedy ich má pásť. Je to známy rozhovor Pána Ježiša s Petrom, v ktorom ho poveruje pastoračnou činnosťou a starostlivosťou nad svojím ovčincom. Ale najprv si ten text pozorne prečítame celý:

Potom sa Ježiš znova zjavil učeníkom pri Tiberiadskom mori. A zjavil sa takto: Boli spolu Šimon Peter, Tomáš nazývaný Didymus, Natanael z Kány Galilejskej, Zebedejovi synovia a iní dvaja z jeho učeníkov.

Šimon Peter im povedal: „Idem loviť ryby.“ Povedali mu: „Pôjdeme aj my s tebou.“ Išli a nastúpili na loď. Ale tej noci nechytili nič. Keď sa už rozodnilo, stál Ježiš na brehu; ale učeníci nevedeli, že je to Ježiš. A Ježiš sa ich opýtal: „Deti, máte niečo na jedenie?“ Odpovedali mu: „Nemáme.“ On im povedal: „Spustite sieť z pravej strany lode a nájdete.“ Oni spustili a pre množstvo rýb ju už nevládali vytiahnuť. Učeník, ktorého Ježiš miloval, povedal Petrovi: „To je Pán.“ Len čo Šimon Peter počul, že je to Pán, pripásal si šaty – bol totiž nahý – a skočil do mora. Ostatní učeníci prišli na lodi, lebo neboli ďaleko od brehu, len asi dvesto lakťov, a sieť s rybami ťahali za sebou. Keď vystúpili na breh, videli rozloženú pahrebu a na nej položenú rybu a chlieb. Ježiš im povedal: „Doneste z rýb, čo ste teraz chytili!“ Šimon Peter šiel a vytiahol na breh sieť plnú veľkých rýb. Bolo ich stopäťdesiattri. A hoci ich bolo toľko, sieť sa nepretrhla. Ježiš im povedal: „Poďte jesť!“ A nik z učeníkov sa ho neodvážil spýtať: „Kto si?“, lebo vedeli, že je to Pán. Ježiš pristúpil, vzal chlieb a dával im; podobne aj rybu. To sa Ježiš učeníkom zjavil už tretí raz od svojho zmŕtvychvstania.

»Ježiš udeľuje Petrovi pastiersky úrad v Cirkvi«

Keď sa najedli, Ježiš sa opýtal Šimona Petra: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo?“ Odpovedal mu: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.“ Ježiš mu povedal: „Pas moje baránky.“ Opýtal sa ho aj druhý raz: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ On mu odpovedal: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.“ Ježiš mu povedal: „Pas moje ovce!“ Pýtal sa ho tretí raz: „Šimon, syn Jánov, máš ma rád?“ Petra zarmútilo, že sa ho tretí raz spýtal. „Máš ma rád?“, a povedal mu: „Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád.“ Ježiš mu povedal: „Pas moje ovce!“ {Jn 21:1–17}

Ak tento známy príbeh vytrhneme z kontextu, môžeme ho spokojne považovať za Petrovu ordináciu na pápežskú stolicu. Ak však čítame pozorne od prvého verša, zistíme, že tu ide o čosi iné. Peter Pána trikrát zaprel, a preto sa nazdával, že spojenie s Pánom je pretrhnuté navždy. Aj napriek tomu, že po zmŕtvychvstaní ho už dvakrát videl, nemal dôvod domnievať sa, že mu Pán odpustil. Preto sa vrátil k svojmu starému rybárskemu povolaniu a šesť ďalších učeníkov ho nasledovalo.

Návrat k rybačke však znamenal aj Petrov odchod od Pána k starému životu. Preto Pán pohotovo zasahuje. Peter potrebuje najprv pohladenie, potom povzbudenie, a nakoniec poverenie. Ale je to ešte stále ten istý Peter, neodiaty mocou z výsosti. Preto mu Pán nič nevyčíta, ale ani mu priamo nehovorí o odpustení. Veľmi zvláštnym, priam diplomatickým spôsobom nadväzuje prerušený kontakt s týmto tvrdým chlapom.

