Veľkonočná nedeľa je vrcholom liturgického roka. Sviatosti a sväteniny čerpajú z tohto dňa všetku svoju účinnosť, pôsobivosť a silu. Poďme sa ponoriť do hlbšieho významu tohto dňa, so zameraním na žalmy a ich liturgické využitie.
Liturgický Kontext Veľkonočnej Nedele
Dnešné prvé čítanie Veľkonočnej nedele je rovnaké každý rok trojročného nedeľného liturgického cyklu. Ide o úryvok z prvej Petrovej reči k pohanom potom, ako na Boží pokyn navštívil dom pohanského stotníka Kornélia.
V centre tejto reči sa nachádza posolstvo o smrti a vzkriesení Krista: „Boh ho tretieho dňa vzkriesil ...“ Táto skutočnosť je základom celej našej viery a nádeje v Ježiša - nádeje na odpustenie hriechov a dosiahnutie večného života.
Obsahom kerygmy, teda prvotného ohlasovania evanjelia, je živý Pán, ktorý zomrel za naše hriechy a vstal z mŕtvych, aby sme mohli mať večný život. Cieľom takéhoto kerygmatického ohlasovania ukrižovaného a vzkrieseného Krista je pohnúť poslucháčov k viere v neho.
Kerygma je však oveľa údernejšia a obracia sa skôr na srdce než na rozum človeka, obracia sa na jeho ochotu uveriť. Preto kerygmatická kázeň je stále aktuálna, vhodná napr. na pohreby, alebo aj na veľké cirkevné sviatky, akým je aj Veľkonočná nedeľa, kedy do kostola prichádzajú aj „ročiaci“.
Vedúcim motívom aj tejto Petrovej kázne je myšlienka svedectva, taká blízka evanjelistovi Lukášovi (Sk 10,39.41-43). Peter chápe svoju misiu od Krista ako možnosť vyzvať ľudí k prehodnoteniu a k posúdeniu nespravodlivého rozsudku nad Ježišom, pre ktorý musel byť ukrižovaný a zároveň uveriť tomu, že cez jeho zmŕtvychvstanie prehovoril sám Boh.
Toto však nie je hrozba, ale radostné posolstvo, lebo tento sudca má moc oslobodiť od všetkých previnení, ak ho človek uzná za Božieho Syna, ak v neho uverí (por. 10,42nn).
Táto reč má takú istú charizmatickú formu ako na Turíce (por. Sk 2,4.11). Toto zhromaždenie sa prejavuje ako spoločenstvo veriacich, a preto Peter dáva pokyn ku krstu (Sk 10,48).
Žalm 118: Pieseň Vďakyvzdávania
Podobne ako prvé čítanie aj žalm Veľkonočnej nedele je každý rok v rámci trojročného rozvrhu nedeľných čítaní rovnaký. Ž 118 (v Septuaginte Ž 117) je záverečným žalmom malej zbierky 6 alelujových žalmov (Ž 113-118, hoci v hebrejskej Biblii Ž 114 ani Ž 118 ani na začiatku ani na konci neobsahujú výzvu Aleluja, hebr. Hal-lú jáh, t.j. „Chváľte Pána“.
Literárnym žánrom patrí tento žalm medzi žalmy vďakyvzdávania. J. Hrbata vystihuje obsah a literárny štýl žalmu názvom „Ďakovná pieseň pútnika do jeruzalemského chrámu“, oficiálny slovenský katolícky preklad mu dáva názov „Jasavý spev za záchranu“, evanjelický preklad „Bohoslužobná ďakovná pieseň zboru“.
Keďže je tento žalm súčasťou veľkonočného Hallelu, Ježiš sa tento žalm skoro určite modlil aj na záver svojej Poslednej večere. Žalm patrí medzi dlhšie, svojimi 29 veršami je 14. (a súčasne 15. - spolu so Ž 102) najdlhším žalmom Žaltára (po Ž 109, ktorý má 31 veršov a je 13. najdlhší.
Obsah žalmu môžeme stručne vyjadriť ako výkriky šťastia (inšpirované azda bojovými pokrikmi pri víťazstve nad nepriateľmi) a prejavy hlbokej vďačnosti žalmistu za to, že patrí medzi tých, ktorí majú osobnú skúsenosť s Božou odpoveďou na svoje volanie v utrpení, zvlášť od nepriateľov.
