Zamyslime sa nad významom Božej vernosti a lásky aj vtedy, keď my, ľudia, zlyhávame. Často sa stáva, že sme neverní voči Bohu, ale On napriek tomu zostáva verný a pripravený nám odpustiť. Tento článok sa zaoberá touto témou a hľadá inšpiráciu v biblických príbehoch a úvahách.
Naša viera a oddanosť Bohu sú často skúšané. Prorok Izaiáš píše: „Odpadli sme a neverní sme boli voči Hospodinu, odvrátili sme sa od nášho Boha..“ (Iz 59,13). Aj my sme boli neverní voči nášmu Pánu Bohu. Aj to je nevera - tá duchovná. Izraelci sa ale cez pokánie vždy mohli vrátiť.
Apoštol Pavel to potvrdzuje svojím slovom: „Veď čo, ak sa niektorí stali aj nevernými, či ich nevernosť zničí Božiu vernosť?
Je to príbeh o všetkých nás. Je to zo života a do nášho života. Je to do nášho duchovného života - viery, lásky a nádeje. Je to príbeh pre nás, ktorí sme boli tiež v mnohom neverní. Nie raz sme boli neverní nášmu Bohu. Na Jeho jedinečnú lásku sme neodpovedali a nereagovali. Bola to ako často - neopätovaná láska. Možno to bola za istý, aj pomerne dlhý čas aj tá láska bez spätnej väzby.
Božie slovo hovorí, že sme „všetci zhrešili. „Odmena za hriech je smrť, ale Božím darom milosti je večný život v našom Pánovi Ježišovi Kristovi.“ (Rim 3,23). To slovíčko ALE znamená zvrat. Všetci sme mali skončiť na dne priepasti. ALE..
Sieť lásky uplietol pre nás Pán Ježiš Kristus svojím dielom lásky. Pozýval ľudí k sebe tými známymi slovami: „Poďte ku mne všetci, ktorí ste preťažení a ja vám dám odpočinutie.“ (Mt 11.28). Konal všetko pre záchranu človeka. Svoje vyše trojročné verejné účinkovanie zameral na človeka. Človek a jeho záchrana, to je generálna línia jeho života. To nie je len minulosť, skrze Ducha svätého aj prítomnosť.
Pán povedal podobenstvo aj o sieti, ktorá je spustená do mora a zahŕňa všeličo (Mt 13, 47 - 50) a na konci vekov príde triedenie. Podobenstvo o sieti je tiež veľmi plastickým príkladom, že On sám hodil do tohto sveta sieť, v ktorej sa môžeme veľmi ľahko ocitnúť. V sieti lásky. Nie k záhube, kde skončili ryby, ale k záchrane. Sieť lásky je sieťou záchrany, ako sme to počuli v tom úvodom príbehu z Afriky.
Myslím, že nie sme v stave dostatočne hovoriť o Božej láske a vernosti. Ani ju postihnúť a do najmenších detailov opísať. Je priam neopísateľná. Je to východiskový bod všetkého. Naša viera môže zlyhať v našej neviere a nevere, ale Boh ešte nikdy nezlyhal. A ani nemôže.
To potvrdzuje aj citát ap. Pavla napísaný jeho mladému spolupracovníkovi Timoteovi: „Ak sa mu spreneverujeme, On zostáva verný, lebo seba samého nemôže zaprieť.“ (1 Tim 2,13)
Boh je verný, aj keď sme Mu my v mnohom neverní. Zakúsili sme túto Jeho lásku už mnohokrát. Opierame sa o Božiu vernosť, často sa odvolávame sa na ňu. Na zmluvu s Bohom.
V Starej zmluve často čítame: rozpomenul sa Boh na svoju zmluvu.. To bol aj začiatok procesu Jeho vykúpenia a vyslobodenia z domu otrockej služby. O tom čítame hneď krátko po Mojžišovom narodení a po jeho úteku k Midjáncom. Tak končí 2. kapitola Exodu. A potom je hneď v 3. kapitole príbeh o horiacom kri. Začiatok vykúpenia z domu otrockej služby v Egypte skrze Mojžiša.
