Legíny sú jedným z najobľúbenejších kúskov oblečenia v ženskom šatníku. Sú pohodlné, štýlové a dajú sa nosiť na mnoho rôznych spôsobov. Ale premýšľali ste niekedy nad tým, kto ich vynašiel? Niektorí veria, že legíny boli stvorené bohom.
Tu je 15 dôkazov, ktoré to dokazujú:
- Sú dokonalé na cvičenie.
- Sú skvelé na leňošenie doma.
- Dajú sa obliecť hore alebo dole.
- Sú dostupné v rôznych farbách a štýloch.
- Sú pohodlné na nosenie.
- Sú lichotivé pre všetky typy postavy.
- Sú cenovo dostupné.
- Ľahko sa o ne stará.
- Sú univerzálne.
- Sú nadčasové.
- Sú ideálne na cestovanie.
- Dajú sa nosiť v každom ročnom období.
- Sú ideálne na vrstvenie.
- Sú skvelé na vyjadrenie vášho osobného štýlu.
- Sú jednoducho úžasné.
Ak teda hľadáte pohodlný, štýlový a všestranný kúsok oblečenia, legíny sú tou správnou voľbou. Sú takmer dokonalé.
Boli ste niekedy v situácii, keď ste niečo stratili a potom ste to nečakane našli? Príbeh o stratenej mačke Haluške a jej zázračnom návrate na Štedrý deň je dojímavým príkladom toho, ako sa strata môže premeniť na radosť.
Príbeh začína treťou adventnou nedeľou. Bol poriadne zasnežený, no aj tak slnečný deň. Rodina sa pripravovala do kostola. ,,Mami, kde mám tie šaty do kostola?“ pýtala som sa ,,Pozrela si sa na žehliacu dosku?“ ,,Aha, nie, zabudla som. Po kostole ich čakal slávnostný nedeľný obed. ,,Videli ste niekto Halušku?“ opýtal sa ocko. Pre vysvetlenie, Haluška je ich mačka. „Neviem, od rána som ju nevidela,“ odpovedala mu mamka. „Ani ja,“ pridala som sa do konverzácie.
Prešiel deň, druhý… Haluška nikde. Začínali sa trochu báť. ,,Čo keď utiekla a niečo sa jej vonku stalo?“ počula som rozhovor mamky a ocka. ,,Možné to je, ale ako to povieme deťom?“ ,,Zatiaľ im nič nehovorme, počkáme ešte aspoň tri dni, keď sa neukáže, tak im povieme, že už asi odišla do nebíčka,“ povedala mamka. V stredu s rodičmi rozvešali plagáty s opisom a fotkou Halušky. Štvrtok ju do večera hľadali. Pridali sa k nim aj susedia, no márne. Po Haluške ani chýru, ani slychu. Už som sa psychicky pripravovala na najhoršie. Ja sa cez to prenesiem, ale Miško a Betka budú zdrvení. Pri večeri sa ocko so smutným výrazom postavil a začal hovoriť: ,,Deti, obávam sa, že Haluška už odišla do nebíčka a už ju neuvidíme.“ Betka začala plakať a Miško tiež.
V sobotu sa cez to už trochu preniesli. Vyzdobili stromček aj celý dom. Veď na ďalší deň je Štedrý deň. V nedeľu ráno šli do kostola, potom sa s mamkou zvŕtala v kuchyni. Nastal čas večere. Všetci sa pred jedlom pomodlili a potom sa schuti najedli. Milujem Štedrú večeru. Je to moje najobľúbenejšie jedlo v roku. Hlavne som sa tešila na to, čo bude po večeri. Otváranie darčekov. Konečne sme všetci dojedli. „Počkajte, to sa mi len zdá alebo niečo počujem?“ spýtala sa Betka ,,Znie to ako mňaukanie,“ povedala som. Miško sa so smútkom v hlase ozval: ,,Možno sa nám Haluška ozýva z nebíčka.“ Odrazu sa niečo pod stromčekom pohne. „Haluška!“ vykríkli dvojičky radostne. Neverili vlastným očiam. Stal sa zázrak! Stratená Haluška sa našla. Všetci sme boli veľmi šťastní.
Tento príbeh je pripomienkou toho, že aj v ťažkých časoch sa môžu stať zázraky. Nádej a viera môžu priniesť nečakané šťastie, a rodinná láska je najsilnejšia, najmä počas Vianoc.