¨  Najprv svojím príkazom mení výsledok neúspešnej rybačky na bohatý rybolov. Takto Pán Ježiš Petrovi prakticky dokázal, že bez neho ani to rybárčenie nezvládne.

¨  Potom, po jedle, nasleduje ten dôverný rozhovor, v ktorom Pán Ježiš dáva Petrovi trikrát otázku týkajúcu sa ich vzťahu. Keď Peter potvrdzuje, že vzťah lásky ostáva, Pán tiež potvrdzuje, že aj všetko predošlé platí. A zveruje mu 12 učeníkov.

¨  To, že Pán poveril Petra pastoračnou prácou, bol najväčší dôkaz, že mu je odpustené. A súčasne to bolo pre neho zasľúbením, že nič nekončí, naopak, že Pán očakáva jeho organizátorské a vodcovské skúsenosti pri zakladaní prvých kresťanských komunít.

Túto otázku uzavierame nasledovne. Peter skutočne dostal poverenie od Pána Ježiša starať sa o všetko, čo Pán na zemi zanechal, teda o všetko „čo je Pánovo“. Dokedy? 

Hľa, ja na vás zošlem, čo môj Otec prisľúbil. Preto zostaňte v meste, kým nebudete vystrojení mocou z výsosti! {Lk 24:49}

Toto zasľúbenie však patrí všetkým učeníkom Pána Ježiša. A v naplnení tohto zasľúbenia čítame, že sa to naozaj týkalo všetkých.

I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť {Sk 2:3–4}.

Teda všetci boli vystrojení pre poslanie, ktoré im dal Pán. Tým poslaním bolo hlásanie evanjelia:

Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta. {Mt 28:19–20}

Tento svätý príkaz uskutočnil Peter v Jeruzaleme na Turíce, a tým svoje poslanie splnil. Je samozrejmé, že v zbore, ktorý založil, ostal na krátky čas vodcom. Veď toto prirodzené vodcovstvo mal vo svojej povahe.

Ale nikde sa v NZ nepíše, že by mal Peter ostať vodcom cirkvi naveky, ani že by mal odovzdať dákemu potomkovi poverenie na zostavenie dynastie, ktorá by ďalej prebrala jeho vodcovskú funkciu.

 

NAČO PÁN JEŽIŠ PRISĽÚBIL PETROVI KĽÚČE?

 

Pozrime sa najprv na text, ktorý o tom hovorí. 

„A za koho ma pokladáte vy?“, opýtal sa ich. Odpovedal Šimon Peter: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ Ježiš mu povedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“ {Mt 16:15–19}

Vidíme tu ohromnú právomoc, ktorú Pán Ježiš skutočne zasľúbil Petrovi. Mnohé stredoveké obrazy znázorňujú Petra s kľúčmi ako vrátnika v nebeskej bráne. To je ale zlé pochopenie uvedeného textu. Pretože Pán Ježiš nezasľúbil Petrovi rozlišovanie pri nebeskej bráne, ale zväzovanie a rozväzovanie tu na zemi! Len tomu treba správne porozumieť. Hoci Peter mal takéto vzácne zasľúbenie, muselo ubehnúť ešte veľa času, kým sa to zasľúbenie naplnilo. Prečo? Všimnime si, čo tomu istému Petrovi musel povedať Pán. O sedem riadkov nižšie čítame: On sa obrátil a povedal Petrovi: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“{Mt 16:23} A teraz si predstavme, že by Peter v takejto situácii – satanom vedený – vystavoval na zemi „vstupenky“ do neba. To je čosi nemysliteľné. Peter teda musel počkať na naplnenie zasľúbenia, lebo mu ešte čosi chýbalo. Pán Ježiš pred nanebovstúpením toto zasľúbenie nasledovne upresnil.