V úvode žalmu predspevák vyzýva ľud Izraela, čakajúci pred bránou chrámu, ale osobitne kňazov (dom Áronov) a zbožných veriacich (v. 3-4: Teraz nech hovorí dom Áronov: jeho milosrdenstvo trvá naveky. Teraz nech hovoria všetci bohabojní: jeho milosrdenstvo trvá naveky), aby sa pripojili k spoločnej oslave večného Božieho milosrdenstva.
Skladateľ tejto piesne, možno samotný jeruzalemský kráľ (Dávid), alebo prorok či kňaz, ktorý hovorí v jeho mene, prípadne v mene celého Izraela, opisuje v tejto časti žalmu svoje minulé ohrozenie pohanskými kmeňmi, ktoré Boh dopustil na veriaceho ako ťažkú skúšku.
Posledné dva verše (vv. 19-20) tejto prvej časti žalmy možno chápať aj ako samostatnú časť žalmu, ktorá tvorí akýsi prechod k následnej časti žalmu, a v ktorej dochádza k zmene miesta (t.j. prechod cez chrámovú bránu do vnútra chrámu).
Ide teda o veľmi dôležité miesto Písma, 5x citované v Novom zákone, pričom sa zdá, že výraz „uholný kameň“ možno považovať za jedno z tajomných označení budúceho Mesiáša.
Návšteva kráľa v chráme vytvára radostnú atmosféru zo spoločenstva Izraela s Bohom, ktorého kráľ viditeľne v Izraeli zastupuje, preto ľud prevoláva: Toto je deň, ktorý učinil Pán, plesajme a radujme sa z neho (v. 24).
Posledná, tretia časť žalmu (pred záverom žalmu), teda vv. 25-27, obsahuje najprv záverečnú prosbu kráľa (alebo akéhokoľvek pútnika) na záver svojej návštevy v chráme: Pane, spas ma (hebr. hoši´a-na, lat. hosanna); Pane, daj mi úspech,pokračuje kňazským požehnaním odchádzajúceho kráľa či pútnikov opúšťajúcich chrám (v. 26a): Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom.
Záverečné slová tejto časti žalmu o sprievode s ozdobnými vetvami k oltáru (v. Záver žalmu tvorí záverečné poďakovanie: Ty si môj Boh, vďaky ti vzdávam; ty si môj Boh, velebím ťa (v. 28) a opakovanie prvého verša: Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky (v.
Žalm 118 (1-2. 16ab+17. 22-23):
- Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.
- Teraz nech hovorí Izrael, že Pán je dobrý, že jeho milosrdenstvo trvá naveky.
- Pánova pravica mocne zasiahla, Pánova pravica ma zdvihla.
- Ja nezomriem, budem žiť a vyrozprávam skutky Pánove.
- Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným.
- To sa stalo na pokyn Pána; vec v našich očiach obdivuhodná.
Refrén (responzum): Toto je deň Krista Pána, radujme sa, aleluja.
Žalm 118: Toto je deň
Veľkonočná Vigília
Podľa pradávnej tradície táto noc je nocou bdenia zasvätenou Pánovi (Ex 12,42). Preto podľa výzvy evanjelia (Lk 12, 35-37) sa veriaci s horiacimi sviecami v rukách majú podobať ľuďom očakávajúcim návrat svojho Pána.
Vigília tejto noci, ktorá je najväčšou a najvznešenejšou spomedzi všetkých slávností, sa má v každom kostole sláviť len raz. Celá slávnosť Veľkonočnej vigílie sa má konať v noci.
Kto sa zúčastnil na omši v noci, môže znova pristúpiť k prijímaniu v omši vo dne. Kňazovi zvyčajne posluhuje diakon. Pre všetkých účastníkov vigílie treba pripraviť sviece.
Na vhodnom mieste mimo kostola sa pripraví oheň. Keď nemožno posvätiť oheň mimo kostola, obrad sa koná, ako je uvedené pod č. 9. Kňaz a veriaci sa prežehnajú, pričom kňaz hovorí: V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Bratia a sestry, v túto presvätú noc náš Pán Ježiš Kristus prešiel zo smrti do života.