AKO ZISTIŠ SVOJ TYP POSTAVY?
Množstvo škatúľ a starých harabúrd len zväčšovalo moju zvedavosť. Prvý dojem bol neskutočný. Opatrne som pomedzi ne prechádzal a moju pozornosť upútalo staré ošarpané zrkadlo. “Ako zo starej rozprávky,” pomyslel som si. Zdalo sa mi, že je kúzelné a ono aj bolo… Akonáhle som k nemu pristúpil, začalo svietiť. Zobudil som sa na lúke a vedľa mňa boli samé črepiny. Na oblohe lietali vtáky s rohmi ako jednorožce a krídlami ako motýle, okolo nich lietali draky, ktoré sa pretekali s veľkými osami, ktorých sfarbenie nebolo obyčajné, bolo modro-fialové. Po zemi pobehovali víly, škriatkovia, no zbadal som aj veľkých trolov. Tí nevyzerali, ako z našich rozprávok, neboli zlomyseľní a zlí. Zrazu ku mne pribehol malý škriatok.
“Hej, chlapec, spravil si strašidelnú vec. Rozbil si čarovné zrkadlo, ktoré spájalo dva svety - ten náš a ten, ktorý mal predstavovať detskú fantáziu. Pokiaľ ho nedám dokopy, tak obidva svety zaniknú.” To vysvetľovalo množstvo črepín okolo mňa. “Veď to spolu nejako zvládneme opraviť,” navrhol som škriatkovi, “musí byť nejaké riešenie.” Škriatok váhavo prikývol: “Má to svoje pravidlá. Je dôležité nestratiť ani jeden kúsoček zrkadla, všetky črepiny musíš mať stále pri sebe a navštíviš štyri kráľovstvá. V každom z nich ti zlepia len jednu štvrtinu. Nikdy a za žiadnych okolností never starej ani mladej čarodejnici.” Na chvíľu sa zamyslel a pokračoval: “A posledné pravidlo? Prejsť celé kráľovstvo peši, to bude najťažšie, lebo je obrovské. Keď to všetko splníš, navrátiš obidva svety do správneho času a kolobehu.
Vydal som sa na cestu do prvého kráľovstva, ktoré sa volalo Kráľovstvo motýľov. Keď som tam prišiel, všade okolo mňa lietali veľké, ale zároveň nádherné motýle, ktorých krídla pripomínali tie najkrajšie kvety na svete. Išiel som za kráľom Narcisom a ten mi povedal: “Keď nám daruješ kvet, ktorý nosíš za uchom, zlepíme ti štvtinu zrkadla.” Bola to ruža, nádherne sfarbená namodro. Vydal som sa do ďalšieho kráľovstva, ktoré sa volalo Kráľovstvo magického umenia. Pri bráne tohto kráľovstva ma privítali dvaja trolovia. Boli upravení a mali na sebe čierne obleky pofŕkané dúhovými farbami. Tentoraz bola moja úloha náročnejšia. Musel som nakresliť mapu sveta. Podarila sa, všetci z nej boli nadšení, a tak mi zlepili ďalšiu štvrtinu zrkadla. Mapu si zavesili do Múzea umenia a ja som mohol spokojne pokračovať vo svojej ceste.
Do tretieho kráľovstva som vošiel s radosťou, lebo sa volalo Kráľovstvo šťastia. “Akú úlohu dostanem v šťastnej krajine?” pýtal som sa sám seba. Vtedy mi kráľ prezradil, že na lúke plnej trojlístkov musím nájsť jeden jediný štvorlístok. Už storočia sa to nikomu cudziemu nepodarilo. Vtedy som sa len zasmial: “Ale veď takto sa bežne hrávam v babkinej záhrade!” A naozaj, s touto úlohou som nemal ani najmenší problém. Tretia časť zrkadla bola na svojom mieste. Zostávala mi cesta do posledného kráľovstva, no to som ešte netušil, čo ma tam čaká. Posledné kráľovstvo sa volalo Kráľovstvo pyšnej kráľovnej. Vládla tam namyslená vládkyňa, ktorá nikomu nedávala za pravdu, iba sebe. Presvedčiť ju o zlepení poslednej časti zrkadla bola pre mňa asi tá najťažšia úloha. A viete, ako som to dosiahol? Jedinou kartovou hrou, ktorou som ju bez milosti porazil. Keď mi zlepili poslednú časť zrkadla, stala sa nezvyčajná vec. Zrazu som sa objavil pri škriatkovi, ktorý celý nedočkavý chodil sem a tam, tam a sem. ,,Dokázal si to, navrátil si obidva svety! A teraz si voľný, môžeš ísť domov!“ kričal škriatok od radosti. Ešte raz ma na rozlúčku objal a ja som sa znenazdajky ocitol na babkinej povale. Pochopil som, že život je úžasný a že dobrodružstvá sú super, no najlepšie je vždy mať sa kam vrátiť.
