Kardinál Tomko a Konkláve: Pohľad do histórie a súčasnosti

Uplynulý týždeň prišla slovenská i celosvetová cirkev o významnú osobnosť. Kardinál Jozef Tomko zomrel v pondelok 8. augusta. V týchto dňoch sme mohli čítať mnoho článkov, komentárov a vyjadrení, ktoré z rôznych uhlov hodnotili osobnosť kardinála. Mnohí na Slovensku však začali Jozefa Tomka intenzívne vnímať až ako prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov, keď sa stal zároveň aj kardinálom.

Kardinál Jozef Tomko patrí medzi najvýznamnejších Slovákov. Jozef Tomko slúžil siedmim pápežom - počnúc Piom XII. až po Františka. S pápežom Jánom Pavlom II. ho spájalo vzácne puto od jeho biskupskej vysviacky. Ján Pavol II. ho osobne v Sixtínskej kaplnke vysvätil 15. septembra 1979 za biskupa.

Počas pontifikátu Jána Pavla II. bol kardinál jednou z najvýznamnejších postáv Vatikánu. Po odovzdaní funkcie prefekta však neodišiel na zaslúžený dôchodok, ale stal sa predsedom výboru na prípravu Medzinárodných eucharistických kongresov. Ešte ako 84-ročný bol pápežským legátom na kongrese v Quebecu. Benedikt XVI. ho ako 88-ročného poveril, aby sa stal členom komisie vyšetrujúcej kauzu Vatileaks.

Kardinál nám v nej zanechal svoj vzácny pohľad na dôležité medzníky vo svojom osobnom živote, ale aj na udalosti v cirkvi a spoločnosti.Cez spleť životných ciest a príhod poukazuje na tajomnú ruku Boha, ktorú nad sebou stále pociťoval.

Omša s pohrebnými obradmi sa uskutočnil 16. augusta so začiatkom o 11. hodine. Hlavným celebrantom bol emeritný pražský arcibiskup kardinál Dominik Duka. Tomka pochovajú v Dóme sv. Alžbety v Košiciach, kde má pripravenú hrobku.

Hoci je kardinál už po smrti, niekoľko jeho myšlienok sa dostalo na verejnosť až teraz. Vyslovil poďakovanie košickému biskupovi Jozefovi Čárskemu, ktorý ho v roku 1945 po dvoch rokoch na teologickej fakulte v Bratislave poslal na štúdiá do Ríma. Pripomenul, že vo Večnom meste ho vysvätili za kňaza v marci 1949.

Priame poďakovanie pápežovi narodenému v Poľsku vyslovil za vymenovanie do jednej z najvýznamnejších funkcií vo Vatikáne: „Jemu vďačím aj za najkrajšie a najdlhšie obdobie svojho života ako prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov. Vnímal som túto službu ako príspevok k budovaniu a rastu mystického tela cirkvi a miloval som mladé misijné cirkvi v celej ich kráse a krehkosti: slávnosti, biskupov a misionárov, seminaristov, rehoľné sestry, ľud, často chudobný.

Slovensko a Konkláve

Slovensko momentálne nemá svoje zastúpenie v kardinálskom zbore, takže do konkláve nemá kto vstúpiť. No nemalo ho ani v roku 2013, 2005, 1978 a takto by sme mohli pokračovať ďalej a ďalej do minulosti.

Pozrime sa na to v skratke:

• 2025 Slovensko momentálne nemá svoje zastúpenie v kardinálskom zbore, takže do konkláve nemá kto vstúpiť.
• 2013 (zvolenie Františka) Slovensko malo dvoch kardinálov: kardinála Jána Chryzostoma Korca a Jozefa Tomka. Obaja však mali už 89 rokov, a keďže do konkláve vstupujú len kardináli pod osemdesiatkou, tak sme v Sixtínskej kaplnke opäť nemali nikoho.

Rolu kardinála Tomka počas predkonklávnych generálnych kongregácií však v nedávnom rozhovore pre denník Postoj vyzdvihol pražský kardinál Dominik Duka. V rámci diskusie medzi kardinálmi o tom, aké kritériá by mal spĺňať nový pápež, sa Tomko prihlásil o slovo a povedal: „Páni bratia kardináli, vaše požiadavky sú také, že všetci svätí pápeži by ich nedokázali splniť. Uvažujte realisticky a uvedomte si aj priority, ktoré ste mali včera. Aby to boli priority, dajte ich tri, a nie dvadsať, lebo potom sa vám všetko vytratí.“

