APOŠTOLSKÁ SUKCESIA

Objasnenie pojmu

Latinské „successio“ znamená nastúpenie na niečie miesto, nástupníctvo, nástup. V RKC sa pod tým rozumie nástupníctvo na Petrovu stolicu. Odovzdávanie Petrovej apoštolskej stolice – cestou vzkladania rúk – sa nazýva apoštolskou sukcesiou. Rímskokatolícky kňaz sa môže stať kňazom len takým spôsobom, že naňho vzkladá ruky ordinárny biskup. Tak sa stáva schopným a oprávneným pre kňazskú činnosť. Pritom ordinárny biskup bol do kňazského stavu vysvätený iným ordinárnym biskupom, ten zas iným svojím predchodcom, takto dôjdeme až k pápežovi; a pápež je súčasťou nepretržitej postupnosti, pochádzajúcej až od Petra. Vznikla tak nepretržitá reťaz vzkladania rúk, ktorá má svoj počiatok pri apoštolovi Petrovi. RKC tvrdí, že táto reťaz vzkladania rúk nebola prerušená od Petra až dodnes. Apoštolská sukcesia je založená na ľudskej vierouke, a nie na slove Božom. Biblia nikde nehovorí, že by Peter mal vytvoriť takúto dynastickú líniu, ale predovšetkým nikde nehovorí ani o tom, čo by mal Peter v tejto línii odovzdávať. Preto sa Boh postaral o to, aby táto reťaz bola evidentne prerušená. Otázne však nie je, či táto reťaz prerušená bola, alebo nie. Otázne je, čo sa takýmto neprerušeným nástupníctvom má odovzdávať a čo je možné takýmto neprerušeným nástupníctvom získať. Lebo my vieme, že vzkladaním rúk sa odovzdáva naplnenie Duchom Svätým. Ale o Duchu Svätom v celej škále apoštolskej sukcesie niet ani zmienky. Teda o čo tu vlastne ide? ¨  Laickí veriaci v RKC to nevedia. Drvivá väčšina z nich výraz „apoštolská sukcesia“ vôbec nepozná, nevie o čo ide a ani sa to nemá odkiaľ dozvedieť. ¨  Podobne je to aj s drvivou väčšinou rímskokatolíckych kňazov: svoje smutné pápežské dejiny poznajú len sporadicky, alebo vôbec nepoznajú. ¨  Tí klerici v RKC, ktorí vedia o čo ide, mlčia, lebo jednoducho nemôžu povedať pravdu – podpílili by si tak pod sebou konár. ¨  Predsa však je len podivuhodné, že v dnešnej dobe RKC ešte stále trvá na uvedenej sukcesii, napriek tomu, že táto bola evidentne preseknutá a nijako sa nedá pospájať. Pravdivé vyriešenie otázky apoštolskej sukcesie je nesmierne dôležité, lebo na nej stojí a súčasne padá celá rímskokatolícka teológia. Na čom stojí? Stojí na predpoklade, že všetci príslušníci kléra v RKC apoštolskú sukcesiu majú, a to ich oprávňuje ku konaniu úkonov, pre konanie ktorých je „sukcesná apoštolskosť“ predpísaná. Zároveň týmto oddeľujú od seba všetkých nekatolíckych kresťanov, pretože títo sukcesnú apoštolskosť nemajú, a teda nie sú v pravom slova zmysle kresťanmi až dovtedy, kým v kajúcnosti nepríjmu eucharistiu od kňaza, ktorý je sukcesnou apoštolskosťou obdarený. Na čom padá? Ak sa seriózne dokáže, že apoštolská sukcesia prerušená bola, potom celá doktrína sviatostí stráca kostru a padá ako stan, v ktorom sa zlomila nosná konštrukcia.

