Životopis svätého Jozefa Kupertínskeho

Svätý Jozef Kupertínsky, vlastným menom Giuseppe Maria Desa, sa narodil 17. júna 1603 v meste Copertino v južnom Taliansku.

Jeho sviatok sa slávi 18. septembra. Bol to taliansky františkánsky kňaz zo 17. storočia preslávený mystickými zážitkami a levitáciami. Bol kanonizovaný v roku 1767.

Detstvo a mladosť

Svätý Jozef Kupertínsky pochádzal z chudobnej rodiny stolára. Už od detstva čelil značným zdravotným problémom - mal pootvorené ústa, hnisajúci vred na kolene a vyrážku na hlave, pre čo sa ostatné deti s ním nechceli hrať a päť rokov sa nemohol ani pohybovať. Deti pred ním utekali, lebo rany zapáchali. Ani jedno sa s ním nechcelo hrať. Do školy chodiť nemohol. Päť rokov sa nemohol ani pohybovať.

Jeho otec Felice Desa bol vážený človek s veľkým srdcom, šikovný kolár a zhotoviteľ povozov, ktorý mal ešte vedľajšiu prácu ako správca hradu. Na svoju dobrotu však doplatil, keď s naivnou dôverčivosťou podpísal zmenky priateľom, v núdzi, ktorí sa ukázali ako nedôveryhodní a Felice sa ocitol v dlhoch. bol naňho vydaný zatykač a aby sa vyhol väzeniu, utiekol z domova a ukrýval sa. Úradníci k nim chodili rekvírovať ako na páse. Raz sa pri takejto ich návšteve Franceschina Panaca, ktorá bola vo vysokom štádiu tehotenstva, schovala do neďalekej stajne, kde 17. júna 1603 porodila synčeka Jozefa. Preto mu aj dali meno Jozef Mária. Ako dieťa to nemal ľahké. Jeho ústa boli stále pootvorené, preto ho rovesníci prezývali Boccaperta (pootvorené ústa). Na hlave mal nepríjemnú vyrážku a na kolene hnisajúci a zapáchajúci vred. Okrem toho bol dlhodobo chorý, preto nemohol navštevovať školu. A tak bol Jozef analfabet.

Rodičia ho od malička viedli k nábožnosti a práci. Pokúsil sa vyučiť za obuvníka, ale nehodil sa na remeslo. Keď mal sedemnásť rokov, požiadal o vstup k františkánom, ktorí ho odmietli pre jeho nízke vzdelanie. Uzdravenie z dlhodobej choroby bolo prisudzované vrúcnym prosbám k Panne Márii. Jozef sa za toto uzdravenie chcel Panne Márii a Bohu samotnému odvďačiť. Vo svojich sedemnástich rokoch sa rozhodol vstúpiť ku kapucínom, kde prijal rehoľné meno Štefan.

Jeho mama mu počas choroby často čítala životopis svätého Františka z Assisi, ktorý Jozefa nadchol a v 16-tich rokoch sa rozhodol vstúpiť ku kapucínom, kde dostal meno brat Štefan. Lenže ani tu ho roztržitosť neopustila. V refektári zamieňal biely chlieb za čierny, neraz kvôli svojej nemotornosti rozbil poháre a taniere, keď obsluhoval spolubratov. Zato v duchovnom živote si počínal oveľa šikovnejšie. Len čo začul nejaký úryvok zo Svätého písma, zarazil a užasnuto zostal stáť.

