„Pán je väčší než predsudky,“ povedal Svätý Otec František počas nedeľného príhovoru pred modlitbou Anjel Pána na Námestí sv. Petra. Svätý Otec sa zameral na stretnutie Ježiša so Samaritánkou, o ktorom hovorí dnešné evanjelium (Jn 4,5-42). Ako zdôraznil, všetci hľadáme živú vodu milosrdenstva a práve Pôstne obdobie nám umožňuje do nej nahliadnuť.
Stretnutie Ježiša so Samaritánkou
„Dnešné evanjelium nám predstavuje stretnutie Ježiša so Samaritánkou, ktoré sa odohralo v Sychare, v blízkosti starodávnej studne, kam žena chodila každý deň pre vodu. V ten deň sa tam nachádzal Ježiš, sedel tam «unavený z cesty» (Jn 4,6). Ihneď jej hovorí: «Daj sa mi napiť!» (Jn 4,7).
Týmto spôsobom prekonáva prekážky nepriateľstva, ktoré existovali medzi Židmi a Samaritánmi a ruší formy predsudkov voči ženám. Jednoduchá Kristova požiadavka je začiatkom úprimného dialógu, prostredníctvom ktorého On s veľkou jemnosťou vstupuje do vnútorného sveta tej osoby, ku ktorej by podľa spoločenských vzorcov nemal prehovoriť ani slovka. Ale Ježiš to robí. Ježiš nemá strach. Ježiš, keď vidí človeka, robí krok vpred, pretože miluje. Miluje nás všetkých. Nikdy sa nenechá zastaviť pred nejakou osobou kvôli predsudkom.
Ježiš ju uprednostňuje pred jej vlastnou situáciou, nie aby ju odsúdil, ale aby jej dal pocítiť, že je braná na vedomie, uznávaná a tým v nej vzbudzuje túžbu prekročiť rámec každodennej rutiny. Ježišov smäd však neprahol tak veľmi po vode, ako po stretnutí s vyprahnutou dušou. Ježiš potreboval stretnúť Samaritánku, aby jej otvoril srdce: žiada ju, aby sa mu dala napiť, preto aby upozornil na smäd, ktorý bol v nej samej. Žena ostáva zasiahnutá týmto stretnutím: obracia sa na Ježiša s tými najhlbšími otázkami, ktoré máme všetci vo svojom vnútri, ale ktoré často ignorujeme. Aj my máme mnohé otázky, ktoré by sme sa chceli opýtať, ale nenachádzame odvahu položiť ich Ježišovi!
Pôstne obdobie, drahí bratia a sestry, je vhodným časom na to, aby sme nazreli do vnútra, aby sme umožnili vynoriť sa našim najprenikavejším duchovným potrebám a žiadali o Pánovu pomoc v modlitbe. Príklad Samaritánky nás pozýva, aby sme sa vyjadrili nasledovne: «Ježiš, daj mi z tej vody, ktorá uhasí môj smäd vo vnútri.»
Evanjelium hovorí, že učeníci ostali udivení z toho, že ich Učiteľ sa rozpráva s tou ženou. Ale Pán je väčší než predsudky, preto sa nebál zastaviť sa pri Samaritánke: milosrdenstvo je omnoho väčšie než predsudky. Výsledkom tohto stretnutia pri studni bolo, že žena sa zmenila: «nechala svoj džbán» (Jn 4,28), s ktorým prišla pre vodu a utekala do mesta, aby hovorila o svojom nezvyčajnom zážitku.
Ježiš a žena pri studni | Biblické príbehy
„Našla som človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila. Nebude to Mesiáš?“ Bola nadšená. Išla pre vodu k studni a našla inú vodu, živú vodu milosrdenstva, ktorá vyviera pre večný život. Našla vodu, akú vždy hľadala! Bežala do mesta, toho mesta, ktoré ju odsudzovalo, zavrhovalo a odmietalo a hlásala, že stretla Mesiáša: toho, ktorý jej zmenil život, pretože každé stretnutie s Ježišom nám mení život. Vždy. Je to krok vpred, jeden krok bližšie k Bohu. A tak každé stretnutie s Ježišom mení náš život. Vždy je tomu tak.