Trochu histórie

Evidentnou objektívnou pravdou je, že apoštolská sukcesia bola rozťatá v roku 1378, v dobe pápežskej schizmy, keď boli právoplatne „nastúpení“ na pápežskú stolicu súčasne dvaja pápeži. A hoci boli obaja rovnako „právoplatní“, stali sa súčasne obaja rovnako „neprávoplatní“, pretože dali jeden druhého do kliatby – a to úplne právoplatne! Avšak tu sa nezastavili. Kvôli nim sa muselo rozdeliť celé vtedajšie kresťanstvo – presnejšie povedané, bolo rozseknuté na dva kusy jedného klátu. Obaja z pápežov totiž dali do kliatby aj protivníkových stúpencov. Keďže každý biskup musel byť pápežovi poddaný v poslušnosti, nech si už vybral na poslúchanie hociktorého z tých dvoch, kliatbe toho druhého sa nevyhol. A pod biskupa patrili samozrejme kňazi a diakoni. Nech patrili pod ktoréhokoľvek biskupa, boli prekliati. Takže vlastne v rímskokatolíckom duchovenstve neexistoval neprekliaty duchovný. A toto rozdelenie trvalo temer 40 rokov. RKC dodnes tvrdí, že sa nedá určiť, ktorý z tých dvoch pápežov bol pravý a ktorý falošný, a že to už tak ostane naveky. Ale človek nezaťažený slepou poslušnosťou voči RKC nemá problémy určiť, ktorý z tých dvoch pápežov bol pravý. V takom prípade sa postupuje jednoduchou matematickou kombinatorikou. Ak treba určiť z uvedených dvoch pápežov pravého, existujú len štyri možnosti: 1.  obaja boli praví 2.  nepravý bol avignonský 3.  nepravý bol rímsky 4.  obaja boli nepraví Skúsme pripustiť, že obaja boli praví. To by ale znamenalo, že obaja boli ustanovení tým istým Svätým Duchom. Ak by to však bolo tak, museli by si padnúť do náručia, objať sa, vzájomne sa požehnať a potom sa v pokojnej pohode dohodnúť o následnej spolupráci. Lebo Duch Svätý nepreklína, Duch Svätý žehná… Keďže sa však o toto nepokúsil ani jeden, ťažko by bolo určiť, v ktorom z nich bol Duch Svätý. Ale oni sami klasifikácii napomohli: obaja sa výrazne angažovali vo vzájomnom preklínaní. A to nie je dielo Ducha Svätého, ale dielo diablovo. Teda obaja boli služobníkmi diabla… Ibaže obaja mali právoplatnú pápežskú sukcesiu! Takže sa musíme spýtať, ¨  na čo je použiteľná apoštolská sukcesia, keď právoplatnými majiteľmi apoštolskej sukcesie bolo toto apoštolské nástupníctvo právoplatne dvojnásobne prekliate?!? ¨  na čo je potrebná apoštolská sukcesia pre apoštolských nástupcov, keď ju môže obdržať aj služobník diablov – rovnako lacno a rovnako právoplatne? Keď uvedené dvojpápežstvo prešlo do trojpápežstva, právoplatným nástupcom tretieho pápeža bol Ján XXIII., ku ktorému sa samotná RKC nechce hlásiť, a označila ho za lotra. Ten uvalil na Jána Husa kliatbu a neskôr kliatbu sprísnil jej najprísnejšou formou – osobným interdiktom. To znamenalo, že v meste, kde sa Hus nachádzal, nesmela sa vysluhovať omša. A tak sa pýtame, prečo sa nesmela vysluhovať omša v meste, v ktorom bol Ján Hus – prekliaty dvoma prekliatymi pápežmi – a prečo mohli vysluhovať omšu kňazi a biskupi, prekliati tými istými prekliatymi pápežmi? Prečo kliatba bola evidovaná u Jána Husa a ignorovala sa u pápežov? Keďže sa to pýtali už pred päťsto rokmi prví protestanti, RKC sa chtiac-nechtiac musela k tomu vyjadriť. Stalo sa tak na Tridentskom koncile 3. marca 1547. Tu bolo určených 7 sviatostí a samotný princíp sviatosti bol definovaný tak, aby ju mohol udeliť ktokoľvek, hoci aj lotor: »…táto milosť sa udeľuje samotným aktom prijatia sviatosti, pôsobí teda sviatosť výkonom vykonaným – ex opere operato – a nie výkonom konajúceho – ex opere operantis.« Znie to ako vtip. Pôvodný zámer bol ospravedlniť takých pápežov, ako bol Ján XXIII. a uspokojiť biskupov, ktorých tento dobrodruh „vysvätil“ do kňazského stavu, že je všetko v poriadku, že sú právoplatnými biskupmi, lebo samotná ordinácia je sviatosť, a sú teda vysvätení samotnou sviatosťou a nie spomínaným dobrodruhom. Ibaže tá istá definícia sviatosti umožňovala nehodným osobám nielen ju vysluhovať, ale aj prijímať! A to platí dodnes. Tridentský koncil tak pochoval v RKC nielen Ducha Svätého, ale aj všetky kresťanské cnosti. Lebo v RKC lotor s pápežskou sukcesiou je viac ako laik „čistý ako sneh“. A vysvätenie do kňazského stavu môže vykonať iba ten biskup, ktorému udelil oprávnenie – hoci aj taký dobrodruh ako Ján XXIII. – ale bez tohoto oprávnenia by nemohol byť ordinárny biskup ordinárnym biskupom. XXX Nie je to náhoda, že samotné pápežstvo túto svoju apoštolskú postupnosť preklialo. Boh je Pán a nikdy sa mu nič nevymklo z rúk. Vedel, čo bude nasledovať, vedel, že prichádza čas reformácie. Preto sa postaral o to, aby pri vzniku nového druhu cirkvi – reformovanej cirkvi – bol tento nebiblický reťazec vzkladania rúk nielen nežiadúci, ale priam odpudzujúci… Preto evanjelické cirkvi apoštolskú sukcesiu nielenže nemajú, ale ju rázne odmietajú. A ak RKC dodnes na sukcesii trvá, je načase, aby pri tom aj zodpovedne upozorňovala, že sukcesiou sa odovzdáva od roku 1378 prekliatie…

