Ako Boh skúšal vieru Abraháma

Dnešné prvé čítanie nám odhaľuje, ako Boh skúšal Abraháma. Skôr ako budeme počúvať tento podľa nášho uvažovania drastický príbeh, musíme si opraviť jeden omyl, ktorého sa nevedomky dopúšťame. Podľa židovskej tradície Izák v tej dobe už nebol malým dieťaťom, ale dovŕšil vek zrelosti. Mal okolo 37 rokov. Teda nešlo v tomto prípade o žiadne násilie proti bezbrannému a nevedomému decku. Keď si túto skutočnosť uvedomíme, tak mnoho vecí vyznie úplne ináč.

Sv. Hilárius si kladie zaujímavú otázku: „Či Boh azda nevedel, že je Abrahám bohabojný? Veď Boh predsa vie všetko.“ A potom to objasňuje: „Keď sa takto Písmo vyjadruje, nepoukazuje na čas, v ktorom Boh veci pozná, ale na čas, kedy Boh oznámi, to čo od večnosti vie. To, čo ohlasuje Abrahámovi, je vlastne svedectvo Boha o Abrahámovi.“ (zrov.

Abrahám bol po naplnení Božích zasľúbení v pokušení vidieť svoje šťastie mimo Boha, tento krát vo svojom synovi. Izák bol to túžobne očakávaný syn, dieťa počaté napriek všetkým ľudským predpokladom. Bol obklopený mimoriadnou starostlivosťou. Hrozilo, že Abrahám začne milovať dar viac, než samotného Darcu.

Boh skúšal Abraháma: „Abrahám!“ On odpovedal: „Tu som!“ Keď nás Boh pozýva k dialógu, nemáme sa pred ním skrývať, ako to urobili prarodičia v raji, ale máme odpovedať ako Abrahám: „Tu som! Som tu pre teba!“

Boh hovoril: „Vezmi svojho syna Izáka, svojho jediného syna, ktorého miluješ, choď do krajiny Moria a obetuj ho tam ako zápalnú obetu na vrchu, ktorý ti ukážem.“ Výraz „jediný“ (hebrejský „jachid“) tu vyjadruje skôr kvalitu než kvantitu. Odpovedá mu naše jedinečný, výnimočný.

Rabínsky komentár hovorí: „Keď Abrahám počul slová vezmi svojho syna, povedal: „Mám dvoch synov. Ktorého mám vziať?“ Boh mu odpovedal: „Svojho jediného!“ Abrahám mu povedal: „Ale každý z nich je jediný syn svojej matky.“ Boh povedal: „Ktorého miluješ!“ Abrahám mu povedal: „Milujem ich oboch.“ Boh povedal: „Izáka.“ (Raši, Talmud, GnRb 55,7) Má byť teda obetovaný syn zasľúbenia.

Boh ho znovu vyzýva: „Choď!“ Tento príkaz nám pripomína scénu pri jeho prvom povolaní v Charáne (Gn 12,1). Len na týchto dvoch miestach je užitý hebrejský termín „lek leká“, čo značí úplnú sústredenosť na danú úlohu, nezáujem o všetko ostatné, o to, čo na to povedia iní. Má ísť do zeme Moria.

Židia poznali rôzne formy obiet. Nie vždy musela byť obetovaná vec zničená. Existovala napríklad obeta pozdvihnutia. Človek pozdvihol obetovanú vec, uznal božie právo na danú vec, ale v podstate ju mohol ďalej užívať, ako to môžeme vidieť pri Obetovaní Pána Ježiša v chráme. V prípade Izáka sa však žiada celopaľ, teda úplne zničenie obetovaného predmetu a predsa nevidíme, že by sa Abrahám postavil voči Bohu. Abrahám je naozaj silný vierou i láskou.