V tomto evanjeliu nachádzame aj my podnet «nechať náš džbán»,symbol všetkého toho, čo sa zdá byť dôležité, a však stráca hodnotu pred «Božou láskou». Všetci máme jeden takýto džbán, či viac ako jeden, je to tak? Pýtam sa vás a tiež seba samého: «Aký je tvoj vnútorný džbán, taký, ktorý ťa ťaží, ktorý ťa vzďaľuje od Boha?» Zanechajme ho tak trochu bokom a so srdcom načúvajme Ježišovmu hlasu, ktorý nám ponúka inú vodu, odlišnú vodu, ktorá nás približuje k Pánovi. Sme pozývaní k tomu, aby sme opätovne objavili význam a zmysel nášho kresťanského života, ktorý sa začal krstom, a aby sme ako Samaritánka vydávali svedectvom našim bratom. O čom? O radosti! Svedčiť o radosti zo stretnutia s Ježišom, pretože, ako som povedal, každé stretnutie s Ježišom mení náš život a tiež každé stretnutie s Ježišom nás napĺňa radosťou, tou radosťou, ktorá vychádza z vnútra. A takýto je Pán. Hovorme o toľkých úžasných veciach, ktoré dokáže Pán vykonať v našom srdci, ak máme odvahu zanechať bokom náš džbán.“
Svätý Otec sa potom s veriacimi pomodlil modlitbu Anjel Pána a udelil im svoje požehnanie. Následne prítomných opätovne vyzval, aby nezabúdali na dve frázy: „Každé stretnutie s Ježišom nám mení život a každé stretnutie s Ježišom nás napĺňa radosťou.“
Ježiš a zázraky
V evanjeliách počúvame o zázrakoch, ktoré urobil Pán Ježiš. Zázrak je mimoriadny zásah Božej moci. Aj podľa evanjelistu Matúša sú Ježišove zázraky znamením prichádzajúceho Božieho kráľovstva. Evanjeliá nie sú iba nejakými kronikárskymi poznámkami, ale sú to spisy ohlasujúce radostnú zvesť a majú jasný zámer vyvolať vieru v poslucháčoch. Čitateľ nie je iba informovaný, ale formovaný a nasmerovaný k rozhodnutiu pre Ježiša. Tento Ježiš, ktorý sa v niečom zdá ako obyčajný človek, je v skutočnosti Mesiáš, syn Boží.
Vzkriesenie Jairovej dcéry
Náš úryvok spája v sebe dve udalosti. Do opisu zázraku vzkriesenia Jairovej dcéry je vložené uzdravenie dlhodobo chorej ženy. Ide o dôležité udalosti, o významné znamenie Pána Ježiša, jeho opis prinášajú všetci traja synoptickí evanjelisti, čiže okrem opisu evanjelistu Matúša, ktorý sme dnes počuli, tieto udalosti opisujú aj evanjelisti Marek a Lukáš. Zázraky sa uskutočnili v Kafarnaume, v Galilei nazývanej „krajom pohanov“.
Ležalo na Via maris, na tzv. „ceste k moru“, bola tu mýtnica, vojenská posádka a nemocnica. Do Kafarnauma sa Pán Ježiš opätovne vracal a z Kafarnauma odchádzal, aby ohlasoval príchod nebeského kráľovstva v iných mestách. Tu povolal prvých piatich učeníkov - rybárov a mýtnika Matúša; učil v miestnej synagóge a vykonal v nej prvý exorcizmus, prvé vyhnanie zlého ducha, a predniesol dôležitú eucharistickú reč (Jn 6); tu uzdravil Petrovu svokru v jeho dome a učil tam učeníkov a zástupy; tu uzdravil ochrnutého a syna stotníka; tu vyriešil otázku platenie chrámovej dane; uzdravil ženu trpiacu na krvotok na ceste z prístavu ku synagóge a tu vzkriesil Jairovu dcéru.
Ježiš však tomuto mestu vyčíta aj pýchu: A ty, Kafarnaum, vari sa budeš vyvyšovať až do neba? Do pekla zostúpiš! Lebo keby sa boli v Sodome diali zázraky, ktoré sa diali v tebe, bola by zostala po tento deň (Mt 11,23).
Je pre nás veľkým obohatením, že o vzkriesení Jairovej dcéry píšu v evanjeliu nielen Matúš ale aj Marek (Mk 5, 21-24,35-43) a Lukáš (Lk 8,40-42,49-56). Matúš je však oproti nim pri opise dvoch zázrakov najstručnejší, udalostiam venuje iba 9 veršov. V našom príbehu znejú po úvodnej prosbe Jairusa, už iba slová Ježiša.