Apoštol bez apoštolskej sukcesie

A teraz čosi na zamyslenie. NZ nám poskytuje presvedčivý obraz o tom, ako výber do služby uskutočňoval v prvotnej cirkvi Svätý Duch. »Vyslanie Barnabáša a Šavla« V antiochijskej cirkvi boli prorokmi a učiteľmi Barnabáš, Simeon, ktorého volali Niger, Lucius z Cyrény, Manaen, ktorý bol vychovaný s tetrarchom Herodesom, a Šavol. Ako slúžili Pánovi a postili sa, povedal Duch Svätý: „Oddeľte mi Barnabáša a Šavla na dielo, na ktoré som ich povolal.“ Oni sa postili a modlili, vložili na nich ruky a prepustili ich. {Sk 13:1–3} Čo sa tu udialo? Vidíme, že Barnabáš a Pavol pôsobili v Antiochii spolu s ďalšími tromi bratmi ako proroci a učitelia. Duch Svätý si ich však vybral na inú prácu, ako bolo spravovanie Antiochijského zboru. V texte ďalšej kapitoly sa dozvedáme, že boli vybraní do úradu apoštolského. V Lystre sedával istý muž s chorými nohami. Bol od narodenia chromý a nikdy nechodil. Počúval Pavla hovoriť a on sa naňho zahľadel. A keď videl, že má vieru a môže byť uzdravený, povedal veľkým hlasom: „Postav sa rovno na nohy!“ A on vyskočil a chodil. Keď zástupy videli, čo Pavol urobil, po lykaonsky kričali: „Zostúpili k nám bohovia v ľudskej podobe.“ Barnabáša nazvali Jupiterom a Pavla Merkúrom, lebo on viedol reč. A kňaz Jupiterovho chrámu na predmestí priviedol k bráne býkov s vencami a chcel s ľuďmi obetovať. Keď sa o tom dopočuli apoštoli Barnabáš a Pavol, roztrhli si šaty, vybehli medzi zástup a kričali: „Mužovia, čo to robíte? Aj my sme smrteľní ľudia ako vy. Hlásame vám evanjelium, aby ste sa od týchto márností obrátili k živému Bohu, ktorý stvoril nebo a zem i more a všetko, čo je v nich.“ {Sk 14:8–15} A tu je namieste otázka, kto boli tí „oni“, ktorí vzložili na Barnabáša a Pavla ruky? Lebo sme čítali, že výber uskutočnil sám Svätý Duch. Ale kto uskutočnil ustanovenie – ordináciu – Barnabáša a Pavla do apoštolského úradu? No predsa tí traja zostávajúci bratia – Simeon, ktorého volali Niger, Lucius z Cyrény, [a] Manaen, ktorý bol vychovaný s tetrarchom Herodesom. Tu dochádzame k dvom veľmi dôležitým faktom: 1.  V NZ je apoštolstvo uvádzané na prvom mieste, proroctvo a učiteľstvo nasleduje až potom: A v Cirkvi Boh niektorých ustanovil po prvé za apoštolov, po druhé za prorokov, po tretie za učiteľov, potom sú zázraky, ďalej dary uzdravovať, pomáhať, viesť, dar rozličných jazykov. {1 Kor 12:28} A my vidíme, že ordinácia môže prebiehať aj smerom hore. Proroci – teda nižší stupeň – ordinovali prorokov do vyššieho stupňa – apoštolského. 2.  Ordinácia sa uskutočnila bez delegáta spomedzi dvanástich apoštolov.