Podľa bratov bol nešikovný a veľa vecí rozbil. Po ôsmich mesiacoch noviciátu padlo rozhodnutie predstaveného: „Absolútne nevhodný pre rád.“ No už v tomto mladom veku bol bohatý v duchovnej oblasti - mával časté extázy. Kvôli všetkým týmto dôvodom bol poslaný domov ešte pred ukončením noviciátu, kde ho čakalo pokarhanie od matky. Napokon to však bola samotná matka, ktorá mu pomohla dostať sa k bratom minoritom. Mal dvoch strýkov u františkánov konventuálov, ktorých ľudia kvôli čiernym habitom volali „čierni františkáni“. Obrátil sa na jedného z nich. Najskôr sa stal bratom terciárom a musel ako sluha ošetrovať v kláštornej stajni Grottella mulice svojho strýka. Tento čas však využil veľmi prospešne - veľa hodín strávil v modlitbe a študovaním, takže dohnal zameškané školské roky. Aj preto vďaka jeho úsiliu a zbožnosti ho nadriadení prijali ako klerika do rádu, hoci mu chýbalo vzdelanie.

Cesta ku kňazstvu

V roku 1620 ho prijali za brata ku kapucínom. Tam bol deväť mesiacov. No bol taký ťarbavý, že rozbil všetko, čoho sa v kuchyni dotkol. Ešte pred skončením noviciátu ho prepustili. Matka mu to veľmi vyčítala. O niekoľko týždňov ho na príhovor strýka františkána prijali do františkánskeho kláštora v Grottelle. Predstavení si všimli jeho poslušnosť a poníženosť. Kvôli tomu mu dovolili pokračovať v noviciáte, hoci nemal vzdelanie. Postupne sa naučil čítať aj písať.

V kláštore sa staral o upratovanie stajní. Tam viedol tichý, pokorný a poslušný život. Ku dosiahnutiu vysvätenia za kňaza musel Jozef študovať. Učenie mu šlo ťažko. Napriek tomu sa však dokázal naučiť základy latinčiny, zaobchádzať s breviárom a naučil sa naspamäť aj regulu sv. Františka. Po tomto štúdiu slávnostne zložil večné sľuby v minoritnom ráde. Jeho príbuzní, strýkovia, mu pomáhali aj pri štúdiu za kňaza. Keď mal byť vysvätený za diakona, musel predtým zložiť skúšky. Jeho priateľ spomína, že Jozef o sebe dosť pochyboval, že pred skúšajúcimi uspeje. Prostredníctvom Božej pomoci, ktorej veril viac ako sebe, urobil všetky skúšky.

Vďaka jeho hlbokej nábožnosti a veľkej duchovnej múdrosti ho odporučili vysvätiť za kňaza. Stalo sa tak 18. marca 1628. Sám Jozef vravel: „Moje vzdelanie je chatrné a za to, že som bol vysvätený a stal som sa kňazom, vďačím zvláštnej milosti Božej a blahoslavenej Panne Márii.“ V jeho životopise sa uvádza, že to, čo sa Jozef naučil, bolo aj na skúškach. Preto je nápomocný aj študentom pri skúškach.

V modlitbe, ktorú sa môžu študenti modliť pred skladaním skúšky, sa píše: Ó, svätý Jozef Kupertínsky, ktorý si v Bohu dosiahol, že na skúškach sa ťa pýtali len tie otázky, ktoré si vedel, daj, nech uspejem v… Nešlo tu len o ľahkomyseľné spoľahnutie sa Jozefa na Boha, že takto jednoducho uspeje v skúškach, ale bola to hlavne Božia milosť, ktorá mu pomáhala počas celého štúdia.

Kňazská služba a mystické zážitky

Odvtedy sa Jozef ešte viac umŕtvoval. Bičoval sa, postil. Pri modlitbe mával často extázy, pričom aj levitoval (vznášal sa nad zemou). Ako kňaz nekázal, nespovedal, vyhýbal sa svetu a všetkému, čo by mohlo na neho upozorniť. Chýr o jeho svätosti sa však nedal udržať. Mnohí za ním prichádzali, aby ho žiadali o radu a milosť. Trhali mu kúsky z oblečenia a ruženca, aby mali relikvie. On to ani nezbadal.