Abrahám verí, že Boh svoje zasľúbenia, ohľadom Izáka, dodrží. Verí, že má moc, v súvislosti s ceľopalom, ktorým sa má Izák stať, znovu ho vytvoriť z popola. Boh je pre neho skutočným Bohom, ktorého miluje nadovšetko. Milovať Boha môže znamenať aj prinášať obete. Dieťa je božím darom, ale nesmie sa stať modlou, pre ktorú sme ochotní obetovať aj Boha. Ak dieťa vidí v postojoch svojich rodičov, že Boh je pre nich skutočným Bohom, aj ono si buduje správny vzťah k Bohu. Začína chápať, že Boh nesmie byť nikdy obetovaný, kvôli naším záujmom, ale naše záujmy môžu a majú byť obetované kvôli Bohu.

Keď Abrahám na boží pokyn opustil krajinu svojich predkov, ich náboženstvo a zvyky, obetoval Bohu svoju minulosť. Ale v obetovaní syna išlo o čosi ešte významnejšie - obetovať Bohu svoju budúcnosť, svoje predstavy o nej a jej záruky. Meno Izák znamená smiech. Teda obetovať Bohu to, z čoho sa najviac radujem.

Božie príkazy sú často nepochopiteľné. V dobe Abraháma boli takéto obety, v okolitom pohanskom svete, bežné. Protestom, proti tomu, je aj tento príbeh. Boh žiada celého človeka, a predsa si nepraje krvavú obeť. Veď človek sám seba nemôže spasiť ani tou najvzácnejšou obeťou.

Abrahám sa nezdráha a nediskutuje. Je tu Boží rozkaz, ktorý žiada bezodkladné rozhodnutie. Hneď za rána sa vydáva na cestu. Zaujímavá je odpoveď Abraháma Izákovi na otázku: „Kde je obetný baránok?“ Jeho odpoveď: „Boh sám si vyhliadne baránka, syn môj!“ v hebrejčine vyznieva ako inotaj. V prípade spojenia „syn môj“, ktoré môže byť oslovením Izáka (vokatív), ale môže byť aj predmetom slovesa vyhliadne (akuzatív) a teda môže naznačiť, kto bude tým baránkom. Hoci Izák pochopil, že ide byť usmrtený, opakujú sa slová „obaja išli spolu“, t. j. v srdci ich spájalo rovnaké oduševnenie.

Izák v tej dobe mal najmenej 37 rokov. Tomu nasvedčuje aj skutočnosť, že si sám nesie drevo, ktoré bolo potrebné pre zápalnú obetu. Mohol by viac ako 100 ročný starec, zviazať ruky a nohy tridsaťsedemročnému mužovi bez jeho súhlasu? Židovská tradícia hovorí, že Izák sám prosil otca, aby ho zviazal. Je tu užité slovo Akedá, podľa ktorého sa táto biblická perikopa v židovskej biblii nazýva: „Zviazanie Izáka“. Izák sám prosí Abraháma, aby ho zviazal, lebo sa bál svojej spontánnej obrannej reakcie. Prvý raz sa v tomto zmysle hovorí „o poslušnosti až na smrť“.

Obetovanie Izáka od Rembrandta

Boh zasahuje v pravý čas. Jeho posol volá z neba: „Abrahám, Abrahám!” V skúškach a pokušeniach sa pozná, aká je naša viera. Abrahám obstál. Boh mu je vzácnejší nad syna i nad zaistenú budúcnosť. Anjel mu zabránil obetovať syna a ukázal mu barana rohmi zachyteného v kroví. Abrahám poznáva, že Živý a Pravý Boh je úplne iný než kruté božstvá pohanov. Nežiada ľudskú obetu. Baránok je obetovaný namiesto človeka. Svojím činom akoby Abrahám provokoval Boha do ešte úžasnejšieho prejavu lásky k ľuďom.

Božia odpoveď na ochotu človeka obetovať svojho syna je: „On vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nebol daroval aj všetko ostatné.“ Všetky SZ obete vrcholia v obeti Kristovej. Nevinný Boží Syn umiera za hriešnikov a za svet.

