Určite budete vedieť, s ktorým prikázaním súvisí táto prosba. Zopakujte si Desatoro. Ktoré prikázanie hovorí o našom postoji voči Božiemu menu? Viete, čo to znamená, keď niečo alebo niekoho označíme za svätého? A kto je vlastne svätý?
Kto je svätý?
V prvom rade je svätý Boh - to znamená dokonalý, bezchybný, bezhriešny, oslávený a vyvýšený, mocný, iný ako sme my, ľudia. Sväté je aj to, čo Boh posväcuje svojou prítomnosťou, slovom a požehnaním - a tak hovoríme napr. o tom, že posvätený je kostol, fara, predmety, ktoré slúžia pri bohoslužbách či pri prisluhovaní sviatostí (Krst Svätý a Večera Pánova). Oddelení pre službu Bohu, svojim spôsobom posvätení sú aj ľudia, ktorí vykonávajú nejakú úlohu v cirkvi - napr. farári či ľudia pracujúci v cirkevnom zbore.
Takže jednoducho povedané: Boh je svätý a On môže posvätiť predmety, ľudí či chvíle tým, že je prítomný. On sám o sebe je svätý a teda aj Jeho meno je sväté. Prečo teda prosíme, aby sa posväcovalo?
Mojžiš pred horiacim kríkom
Prečo prosíme o posvätenie Božieho mena?
Lebo my, ľudia, porušujeme Jeho prikázanie, ktoré sa týka nášho postoja ku Božiemu menu. A tak tam, kde my robíme hriech, prosíme, aby sa Pán Boh napriek všetkému oslávil a zviditeľnil.
Prosíme o posvätenie Božieho mena v našom živote, lebo nie vždy vidíme, že Boh je pri nás, že sa o nás stará, nie vždy si uvedomujeme, aký je veľký. Preto prosíme: aby sa nám zjavil, aby bol pri nás prítomný, aby sme Ho vo viere vnímali.
Prosíme o posvätenie Božieho mena, aby sa všetko v našom živote dialo podľa Božej vôle, v súlade s Jeho slovom, aby sme robili všetko na Božiu slávu. Lebo občas nežijeme ako Jeho deti a Jeho meno tak nerobíme slávnym v tomto svete.
Táto prosba je trocha zložitá, ale v podstate v nej prosíme, aby bol Boh vo všetkom prítomný a aby sa napriek všetkému dialo to, čo On naplánoval a aby sme si Ho my, ľudia, vážili a uctievali Ho celým svojím životom.
Modlitba
Pane Ježiši, keď sa iní pozrú na môj život, nie vždy v ňom vidia Teba. Preto Ťa prosím: nech je Tvoje meno, nech si Ty sám, oslávený vo všetkom, čo konám. Nech svojim životom Tebe vzdávam česť a slávu. Pomôž mi ctiť si Tvoje meno a vyslovovať ho s plnou vážnosťou a úctou. Daj mi poznávať ako veľmi ma miluješ a vidieť Tvoju prítomnosť každý deň môjho života. Amen.
Aktivity
- Pre najmenších - určite si vieš napísať svoje meno. Vieš čo tvoje meno znamená? Poznáš mená svojich rodičov, súrodencov, starkých a kamarátov? Môžeš ich všetky napísať na papier, aby si vedel, kto je pre teba dôležitý. A nezabudni do stredu napísať Božie meno. Pán Boh ich má viac, vyber si jedno alebo napíš najviac, koľko vieš. Ak písať ešte nevieš, nech ti mamka alebo ocko napíšu tieto mená na papier a ty ich skús podľa toho napísať tiež. Naučíš sa zopár nových písmen.