Svätý Jozef Kupertínsky už ako kňaz otec Jozef stále konal skutky pokánia, umŕtvovania samého seba. Po večeroch čítaval náboženské texty či potajomky upratoval kostol. Z konania týchto skutkov si vyslúžil prezývku kláštorný sluha. Jedného dňa už ako kňaz čítal komentár k Božiemu slovu, keď zrazu vykríkol a upadol do extázy. Hoci už bol kňazom, považoval sa za najmenšieho z najmenších a aby bol z neho nejaký osoh, venoval sa bežným prácam - zametal schody a chodby, pracoval na záhrade, staral sa o dobytok, pomáhal v kuchyni a obsluhoval chorých. Večery trávil čítaním a modlitbou a takto sa vzdelával. Okrem toho sa často postil a umŕtvoval.

Práve pre tieto opakujúce sa udalosti je výnimočnosťou, že tento svätec je často vyobrazovaný nie portrétovo, ale ako vznášajúci sa vo vzduchu. Jozefovi stačilo vysloviť či pomyslieť na mená Ježiš a Mária a zmeravel či padol na zem ako mŕtvola. Takto zostal, až pokiaľ ho táto sila neopustila alebo mu to, v mene poslušnosti, nenariadil predstavený. Jozef Kupertínsky levitoval najmä počas svätej omše, takmer každý deň. Po precitnutí z tohto zážitku sa cítil zahanbene, keďže sa ho ľudia dotýkali a prosili ho o milosrdenstvo. Jozef okrem toho čelil aj útokom diabla, ktorý ho nešetril. Trápil ho duchovnými, ale aj fyzickými bojmi. Bratia ho nachádzali zbitého či omdlievaného mimo jeho cely.

Už bolo spomenuté, že dlhý čas trávil v modlitbe, ale tiež aj rozjímaním a vtedy z neho občas vyšiel nečakane výkrik, ako by ho ktosi zasiahol dýkou. Dlhé hodiny trávil osamote, alebo vo svojej cele a bol taký odňatý, že nevnímal plynúci čas. Spolubratom začalo svitať a rozochvene ho pozorovali. Prvý raz ho našli v extáze v kaplnke, potom zasa počas jednej slávnosti v Kupertine v extáze za oltárom. Precitol až na slovo predstaveného „poslušnosť“.

Takmer denne tiež levitoval a pútnický kostol Panny Márie Grottellskej sa stal cieľom mnohých pútnikov. Kňaz Jozef pri každej extáze a levitácii uvádzal ľudí do úžasu. Kričali, plakali, vzývali Boha a prosili o milosrdenstvo, alebo obklopili oltár, dotýkali sa svätca, pozorovali ho a pohybovali jeho rukami, či zapálenými sviečkami alebo špendlíkom skúšali jeho necitlivosť, až pokým nepribehol predstavený a nespravil poriadok. Keď Jozef precitol, vydal zo seba dlhý vzdych a pokračoval v slávení svätej omše.

Davy ľudí priťahovali nielen extázy a levitácie, ale aj zázraky, ktoré sa stali na jeho príhovor. Raz sa oblasťou prehnalo silné krupobitie, ktoré zabilo stádo oviec. Pastieri nariekali pred Jozefom nad stratou zárobku a tiež dôvery svojich pánov. Inokedy zasa išiel do San Pietra in Lama zbierať almužnu. Rodina Politová ho prijala s veľkou štedrosťou a láskou. Keď sa lúčil, pani domu ho poprosila, aby sa dotkol jej dcéry, ktorá bola takmer chromá kvôli osýpkam s veľmi ťažkým priebehom.

Špecifickým bol dar nazerať do hĺbky srdca každého človeka, ktorého stretol. Veľmi ľahko spoznal, ak bol niekto pri ňom v ťažkom hriechu. Provinciál Antonio da San Mauro Forte usúdil, že potenciál, dary a schopnosti brata Jozefa treba využiť, aby sa rozšírila povesť o svätom mužovi v ráde minoritov. Preto ho poslal do Provincie sv. Mikuláša, v ktorej sa nachádzalo asi päťdesiat kláštorov. Tam mal duchovne povzbudzovať ľud a aj spolubratov. Boh mu v tieto dni návštev hojne dával dary levitácie, extáz, čo Jozef prežíval veľmi ťažko. No v duchu poslušnosti pred provinciálom v týchto návštevách pokračoval. Sám hovoril: „Radšej zomriem, než by som bol neposlušný. Poslušnosť je voz, ktorým sa ide do raja. Pre zachovanie sľubu poslušnosti by som vstúpil do rozpálenej pece a verím, že by som z nej vyšiel nedotknutý pre zásluhy mojej podriadenosti.“