Podľa sv. Chryzológa Boh hľadá vieru, nie smrť, je smädný po modlitbe, nie po krvi, je utíšený vôľou, nie zabíjaním. (Sv. Peter Chryzológ, Serm. Keby sme zostali iba na ľudskej rovine, Boh sa nám môže javiť ako tvrdý. Tento príbeh je však vrcholom stretnutia Abraháma s Bohom. Abrahám sa počas života so svojím prisľúbeným synom Izákom učí chápať, že Boží prísľub nezávisí iba od Izáka, ale že aj za Izákom je Boh. Tento príbeh prerušuje bezprostrednosť vzťahu otca k synovi, aby začal platiť aj tu jediný vzťah, ktorý uzavrel Boh s Abrahámom. Abrahám po tejto skúške opäť získa svojho syna, ale na inom podklade, Boh mu ho opäť nanovo daroval.

Medzi ľuďmi niet opravdivého vzťahu, ak nejde cez Boha. Medzi otcom a synom bude po návrate z vrchu Morja navonok všetko ako predtým, a predsa je všetko nové, pretože Boha spoznali, v konečnom dôsledku, ako prostredníka medzi sebou. Príbeh o obetovaní Izáka stavia Boha do stredu veľmi úzkeho rodinného vzťahu, kde je Boh hodný úplnej lásky (porov. Dt 6,5). Pre Cézaria Arelatského je Izák predobrazom, lebo v ňom bolo zobrazené, čo sa malo naplniť v Kristovi. Uvádza zmienku o tom, že na mieste, kde Abrahám mal obetovať syna, bol neskoršie obetovaný Kristus. Pripomína, že tam, kde bol zapichnutý kríž, tam bol pochovaný aj Adam. To miesto bolo potom nazvané Kalváriou, lebo tam bola pochovaná prvá hlava ľudskej rasy. (Cézarius Arl., Serm. 84,5: CCL 103, 347)

Sv. Atanáz sa zamýšľa nad významom obety baránka. Smrť Izáka by nepriniesla svetu slobodu, lebo sloboda sa môže dostať len prostredníctvom smrti nášho Pána, skrze ktorého rany sme uzdravení (Iz 53,5).

Niektorí ľudia nenávidia Bibliu. Naopak, iní ľudia milujú Bibliu. Nielen určité časti, ale každé jedno slovo. Nie sú naivní, ani neandertálci, ktorí sa náhodou ocitli v 21. storočí. Nie sú divní, ani zlomyseľní. Boh prikázal Abrahámovi vykonať spaľovanú obetu na jeho vytúženom synovi. Abrahám postavil oltár, položil naň drevo na oheň a priviazal k nemu Izáka. Vraždiaci nôž už držal v ruke, keď anjel dramaticky zasiahol a povedal, že nastala zmena plánu: Boh iba žartoval, „pokúšal“ Abraháma, skúšal jeho vieru.

Na prvý pohľad sa Dawkinsove vnímanie textu môže zdať rozumné, možno trochu nenávistné. Domnievam sa, že mnohí kresťania premýšľali nad podobnými otázkami. Takže aký máme dojem z Genezis 22? Poukazuje Mojžiš na krásu alebo šikanu? Milosť alebo nemilosť? Po bližšom preskúmaní zistíme, že Dawkinsov komentár je nerozumný. Prečo je to dôležité? Každý kritický čitateľ začne premýšľať: Prečo Boh prikazuje obetovať dieťa? To by predsa nariadil Moloch, nie Jahve. Táto otázka nám neustále chodí po rozume.

Niektorí možno povedia, „Boh v skutočnosti neprikázal Abrahámovi, aby zabil svojho syna.“ Lenže takýto výklad si vyžaduje takmer nadľudské interpretačné schopnosti. Z textu jasne vyplýva, že Abrahám naozaj mienil zabiť Izáka. Slovo „skúška“ je kľúčové. Boh dáva Abrahámovi príkaz, skúšku s jedinou otázkou: „Dôveruješ mi, Abrahám?“ Na predošlej skúške dostal Abrahám „Fx“. Boh, samozrejme, vie, čo sa stane. Mojžiš je síce kvázi-vševediaci rozprávač, ale Jahve je plne vševediaci Boh. Táto skúška nezapĺňa medzeru v Božom porozumení.