»Ježiš sa zjavuje učeníkom a dáva im moc odpúšťať hriechy«

Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ {Jn 20:19–23}

Tu vidíme vlastne dve upresnenia:

¨  Pán Ježiš „Petrovo“ zasľúbenie dáva všetkým učeníkom

¨  Predtým však dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého!“

To preto, lebo len ten, kto je vedený Svätým Duchom, plní Božiu vôľu. Vráťme sa však k zasľúbeniu, ktoré dal Pán Petrovi. V NZ máme zreteľne zapísané, kedy sa naplnilo.

»Príchod Ducha Svätého«

Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť. {Sk 2:1–4}

Je veľmi dobré, že uvedené verše potvrdzujú to, čo Pán Ježiš upresnil pred nanebovstúpením:

¨  že sa to týka všetkých učeníkov

¨  že potrebujú najprv prijať Svätého Ducha

Keď prijali Svätého Ducha, zasľúbenie, ktoré dostali od Ježiša sa naplnilo. Nielen u Petra, ale u všetkých. Pozrime si ešte, ako sa naplnilo. 

Keď to počuli, bolesť im prenikla srdce a povedali Petrovi a ostatným apoštolom: „Čo máme robiť, bratia?“ Peter im povedal: „Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha.“ {Sk 2:37–38}

Sme prekvapení. Očakávali by sme, že Peter rázne prehovorí k trojtisícovému davu dáko takto: „Odpúšťam vám vaše hriechy a budú vám odpustené nielen na zemi, ale aj na nebi!“ Ten starý Peter by to určite bol urobil. Ale tu je už nový Peter, odiaty mocou z výsosti. Vie, čo má robiť a vie, čo má hovoriť. Vie, že kompetencia odpúšťania hriechov je naďalej v Božích rukách. Ale ubezpečiť človeka, ktorý urobil pokánie, že sú mu hriechy odpustené, to je v rukách novozmluvného ľudu! Na takéto ubezpečovanie dáva právo výlučne Duch Svätý. Začal u Petra a ostatných učeníkov, ale pokračoval aj po Petrovej smrti a pokračuje dodnes. U všetkých, ktorí sú naplnení Duchom Svätým!

 

KTO JE HLAVOU CIRKVI ?

 

Hlavou cirkvi bol, je a bude Ježiš Kristus!

Nech vám Boh nášho Pána Ježiša Krista, Otec slávy, dá Ducha múdrosti a zjavenia, aby ste ho poznali. Nech osvieti oči vášho srdca, aby ste vedeli, aká je nádej z jeho povolania, aké bohatstvo slávy je z jeho dedičstva vo svätých, a aká nesmierne veľká je jeho moc pre nás veriacich podľa pôsobenia jeho mocnej sily, ktorú dokázal na Kristovi, keď ho vzkriesil z mŕtvych a v nebi posadil po svojej pravici nad každé kniežatstvo, mocnosť, silu a panstvo a nad každé iné meno, ktoré možno vysloviť nielen v tomto veku, ale aj v budúcom. Všetko mu položil pod nohy a jeho ustanovil nad všetkým za hlavu Cirkvi, ktorá je jeho telom, plnosťou toho, ktorý napĺňa všetko vo všetkom. {Ef 1:17–23}

Samotná RKC vyučuje, že cirkev je tajomné telo Kristovo. Tomu zodpovedá definícia z NZ, že teda hlavou cirkvi musí byť sám Kristus.

 

A KTO JE HLAVOU CIRKVI S VEĽKÝM „C“ ?

 

Pojmy „Cirkev“ a „cirkev“ NZ nerozlišuje! Teda ak RKC toto rozlišuje, tak je to učenie ľudské, ku ktorému boli vypracované teologické definície dodatočne a dodnes nie sú v potrebnej miere objasnené. Preto sa v tom nevyznajú ani špičkoví teológovia RKC.

Ako praktickú ilustráciu predkladám texty z NZ, kde sa nefunkčne strieda pri slove cirkev „c“ a „C“. Na porovnanie prikladám aj texty z českých katolíckych prekladov. Slovenský a český pravopis je v otázke písania veľkých a malých písmen úplne rovnaký. A vierouka slovenských katolíckych teológov je celkom totožná s vieroukou českých katolíckych teológov. A predsa sa preklady v písaní “C” a “c” líšia. To je dôkaz, že klérici RKC sami nerozumejú tomu, čo hlásajú.