Kardinál Duka, ktorý v roku 2013 patril medzi voliteľov, k tomu s úsmevom dodal: „Bol to starý skúsený kardinál. Tieto slová by mali znieť aj do synodálneho procesu.“

• 2005 (zvolenie Benedikta XVI.) Aj tu platí vyššie povedané. Slovensko malo dvoch kardinálov: Korca a Tomka. Obaja však mali 81 rokov, takže na konkláve nemohli participovať.
• 1978 (zvolenie Jána Pavla I. a Jána Pavla II.) Tento rok bol výnimočný tým, že sa konali hneď dve konkláve. Najprv v auguste, no keďže Ján Pavol I. zomrel už po 33 dňoch, v októbri sa konalo ďalšie, z ktorého vzišiel Ján Pavol II. V tom čase sme však nemali medzi kardinálmi nikoho, keďže Jozefa Tomka vymenoval za kardinála Ján Pavol II. až v roku 1985 a Jána Chryzostoma Korca v roku 1991.

Ako to bolo v dávnejšej minulosti

Pohľad do histórie ukazuje, že slovenskí kardináli nevolili pápeža ani v dávnejšej minulosti. Niektorí však mali so Slovenskom aspoň čosi spoločné.

Ostrihomský arcibiskup a uhorský prímas János Csernoch (1852 - 1927), ktorý pochádzal zo Szakolcza (dnešná Skalica), bol pri voľbe pápeža Benedikta XV. v roku 1914. Bol prívržencom Uhorska, hlásil sa k maďarskej národnosti, ale k slovenskému národu mal pozitívny vzťah, podporoval rôzne duchovné a vzdelávacie aktivity.

Vo Veľkých Levároch (dnes okres Malacky) sa zasa narodil Sigismund von Kollonitsch (1676 - 1751), ktorý sa zúčastnil konkláve v rokoch 1730 (zvolený Klement XII.) a 1740 (Benedikt XIV.).

Z Komornu (dnešné Komárno) pochádzal kardinál Leopold Karl von Kollonitsch Lipót (1631 - 1707), ktorý krátko zastával pozíciu nitrianskeho biskupa. Zúčastnil sa na voľbe pápeža v roku 1689, z ktorej vzišiel Alexander VIII., a v roku 1691, kde bol zvolený Inocent XII. Počas jeho života sa konkláve konalo ešte aj v roku 1700, ale na ňom už neparticipoval.

Z územia dnešného Slovenska pochádzali aj traja ďalší kardináli: Juraj Haulík Váralvai (1787 - 1869) z Trnavy pôsobil ako záhrebský arcibiskup; Ján Krstiteľ Scitovszky (1785 - 1866) z Belej bol rožňavským biskupom a Alexander Rudnay (1760 - 1831) z Považian zastával úrad ostrihomského arcibiskupa.

Kým počas kardinálskeho pôsobenia prvých dvoch sa konkláve nekonalo, v ére Alexandra Rudnaya sa konali až dve voľby pápeža (v roku 1829 zvolili Pia VIII. a v roku 1830 Gregora XVI.). Ani na jednej voľbe sa však Rudnay nezúčastnil.

Cirkevný historik Peter Olexák v jednom zo starších článkov pre denník Postoj povedal, že zo spomínaných kardinálov sa k slovenskej národnosti hlásili len Sczitovsky a Rudnay, ktorý vyhlásil: „Slovák som, a keby som bol i na stolci Petrovom, Slovákom zostanem.“

K Slovensku mal blízko aj jezuita a ostrihomský arcibiskup Peter Pázmaň (1570 - 1637), ktorý istý čas sídlil v Bratislave a je pochovaný v Katedrále svätého Martina. Za kardinála bol vymenovaný päť rokov pred svojou smrťou, no počas tohto obdobia sa žiadne konkláve nekonalo.

Na našom území pôsobili aj ďalší biskupi, ktorí sa neskôr stali kardinálmi: spišský biskup József Samassa (1828 - 1912), nitriansky biskup Ferenc Forgách de Ghymes (1566 - 1615) a ďalší nitriansky biskup Dénes Szécsi (1400 - 1465). V najnovších dejinách bol u nás apoštolským nunciom Giovanni Coppa (1990 - 1994), ktorého Benedikt XVI. kreoval za kardinála v roku 2007.

Samassa a Forgách de Ghymes sa nezúčastnili na žiadnej voľbe pápeža, Coppa sa stal kardinálom až vo veku 82 rokov.