Ide o predobraz vykúpenia v Starej zmluve, ktoré sa stalo realitou v Novej zmluve - skrze Pána Ježiša Krista. Je to jedinečný a excelentný plán záchrany a vykúpenia skrze Božieho Syna Ježiša Krista - skrze sieť Jeho lásky, ktorú spustil do tohto sveta svojím pôsobením, účinkovaním a mocným dielom aj na dreve Golgoty, potvrdené Jeho mocným vzkriesením vo veľkonočné ráno.
Predobraz tohto vykúpenia skrze Pána Ježiša Krista je napr. aj v obraze medeného hada, na ktorého sa Kristus sám odvoláva v 3. kapitole Jánovho evanjelia v nočnom rozhovore s Nikodémom (J 3,1-16).
Božia láska nám uplietla exkluzívnu sieť lásky, v ktorej sa môžeme ocitnúť a spočinúť. Pre ryby to bola sieť záhuby, pre nás je to sieť záchrany. Je to sieť odpustenia a záchrany pre večnosť - cez naše osobné pokánie.
Je pravdou, že existuje aj sieť záhuby (čítame o nej napr. aj v Žalme 9, 16 a 35,8). Dnes, pri téme: „Hľadanie strateného“ ide o sieť záchrany.
Ďakujeme za túto utkanú sieť lásky z lián Božej lásky, milosrdenstva a odpustenia..
Príbeh z Afriky: Sieť Lásky
V africkom kmeni žila žena, ktorá podviedla svojho manžela. Podľa miestnych zvyklostí mala byť zhodená z vysokej skaly. Deň pred popravou manžel zostúpil do rokliny a uplietol pre ňu sieť z popínavých lian. Bola to neobyčajná sieť, ktorú natiahol na dne priepasti. Odsúdená manželka o tom nevedela. Napriek všetkému ju uplietol z lásky k svojej nevernej manželke. Poprava bola vykonaná a žena sa rútila dole, ale bola zachránená, pretože jej milujúci manžel pre ňu uplietol neobyčajnú sieť. Môžeme ju nazvať sieťou lásky.
Náš Duchovný Život a Vzťahy
Náš duchovný život je náš vzťah k Bohu. Náš pozemský život je iba vo vzťahoch. Bez nich si svoj život vôbec nevieme ani predstaviť. Vzťah muža a ženy je ten najintímnejší zo všetkých. Vzťah veriacej duše k svojmu Pánovi je tiež veľmi intímny, ale duchovne. A musíme povedať otvorene, či napísať, že sme v tom duchovnom vzťahu často a opakovane zlyhali.
Stará zmluva je plná takého svedectva. Cestou na púšti sa nie raz, ani nie dvakrát Izraelci odvrátili a duchovne smilnili. Pripadá nám to ako možno ako nekonečný príbeh, ako onen - neverending story.
Stará zmluva je plná symboliky. Na jednej strane tu vidíme obraz našej ľudskej nevery a na strane druhej Božiu lásku a vernosť, ktorá sa ako červená niť tiahne celou Bibliou.
Hľadanie Strateného a Radosť z Nájdenia
Ak ste niečo našli, čo ste považovali za stratené, tak viete, o čom píšem. A taká radosť je v nebi nad jedným hriešnikom, ktorý činí pokánie. Doprajme nebesám túto radosť.
Naša viera môže zlyhať v našej neviere a nevere, ale Boh ešte nikdy nezlyhal. A ani nemôže.. To potvrdzuje aj citát ap. Pavla napísaný jeho mladému spolupracovníkovi Timoteovi: „Ak sa mu spreneverujeme, On zostáva verný, lebo seba samého nemôže zaprieť.“ (1 Tim 2,13)
Zakúsili sme túto Jeho lásku už mnohokrát. Opierame sa o Božiu vernosť, často sa odvolávame sa na ňu. Na zmluvu s Bohom.
Božia Láska a Osobná Skúsenosť
Volám sa Mária a verím v milujúceho Boha. V súčasnosti nemám problém veriť, že ma miluje - občas mám však stále problém dovoliť mu to. Zistila som, že je to jedna z najťažších výziev, s ktorými som sa ako kresťanka (aj ako človek) stretla: dovoliť Bohu, aby ma miloval aj so všetkými mojimi chybami, vždy intenzívne, neoblomne, napriek mojim odbočkám a spiatočkám, ktoré sa mi pritrafia i dnes. Jeho láska je však silnejšia ako všetky moje chyby a nedostatky.