„Bibi, bež otvoriť dvere, už sú tu!“ začula som mamkin hlas. „Letííííím!“ zakričala som jej naspäť a brala som schody po dva. Toho malého huncúta som sa nevedela dočkať. Síce som dávno Branka nevidela, ale vôbec sa nezmenil. Zatiaľ čo ja som kvákala a skákala ako malá žabka, on ešte stále nerozprával a ani nechodil, hoci sme obaja spolu práve oslavovali jedenáste narodeniny. Pišťal od radosti alebo vrčal od nespokojnosti. Jeho chudé telíčko sa chúlilo v špeciálnom detskom kočíku, no tie dlhé chudé ruky ku mne vystieral ako chobotnička. Silno som ho objala a ťahala do svojej izby, kým naše mamky zamierili do kuchyne na kávu a narodeninovú tortu. V izbičke som mu robila divadielko s plyšákmi, aby som ho rozosmiala. No skôr ho to vydesilo. Posadila som ho pred moje veľké zrkadlo.
„Pozri, aký si fešák! Ach, keby si bol zdravý, aby sme sa mohli spolu hrať! Len na sekundičku som nedávala pozor, keď sa zrazu naklonil dopredu a rukami búchal do zrkadla, ktoré začalo akosi divne svetielkovať. Zľakla som sa, že padá. „ÁÁÁÁÁ, kde to sme? Bojím sa!“ mraučala som ako malé decko. Obzerala som sa naokolo. Všetko tam bolo zelené, slnko svietilo ako divé. Ako v lete cez prázdniny. „Ty…ty… vieš ro- ro- rozprávať,“ koktala som, „a….a….a….aj chodíš?“ Oči mi skoro vypadli. „To asi to tvoje prianie, aby som bol zdravý, je to supééér! Len ty teraz nejako smiešne rozprávaš! Tak poďme skúsiť všetky tie sľubované beťárstva,“ rozosmial sa a rozbehol sa po zelenej lúke. „Brankóóó, počkááj!“ kričala som, ale on nepočúval. Utekala som za ním, aby sa mu nič nestalo. Lenže pri takom behu sa skôr stane niečo mne. Uprostred lúky stálo obrovské stromisko. Stará jabloň. No hádam mu nenapadne vyliezť na ten strom. …Napadlo. Už sa škrabal hore konármi. Sadol si na jeden hrubý konár, bosé nohy mu viseli vo vzduchu. Rozhojdal sa, skoro sa prekoprcol dozadu. Už-už som ho videla na kope sena pod stromom. Jedno zelené si odtrhol a zahryzol sa doň. „Jem sám, vidíš? „Vidím, vidím, červík ti lezie po nose! Počkaj, keď ťa chytím! Zderiem ťa ako hada!“ zlostila som sa. Len čo som sa ja vyteperila k nemu, on zoskočil, vyváľal sa v sene a bežal ďalej. Nestíhala som za ním. Tak sa tešil, že je rýchlejší ako ja. Na okraji lúky žblnkotala rieka. Keď som dobehla, už bol vo vode.