Možno čítaš tieto riadky so zvrašteným obočím. Možno si myslíš, že som najhorší verejný obhajca široko-ďaleko, že mojej obhajobe Pána chýba zmysel a citlivosť. Ocitáš sa na mŕtvom bode. Stále premýšľaš, ako to Boh mohol spraviť? Ak si sa v tomto spoznal, tak si ako Abrahám, asi trochu spochybňuješ Boží charakter. Vieš, aký Boh je, ale tvoja skúsenosť s ním hovorí o opaku. To je v poriadku. Všetci sme si tým prešli.

Niet pochýb, že Genezis 22 skúša Abrahámovu odvahu. Ako keby si Boh brúsil vraždiaci nôž, ako ho nazýva Dawkins. „Vezmi svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ… (Gn 22:2).“ S každým slovom lietajú iskry od čoraz ostrejšej čepele, čoraz väčšej rany v srdci. Ako odpovedal Abrahám tentokrát? Zmenil sa? Áno! Ak Abrahám zámerne neklame svojich sluhov, čomu nemáme najmenší dôvod veriť, jasne vidíme, ako verí, že Izák sa vráti s ním: „Zostaňte tu s oslom.

Ničí túto tézu Izákova nevinná, no zároveň nutkavá otázka? Čelíme interpretačnému problému: Je Abrahámovo oslovenie „môj syn“ láskavé alebo (aby sme použili odborný termín) apozičné? Hovorí, „Syn môj, neboj sa, Boh si obstará baránka“ alebo „Boh si obstará baránka, teda, môjho syna“? Myslím si, že druhá interpretácia je správna, ale možno Abrahám pôvodne myslel prvú. Kým sa dostaneme do Novej zmluvy, nejasnosti o Genezis 22 sa vyparia.

Zabudnite na ostrý komentár Richarda Dawkinsa. Autor listu Hebrejom tiež napísal ostré slová o Izákovom zázračnom splodení. Vo viere aj neplodná Sára dostala silu počať potomka, hoci už prešiel jej čas, lebo pokladala za verného toho, čo jej dal prisľúbenie. A tak z jedného muža, ktorého sila odumrela, sa narodilo také množstvo potomkov, ako je hviezd na nebi a piesku na morskom brehu, ktorý sa nedá spočítať. Ha! Práve sme sa dozvedeli životne dôležitú informáciu.

Vo viere Abrahám obetoval Izáka, keď bol skúšaný, a jednorodeného prinášal ako obetu ten, ktorý dostal prisľúbenia a ktorému bolo povedané: Po Izákovi sa bude volať tvoje potomstvo. Usudzoval totiž, že Boh má moc vzkriesiť aj mŕtvych. Preto dostal Izáka naspäť aj ako predobraz vzkriesenia. Autor listu Hebrejom rozumie, čo Mojžiš píše v Genezis 22, takže rozumie, o čo Bohu ide v Genezis 22. Vie, že išlo o „skúšku“ ( Heb 11:17 ). Z dvoch dôvodov: po prvé, vďaka tomu, čo sa v tom okamihu aspoň obrazne stalo ( Heb 11:19 ). Abrahámov vraždiaci nôž hrozivo visel nad Izákovým krkom (Gn 22:10). V tej chvíli začul nie hučanie motora, ale šuchotanie v kroví (Gn 22:13). Izákov život visel na vlásku, kým Boh nezasiahol.