Šavol schvaľoval, že ho zabili. V ten deň sa začalo veľké prenasledovanie cirkvi…Štefana pochovali bohabojní muži a veľmi nad ním plakali. Ale Šavol ničil Cirkev {Sk 8:1–2}. Šavel to úplně schvaloval, že ho zabili. Tehdy se strhlo velké pronásledování proti církvi… Štěpána zbožní lidé pochovali a velmi nad ním naříkali. Šavel pak pustošil křesťanskou obec {Sk 8:1–2 – Petrů}.

Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia {Jak 5:14} Je někdo z vás nemocen? Ať si zavolá kněze církve, aby se nad ním modlili {Jak 5:14 – Petrů}

Veď ste počuli, ako som si kedysi počínal v židovstve: že som veľmi prenasledoval Božiu Cirkev a nivočil som ju. {Gal 1:13} Slyšeli jste přece, jak jsem se kdysi choval, když jsem byl ještě žid: pronásledoval jsem Boží církev, že to přesahovalo všechny meze, a snažil jsem se ji zničit. {Gal 1:13 – Petrů}

Dávajte pozor na seba a na celé stádo, v ktorom vás Duch Svätý ustanovil za biskupov, aby ste pásli Božiu Cirkev, ktorú si získal vlastnou krvou. {Sk 20:28} Veď kto nevie viesť svoj dom, ako sa bude starať o Božiu cirkev? {1 Tim 3:5} Dbejte na sebe i na celé stádo, v kterém vás Duch svatý ustanovil za představené, abyste spravovali církev Boží, kterou si Bůh získal vlastnou krví. {Sk 20:28 – Petrů} Nestačí-li totiž někdo na to, aby držel v pořádku svou domácnost, jak se bude moci starat o Boží církev! {1 Tim 3:5 – Petrů}

 

PRÍKLADY NEZVLÁDNUTIA POJMU CIRKEV

 

Tu uvádzam niekoľko príkladov, aby bolo zrejmé, že slovenské slovo cirkev nie je správny výraz. Ak si RKC vybudovala svoju zostavu pomocných pomenovaní k slovu cirkev, z uvedených príkladov vidíme, že je v tom nejednotná. V porovnávacích textoch sú tučne vytlačené slová, ktoré v gréckom origináli znejú jednotne – ekklésia. Pretože slovo cirkev nevystihuje v uvedených prípadoch to, čo daný text hovorí, prekladatelia si pomáhajú rôznymi pomocnými pomenovaniami. A tu názorne vidíme, že výber týchto pomocných pomenovaní nie je jednotný. Skúste si však namiesto všetkých tučne vytlačených pomenovaní dosadiť slovo »zhromaždenie«, ktoré je správne, lebo svojím významom zodpovedá gréckemu slovu „ekklésia“. Uvidíte, že problémy prekladateľov automaticky zmiznú a text sa stane nielen zrozumiteľným, ale aj jednotným!

 

A.  Použitie rôznych pomocných termínov v NZ namiesto slova cirkev:

Kto hovorí jazykmi, buduje seba samého, ale kto prorokuje, buduje Cirkev.{1 Kor 14:4} Kdo mluví neznámým jazykem, působí duchovní užitek jen sobě; kdo však promlouvá z vnuknutí, působí duchovní užitek církevní obci. {1 Kor 14:4 – Petrů} Kto hovorí (neznámym) jazykom, sebe napomáha k (duchovnému) vzrastu, kdežto kto prorokuje, napomáha vzrastu cirkevnej obce. {1 Kor 14:4 – Porúbčan}

Ale Kristovým cirkvám v Judei som bol osobne neznámy {Gal 1:22} Křesťanským obcím v Judsku jsem však zůstal osobně neznám. {Gal 1:22 – Petrů} V Judsku som vtedy nebol osobne známy cirkevným obciam v Kristu {Gal 1:22 – Porúbčan}

