V liturgickom čítaní z evanjelia podľa Matúša sa stretávame s hlbokým prepojením medzi Starým a Novým zákonom. Konkrétne ide o citát z proroka Izaiáša, ktorý Matúš uvádza v súvislosti s Ježišovým presunom do Kafarnauma.
Ježišov presun do Galiley a Kafarnauma
Keď sa Ježiš dopočul, že Jána Krstiteľa uväznili, odobral sa do Galiley. Opustil Nazaret a prišiel bývať do pobrežného mesta Kafarnaum, v končinách Zabulon a Neftali.
Už v prvom verši sa dozvedáme o Ježišovom presune z Judskej púšte do Galiley. Ako dôvod je uvedená skutočnosť, že sa Ježiš dopočul, „že Jána [Krstiteľa] uväznili“ (v.12). Táto udalosť Jánovho zajatia a smrti bude neskôr, ako akási spomienka uvedená v kap. 14. Zmienka o konci jeho pôsobenie v rozprávaní o začiatkoch Ježišovho verejného účinkovania nemá pravdepodobne chronologickú, ale významovú hodnotu. Chce sa tým naznačiť, že pôsobenie Krstiteľa skončilo a začína niekto iný. Niekto, kto je mocnejší ako on (porov. Mt 3, 11).
V. 13 nám oznamuje, že Ježiš prekvapujúco neostáva v Nazarete, meste kde vyrastal ale odoberá sa do Kafarnauma, mesta na pobreží Galilejského (mora) jazera. Kafarnaum, do ktorého „prišiel bývať“ sa odvtedy stáva „jeho mestom“ (Mt 9,1), akousi základňou pre svoju verejnú činnosť. Až na posledné dni života totižto synoptickí evanjelisti kladú takmer celé Ježišovo účinkovanie do oblasti Galiley a jej okolia.
Vybrané mesto sa nachádzalo na hranici medzi územiami ovládanými Herodesom Antipom a jeho bratom Filipom. Bolo plné rybárov a mýtnikov, ktorí tvorili základ jeho prvých učeníkov. Pobrežné mesto Kafarnaum, je ďalej charakterizované, ako nachádzajúce sa na historickom území severoizraelských kmeňov Zabulon a Neftali. Toto územné vymedzenie v Ježišovej dobe už dávno nehralo rolu. Pre evanjelistu však tvorilo prepojenie na možnosť využitia ďalšieho citátu „naplnenia“ zo Starého zákona.
Citát z Izaiáša a jeho význam
Matúš uvádza: „Krajina Zabulon a krajina Neftali, na ceste k moru, za Jordánom, Galilea pohanov! Ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo. Svetlo zažiarilo tým, čo sedeli v temnom kraji smrti.“ Tým sa splnilo to, čo povedal prorok Izaiáš.
Citovaný text: „Krajina Zabulon a krajina Neftali, na ceste k moru, za Jordánom, Galilea pohanov! Ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo. Svetlo zažiarilo tým, čo sedeli v temnom kraji smrti,“ tvorí voľnú adaptáciu septuagintného textu z knihy proroka Izaiáša 8, 23-9,1.
Izaiáš totižto (tento konkrétny úryvok je nám v liturgii ponúknutý ako prvé čítanie) pravdepodobne vo vlastnom kontexte reaguje na historickú skutočnosť pádu Severného Izraelského kráľovstva. To bolo v roku 732 pr. Kr. definitívne porazené rozpínajúcou sa Asýrskou ríšou. Tá následne z tradičného izraelského územia vysídlila veľkú časť domáceho obyvateľstva a nasťahovala tam cudzie národy, čím neskôr prispela ku vzniku „neortodoxných“ náboženských skupín, akými boli napr. Samaritáni. Tma tak predstavuje hrôzy vojny a násilia, ktoré následne ohrozovali aj prorokovu domovinu južné Júdske kráľovstvo.