- Pre starších - vieš ako sa Pán Boh predstavil Mojžišovi? Pamätáš si ten príbeh? Skús si na neho spomenúť. Ak nevieš, môžeš si ten príbeh prečítať v 2 knihe Mojžišovej v 3.kapitole. V tejto kapitole je Pán Boh pomenovaný rôzne. Vypíš všetky Božie mená alebo charakteristiky. Vieš vymyslieť Pánu Bohu meno, ktoré by sa tebe páčilo - najlepší kamarát napr. a podobne?
- Pre najstarších - porozmýšľaj, ako by sa Boh mohol osláviť v tvojom živote. Čo by si mohol robiť, aby ľudia videli cez teba Pána Boha? Napr. keď vieš hrať na hudobný nástroj, čo keby si zahral na bohoslužbách. Keď vieš písať básne alebo spievať, čo keby si na náboženstve niečo zarecitoval alebo zaspieval. Čo keby si manuálne pomohol susedovi, starkej, kamarátovi? Čo keby si sa naučil hovoriť, že za všetko patrí vďaka Pánu Bohu, keď ťa niekto pochváli a pod.?
- Všeobecné - ctiť si Božie meno znamená nepoužívať ho neúctivo, zbytočne. Ak berieš Božie meno nadarmo, snaž sa to nerobiť.
Význam mena
Každý človek má meno. Svoje pomenovania majú tiež zvieratá, veci, mestá a podobne. Čo vlastne meno vyjadruje? Dať niekomu meno znamená prevziať za neho zodpovednosť a dostať ho do starostlivosti. Uctievať niečie meno znamenalo uctievať toho, kto nosí toto meno. Vymazať meno znamenalo poprieť osobu, ktorá toto meno nosila. Meno nie je vyhradené iba jednej osobe. Rovnaké meno môžu nosiť aj iné osoby, môže sa aj zdediť.
V niektorých rodinách, nielen v židovských, táto tradícia pretrváva dodnes. Význam dedenia mena spočíval v tom, že aj po svojej smrti bola osoba „prítomná“ v rodine. Jej duch, osobnosť, požehnanie a dobrá žili ďalej v nositeľovi mena.
Pred krstom sa rodičom prihováram, aby deti mali mená zo zoznamu svätých alebo aspoň druhé, pridané meno bolo meno svätca či svätice. Pokrstenému má byť vzorom a prosíme svätého patróna, aby sa stal jeho ochrancom. Krstom človek berie na seba meno Krista, ktoré dotvára jeho kresťanskú identitu. Na jednej strane to život uľahčuje. Na druhej strane však aj dosť sťažuje, čo dokazujú nielen denné správy, ale i historické fakty, že kresťania boli vždy terčom prenasledovania.
Pri krste každý človek dostáva meno „kresťan“, čo znamená „ten, ktorý patrí Kristovi“. Naše povolanie je byť a žiť ako Kristus. To znamená ísť cestou kríža. Kresťanstvo bez kríža nejestvuje. Pápež František varuje pred gaučovým kresťanstvom. Náboženstvo nie je wellness, ktorý mi poskytuje služby a pôžitok. Kresťan si obliekol Krista.
Vo Svätom písme môžeme pozorovať, že aj u Boha má meno človeka veľkú dôležitosť. Veľmi zreteľne to vidíme napríklad pri slovách Izaiášovi: „Po mene ťa zavolám, ty si môj“ (Iz 43, 1). Boh volá každého po mene. Vieme, že Boh je duch, nemá telo. Keď sa v Písme hovorí o Božej tvári, srdci, ušiach, chce sa tým povedať, že Boh nie je nejakou silou. On je osobný Boh. Nie je skrytý, ale poznateľný, má záujem o človeka, je mu blízko. Sväté písmo nám Boha zjavuje ako Boha, ktorý hovorí. To nie je len tichá reč stvorenstva, kde príroda a vesmír už svojou krásou a harmóniou odkazujú na svojho Stvoriteľa.