Evanjelista Matúš nespomína všetky okolnosti, on zdôrazňuje výnimočnú vieru Jairusa v Ježiša, veď ho priamo požiadal o vzkriesenie dcéry. Oba zázraky potvrdzujú jedinečnú moc Pána Ježiša. Na inom mieste evanjelista Matúš ohlasuje, že Pán Ježiš má moc odpúšťať hriechy a povedať aj ochrnutému: „Vstaň, vezmi si lôžko a choď!“ (por. Mt 9.2.7). V tejto chvíli nám ohlasuje, že Pán Ježiš má moc aj nad smrťou.
Popredný muž, ktorý pristúpil k Ježišovi v dome je predstavený synagógy v Kafarnaume, volá sa Jairus (Mk 5,22; Lk 8,41). Ježiš je poslaný práve k takýmto strateným ovciam Izraela (Mt 15,24; por. 10,6). Jairovo meno je veľmi symbolické v príbehu, v hebrejskom jazyku slovo „jair“ môže znamenať: nech precitne (Boh). Jairus sa poklonil pred Ježišom a slovami vyjadruje hlbokú úctu a dôveru voči Ježišovi. Evanjelista Matúš sa sústreďuje na to, aby predstavil ľudí, ktorí sa Ježišovi klaňajú.
Dcéra pre popredného muža znamenala nádej v schopnosti odovzdávať život. Otec prosí Ježiša: Poď vlož na ňu ruku a ožije! Vkladanie rúk bolo zvyčajné gesto na sprostredkovanie moci. Tu má byť kladením rúk dcérka vzkriesená. Za touto požiadavkou je viera predstaveného synagógy, viera Izraela: v Ježišovi prichádza Pán, ktorý nám dáva život. Je dôležité vnímať že Matúš používa vo vete Ježiš vstal slovo, ktoré použije aj pri opise vstania vzkrieseného dievčaťa. Ježiš sa nechá viesť popredným mužom do jeho života, do jeho domu.
Vo chvíli, keď Ježiš pravdepodobne prechádza po hlavnej ulici mesta, v početnom zástupe sa do jeho blízkosti dostane aj žena, ktorá už dlhé obdobie je chorá. Žena sa chce uzdraviť dotykom rúcha. Ježiš zareaguje a obracia sa na ňu slovami „Dúfaj, dcéra, tvoja viera ťa uzdravila“. Obracia sa na ženu a zdôrazňuje, že jej uzdravenie a záchranu nespôsobil materiálny dotyk a ani túžba byť zdravá, ale jej viera. Slovo „uzdraviť“ a „spasiť“ vyjadruje v evanjeliách celkové dobrodenie pre telo i dušu.
Keď potom Ježiš prišiel do domu popredného muža a videl pískajúcich na píšťalách a rozrušený dav, 24 povedal: „Odíďte! Dievča neumrelo, ale spí.“ Oni ho vysmiali.“ Pískajúci na píšťalách, flautisti boli pozývaní, aby urobili slávnostnejším obrad a plač nad zosnulým; súviselo to však s bohatším židovským pohrebom. Pri obradoch sa plakalo a bedákalo podľa toho, či zomrel chlapec, dievča, muž alebo žena. Ježiš žiada upokojenie: „Odíďte! Dievča neumrelo, ale spí.“ Aj o Lazarovi Ježiš hovorí to isté (por. Jn 11,11).
Ježišovo zmŕtvychvstanie
Kresťania niekedy dokonca hovoria, že Ježiš zomrel, aby nás spasil, bez toho, aby spomenuli, že pre našu spásu aj vstal. Pre kresťanov na celom svete je každá nedeľa nedeľou vzkriesenia. Každý týždeň sa stretávame okrem iného aj preto, aby sme oslávili slávnu, zázračnú skutočnosť, že Ježiš vstal z mŕtvych. Ježišovo zmŕtvychvstanie naozaj všetko zmenilo. Zmenilo kríž z tragédie na triumf a zmenilo Rímsku ríšu na kresťanský štát.