Ťažkosti a skúšky

Ale pretože každý, kto chce ísť za Pánom Ježišom, musí niesť svoj kríž, nebol od toho ušetrený ani Jozef. Chýr o extázach, levitáciách a zázrakoch sa bleskovo šíril a rozruch okolo jeho osoby bol Jozefovi nepríjemný. Prosil predstavených, aby mu nedovolili vychádzať z kláštora. Tiež prosil, aby mu predstavený zakázal levitácie a extázy, lebo veril, že proti poslušnosti, ktorú veľmi uctieval, by ich nemal, ale nepochodil. Niektorí ľudia dokonca uvažovali, či nie je posadnutý zlým duchom, opak bol pravdou, zlý duch ho napádal nečakanými pokušeniami aj fyzickými útokmi, bratia ho často nachádzali zbitého mimo jeho cely.

Kňaz a mystik však nemal len svojich obľúbencov, ale aj nepriateľov, ktorí boli presvedčení, že ide o podvod, keďže obvykle takí svätí ľudia nevyhľadávajú prestíž. 26. mája 1636 dal apoštolský vikár spísať svojmu právnikovi obžalobu proti Jozefovi z Copertina a odoslal ju inkvizičnému tribunálu v Neapole. Po období podrobného vyšetrovania bol Jozef predvolaný pred inkvizičný tribunál. Na cestu sa vydal so spolubratom Ľudovítom dell‘Audise a so svojím spovedníkom. Po príchode ho celú noc sužovali strachy a obavy, preto vrúcne vzýval svätého Antona z Padovy a Katarínu Sienskú, ktorých mal v mimoriadnej úcte. Predsa len to bola nebezpečná obžaloba, ktorá ho mohla dostať do väzenia a navždy očierniť jeho meno. Jozef podstúpil tri vypočúvania, v ktorých úspešne obstál. Táto udalosť zanechala stopu na celom ráde.

Výsluchy dopadli v Jozefov prospech a jeho „kauza“ bola poslaná do Ríma na posúdenie. Jozef bol zatiaľ poslaný do kláštora v Assisi, čím sa naplnil jeho detský sen. Prežíval tu však roky duchovnej neútechy, vnútornej suchoty. Pán mu však neprestal dávať dary, aby mohol pomáhať blížnym, no sám nič nezakúšal. Ostatných spolubratov si tiež znepriatelil, mstili sa mu a správali sa k nemu škaredo, lebo ich upozornil na ich hriechy. Cnelo sa mu po kláštore v Kupetine, ale pretože inkvizičný proces nebol ukončený, nemohol sa vrátiť. Toto utrpenie zmenil Pán Boh až po niekoľkých rokoch, keď si v Assi už zvykol a pre spolubratov, obyvateľov a pútnikov bol posilou a povzbudením. Pretože sa však jeho sväté omše začali stávať takmer púťovou atrakciou, predstavený rozhodol, že Jozef zostane v ústraní.