Matúšova interpretácia textu samozrejme odráža reálie Ježišovej doby. Hoci v Galiley žil značný počet židov, považovala sa za zmiešané územie. Nachádzalo sa tu množstvo miest s helénskym (gréckym) obyvateľstvom. Samotnú Galileu obklopovali zo západu, severu a východu pohanské kraje Sýrofenície a Dekapolu. Nehovoriac o tom, že od „pravoverného“ Júdska ju oddeľovala Samária, ktorej obyvatelia boli pre svoj konkurenčný kult na hore Gerazim zo strany židov považovaní za horších od neveriacich.
A paradoxne, v „temnom“ kraji, kde sa to len hemžilo rituálne nečistými ľuďmi, zvieratami a miestami vychádza „veľké svetlo“. Je ním Ježiš, ktorý chce ožiariť tých, čo sedia „v temnom kraji smrti“, čiže všetkých utláčaných a pre rôzne dôvody vytlačených na okraj spoločnosti. Prichádza ako lekár, ktorý primárne lieči chorých a nie zdravých.
Od tej chvíle začal Ježiš hlásať: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“
Ďalšie udalosti a významy
Keď raz kráčal popri Galilejskom mori, videl dvoch bratov, Šimona, ktorý sa volá Peter, a jeho brata Ondreja, ako spúšťajú sieť do mora; boli totiž rybármi. I povedal im: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí.“ Oni hneď zanechali siete a išli za ním. Ako šiel odtiaľ ďalej, videl iných dvoch bratov, Jakuba Zebedejovho a jeho brata Jána, ako na lodi so svojím otcom Zebedejom opravujú siete, aj ich povolal. Oni hneď zanechali loď i svojho otca a išli za ním.
A Ježiš chodil po celej Galilei, učil v ich synagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každý neduh a každú chorobu medzi ľudom. Povesť o ňom sa rozniesla po celej Sýrii. Prinášali k nemu všetkých chorých, postihnutých rozličnými neduhmi a trápením, posadnutých zlými duchmi, námesačníkov a ochrnutých, a on ich uzdravoval. A šli za ním veľké zástupy z Galiley a Dekapola, z Jeruzalema, Judey a Zajordánska.“ Mt 4, 12-17.
Evanjelista Matúš nám podáva správu, že zvesť o Ježišovi, jeho kázaní a moci sa rozniesla po celej Sýrii. A nie len tam. Bol tak skvelý, úžasný a mocný, ba dokonca tak výnimočný, že jemu podobného vo svete nebolo. Malo to však jeden háčik. Ohlasovatelia. Ich srdce bolo preniknuté tajomstvom Ježiša, že nemohli ostať ticho. Nedalo sa. Museli hovoriť. A hovorili veľa, o všetkom. A všetko, čo Ježiš urobil bolo dobré. Ostaňme však pri ohlasovateľoch, ktorí o ňom šírili zvesť. Museli byť tak silno oslovení, tak nadšení a dojatí, tak presvedčiví a naplnení milosťou, že im mnohí naozaj uverili. Boli autentickí. A poďme do reality - takýmto ohlasovateľom som ja a si Ty. A ako vyzerá naše ohlasovanie? Ako vyzerá moje a Tvoje ohlasovanie? Akým som hlásateľom?
Záver
Citát z Izaiáša v Matúšovom evanjeliu nie je len historickou zmienkou, ale má hlboký teologický význam. Ukazuje na Ježiša ako na svetlo, ktoré prichádza do temnoty a prináša nádej a spásu pre všetkých, ktorí sú utláčaní a vylúčení na okraj spoločnosti. Tento úryvok nás vyzýva, aby sme aj my boli ohlasovateľmi tejto dobrej zvesti a prinášali svetlo Krista do sveta.