Pri úvahách o tom, či je kresťanstvo pravdivé, sa všetko zužuje na to, či Ježiš vstal z mŕtvych. Životy dnešných kresťanov dokazujú, že vzkriesenie stále mení ľudí. Mení strach na lásku, zúfalstvo na radosť. Vzkriesenie mení ľudí z duchovne mŕtvych na živých pre Boha. Mení odsúdenie viny na oslavu odpustenia a slobody. Mení úzkosť na nádej, ktorá presahuje hrob. Dokáže zmeniť naše hriešne srdcia tak, že chcú nasledovať Pána Ježiša, a moc vzkriesenia neúprosne zabíja hriech v každom pravom kresťanovi.
Pretože zanedbávame zdôrazňovanie tejto pravdy, mnohí kresťania majú mizivé očakávania o tom, do akej miery dnes môžeme prežívať vzkriesený život a víťazstvo nad hriechom. Vzkriesenie je základom našej istoty, je základom všetkých našich budúcich nádejí a je zdrojom sily v našom každodennom živote tu a teraz. Ježiš sa svojím zmŕtvychvstaním stal „životodarným Duchom“ (1Kor 15:45), úplne novým druhom človeka, a umožnil nám mať účasť na tomto novom živote. Takisto len vďaka svojmu zmŕtvychvstaniu a nanebovstúpeniu mohol poslať na svet Ducha Svätého, aby v kresťanoch vykonával svoje osobitné dielo (Jn 7:39; Sk 2:33). To, čo Duch robí pre veriacich dnes, je možné len v dôsledku vzkriesenia.
Ak ste teda boli spolu s Kristom vzkriesení, hľadajte to, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha. Krstom sme teda spolu s ním boli pochovaní v smrti, aby sme tak, ako bol slávou Otca vzkriesený z mŕtvych Kristus, aj my kráčali v novote života. Boh… oživil nás s Kristom - milosťou ste spasení! Kresťania teda už boli premenení Ježišovým vzkriesením. Ježiš je dnes skutočne živý. Vďaka tomu sú aj kresťania živí úplne novým spôsobom. Tá istá moc, ktorá vzkriesila Krista z mŕtvych, žije v každom pravom kresťanovi.
Z dnešného úryvku je zrejmé, že smrť nemá posledné slovo. Evanjelista Matúš predstavuje Ježiša ako Božieho Syna, ktorý svojou božskou mocou oslobodzuje človeka od hriechu, od chorôb, od smrti.
Viera a dotyk s Ježišom
Na duchovnej ceste nie sú skratky, ani privilegované chodníky, jediná možná púť je púť viery. Viera spočíva v dotyku Ježiša. V jeho odeve môžeme vidieť jeho ľudskosť, keďže sa stal pre nás pravým človekom; obruba jeho šiat je jeho slovo, cez ktoré sa ho môžeme aj my dnes dotýkať. Viera je vnútornou istotou, že sa v Božom slove dotýkame Pána, ktoré potom pôsobí uzdravujúco v tom, kto ho prijme a robí ho blahoslaveným. „Dúfaj, dcéra, tvoja viera ťa uzdravila“, tak hovorí Ježiš žene, ktorá sa ho vo viere dotýka a je uzdravená.
Chorá žena verí, že jednoduchý kontakt s Ježišom môže mať mimoriadnu moc. Chorá žena sa dotýka Ježiša a Ježiš sa dotýka Jairusovej dcéry, aby ožila a vstala. Dotyk je prvým a základným spôsobom poznávania, dotyk umožňuje vstúpiť do kontaktu s iným. Viera je „dotyk“ Pána života, ktorý sa nás tiež „dotýka“. Jeho dotyk je samotný dar života. Pozemskej smrti sa nedá vyhnúť - sme smrteľní - ale práve v smrti nás vezme „za ruku“ ten, ktorý nás zobúdza: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie.“ (Jn 11,25), hovorí Ježiš každému z nás a dodáva: „A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?“ (Jn 11,26).
Pane, Ty poznáš naše srdce, Ty vieš o nás aj to, že poznáme pokušenie smiať sa nad tým, keď hovoríš, že smrť je iba spánkom. Skúsili sme rozličným spôsobom, či už vo vlastnom živote alebo pri stretnutí s inými ľuďmi, ako blízko je táto hrozivá bezbožnosť, nie z mnohých hriechov, ale z pyšnej bezbožnosti pramení výsmech, že smrť by pre Boha nebola iba spánkom.