A keď im po jednotlivých cirkvách ustanovili starších {Sk 14:23} V jednotlivých církevních obcích jim s modlitbou a posty ustanovovali starší {Sk 14:23 – Petrů}

Pozdravte sa navzájom svätým bozkom. Pozdravujú vás všetky Kristove cirkvi. {Rim 16:16} Pozdravte se vespolek křesťanským políbením. Pozdravují vás všechny Kristovy církevní obce. {Rim 16:16 – Petrů}

A okrem toho na mňa deň čo deň dolieha starosť o všetky cirkvi. {2 Kor 11:28} Kromě toho každodenní nával ke mně a starost o všechny církevní obce.{2 Kor 11:28 – Petrů}

 

B. Pomocné výrazy, ktoré nahrádzajú slovo cirkev v dokumente Druhého vatikánskeho koncilu – Lumen Gentium:

                     slovenské vydanie                 české vydanie

LG 13            cirkevné spoločenstvo            cirkevné spoločenstvo,

LG 13            partikulárne cirkvi                miestne (partikulárne) cirkvi

LG 14            spoločenstvo Cirkvi               cirkevná spoločnosť

LG 23            partikulárna cirkev                miestna cirkev,

LG 23            všeobecná Cirkev                  všeobecná cirkev,

LG 23            katolícka Cirkev                   katolícka cirkev,

LG 23            celá Cirkev                           celá cirkev,

LG 23            všeobecná Cirkev                  obecná cirkev

LG 26            miestne zhromaždenie           miestne zhromaždenie

 

KTO JE ČLENOM CIRKVI ?

 

Táto otázka je zodpovedaná v NZ klasicky.

Keď to počuli, bolesť im prenikla srdce a povedali Petrovi a ostatným apoštolom: „Čo máme robiť, bratia?“ Peter im povedal: „Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha.“ Oni prijali jeho slovo a dali sa pokrstiť; a v ten deň sa pridalo asi tritisíc duší. {Sk 2:37–41}

 

Títo ľudia vytvorili prvé kresťanské zhromaždenie v Jeruzaleme. Bolo ich okolo 3000 ľudí. Členstvo tu však nezačínalo dákou prihláškou, ale tým, že sa jednoducho pridali k apoštolom. Tomu však predchádzali dve veci, ktoré závisia od človeka a jedna, ktorú koná Boh:

prijali slovo Þ dali sa pokrstiť Þ dostali dar Svätého Ducha

Možno, že boli medzi nimi aj takí, ktorí sa dali pokrstiť bez toho, že by prijali evanjelium a činili pokánie, teda len preto, že tam boli prítomní a videli to u svojich známych. Taktiež je možné, že niektorí sa pripojili k zhromaždeniu zo zvedavosti, iní na základe vypočítavosti. Tiež môžeme predpokladať, že apoštoli nerobili zoznam pokrstených, takže sa k nim mohli pridať i takí, ktorí nemali odvahu dať sa pokrstiť. To všetko nebolo v tej chvíli podstatné a dodnes podstatné nie je. Lebo Boh na to pamätal. A dar Svätého Ducha dáva len tým, ktorí to mysleli a myslia úprimne. Preto podmienka „členstva“ v Božom ľude má ľudské, ale aj Božie kritérium. Ľudia sa môžu pomýliť. Ale Boží Duch sa nemýli. Rozoznáva, kto je kto.

 

Zhrnutie:

K Božiemu ľudu akéhokoľvek vierovyznania vedú len jedny dvere.  Je nimi Ježiš Kristus.

 

Vstup je podmienený tromi krokmi:

Prijať evanjelium Ježiša Krista,

dať sa pokrstiť

a prijať dar Svätého Ducha.

 

ČÍM SA LÍŠI VIDITEĽNÁ CIRKEV OD NEVIDITEĽNEJ?