Potom kňaz požehná oheň. Po požehnaní nového ohňa jeden z posluhujúcich prinesie pred kňaza veľkonočnú sviecu. Celebrant vryje do sviece kríž; nad kríž napíše grécke písmeno alfa, pod kríž písmeno omega a medzi ramená kríža vpíše štyri číslice aktuálneho roka.
Keď už vryl do sviece kríž a ostatné znaky, môže do nej vsadiť v podobe kríža päť hrudiek tymianu. Ak sa pre pripadne ťažkosti nežehná oheň vonku, obrad požehnania ohňa sa prispôsobí okolnostiam.
Po zapálení sviece jeden z posluhujúcich vloží žeravé uhlíky z ohňa do kadidelnice a kňaz, ako zvyčajne, nasype tymian. Diakon, alebo ak ho niet, iný vhodný posluhujúci vezme od posluhujúceho veľkonočnú sviecu a zoradí sa procesia.
Na túto vigíliu, matku všetkých vigílii, je určených deväť čítaní, a to sedem zo Starého zákona a dve (epištola a evanjelium) z Nového zákona. Ak si to vyžadujú veľmi vážne pastoračné dôvody, možno vynechať niektoré čítania zo Starého zákona. Majú sa čítať aspoň tri čítania zo Starého zákona, čiže zo Zákona a Prorokov, a spievať príslušné responzóriové žalmy. Nikdy sa však nemá vynechať čítanie zo 14. kapitoly knihy Exodus.
Nasledujú čítania. Lektor príde k ambóne a prečíta čítanie. Žalmista, čiže spevák, prednáša žalm, pričom ľud opakuje responzórium. Potom všetci vstanú. Kňaz povie Modlime sa a všetci sa chvíľu potichu modlia.
Po poslednom čítaní zo Starého zákona s príslušným responzóriovým žalmom a modlitbou sa zažnú na oltári sviece a kňaz začne hymnus Sláva Bohu na výsostiach. Všetci pokračujú.
Po čítaní všetci vstanú. Kňaz trikrát slávnostne zaintonuje (postupne vždy vo vyššej tónine) Aleluja a všetci po ňom opakujú.
Kňaz zvyčajným spôsobom vloží do kadidelnice tymian a požehná diakona.
Po homílii nasleduje liturgia krstu. Kňaz s posluhujúcimi ide ku krstiteľnici. ak je veriacim na dohľad.
Potom, ak sa má konať, hneď sa začne procesia do baptistéria alebo ku krstnému prameňu. Prvý ide posluhujúci s veľkonočnou sviecou, nasledujú krstenci s krstnými rodičmi, posluhujúci, diakon a kňaz.
Potom dvaja speváci spievajú litánie. Ak treba ísť ku krstiteľnici v dlhšom sprievode, litánie sa spievajú počas procesie. Na čele sprievodu sa nesie veľkonočná svieca, za ňou idú katechumeni s krstnými rodičmi, posluhujúci, diakon a kňaz.
Po krste kňaz pomaže deti krizmou. Všetci, dospelí i deti, prijmú biele rúcho. Potom posluhujúci podá kňazovi alebo diakonovi veľkonočnú sviecu a zažnú sa od nej sviece novopokrstených.
Ak sa nevysluhuje krst a nepožehnáva sa ani krstný prameň, kňaz požehná vodu.
Po krstných (a birmovných) obradoch, alebo ak sa tieto sviatosti nevysluhovali, po požehnaní vody všetci vstanú a so zažatými sviecami v rukách obnovia krstné sľuby, ak už ich obnova nebola pri vysluhovaní krstu (porov. č. 56. Kňaz pokropí ľud požehnanou vodou.
Keď kňaz pokropil ľud, vráti sa k sedadlu.
Žiada sa, aby novopokrstení prijali sväté prijímanie pod obidvoma spôsobmi spolu s krstnými rodičmi, rodičmi a katolíckymi príbuznými, ako aj s laickými katechétmi.
tags: #4 #velkonocna #nedela #zalm #noty