Druhý dôvod, podľa mňa ešte dôležitejší bol, že Abrahám veril, že Izák bude vzkriesený. Vzkriesenie definovalo Abrahámov život - a možno cestou na vrch Morija si to konečne uvedomil. Možno si spomenul, že napriek tomu, že on i jeho žena „boli starí, mali vysoký vek“ a „Sára už bola dávno po prechode“ (Gn 18:11; Heb 11:11), Boh sľúbil, že mu dá syna. Možno si spomenul na Sárin smiech, keď počula prísľub a na jej smiešnu odpoveď: „Teraz, keď som už stará, mám myslieť na rozkoš? Aj môj pán je starec.“ (Gn 18:12). Možno si spomenul na láskavé pokarhanie: „Je azda Hospodinovi niečo nemožné?“ (Gn 18:14).

Abrahámov život sa točil okolo vzkriesenia. Od momentu, keď ho Boh povolal z Uru, mu Boh neustále preukazoval svoju moc vzkriesenia. Preto autor listu Hebrejom môže tvrdiť, že z Abraháma - rovnako ako z Izáka a Sáry - „odumrela sila“ (Heb 11:12). Nemal žiadneho syna, a predsa sa z neho „narodilo také množstvo potomkov, ako je hviezd na nebi a piesku na morskom brehu, ktorý sa nedá spočítať“ (Heb 11:12; porov. Gn 22:17). V skratke, Abrahám veril, že Izák zomrie a bude vzkriesený, pretože Abrahám vedel, že on sám zomrel a bol vzkriesený. On a Sára mali syna! Je jedno vzkriesenie príliš náročné pre Pána? Určite nie.

Čo vidíš, keď si čítaš Genezis 22? Toto všetko je ako neónová reklama, ktorá ukazuje na smrť Otcovho jednorodeného Syna, Ježiša, ktorého miloval. No, možno viac než tieto detaily prezrádza miesto, kde sa Genezis 22 odohráva: vrch Morija, budúce miesto pre chrám (2Krn 3:1). To znamená, že odvrátená obeta Izáka sa stala príkladom pre Boží ľud počas ďalších generácií. Keď opätovne obetovali v chráme, Abrahámov príbeh a skúsenosť sa stávali ich vlastnými. Ježišova smrť však všetko ukončila; jeho krv zmazala akúkoľvek potrebu obetovania (Heb 9:11).

Nerobíme nič, aby sme znovu zakúsili vzkriesenie. Jednoducho len veríme a veríme, znovu a znovu - a ako Abrahámovi, aj našu vieru nám Boh počíta za spravodlivosť (Gn 15:6; Ga 3:6). Vedzte teda, že tí, čo sú z viery, sú Abrahámovými synmi. … Kristus nás vykúpil spod kliatby Zákona tým, že sám sa stal kliatbou za nás, lebo je napísané: Prekliaty je každý, kto visí na dreve, aby v Kristovi Ježišovi prišlo Abrahámovo požehnanie na pohanov, aby sme skrze vieru dostali prisľúbenie Ducha.

Znovu sa pýtam: Čo vidíš, keď čítaš Genezis 22? Verím, že vidíš príbeh otcovej lásky k svojmu synovi, synovu dôveru v otca a prisľúbené požehnanie, ktoré vierou prechádza z jednej generácie na ďalšiu - až k tebe.

(Gn 22, 1-2. 9a. 10-13. 15-18) Boh skúšal Abraháma a povedal mu: „Abrahám!“ On odpovedal: „Tu som.“ Boh hovoril: „Vezmi svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, choď do krajiny Moria a obetuj ho tam ako zápalnú obetu na vrchu, ktorý ti ukážem.“ Keď došli na miesto, ktoré mu ukázal Boh, Abrahám postavil oltár a poukladal naň drevo. Potom vystrel ruku, vzal nôž a chcel obetovať svojho syna. Ale vtom naň zavolal anjel Pána z neba: „Abrahám, Abrahám!“ On odpovedal: „Tu som.“ Anjel mu povedal: „Nevzťahuj svoju ruku na chlapca a neublíž mu! Teraz viem, že sa bojíš Boha, veď si mi neodoprel svojho jediného syna.“ Abrahám zdvihol oči a uzrel barana zachyteného rohami v kroví. Vzal ho a obetoval namiesto svojho syna ako zápalnú obetu.