„Dať spoznať niekomu svoje meno znamená stať sa zraniteľným. V Ježišovi Kristovi Boha voláme Otec. Tým, že Boh zjavuje svoje meno a každého z nás volá po mene, znamená to, že nás berie vážne ako partnerov. Dať spoznať niekomu svoje meno však znamená stať sa zraniteľným. Ľudská túžba poznať meno Boha je známa už v Starom zákone. Čo bolo za tým? Ak v Starom zákone človek túžil poznať meno Boha, bolo to preto, aby ho mohol vzývať, obracať sa na neho v modlitbe, prinášať mu obetu. Boh svoje meno zjavoval veľmi tajomným spôsobom. Keď sa zjavil Mojžišovi v horiacom kríku, predstavil sa ako Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba. Neskôr použil výraz „Ja som, ktorý som“, čo budí dojem vyhýbavej reakcie, akoby Boh ani nechcel povedať svoje meno. Ako máme chápať tieto slová? Boh zjavoval svoje meno postupne. Môj profesor hebrejčiny v Jeruzaleme tento tajomný výrok „Ja som, ktorý som“ prekladal takto: „Ja budem ten, ktorý som bol.“ Znamená to, že tak, ako bol s ich praotcami Abrahámom, Izákom, Jakubom, bude aj s nimi.
V Jánovom evanjeliu Ježiš viackrát používa označenie „Ja som“. Významná udalosť sa odohrala v Getsemanskej záhrade, keď prišli zatknúť Ježiša. Na jeho otázku „Koho hľadáte?“ odpovedali: „Ježiša Nazaretského.“ A Ježiš im odpovedal: „Ja som.“ Vtedy zástupy popadali zo strachu na zem. To preto, že Ježiš vyslovil Božie meno, s ktorým sa stotožnil. Čo sa odohráva v momente, keď človek vysloví Božie meno?
Niekto môže namietať, že spomenúť meno Boha, Ježiša Krista, Panny Márie alebo svätých nemá nič spoločné s úctou k Bohu, lebo ide len o mená. Nie je to pravda. Vyslovením mena sa osoba stáva prítomná v spoločenstve. Preto v židovskom náboženstve je Božie meno také sväté. My kresťania môžeme Boha nazývať Otec. Je to privilégium.
Ako by malo vyzerať vzdávanie patričnej úcty Božiemu menu? V dnešnej dobe je dôležité, a zároveň náročné zachovať si zmysel pre posvätno. Spomeniem prežehnanie. Pri tomto úkone tiež vyslovujeme Božie mená: „V mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ Týmto sa odovzdávame do Božej ochrany, vzývame Najsvätejšiu Trojicu a pripomíname si, že sme Božím chrámom.
Prvé Božie prikázanie nás pozýva prežívať v sebe pohnutie z tajomstva a chrániť dojatie z Božej prítomnosti. To nás Ježiš naučil aj modlitbou Otčenáš. Sloveso „posvätiť“ znamená vyčleniť, oddeliť z profánneho používania. Ide o prvú zo siedmich prosieb Otčenáša. Kladie na nás požiadavku sväto zaobchádzať s vierou. Pýtajme sa, či sme ochotní sa vyčleniť, vyhraniť voči tomuto svetu. Sú situácie, v ktorých nemôžeme so všetkým súhlasiť, nemôžeme všade ísť a všetko robiť, ak si chceme zachovať svätosť. Preto je potrebné učiť sa rozlišovať medzi tým, čo je skutočne dobré, pravdivé a krásne, a tým, čo je iba lacná napodobenina. V súčasnosti sem patrí aj riziko tzv. politickej korektnosti.
„Keď nežijeme podľa sociálneho poriadku, keď túto krajinu napĺňame závisťou, nenávisťou, nespravodlivosťou, znesväcujeme tým Božie meno. Pánovou modlitbou vyznávame, že si neprajeme Boha podľa svojich pozemských predstáv. Nechceme, aby sa podobal človeku alebo veciam. Uznávame, že Boh je iný než pozemský svet.