Boh mi však stále dokola búchal na zamknuté dvere môjho srdca. V tomto je Boh, ktorého som spoznala, absolútne fascinujúci: ak ho odmietnete vidieť v jednej podobe, príde k vám v druhej. A potom v ďalšej. A v ešte inej. Neprichádza však preto, aby vás trestal, robil vám výčitky, zničil vás. Jednoducho vás miluje. A jediné, čo chce, je milovať vás.
Boh nás miluje jednoducho preto, lebo je Láska. Láska ľúbi; láska nedokáže nič iné. Človek sa pre túto lásku môže alebo nemusí rozhodnúť. V tomto smere je človek „slobodnejší“ ako Boh. Boh nikdy neodmietne žiadneho človeka.
V minulosti som často mala pred očami výjav malej Majky, ktorá plače, cíti sa smutno, ukrivdene, ničomu už nerozumie, a napriek bolesti, odporu a určitej nedôvere volá: Bože, kde si? A verím, že takto volá za každým z vás.
Dnes už vďaka psychológii nie je tajomstvom, že Boha (v kresťanskom ponímaní nebeského Otca) si často zvykneme (na podvedomej úrovni) stotožňovať s pozemským otcom (poprípade inou - mužskou - autoritou). Jednoducho, neuvedomene pripisujeme Bohu také vlastnosti, aké pripisujeme nášmu otcovi. Preto sú naši bohovia pokryteckí, krutí, ľahostajní... Takí hocijakí. Je zaujímavé spísať si zoznam vlastností, ktoré pripisujeme Bohu, a následne ho konfrontovať so zoznamom vlastností, ktoré pripisujeme otcovi.
Nebeský Otec je však iný. Je dokonalý. Nemá naše chyby a vlastnosti. Nemá naše maniere. Nemá našu potrebu trestať.
Boh nás v skutočnosti netrestá. To len my máme málo predstavivosti na to, aby sme dokázali pochopiť, že to, čo sa deje, nie je jeho trest ani prejav nejakej škodoradosti.
Príbeh Jozefa: Dôvera v Boha v Ťažkých Časoch
Napríklad príbeh o Jozefovi, ktorého vlastní bratia predali do otroctva. Z Biblie sa nedozvieme, aké myšlienkové pochody mal Jozef, vieme však, že Boh mu ponechal jeho dary, že očividne pri ňom ďalej stál. V Biblii sa doslova píše (Gn 39,2), že „Hospodin bol však s Jozefom, takže sa mu darilo a zostal v dome egyptského pána.“
V Biblii sa doslova píše (Gn 39,2), že „Hospodin bol však s Jozefom, takže sa mu darilo a zostal v dome egyptského pána.“
Jozef, nevinný, stal sa obeťou jej túžby, odolal (a určite to muselo byť ťažké - tipujem, že Pótifar, dôležitý muž, ktorý si vďaka svojmu postaveniu mohol vyberať, si vzal nejakú kočku), dokonca jej odolal niekoľkokrát (podľa Biblie ho zvádzala každodenne) a potom ho tá mrcha obviní, že to on zvádzal ju! Poviem vám - toto by ma už načisto dorazilo. Človek sa snaží, robí všetko najlepšie ako vie... A potom ho niekto krivo obviní a on za to musí niesť následky!
Ale: „Hospodin bol však s Jozefom, zľutoval sa nad ním a u správcu žalára vzbudil k nemu náklonnosť. Správca žalára ustanovil Jozefa za dozorcu nad všetkými väzňami, čo boli v žalári. Jozef dohliadal na všetko, čo sa tam malo urobiť.
Boh však je všemohúci. A milujúci. Jozef sa - ako vieme - z väzenia dostal. K samotnému faraónovi. A: „Faraón potom sňal svoj prsteň z ruky a navliekol ho Jozefovi na ruku; obliekol ho do šiat z jemnej ľanovej látky a na krk mu zavesil zlatú reťaz. Faraón povedal Jozefovi: Ja som faraón, ale bez teba v celom Egypte nikto nesmie pohnúť ani rukou, ani nohou." (Gn 41,43 - 44). Spravil ho skrátka druhým najdôležitejším človekom v krajine! Dal mu za manželku krásnu ženu, dal mu takmer neobmedzenú moc...