Anjel Pána znova zavolal z neba na Abraháma: „Na seba samého prisahám taký je výrok Pána: Pretože si toto urobil a neodoprel si mi svojho jediného syna, požehnám ťa a rozmnožím tvoje potomstvo ako hviezdy na nebi a ako piesok na brehu mora a tvoje potomstvo sa zmocní brán svojich nepriateľov.

Opäť sa v prvom čítaní stretávame s úryvkom z asi všeobecne najznámejšej starozákonnej knihy - knihy Genezis (hoci samotní vieru praktizujúci kresťania asi najčastejšie čítajú, resp. modlia sa zo Žaltára). Sugestívny a dojemný príbeh o Abrahámovej skúške, kedy mal tento praotec viery obetovať Bohu svojho syna Izáka, ktorý si dnes z tejto knihy vypočujeme, tvorí umelecký aj teologický vrchol celého Abrahámovho príbehu. Na začiatku tohto príbehu či biblického rozprávania sa dozvedáme, že Boh chce Abraháma podrobiť skúške. V Biblii nájdeme niekoľko prípadov, kedy je veriaci človek podrobený skúške pevnosti svojej viery, napr. Boh skúšal Izraelitov putujúcich po púšti do zasľúbenej zeme hladom a smädom, alebo nechal skúšať spravodlivého Jóba mnohými stratami (smrť detí, strata majetku, dobrej povesti aj zdravia). Abrahámova skúška je ale akýmsi predobrazom a vzorcom všetkých ďalších skúšok Božích vyvolencov.

Sloveso „skúšať“ (hebr. nasá) v Biblii naznačuje, že hoci sa skúšaný človek stretne s veľkou životnou traumou, nakoniec z toho získa veľké dobro. Boží zámer sa postupne rozvíja v rozhovore medzi Bohom a Abrahámom, v ktorom Abrahám slovami „Tu som“ viackrát vyjadruje svoju pripravenosť vo všetkom poslúchať Boha a byť mu k dispozícii. Boh predstavuje Abrahámovi svoju žiadosť, ktorá na Abraháma musela pôsobiť ako bodnutie nožom priamo do srdca: má obetovať svojho „jediného milovaného“ syna, na ktorého narodenie dlhé roky čakal, a ktorého mu daroval sám Boh, keďže Abrahámova manželka Sára bola už stará a neplodná.

Boh určuje aj miesto obety: horu Morja, na ktorej bol podľa židovskej tradície neskôr vybudovaný jeruzalemský chrám. Tam má Abrahám svojho syna Izáka obetovať ako zápalnú obetu - celopal. Taká obeta podľa židovských predpisov v sebe obsahovala nielen zabitie, ale aj rozštvrtenie obetného zvieraťa a jeho úplné spálenie; išlo o najbežnejšiu formu obety.

Ale pre Židov obetovať človeka neprichádzalo do úvahy - to bol pohanský zvyk; lenže Abrahám žil ešte v čisto v pohanskom prostredí, kde sa s ľudskými obetami, aj s obetami vlastných detí, bežne stretával. Vnútorne s nimi ale nesúhlasil, možno aj preto mu bolo veľmi ťažké poslúchnuť takýto divný Boží príkaz. Tento príkaz sa totiž protivil všetkému, čo o Bohu, ktorý sa mu zjavil, vedel, pretože jeho Boh bol odlišný od krutých falošných bôžikov modloslužobných pohanov. Tento Boží príkaz nemožno chápať ináč, len ako mimoriadne Božie nariadenie, ktoré malo poslúžiť Abrahámovej skúške. Napokon, ako dobre vieme, Boh tejto obeti v poslednej chvíli zabránil, a tým jasne vyjadril svoj postoj k ľudským obetám. Túto Božiu požiadavku ale od začiatku možno chápať čisto duchovne - požiadavka zabiť svojho syna je vlastne len obrazným vyjadrením povinnosti veriaceho človeka dať prednosť Bohu pred všetkým, aj pred tým, čo je ľudskému srdcu najdrahšie. Abrahámovu skúšku teda možno chápať ako pôsobivý obraz tejto základnej náboženskej pravdy.