Zákaz „Nevezmeš meno Božie nadarmo“ je zrejme nesprávne chápať stroho len v intenciách napísaného textu. Potrebuje hlbší výklad. Znesvätiť Božie meno znamená, že sa nesprávame ako Ježišovi bratia a sestry a ako deti nebeského Otca. Keď nežijeme podľa sociálneho poriadku, keď túto krajinu napĺňame závisťou, zloprajnosťou, nenávisťou, nespravodlivosťou, znesväcujeme tým Božie meno. Keď nežijeme ako kresťania, znevažujeme meno, ktoré nosíme, a znevažujeme meno toho, ktorého v modlitbe voláme Otec.
Na druhej strane, niektorí ľudia sa odvrátili od Boha a cirkvi, pričom ako dôvod uvádzali nesprávny život veriacich alebo negatívnu skúsenosť pri stretnutí s kňazom. V skutočnosti hľadali zámienku, aby nemuseli zmeniť vlastný život a mohli si zdôvodniť opustenie kresťanského štýlu života.
Božie meno je používané aj v súvislostiach, pri ktorých je zjavné, že nejde práve o rozhovor s Bohom. Dokonca sú známe zločiny v Božom mene. Tiež v masmédiách môžeme často pozorovať, že je Božie meno zneužívané aj na reklamné či politické ciele. Koľko hanebných vecí bolo spáchaných v Božom mene. V minulosti aj teraz sa ich človek dopúšťa. Namiesto toho, aby slúžil Bohu, si poslúži Bohom na vlastné ciele. Druhé Božie prikázanie nás vyzýva, aby sme sa chránili pred predstieranou zbožnosťou.
Známy nemecký kňaz a teológ Bernard Häring vysvetľuje, že ak vyslovujeme Božie meno alebo hovoríme o náboženstve, musíme dbať o čistotu svojich úmyslov a obrátiť srdce a rozum k Bohu. Ako sa má človek zachovať, ak počuje, že niekto Božím menom pohŕda, používa ho v márnosti? Je lepšie toho človeka upozorniť alebo radšej mlčať? Vulgarizmy a nadávanie vypovedajú o biede a nedostatku kultúrnosti človeka a spoločnosti. Niektorí sa už nevedia ani slušne vyjadrovať a zabávať. Stačí sa započúvať do rozhovorov v autobuse alebo vlaku, alebo v školských triedach a na pracoviskách. Tiež televízne seriály a svet médií ide výraznou cestou úpadku. Mnohokrát sú súčasťou kolektívov aj veriaci. Je potrebné, aby sa ozvali a požiadali o slušné vyjadrovanie. Z ich strany je to aj vyznanie viery. Ľahšie je mlčať a tváriť sa, že sa ich to netýka. Avšak sú typy ľudí, ktorých by upozornenie vyprovokovalo k ešte väčšej spŕške nadávok. Existuje aj nejaké iné riešenie?
Pán Ježiš hovorí, že človeka poškvrňuje to, čo vychádza z jeho srdca. To znamená, že vyslovené slovo odráža naše vnútro a zároveň nás formuje. V staroveku sa v kláštoroch mnísi naučili žalmy alebo iné biblické pasáže naspamäť, aby v čase oddychu a spánku bolo ich vnútro naplnené Božím slovom, ktoré ich posväcuje. Znesväcovanie Božieho mena je otváranie cesty pre zlého ducha. Preto neplatí, že sa nič nedeje, keď niekto hovorí neslušne a rúhavo. Že sú to iba slová. Mnohí ani netušia, že druhý príkaz pokračuje v Knihe Exodus slovami: „Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo“ (Ex 20, 7).