Rovnako sa na Máriu odvolával aj Koncil, keď sa zaoberal jej postavou v Starom Zákone (LG 55). Koncil sa odvolával na známy text z Izaiáša, ktorý mimoriadne upútaval pozornosť prvých kresťanov: „Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel“ (Iz 7,14). V kontexte oznámenia anjela, ktorý pobáda Jozefa, aby prijal Máriu, svoju manželku, „lebo to, čo sa v nej počalo je z Ducha Svätého,“ Matúš dáva proroctvu kristologický a mariánsky význam.
Toto proroctvo v hebrejskom texte neohlasuje výslovne panenské zrodenie Emanuela; použitý výraz (almah) znamená totiž jednoducho „mladá žena“ , nie teda bezpodmienečne „panna” . Okrem toho je známe, že židovská tradícia nepredkladala ideál trvalého panenstva, ani nevyjadrila nikdy ideu panenského materstva. V gréckom preklade však bol židovský výraz preložený slovom: „parthenos” „panna". V tejto skutočnosti, ktorá by sa mohla zdať len zvláštnosťou prekladu, musíme rozpoznať tajomné zameranie, ktoré dal Duch Svätý Izaiášovým slovám, aby pripravil pochopenie mimoriadneho narodenia Mesiáša. Preklad výrazom „panna” sa vysvetlí na základe faktu, že Izaiášov text veľmi slávnostne pripravuje oznámenie počatia a prezentuje ho ako božské znamenie (Iz 7, 10-14) a vzbudzuje očakávanie mimoriadneho počatia. No samotný fakt, že mladá žena počne syna po manželskom spojení, nebolo by nič mimoriadne. A na druhej strane proroctvo vôbec nenaznačuje osobu manžela.
V pôvodnom kontexte bolo proroctvo z Iz 7, 14 Božou odpoveďou na nedostatok viery kráľa Achaza, ktorý sa, stojac zoči-voči hroziacej invázii vojsk susedných kráľov, snažil zachrániť seba a svoje kráľovstvo tým, že sa dá pod ochranu Asýrska. Prorok Izaiáš mu radí, aby celú svoju dôveru vložil len v Boha a zriekol sa obávaného asýrskeho zásahu; povzbudzuje ho menom Pána, aby uveril v Božiu moc: „Žiadaj znamenie od Pána, svojho Boha... ” Keď kráľ odmietol a dal prednosť tomu, že hľadal záchranu v ľudskej pomoci, prorok predniesol významné proroctvo: „Počúvajte teda, Dávidov dom. Nestačí, že obťažujete ľudí, ešte aj môjho Boha obťažujete? A preto vám Pán sám dá znamenie: Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel. (Iz 7, 13-14).
V ohlásení zázračného zrodenia Emanuela označenie ženy, ktorá počne a porodí, ukazuje istý úmysel pripojiť matku k osudu syna - kniežaťa, ktoré má zriadiť ideálne kráľovstvo, „mesiášske” kráľovstvo -, a dáva vidieť zvláštny Boží plán, ktorý vyzdvihuje úlohu ženy. Znamením totiž nie je len dieťa, ale aj mimoriadne počatie, ktoré sa potom ukáže v samom pôrode, v udalosti plnej nádeje, ktorá podčiarkuje ústrednú úlohu matky. Proroctvo o Emanuelovi treba okrem toho chápať vo vyhliadke, otvorenej prisľúbením, ktoré dostal Dávid, prisľúbením, o ktorom čítame v Druhej knihe Samuelovej. Tu prorok Nátan sľubuje kráľovi Božiu priazeň pre jeho potomka: On postaví dom môjmu menu a ja upevním jeho kráľovský trón naveky. Ja mu budem otcom a on mi bude synom” (2 Sam 7, 13-14). Boh chce voči Dávidovmu rodu vziať na seba otcovskú úlohu, ktorá odhalí svoj plný a opravdivý význam v Novom Zákone vtelením Božieho Syna v Dávidovom rode (porov.