Lotri so sukcesiou

Existuje obdobie, ktoré historici RKC nazývajú „saeculum obscurum“ – temný vek pápežstva. Je to približne 166-ročné obdobie v rozmedzí rokov 880 až 1046. Spomedzi 45 pápežov tohto obdobia by bolo ťažké vybrať aspoň 5 takých, ktorých by súčasné kritériá kresťanstva neexkomunikovali z RKC. Pre nemravnosť, intrigy, vraždy, svätokupectvo a iné plody diabla. V tej plejáde sú zastúpené všetky neresti. A RKC si dovoľuje tvrdiť, že títo pápeži mali Petrovu nástupníckosť? Že by bol ten rázny Peter takýchto vyvrheľov ordinoval do funkcie vedenia cirkvi??? Veď je to výsmech a znevažovanie Petra. Ak sama RKC tvrdí, že to bolo obdobie temna, že pápeži boli nositeľmi „strašnej mravnej spustlosti a túžby po moci“, „vrahovia, karieristi, intrikári a škodcovia cirkvi“, tak ako to súvisí s nepretržitým odovzdávaním Petrovej stolice? Tu sa treba zodpovedne spýtať, ktorého z nich by ustanovil do funkcie biskupa Duch Svätý? A aj odpoveď si treba dať zodpovedne!! Celú pápežskú dynastiu zlovôle by Duch Svätý minimálne stokrát prerušil. Aby sa to nestalo, Ducha Svätého museli z Ríma vyhnať a nahradiť ho apoštolskou sukcesiou. Tú mohol prijať aj taký lotor, ako Ján XII.: »Úpadok dosiahol vrcholu, keď na pápežský stolec nastúpil Alberichov 17 ročný syn Oktavián, neukáznený divoch ako kedysi Nero. Nazval sa Ján XII.« [vii] Tu sa dá snáď najlepšie pochopiť, ako a prečo apoštolská sukcesia vznikala…

Záver kapitoly

Apoštolská sukcesia definitívne skončila dvojpápežským prekliatím sukcesie. Od tej doby nastala nová – reformačná – éra, v ktorej vznikol nový typ evanjelických cirkví. Cirkvi, ktoré sú založené Duchom Svätým, nepotrebujú apoštolskú sukcesiu, pretože povolanie do služby uskutočňuje jedinečne samotný zakladateľ cirkvi Ježiša Krista – Duch Svätý! Ustanovenie do služby – ordináciu – vykonávajú tí, ktorí boli Duchom Svätým k tomu poverení. Dnes práve tak, ako v čase prvotnej cirkvi.