Verzie v starozákonných knihách Exodus a Deuteronómium nie sú úplne identické. Preto sa vytvorilo skrátené znenie. V gréčtine sa Desatoro nazýva Dekalóg, čo doslova znamená Desať slov. Je to katechetická pomôcka, ktorá jestvovala už aj v židovstve. Dôvodom je ľahšie zapamätanie. Nejde o to, aby za každým príkazom a predpisom bolo pridané vyhrážanie pre prípad zneužitia. Staré príslovie hovorí: „Vtáka poznáš po perí, človeka po reči.“ Slovo dokáže zraniť viac ako kameň. V spoločnosti došlo k znehodnoteniu, devalvácii slova. Sme vulgárni a tvárime sa, že sa nič nedeje, že tak je to v poriadku. Avšak nie je. Svojich farníkov často vyzývam, aby si dali záväzok, že oni budú hovoriť slušne. To nie je o tom, či si veriaci, ale o tom, že si človek.
Rozhovor s biblistom Jozefom Jančovičom o udalostiach na Sinaji, Ježišovom pohľade na Desatoro i paradoxe slobody v prikázaniach. Pod druhé Božie prikázanie spadá i rúhanie. Rúhanie doslova znamená vyslovovať (vnútorne alebo nahlas) proti Bohu a svätým veciam slová nenávisti alebo sa z nich vysmievať. Nemecký benediktín Anselm Grün používa výstižné prirovnanie. Boh odlomí pre mňa kus chleba a podáva mi ho. Mne neprináleží spochybňovať Božiu dobrotu a pýtať sa, či mi mal dať viac alebo inú časť chleba. Dôverujem mu ako Otcovi, ktorý dáva svojim deťom dobré veci.
Preklínanie je zvolávanie zla na druhého človeka. Ježiš nás učí milovať tých, čo nás nenávidia, a modliť sa za tých, čo nás prenasledujú. Niekedy môžeme cítiť spravodlivú krivdu. Aj vtedy sme však vyzvaní pestovať v sebe skutok duchovného milosrdenstva - krivdu trpezlivo znášať. Je to náročná škola Kristovho evanjelia.
Ďalším hriechom proti druhému prikázaniu je krivá prísaha. Už od detstva si niektorí možno pamätáme jednoduchú poučku. Prisahať znamená volať Boha za svedka toho, čo tvrdíme. Ide o prísahy, v ktorých vyslovujeme lož, prísahy, ktorými chceme dosiahnuť zlú vec. Kto teda falošne prisahá, dopúšťa sa ťažkého hriechu, lebo z Boha robí luhára. A ešte to robí v Božom mene. Dnes s úsmevom na perách ľudia vyslovujú lož, dokonca aj s prísahou. Ježiš žiada, aby sa človek usiloval vo svojom živote riadiť pravdou. Ak Ježiš odmieta prísahu, má na mysli zbytočnú alebo ľahkovážnu prísahu. Prísaha v prvom rade musí byť pravdivá, to znamená, že vec, o ktorej hovoríme, musí zodpovedať skutočnosti. Druhou podmienkou je, že prísaha sa používa na dobrý cieľ. Nemôžem prisahať, že vykonám niečo zlé. Spomeniem prísahu, ktorú dal Herodes Antipas dcére Herodias, na základe ktorej dal popraviť Jána Krstiteľa. Treťou podmienkou je, že ide o mimoriadne závažnú situáciu. Keďže v prísahe voláme Boha za svedka, prísaha sa nevyslovuje „kedykoľvek“.
Desatoro Božích prikázaní
Desatoro Božích prikázaní
Desatoro prikázaní sa v hebrejčine označuje ako desať slov, z gréčtiny je odvodený presnejší, tiež zaužívaný názov Dekalóg (deka-logoi). Teda nie sú to v prvom rade prikázania, ale dar. Dnes je samozrejmé, že náš Boh k nám hovorí. No v staroveku bolo nevídané a ohromujúce privilégium, že izraelský ľud má Boha, ktorý nemlčí ako pohanské božstvá. Výstižnejšie sa prekladá ako nepoužiješ Božie meno naprázdno, falošne, ničomne. Zrejme nepoužívať Božie meno v hneve alebo zbytočne bude trochu málo na jeho naplnenie.