 

Pojmy viditeľná a neviditeľná Cirkev NZ nerozlišuje! Ak hovoríme o cirkvi, jedná sa o zhromaždenie Božieho ľudu, ktoré má svoje viditeľné údy, ľudí z mäsa a kostí. Ak apoštol Pavol písal niektorej cirkvi, napríklad do solúnskeho zboru, tak písal skutočným, viditeľným ľuďom, ktorí do solúnskeho zboru patrili. List bol doručený do mesta Solún: Pavol, Silván a Timotej solúnskej cirkvi v Bohu Otcovi a v Pánu Ježišovi Kristovi: Milosť vám a pokoj. {1 Sol 1:1}

To, čo RKC nazývala kedysi neviditeľnou cirkvou, sú podľa NZ tí, ktorí sú zapísaní v knihe života. Budú bývať v novom Jeruzaleme a budú teda náplňou jedného kompaktného, svätého, nedeliteľného celku, ktorý sa nazýva nevesta Baránkova: Tu prišiel jeden zo siedmich anjelov, čo mali sedem čiaš naplnených poslednými siedmimi ranami, a povedal mi: „Poď, ukážem ti nevestu, Baránkovu manželku!“ A v duchu ma preniesol na veľký a vysoký vrch a ukázal mi sväté mesto Jeruzalem, ako zostupuje z neba od Boha. Ale nič poškvrnené, nik, kto sa dopúšťa ohavnosti a lži, doň nevojde, iba tí, čo sú zapísaní v Baránkovej knihe života. {Zjv 21:9–10,27}

Druhý vatikánsky koncil tradíciu v RKC naštrbil, takže vo vieroučnej konštitúcii Lumen Gentium sa už výslovne o neviditeľnej cirkvi nehovorí a viditeľná cirkev je definovaná nasledovne:

»Jediný prostredník Kristus ustanovil a bez prestania udržuje svoju svätú cirkev, spoločenstvo viery, nádeje a lásky tu na zemi, ako viditeľný organizmus a jej prostredníctvom rozlieva pravdu a milosť na všetkých. Je to spoločnosť vybavená hierarchickými orgánmi i Kristovo tajomné telo, viditeľné zhromaždenie i duchovné spoločenstvo, pozemská cirkev i cirkev obdarená nebeskými darmi. Nemožno ju však považovať za dve rozdielne veci, ale to oboje tvorí jedinú zloženú skutočnosť, zrastajúcu sa z ľudského a božského prvku.« [iii]

 

KDE SA MÁ KONAŤ ZHROMAŽDENIE BOŽIEHO ĽUDU ?

 

Božie slovo nám schválne nedáva na túto otázku jednoznačnú odpoveď. To preto, lebo Boží ľud sa môže zhromažďovať kdekoľvek. A NZ nám prakticky ukazuje, že zhromažďovanie má mať tri základné účely:

 

1.  zhromaždenia apoštolské – zakladanie nových zborov

2.  zhromaždenia evanjelizačné – rozširovanie existujúcich zborov

3.  zhromaždenia pravidelné – bohoslužby kresťanov

 

Ad 1 – Tento typ zhromaždení môže prebiehať kdekoľvek. Apoštol Pavol využíval síce najčastejšie židovské synagógy, lebo tam mohol vyučovať pravidelne počas židovských sobotných stretnutí, ale samozrejme využíval všetky možnosti. A tak to má byť aj v dnešnej dobe.

V Ikóniu takisto vošli do židovskej synagógy a hovorili tak, že uverilo veľké množstvo Židov a Grékov. {Sk 14:1}

V sobotu sme vyšli za bránu k rieke, lebo sme predpokladali, že sa tam modlia. Sadli sme si a hovorili sme so ženami, čo sa tam zišli. {Sk 16:13}

Z Milétu poslal do Efezu a zavolal si starších cirkvi. Keď k nemu prišli, povedal im: „Vy viete, ako som bol s vami celý čas od prvého dňa, čo som vkročil do Ázie; ako som slúžil Pánovi so všetkou pokorou v slzách a skúškach, ktoré na mňa doliehali z úkladov Židov; ako som nezanedbal zvestovať vám všetko užitočné a učil som vás verejne i po domoch; ako som zaprisahával Židov aj Grékov, že sa majú obrátiť k Bohu a uveriť v nášho Pána Ježiša.“ {Sk 20:17–21}

 

Ad 2 – Tento typ zhromaždení môže taktiež prebiehať na akomkoľvek dôstojnom mieste.