„Veď nevieš plávať,“ pripomenula som mu. „Nevadí, chcem len hádzať žabky,“ povedal a zohol sa po kamienky. „Počkaj, potrebuješ okruhliaky. Tu máš, skús,“ podávala som mu zopár okrúhlych kameňov. Čľap - čľup. Čľap - čľup - čľup. Nešlo to. Čľap - čľap - čľap - čľap - čľap - čľap. „Hurá, šesť žabiek sa mi podarilo,“ zajasal. Šplech - šplech, špliechali sme sa vodou, chytali sme priesvitné drobné rybky, ktoré nám plávali pomedzi nohy. Snažili sme sa ich uloviť do rúk, ale zakaždým sa nám vyšmykli. „Poďme na ten kopec!“ zavelil malý kapitán a ťahal ma za ruku von z vody. „Je dosť vysoký, zvládneš to?“ snažila som sa ho odhovoriť. „Ja áno, ale ty sa mi zdáš unavená,“ vysmieval sa mi. Predbiehali sme sa, kto bude hore skôr. Šliapali sme po drobných lesných jahôdkach. Tie, ktoré sa nám nepodarilo pridusiť, sme si vkladali do hladných úst namiesto narodeninovej torty, ktorá na nás čakala doma. Prvý bol na kopci Branko Granko. Nechala som ho vyhrať. „Vyhral soooooom!!!!“ výskal od radosti. A ozvena mu odpovedala: „….ooooomm…ommmm.“ Dolu sme sa gúľali ako dve jabĺčka. Ešte raz a ešte raz. Nemal dosť. Poslednýkrát z nás boli už len zhnité jabĺčka. Otlčené a zašpinené. Ale boli sme takí šťastní. Zostali sme ležať v tráve pod kopcom, pískali sme na stebielkach trávy, odháňali sme otravné bzučiace muchy. Chvíľu sme len tak oddychovali, okolo nás poletovali farebné motýle, pretekajúce lúčne kobylky, mravčekovia utekali do mraveniska. „Mne sa ešte nechce, je to také supriš, keď behám a skáčem,“ zosmutnel Branko. Slzičky zmiešaného šťastia i smútku mu stekali po lícach s teplými dažďovými kvapkami. Tak ešte naposledy… Vyskočili sme na nohy, roztiahli ruky a zatancovali sme si Medveďku, daj labku. Točili sme sa dookola ako na kolotoči. „Prečo má Branko dieru na nohaviciach? Odpadla som do perín.
Bola raz jedna čarodejnica, ktorá sa volala Vilma. Bývala so zvieratkami v čudesnom dome. Dom bol postavený na kopci neďaleko lesa a bol celý fialový. Jedného dňa chcela urobiť elixír. Pozrela sa do zásob, ale nemala tam nič, čo potrebovala. Poslala zvieratká do lesa, aby všetko potrebné nazbierali. No povedali jej: ,,Nemôžeme ísť von, pretože je veľká zima.“ Tak Vilma začala čarovať: ,,Čáry-máry fuk, nech sa zima na leto premení.“ Zrazu bolo všade teplo. Ľuďom, ktorí bývali v obci pod kopcom, prišlo čudné, že je v zime leto. ,,Čo to hovorím?! Medzitým Vilma išla vyskúšať svoj nový bicykel. Rozhodla sa, že pôjde popri jazere. Letela z kopca, koleso sa jej šmyklo na kameni a spadla do studenej vody. Bola celá mokrá. Ihneď začala kričať: ,,POOOMÓÓÓÓÓC! POOOMÓÓÓÓÓC!“ Zvieratká ju počuli. Práve v tej chvíli sova Huliena zbierala maliny, jahody a bylinky. Žabka Skákajlabka zase kvety, mach a hmyz….a mačka Katka sa vyvaľovala na slnku. Ťahali ju z jednej strany, ťahali ju z druhej strany, dobre, že tam aj samy nespadli. Až napokon ju vytiahli z tej studenej vody. Vilma bola veľmi smutná, lebo jej nový bicykel bol úplne zničený….bol na márne kúsky. A ona si už nepamätala kúzlo znovu oživenia. To kúzlo vie niečo oživiť, ale vie vykúzliť aj úplne nový bicykel. Ha! veď bol pred pár minútami ešte nový. Napokon sa všetci pobrali domov, kde ich čakal had Peter. Veľmi sa zľakol, keď zistil, že je Vilma chorá. Tváril sa, že o tom nevie, ale vedel o tom veľmi dobre. Veď mal VIP miesto v prvom rade pri okne. Išiel sa popukať od smiechu, keď videl, ako Vilma padá do vody s bicyklom. Toto sa stalo: ,,Brmbrmchcofrco“. Čľup! Vilme sa vôbec nepáčilo, že práve teraz ochorela. Preto, lebo mala ísť na ČERNOKONDOLÍNSKY BÁL. Mačka Katka jej priniesla zo schránky pozvánku. Bolo tam napísané: POZVÁNKA NA BÁL. „POĎ, VILMA! ZAČÍNA OD 24. 