A asi najkrajší je záver Jozefovho príbehu: áno, ten okamih, keď sa stretol so svojimi bratmi, ktorí ho nespoznali. A on im odpustil.
Boh nás skrátka chráni v každej situácii. A ak sa pritom aj my sami chránime pred hriechom, značne mu tým pomáhame. My kresťania máme navyše krásny dar od Boha - spoveď. Boh je taký skvelý, že je nám ochotný odpustiť, keď sme ho niekedy odmietli a vybrali si druhú stranu. Stačí všetko úprimne oľutovať, prísť za jeho zástupcom na zemi, vyznať sa zo svojich hriechov, odmietnuť ich - a Boh nás od nich očistí. Také je to krásne a jednoduché.
Avšak tým, že sa nad bratmi zmiloval, mohol ich poslať domov, nech Jakuba privedú. Je pekné, že na konci príbehu získava presne to, čo na začiatku chcel - byť skrátka s otcom. Napriek mnohým okľukám a odbočkám mu Boh napokon daroval presne to, čo si Jozef prial. Stačilo Bohu veriť, že to dokáže.
Jozefova fantázia bola určite obmedzená (presne tak, ako naša) - určite si v žalári nevedel predstaviť, ako sa z neho dostane. A všimli ste si, že vždy, keď Jozef prejavil svoju dôveru Bohu (napr. tým, že nezatrpkol, že ďalej bol snaživý, dobrý...), Boh mu napokon, napriek tomu, ako zle to s Jozefom vyzeralo, dal niečo lepšie?
Možno si nahnevaný, smutný, možno už nič nechápeš a chceš všetko vzdať. ...on to obráti. Možno nie hneď, ale časom určite. Neverím, že všetko zlé je (automaticky) na niečo dobré. Verím však, že všetko zlé môže byť na niečo dobré - ak to zveríme Bohu a dovolíme mu, aby konal. Neveríš? Tak dovoľ Bohu, aby ťa o tom presvedčil.
Vezmi si život hocijakého svätca. V jeho životopise nájdeš veľa prekážok, problémov, výziev... Ktoré (tak ako všetko v svojom živote) zverili Bohu. A to isté ponúka Boh aj tebe. Aj teba totiž miluje. Ponúka ti možnosť premeniť tvoj príbeh.
Výzva k Vernosti
Pane, prosíme Ťa, daj nám silu i odvahu vykročiť ako prvým, nečakať, daj nám prosíme, zmierlivé, odpúšťajúce a pokorné srdcia, lebo Ty máš zaľúbenie v pokorných srdciach a žehnáš ich.
Pane, prosíme Ťa, daj nám silu i múdrosť vidieťa rozlíšiť, čo nás opantáva a zbaviť sa toho a daj nám, prosíme Ťa, silu a múdrosť odhaľovať priestor pre našu službu a vzbuď v nás zberateľskú vášeň skutkov lásky.
Pane, Ty si väčší než všetko stvorenie, Ty si väčší než akýkoľvek útlak, či nepriateľ. Prosíme Ťa, nenechávaj utláčaných, úbožiakov, siroty, núdznych napospas Zlému, daj im trpezlivosť, silu i odvahu čeliť odporu a daj im mohúcnosť odovzdať sa do Tvojich rúk a pod Tvoju ochranu.
Nedovoľme, aby nás horkosť a ťažoba okolností našich životov pritlačili k múru, nedovoľme otráviť si roky života zlobou, nedovoľme srdcu, aby sa trápilo sklamaním z okolia. Pane Ježišu, Tebe odovzdávame naše životy i všetky trápenia, Ty sa osláv, nenechaj nás napospas nepriateľovi, zachráň nás.
Prosíme Ťa, prenikni svetlom svojej lásky a milosrdenstva naše životy, chceme s Tebou zostarnúť.
Pane, vyveď nás zo zajatia našich vlastných predstáv o živote, o spravodlivosti a pravde. Vyveď nás zo zajatia našich vlastných egocentrizmov a pomôž nám otvoriť naše srdcia pre iných, pomôž nám otvoriť dlane pre núdznych, a pomôž nám otvoriť mysle pre stratených. Kriste, Kráľ Najvyšší, veď nás na ceste životom.