Sám prorok Izaiáš v inom veľmi známom texte zdôrazňuje mimoriadny charakter narodenia Emanuela. Vyjadruje to slovami: ,Chlapček sa nám narodil, daný nám je syn; na jeho pleciach spočíva vláda a volajú ho: obdivuhodný Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja” (Iz 9, 5). Prorok tak vyjadruje radom mien vlastnosti jeho kráľovskej úlohy: múdrosť, moc, otcovskú láskavosť, mierumilovnú činnosť. Aj slávne Micheášovo proroctvo naráža na narodenie Emanuela. Prorok hovorí: „Betlehem Efratský, najmenší medzi judejskými mestami, z teba vzíde zvrchovaný vládca Izraela. Pôvod jeho je odpradávna, od večnosti. Preto ich vydá až do času, kým rodička neporodí“ (Mich 5,1-2).
Máriino panenské materstvo bolo omnoho všeobecnejšie pripravované priazňou Boha k pokorným a chudobným (porov. LG,55). Tí totiž tým, že všetku svoju dôveru vkladajú v Pána, svojím postojom anticipujú hlboký význam panenstva Márie, ktorá sa zriekla bohatstva ľudského materstva a očakávala od Boha všetku plodnosť svojho života. Starý Zákon teda nemá formálne oznámenie panenského materstva, plne zjaveného len Novým Zákonom. Pri tom všetkom však Izaiášovo proroctvo (Iz 7,14) pripravuje zjavenie tohto tajomstva a v tomto zmysle bolo upresnené v gréckom preklade Starého Zákona.
Dnes, na sviatok Narodenia Panny Márie, čítame evanjeliovú stať o narodení Ježiša Krista, ktorá začína slovami: „Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom. Ale skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého.“ Duch Svätý urobil v lone Panny Márie veľký zázrak, Božie Slovo od večnosti sa v nej stalo telom. Boh sa v jej lone stáva človekom. Predpovedal to už prorok Izaiáš, keď napísal: „Hľa Panna počne a porodí Syna a dá mu meno Emanuel“ (Iz 7,14). Boh si ju vyvolil a výsadou nepoškvrneného počatia si ju pripravil na tento moment, aby vo svojom čistom lone mohla priniesť svetu Spasiteľa sveta. Obdivujeme aj Matku Božiu, Pannu Máriu, ktorá práve svojim súhlasom: „Hľa služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“, umožnila Bohu realizovať plán spásy ľudského pokolenia.
Dnešný krásny mariánsky sviatok si sv. Arnold Janssen zvolil na otvorenie svojho prvého misijného domu v Steyli, odkiaľ začal vysielať misionárov do celého sveta. Arnold chcel toto misijné dielo spojiť s Pannou Máriou, teda tou, ktorú si sám Boh obľúbil, vyvolil a bohato obdaroval, aby sa takto cez ňu, Matku Spasiteľa, aj na jeho misionárov a celú rehoľno-misijnú Spoločnosť Božieho Slova vylievalo čosi z jej obdarovania a milostí, ktorými ju Boh zahrnul. Ako býva zvykom na svadbách, že novomanželov zasypú zlatými konfetami a toho „zlata“ sa ujde nielen im, ale aj tým, čo pri nich stoja, tak chcel byť aj Arnold pri Panne Márii, aby sa aj jemu a jeho misionárom ušlo z tohto Božieho požehnania.
Skrze krst sme dostali nové srdce, chápavé a vnímavé. Len túto možnosť neubíjajme. Človek je naozaj mysliaci tvor. Túžime po láske a pokoji srdca. Boh sa k nám priblížil a stal sa jedným z nás. Vzal na seba obmedzenosť ľudského života. Šiel ďalej. Skrze krst v Jordáne sa stotožnil s našou hriešnosťou. A to preto, aby nás naozaj priviedol k pokoju. Ktorá cesta tam vedie? Dnes ju ukazuje. Človek je mysliaci tvor. Mal by premýšľať aj o týchto veciach. Bude?