 

Ad 3 – Tento typ zhromaždení nás najviac zaujíma. Prvotní kresťania sa schádzali k lámaniu chleba každý deň po domoch. A okrem toho čítame, že sa schádzali v Šalamúnovom stĺporadí.

Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm. {Sk 2:46}

Rukami apoštolov sa dialo množstvo znamení a divov medzi ľudom. Všetci svorne zotrvávali v Šalamúnovom stĺporadí. {Sk 5:12}

 

Rozoznávame tu dva typy zhromaždenia. Šalamúnovo stĺporadie bolo arkádovite prekryté podlubie a tvorilo priestranné nádvorie chrámu. Tu sa schádzali prví kresťania k spoločným zhromaždeniam. Okrem toho sa schádzali aj po domoch. Ak si uvedomíme, že ich bolo už okolo päť tisíc, tak schádzanie po domoch muselo predstavovať asi dvesto domov, pričom by v jednom dome bolo približne 25 ľudí. Táto jednoduchá analýza nám dáva aj obraz o požiadavke na vnútornú výbavu tých dvoch typov zhromaždení. Zatiaľ čo po domoch sa schádzali ku stolom, Šalamúnovo stĺporadie bolo prázdne priestranstvo. A tak to má byť i dnes. Potvrdzuje to aj trend posledného polstoročia, keď v letničných zboroch nastalo veľké prebudenie a zbory sa enormne rozrástli. Začali sa budovať nové typy zhromaždení s kapacitou niekoľko tisíc duší, ktoré plochou pripomínali skôr športové haly. A práve tieto obrovské zbory si uvedomili nebezpečie, ktoré sa medzi nich vkrádalo v podobe anonymity „nedeľného“ kresťanstva. Hľadali sa riešenia, ktoré by zabránili tejto anonymite a úplne prirodzeným spôsobom začali vznikať v rámci každého gigantického zboru skupinky kresťanov, ktoré sa stretávali aj okrem pravidelných bohoslužobných zhromaždení. A tak dnes existuje nový typ zborov. V nich sa koná pravidelné spoločné zhromaždenie vo veľkokapacitných priestoroch, pričom takéto zbory sú rozdelené na 10–20 členné skupinky, ktoré sa schádzajú po domácnostiach. Sú to pravidelné stretnutia počas týždňa, prevažne modlitebného rázu. Aj u nás sa tieto skupinky (zhromká, stretká) v posledných dvoch desaťročiach veľmi osvedčili. A vidíme, že to nie je nič nové – je to len návrat k zvykom prvotnej cirkvi, ktorá sa schádzala po domoch a v Šalamúnovom stĺporadí.

Ale

pravidelné stretnutia kresťanov nie sú kresťanstvom!

Tam, kde sa kresťania schádzajú len raz do týždňa na pravidelné bohoslužby, tam ide o mylné chápanie kresťanstva. Lebo

kresťanstvo nie je príslušnosť k cirkvi, ale život s Kristom.

To znamená niesť evanjelium.

 

V správnom zbore nesmú chýbať dva typy zhromaždení:

apoštolské – na zakladanie nových zborov a

evanjelizačné – na rozširovanie zboru!

 

Súčasná RKC dodnes nepochopila, že nános storočí vytvoril nezmyselné obradníctvo, ktoré neobohacuje, iba oberá o čas. Zato ale nová generácia mladých úprimných katolíkov toto uvádza na „správnu koľaj“, a síce tým, že vytvára spoločenstvá mládeže, kde sa prakticky realizujú skutočné kresťanské stretnutia podľa vzoru prvotných kresťanov:

Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve [koinónia], na lámaní chleba a na modlitbách. {Sk 2:42}

 

A tak v súčasnej RKC existujú dva bohoslužobné typy:

¨  chrámové, studené, kanonické obradníctvo a

¨  stretnutia bratského spoločenstva, plné lásky a radosti, podľa vzoru prvotnej cirkvi.