Pane, prosíme Ťa, daj nám odvahu, silu i múdrosť vychádzať a oslovovať blúdiacich a hľadajúcich a vyzbroj nás k tomu všetkým svojim požehnaním.
Pane, prosíme Ťa, pomáhaj nám poznať, prijať i napĺňať Tvoju vôľu, Tvoju víziu pre naše životy a nech nám k tomu pomáha i toto zlaté pravidlo vzťahov aj v opačnom garde: Všetko, čo nechcete, aby ľudia robili vám, nerobte ani vy im.
Ježiš apoštolom jasne ukazuje na dieťa ako na osobnostný profil duchovného človeka. Tak, ako je dieťa odkázané úplne na rodičov, je bez nich bezmocné, je im odovzdané, tak očakáva aj Ježiš, že budeme my voči Nebeskému Otcovi pokorní, dôverčiví, bez predsudkova úplne odkázaní na Božiu milosť, nie na vlastné zásluhy alebo minulosť. Nech nás tak ako deti zdobí úprimnosť, dôvera, bezprostrednosť, nevinnosť, otvorenosťa tvorivosť. Deti majú osviežujúco čisté srdiečko i myseľ, čo je vzorom pre nás dospelých. A tiež tak ako my rodičia vychovávame naše deti s láskou a prísnosťou, nechajme sa aj my vychovávať našim Otcom, ktorý je na nebesiach.
Pane, prosíme Ťa, vlož nám do sŕdc trpezlivosť, poslušnosť, vernosť i oddanosť nášmu Bohu Otcovi, Ježišovi Kristovi i Duchu Svätému, aby sme žili Nebeské kráľovstvo už tu na zemi.
Pane Ježišu, Ty si našou hviezdou, za Tebou chceme putovať. Vyznávame, že Ťa potrebujeme a tiež, že potrebujeme Tvoje milosrdenstvo a Tvoju lásku. Nech, Ježiš, v spleti tých hviezd a hviezdičiek svieti nad nami jasne Tvoja hviezda, nech nám ona ukazuje cestu a smer, ktorým máme v živote kráčať. Daj nám, prosíme Ťa, múdrosť vyhnúť sa hviezdam, ktoré odvádzajú našu pozornosť od Teba Ježiš.
Aj keby sa čokoľvek dialo v našich životoch, držme sa Pána, Jeho náuky a prikázaní, ktoré nám dal naveky. Dôverujme mu, že On má moc pre svoje milosrdenstvo nás zachrániť a obrániť pred tými, ktorí páchajú neprávosti. Veď Ty si blízko, Pane, Ty nás neopúšťaš. To my sa od Teba vzďaľujeme svojou tvrdohlavosťou a dokazovaním si, že všetko máme vo svojich rukách. Pane, prosíme Ťa, pre svoje milosrdenstvo nás zachovaj pri sebe, veď sme závislí na Tebe a Tvojej láske.
Tvoje slovo, Pane, je našim svetlom a pochodňou (fakľou), ale len vtedy, ak ju uchopíme a nesieme zo sebou. Zoberme teda Božie slovo - svetlo so sebou na naše cesty, do všetkých našich tmavých dolín, do všetkých našich ťažkostí i problémov, lebo sila jeho svetla prežiari každú tmu, každý problém a ukáže cestu do pokoja, radosti i požehnania. Pane, prosíme Ťa, daj nám silu i odvahu svietiť Tvojim svetlom na našich cestách životom.
Ďakujeme Ti Ježiš, že Ty si nás zachránil. V Tebe je naša moc, chceme byť s Tebou spojení, s Tebou chceme kráčať, lebo Ty máš pre nás najlepší plán. Zanechávame svoje cesty a prijímame tie Tvoje Pane. Prosíme Ťa, daj nám trpezlivosť i vytrvalosť kráčať s Tebou.