Preto bolo Jozefovi nariadené, aby radšej žil sám, v odlúčení od ľudí. A tak ho poslali do Assisi. To Jozefa tešilo, keďže to bolo jeho snom - uvidieť mesto, kde žil svätec František z Assisi. Brat sa zanedlho dostal do nemilosti spovedníka, laickí bratia ho mali v neúcte a vysmievali sa mu. Jozef to všetko znášal ťažko až upadol do vnútornej vyprahnutosti. Počas tohto obdobia necítil radosť z modlitby či meditácie. Snažil sa pomáhať druhým, ale jemu samému sa zdravie ešte viac zhoršilo. Preto žiadal predstaveného, aby sa mohol vrátiť do Copertina, čo mu nebolo vyhovené pre ešte neukončený inkvizičný proces. V roku 1644 sa Jozef s bratom Ľudovítom dostal do Ríma, kde si mal vypočuť verdikt, či sa môže navrátiť do Copertina. Odpoveď však bola záporná, a tak sa brat Jozef vrátil so smútkom do Assisi. V auguste toho roku získal občianstvo v Assisi, čo ho veľmi potešilo. Akoby u neho nastal obrat, a tak sa ponáhľal do baziliky, aby tam prosil Františka o odpustenie, že chcel odtiaľto odísť. Opäť sa vo väčšej miere obnovili zážitky extázy a levitácie.

Ďalším krížom bolo rozhodnutie pápeža, aby kvôli inkvizičnému súdu bol odlúčený od bratov a žil osamelo v nejakej zabudnutej kapucínskej pustovni. Odobral sa teda do pustovne svätého Lorenza na hore Carpengy. Pod trestom exkomunikácie nemohol odtiaľ okrem slúženia svätej omše odísť, prijímať návštevy ani korešpondenciu. Po istom čase ho previezli do iného, ešte zabudnutejšieho kláštora.

Posledné roky života a smrť

Predstavení ho po čase posielali navštevovať rozličné kláštory po neapolskom kráľovstve. V každom z nich pobudol niekoľko dní. Staral sa o spásu ľudí, usiloval sa mierniť ich biedu a bolesti. Bol veľmi prívetivý a láskavý. V októbri 1638 ho niektorí jeho neprajníci udali a poslali pred inkvizičný súd. Po troch prísnych vypočúvaniach ho prepustili, Jozef sa obhájil a mohol sa vrátiť do kláštora, no nie do Grottelle, lež do Assisi, aby ho mohli pozorovať. Tam prežil štrnásť rokov. Extázy sa množili, stávali sa častejšími. Pápež Inocent X., z obavy, aby nevznikla nepríjemnosť, ho dal previesť do kapucínskeho kláštora v Pietrarubbia (Macerata) na pápežskom území. Dali mu tam cudzí dozor, strážili ho rehoľní spolubratia, ktorých nepoznal. Z cely nesmel vychádzať, len kvôli sv. omši. Nemohol s nikým hovoriť, ani písať či prijímať listy. Ľudia sa však hrnuli za ním v húfoch. Po troch mesiacoch ho preto odviezli na odľahlú samotu do Fossombrone. Extázy pokračovali. Kapucíni ho tam veľmi radi videli a tešili sa z jeho prítomnosti. Zanedlho ho znova poslali ďalej, tentoraz do kláštora v Montevecchiu. Pápež Alexander VII. roku 1656 konečne rozhodol, že sa môže vrátiť medzi svojich spolubratov. 9. júla toho istého roku prišiel do Osima (Ancona). Tam zostal sedem rokov.

Posledné roky života svätého Jozefa Kupertínskeho boli poznačené odlúčením od sveta a ťažkou chorobou. Z Assisi bol poslaný do Pietrarubii, Fossombrone a odtiaľ v roku 1657 do kláštora v Osime - tu strávil posledných šesť rokov svojho života. 15. augusta 1663 odslúžil svoju poslednú svätú omšu. Po nej zaľahol na lôžko. Aj keď sa zdalo, že sa cíti lepšie, v septembri ho znova postihla horúčka, ktorú nevedeli zraziť. Jozef už vtedy vravel slová: „Somárik začína liezť na kopec!“ čím naznačoval, že sa blíži jeho smrť. Pár dní po tom sa mu priťažilo a len ticho opakoval slová: „Somárik je už skoro na kopci.“

V prvých dňoch septembra sa jeho zdravie trochu zlepšilo, no 5. septembra sa choroba vrátila a 8. septembra si vyžiadal sviatosť zomierajúcich, všetkých prosil o odpustenie a večer zasa poprosil o posledné pomazanie. Od 16. septembra 1663 ho sily úplne opustili. Opuchol mu jazyk, takže už len veľmi ťažko komunikoval. Vládal ešte prijímať Eucharistiu a opakovať slová: „Somárik je na vrchole kopca.“