V prvom „slove“ Pán Izraelitom povedal, že on je ich pravý Boh a že si ho nemáme zamieňať s inými modlami. Ak nám však Boh v tom prvom vyjavil svoju pravú tvár, otvoril sa nám, pozval nás do vzťahu s ním, máme byť aj my praví a odpovedať mu na toto pozvanie pravdivo, bez pokrytectva či formalizmu. Aj pápež František hovorí, že druhé prikázanie vyžaduje, aby sme nepoužívali Božie meno bez pravdy, povrchne, čiže nezneužívali ho. Chce od nás, aby sme nevstupovali do kontaktu s Bohom klamne. Aj zbytočné používanie Božieho mena môže byť rúhaním a degraduje v prvom rade človeka samého - v jeho vlastných očiach i v srdciach tých, ktorí ho bez zadosťučinenia Bohu počúvajú. Ale rúhanie je hriechom nad hriech, opakom vyznania viery, pretvárkou zbožnosti, hrubým nedostatkom osobnej integrity a neochoty k nej.
Zneužívanie Božieho mena nesie so sebou úsilie mať veci pod kontrolou, čo bežne hrozí aj nám. Všetko, čo potom z Božieho majestátu ostane, je banálne, bezcenné, neisté meno spolu s hlbokou duchovnou škodou. To, že nesmieme mať modly, chápeme dobre. Veď k modle nemožno mať ľudský vzťah, len do nej premietať svoje podvedomé potreby. Je predsa férové, že náš Boh od nás žiada skutočný osobný vzťah. A práve o tom je druhé Božie prikázanie. My totiž všetko dokážeme zahrať, len autenticitu nie. Naopak, svätí sú praví, lebo si nič nenechali pre seba, žiadne zákutia v srdci. Láska sa platí láskou.
Prvým, kto nádherne chváli človeka, je Boh sám. Považuje nás za svoje vrcholné dielo, ktoré hodnotí ako veľmi dobré. Ako v raji mohli jesť prví rodičia všetko okrem jedného ovocia z jediného stromu, podobne je to aj pri Dekalógu. Smieme Bohu ďakovať, prosiť ho a odprosovať, chváliť i vzývať a ospevovať ho. Veď potrebujeme jeho blízkosť. Lebo vzývať jeho meno znamená volať ho do svojho vnútra. A keď pre únavu nenachádzame vhodné slová, máme k dispozícii mnoho žalmov s prekrásnymi chválami na Pánovo meno. Alebo si v Písme nájdeme, ako ho vzývali mnohí bohabojní muži a ženy.
Sľubovať alebo prisahať znamená volať Boha za svedka toho, že hovoríme pravdu. Avšak akým právom, ak by môj vzťah k Pánovi nebol autentický? Nečudo, že Ježiš nám radí neprisahať ani na veci, nieto ešte na Boha. V Novom zákone sa druhé prikázanie o pravom vzťahu s Bohom neodmysliteľne premieta do Ježišovho príkazu lásky k Bohu celým srdcom, mysľou či silou. Apoštol Ján zasa dosvedčuje, že mená vyvolených sú zapísané v nebi (porov. Zjv). My už nemusíme Boha zaklínať, lebo podľa Ježiša nás rád vypočuje. A naozaj, odvolávajúc sa na Ježišovo meno, učeníci uzdravujú chorých, vyháňajú diablov, prinášajú do sŕdc pokoj. Navyše silu a požehnanie každej božskej osoby na seba vzývame pri každučkom prežehnaní.
V súčasnosti modernú, lacno získanú familiárnosť občas aplikujeme aj na Najvyššieho. Môže nám pomôcť získať Božie Srdce, ale s podmienkou, že sme hlboko úprimní. S nesmiernym úžitkom pre celý svet, do vyčerpania môžeme vzývať Ježišovo meno strelnými modlitbami. Lebo samotné jeho meno je už modlitba.