Aj my sa často ocitáme na konci zeme, na konci našich síl, na konci riešení, ale naša nádej, naša sila je Pán. Buďme s Ním po celý čas, zanechajme svoje cesty, ktoré nás často privádzajú na koniec zeme. Kráčajme Jeho cestou, On nám ju ponúka, volá nás, klope a čaká na naše „áno“. On má moc ochrániť nás pred našimi nepriateľmi, vyzbrojme sa Ním, On sa postará. Dôverujme mu. Pane, zanechávame svoje cesty a prijímame Tvoju cestu, vyzbroj nás všetkým svojim požehnaním na túto cestu.
Apoštol Ján vyzýva súčasníkov a nasledovníkov Ježiša Krista, aby nehrešili, aby sa stránili hriechu. Táto výzva platí univerzálne aj pre nás. Chráňme sa hriechu, lebo ten nás odvádza od požehnania, otvára cestu Zlému, aby uchopil naše životy, rozdeľoval, plienil a škodil. Nedovoľme mu to, vzoprime sa mu. Vyznajme svoju hriešnosť, napravme krivdy, vyrovnajme chodníky v mene Ježiš. Veď On je našim zástancom, spasiteľom. On nás vykúpil svojim krížom i zmŕtvychvstaním a zbavil nás otroctva hriechu. Nechajme prúdiť do našich životov Jeho milosrdnú lásku, ktorá má moc vyliečiť každú neprávosť a odpustiť nám naše previnenia. Odovzdajme to do Jeho rúk a On sa postará, On obnoví našu dôstojnosť Božích detí, ktorú sme dostali. Nemusíme hrešiť, nemusíme otročiť.
Ty nás, Pane, zachraňuješ a vyslobodzuješ každý deň z nejakých pút protivníkov a často nás vytrhávaš i našich vlastných pút ješitnosti, sebectva, či sebastrednosti. Pre...
Mnohí sa však voči Bohu - aj keď nepriamo - staviame ako nájomníci vinice: úrody niet. Vyhovárame sa na nedostatok darov, na vysoký vek, na chabé zdravie, na nesprávne miesto, na ktorom sme sa narodili. Boh žiada úrodu. To, čo dáva k dispozícii, je schopné túto úrodu vždy priniesť. Vo všetkých prípadoch. Niet takého človeka, ktorý by nebol schopný úrody. Ak neprinášame úrodu, je to naša vina, nie Božia.
Verní dokážeme byť len v sile Baránka, ktorý položil za nás svoj život. On, ktorý vzal všetko utrpenie na seba, nám vytrpel aj silu správne zaobchádzať s bolesťou. Vernosť, ktorá je skúšaná predovšetkým v ťažkých až nebezpečných situáciách, je darom a ovocím prijatia Ducha Svätého.
Ani apoštoli nedokázali zostať verní Ježišovi, mali panický strach z utrpenia, hoci ho milovali. Boli príliš slabí a sami to nedokázali zmeniť. Až príchodom Ducha Svätého na Turíce ich naplnila odvaha a sila, aby neochvejne hlásali Pravdu a dosvedčovali svoju vieru vernosťou aj za cenu vlastného života. A tak zrazu, keď ich dali zbičovať, odchádzajú z veľrady natešení, že boli uznaní za hodných znášať potupu pre Ježišovo meno (porov. Sk 5,40).
To neplatí len pre tých, ktorí sa celým srdcom zasväcujú Bohu, ale pre každú ľudskú dušu, ktorá v prvom rade patrí Bohu. Boh ju stvoril a len On sám ju dokáže naplniť a urobiť šťastnou.
Každý kresťan je povolaný k svätosti a ako Kristov učeník je poslaný vydávať o ňom svedectvo. Vernosť Kristovi a jeho učeniu je aj v dnešnej dobe tou najúčinnejšou formou evanjelizácie. Pre prvých kresťanov bolo rozhodnúť sa pre vieru krokom veľkej odvahy. Žiť vieru znamenalo žiť úplne inak, ako žila vtedajšia spoločnosť. V tom čase kresťania nepoznali polovičatosť. To, čo dnes nazývame oportunizmus (raz žijem podľa viery, inokedy sa prispôsobím vonkajším okolnostiam) je úplne v rozpore s vernosťou Kristovi. Dejiny Cirkvi nás učia o mnohých mučeníkoch pre vieru; často to boli dokonca deti, ktoré neustúpili pred hrozbami, ani pred utrpením a ani tvárou v tvár smrti.