Znamením jeho konca bol 18. september, kedy už pre veľký opuch nemohol prijať ani Eucharistiu. Krátko pred smrťou mu tvár začala žiariť a jeho život skončil dlhým úsmevom. Na druhý deň mal už taký napuchnutý jazyk, že nemohol prijímať, no snažil sa odpovedať na litánie k Panne Márii a modliť sa modlitby za umierajúcich. Večer 18.9.1663 zomiera počas mystickej extázy.

Po smrti a kanonizácia

Na jeho hrobe sa stalo mnoho zázrakov. V roku 1753 ho pápež Benedikt XIV. vyhlásil za blahoslaveného a roku 1767 pápež Klement XIII. V roku 1753 mu pápež Benedikt XIV. udelil titul blahoslavený. Svätý Jozef bol vyhlásený za vzor zasväteného života. Základom zasväteného života je pre Jozefa Božia láska a odpoveď na ňu. Svätec označuje ako tri základné úlohy pre rehoľníka: milovať Boha celým srdcom, velebiť ho a pre druhých byť príkladom v konaní dobrých skutkov.

Zázraky a milosti nechýbali ani po jeho smrti. Svätého Jozefa pochovali ráno 20. septembra pod kaplnkou Nepoškvrnenej Panny Márie a jeho hrob sa vzápätí stal pútnickým miestom. Po pochovaní sa miesto uloženia jeho ostatkov stalo pútnickým miestom. Ľudia sem spontánne prichádzali a na tomto mieste sa stalo viacero zázrakov. V roku 1753 mu pápež Benedikt XIV. udelil titul blahoslavený.

V roku 1753 ho pápež Benedikt XIV. vyhlásil za blahoslaveného a roku 1767 pápež Klement XIII. Kupertinský je patrónom pilotov, kozmonautov, letcov, cestujúcich lietadlom, parašutistov, slabých študentov a obuvníkov. Jeho sviatok sa slávi 18. septembra.

Patrón študentov, letcov a osôb s mentálnym znevýhodnením

Svätý Jozef Kupertínsky, taliansky františkánsky kňaz zo 17. storočia preslávený mystickými zážitkami a levitáciami, nepatrí na Slovensku medzi všeobecne známych svätcov. Jeho popularita však v posledných desaťročiach citeľne rastie, a to najmä v špecifickom kontexte - je čoraz viac poznávaný a vzývaný ako patrón študentov (obzvlášť pred skúškami a počas nich), ako aj patrón letcov, astronautov a ľudí s mentálnym alebo vývinovým znevýhodnením. Mimo týchto kruhov je jeho meno a príbeh menej frekventovaný.

Hoci svätý Jozef Kupertínsky nemá žiadne priame historické či kultúrne väzby na Slovensko, jeho duchovný odkaz a špecifický patronát mu dávajú osobitný význam aj pre našu krajinu. Jeho životný príbeh je mimoriadne silnou inšpiráciou a povzbudením. Napriek tomu, že mal počas štúdií obrovské ťažkosti s učením a bol považovaný za neschopného, vďaka svojej hlbokej viere, pokore a nesmiernej láske k Bohu dosiahol nielen kňazstvo, ale aj mimoriadne mystické dary. Jeho príklad jasne ukazuje, že Božia milosť pôsobí nečakanými cestami a že Boh si pre svoje plány môže vyvoliť aj tých, ktorých svet odpisuje. Pre slovenských študentov, ktorí zápasia s nárokmi školy či trémou pred skúškami, je svätý Jozef Kupertínsky mocným orodovníkom a posilou v dôvere, že s Božou pomocou možno prekonať aj veľké prekážky.

Svätý Jozef Kupertínsky, prosím, oroduj za nás.

tags: #jozef #kupertinsky #modlitba