V našom liturgickom úryvku chýba niekoľko veršov, ktoré hovoria o uskutočňovaní Božieho nariadenia Abrahámom. Môžeme si ich preto uviesť na tomto mieste: 3 Abrahám vstal včasráno, osedlal osla, zobral so sebou dvoch svojich sluhov a svojho syna Izáka a narúbal dreva na zápalnú obetu. Potom sa vybral na miesto, ktoré mu označil Boh. 4 Na tretí deň, keď Abrahám zdvihol oči, zďaleka uvidel to miesto. 5 Tu Abrahám povedal svojim sluhom: „Vy ostaňte tu s oslom, ja a chlapec pôjdeme až tamto. Pomodlíme sa a vrátime sa k vám.“ 6 Potom vzal Abrahám drevo na zápalnú obetu a naložil ho na svojho syna Izáka; sám vzal oheň a nôž a takto šli obaja spolu. 7 Tu povedal Izák svojmu otcovi Abrahámovi: „Otče!“ On mu odvetil: „Hľa, tu som, syn môj!“ A on mu povedal: „Drevo a oheň na zápalnú obetu je tu, kde však je baránok na zápalnú obetu?“ 8 Abrahám mu odvetil: „Boh si už obstará baránka na zápalnú obetu, syn môj.“ A išli obaja spolu ďalej. 9a ... (tento verš sa nachádza aj v našom úryvku) ... 9b poviazal svojho syna Izáka a položil ho na oltár na drevo.

Osobitne dojímavou časťoutohto rozprávania je rozhovor otca so synom, ktorého sa chystá na Boží rozkaz obetovať. Abrahám tu síce neprezrádza Izákovi svoj zámer, ale naznačuje istú možnosť, ako by mohol Boh odpovedať na túto boĺestnú situáciu. V tomto bode sa opäť vo v. 10 vraciame k pokračovaniu nášho liturgického čítania. Napätie vrcholí, keď Abrahám „v mene Božom a v ruke s nožom“ chce splniť Boží príkaz a podrezať svojmu synovi hrdlo, ako naznačuje v hebrejčine sloveso (hebr. šachat), ktoré sa používa v obetnej terminológii. Nemysliteľný, hrozný čin sa má stať skutočnosťou. Tu ale nastáva zvrat udalostí, očistná katarzia (Deus ex machina, „boh zo stroja“, latinský výraz pôvodne gréckeho ápo mēchanēs theós, označujúci moment v gréckych a neskôr rímskych divadelných tragédiách, kedy na javisko pomocou zdvíhacieho zariadenia zostúpi „boh“, aby vyriešil spletitú situáciu, do ktorej sa dostali hlavné postavy), keď Abrahám počuje prostredníctvom anjela Boží hlas z neba. Pánov anjel odvoláva Božie nariadenie zabiť chlapca. Vysvetlením je, že Abrahám úspešne prešiel Božou skúškou viery.

Ale úkon obety, ktorú prerušil anjel, musí byť dokončený; už však nemá byť obetovaný človek. Abrahám zdvíha zrak od svojho syna a neďaleko seba zbadá barana zachyteného rohami v kroví. Boh dáva Abrahámovi spoznať, že jeho vôľu uskutoční, keď namiesto svojho syna obetuje toto zviera. Tu sa odráža podstata zástupnej obete, predpísanej neskôr mojžišovským zákonom - obetuje sa zviera, ale táto obeta má byť vyjadrením ochoty človeka odovzdať svoj život Bohu. Tieto židovské zástupné obety sú ale len predobrazom a prípravou na tú konečnú zástupnú obetu, ktorú vykonal Boží Syn na dreve kríža.

tags: #ak #boh #skusal #vieru #abrahama