00. DO 8. 00. NA NAŠOM MIESTE.“ Na tom bále sa majú predvádzať kúzla a všelijaké súťaže na metlách. A ešte skúšky, či si naozaj dobrá čarodejnica alebo čarodejník. Ich tradícia bola: VYPÚŠTANIE ČIERNYCH LABUTÍ. A ich dobrôtky boli: malinová torta, polievka s hamburgerom, mäsový guláš, cestoviny so syrom, chlieb a vo vnútri bryndzová nátierka a vanilková zmrzlina s kvetmi. Vilma sa veľmi tešila. Od nadšenia si zaspievala: Ten môj život je úžasnýýýýýýýýýýýýý! Tralalalalalalalala… hopsisisisisisi… truchuchuchuchuchu! Ale potom jej napadlo, že potrebuje nové šaty. A tak si ich začala čarovať. Zapáčili sa jej modro-červeno-ružovo-žlté. Zelený plášť a modro-fialovo-žlto-červeno-oranžový klobúk. Vilma len dúfala, že dovtedy vyzdravie. Bál začínal o dva týždne. Sem-tam vládala ísť na balkón, sem-tam dala jesť zvieratkám, alebo poliala kvety. Ale od tej nudy už nevedela, čo má robiť. Chcela čím skôr vyzdravieť. Tak zavolala svojej kamarátke, lekárke Felinciandre. Tá jej odporučila, aby si urobila zázračný čaj z byliniek. Prešli dva týždne a Vilma sa chystala na bál. Obliekla si nové šaty, náhrdelník, náušnice a zobrala si ešte aj metlu. Vyšla von. Ako letela, už v diaľke videla čarodejnícky oheň. Bol veľký a mal do výšky 100 metrov preto, lebo čarodejnícky oheň taký musí byť. Už tam skoro bola a pridala väčšiu rýchlosť. Keď prišla, tak sa všetci chytili za ruky a urobili kruh okolo ohňa. Keď dospievali a dotancovali, išli vypúšťať čierne labute. Každý si mal zobrať jednu labuť a keď mesiac začal červenieť, každý mal vypustiť čiernu labuť.
Keď vypustili labute, začala hovoriť pani Bunabretetermopová…kráľovná čarodejníc. Povedala im do mikrofónu: ,, Milé čarodejnice a čarodejníci, vítam vás ako každý rok na černokondolínskom bále. Tento bál je preto, aby ste sa zabavili, aj preto, aby som vedela, koľko vás je. Či niektorých z vás nechytili ľudia. Zatiaľ nikto nechýba, až na Peťka Ferencového z Lesa pomarančov. Jeho síce nechytili ľudia, ale spadol do studne a ešte sme ho nenašli. Kto sa dá na to nájsť ho v tej studni, získa letenku na Ostrov mokrých žiab. Je to veľmi pekný a zároveň veľmi zaujímavý ostrov. Teraz si to poďme všetci užiť. Holalalalala…… Vilma chcela nájsť svoju najlepšiu kamošku Sterfanpoliu. Chcela ju pozdraviť, lebo ju dlho nevidela. „Sterfanpolia!!!!!!!!! Sterfanpolia!!!!!!!!! Kde si?“ „Tu som. Ahoj.“ Vilma ju konečne našla. „Ako sa máš?“ „Všetko ma bolí, ale mám sa dobre. A ty?“ „Aj ja sa mám dobre, Sterfanpolia.“ „Vieš, Vilma, keby sme našli Peťka Ferencového, mohli by sme ísť na Ostrov mokrých žiab. No to potom. Teraz si ideme dať koláčik. No poď, Vilma, nestoj tam ako päť peňazí. Hýb sa. Lebo ti zjem tvoje obľúbené. Hmmmm….. „No dobre, idem. Mňam. Ten je ale dobrý. Ja by som sa teraz rada išla otužiť do rybej vody. Tak poďme. Rýchlo Vilma, teraz tam nikto nie je. Všetci tam bežia. Musíme byť najrýchlejší, bež, bež, bež. Bum!“ Sterfanpolia spadla. „Jaj, bolí ma zadok.“ „Pomôžem ti, postav sa. Ešte ich dobehneme. Rýchlo skoč do vody. Čľup! Sme prvé. Ou. Nemáme plavky.“ „Sterfanpolia, ja mám.“ „Čooooooooo! A kde?“ „Tu vo vrecku.“ „Ty bežne mávaš vo vrecku plavky?“ „Nie, teda vlastne len občas. Vilma a Sterfanpolia sa išli prezliecť do kabínky. Vilma mala tmavomodré plavky, ktoré trošku splývali s nočnou oblohou. S...