História a vývoj hodnosti kardinála

História hodnosti kardinála sa takmer zhoduje so začiatkami rímskeho kresťanstva. Kardináli boli už vtedy najdôležitejšími spolupracovníkmi rímskeho biskupa. Túto históriu možno dobre sledovať už od 4. storočia. Úloha a postavenie kardinálov sa formovali postupne. Spočiatku boli kardináli poradcami a spolupracovníkmi pápeža v službe tzv. „tituli“ mesta Ríma, ako sa vtedy nazývala farnosť.

Pôvodne neboli výhradní voliči pápeža, rímskeho biskupa. Kto volil právoplatne rímskeho biskupa? Najdôležitejšie svedectvo máme od pápeža sv. Symmacha (Sardínia - bol 51. pápež od 22. novembra 498 až do smrti † 19. júla 514, Rím). Do jeho zvolenia bol zvykom, že na voľbe nového pápeža participoval rímsky klérus v úzkej súčinnosti s ľudom mesta Ríma, ktorý voľbu schvaľoval.

Pretože dochádzalo k nezrovnalostiam, ktoré Simmachus sám zažil, zvolal 1. marca 499 rímsku synodu, ktorá rozhodla, že pri voľbe pápeža víťazí, ten kto získa väčšinu hlasov.

V stredoveku, so silnejúcou mocou svetských panovníkov, sa stalo zvykom, že voľba novej hlavy cirkvi musela byť potvrdená cisárom. Posledným takto „schváleným“ pápežom bol sv. Gregor III. Lateránsky koncil v roku 769, ktorý zvolal pápež Štefan III. Prvou významnou právnou normou upravujúcou pápežskú voľbu bola bula Mikuláša II. In nomine Domini z 13. apríla 1059. Bula síce formálne nezrušila právo cisára schvaľovať voľbu, no učinila ju menej významnou. Od roku 1059 sú kardináli výluční voliči pápeža.

Tu začína výsadné postavenie kardinálov ako voličov pápeža. Právo voliť pápeža však dostali len kardináli - biskupi. Od roku 1150 sa kardináli zhromažďujú v tzv. „sacrum collegium“, ktorému predsedá dekan, ktorý per se je od začiatku biskupom suburbikárnej diecézy Ostia.

Pápež Alexander III., ktorý zvolal Tretí lateránsky koncil, ustanovil vo svojej konštitúcii Licet de vitanda discordia z 19. marca 1179, že na úspešné zvolenie pápeža je potrebná kvalifikovaná dvojtretinová väčšina voličov, pričom voľba už bola výlučne v kompetencii kardinálov, čo sú ustanovenia platné dodnes.

Tento dokument však svojou nedokonalosťou umožnil dlhé obdobia sede vacante a časté intervencie svetských mocnárov do priebehu voľby. Uvedené nedokonalosti sa usiloval odstrániť blahoslavený Gregor X., ktorý bulou Ubi periculum zo 7. júla 1274, potvrdil, že voľba je vyhradená iba kolégiu kardinálov, pričom pasívne volebné právo získal každý pokrstený katolík (dokonca aj laik). Rozhodol, že kardináli nesmú počas voľby udržiavať nijaké kontakty s okolitým svetom. Ak by sa nedohodli na mene pápeža po troch dňoch, mal im byť umenšený prídel stravy.

Voľba pápeža

V priebehu nasledujúcich storočí došlo k viacerým viac alebo menej podstatným zmenám. Klement V. v dokumente Ne Romani zo 6. decembra 1311 zdôraznil, že kardinálske kolégium počas interregna nenahrádza pápeža a hlavné exekutívne úlohy Cirkvi sú dočasne zverené camerlengovi a apoštolskému penitenciárovi. V priebehu času a najneskôr od 15. storočia bol kardinál dokonca viac ako biskup alebo arcibiskup, ba dokonca ako patriarcha (Bula „non mediocri“ pápeža Eugena IV.). Od 13. do 15. storočia nepresiahlo sväté kolégium kardinálov počet 30 členov.

V konštitúcii In eligendis z 8. októbra 1562 Pius IV. taktiež potvrdil, že kardináli majú zakázané komunikovať počas voľby s kýmkoľvek nepovolaným. Pápež Sixtus V. ustanovil počet kardinálov na 70: 6 kardináli-biskupi, 50 kardinálov-kňazov a 14 kardinálov-diakonov (konštitúcia Postquam verus z 3. decembra 1586). Gregor XV., promulgoval dve normy venované konkláve: Aeterni Patris Filius (15. 11. 1621) obmedzujúcu tzv. Ius Exclusivae, teda právo veta niektorých európskych panovníkov počas voľby prostredníctvom nimi poverených kardinálov, a dokument Decet Romanum Pontificem (12. 3. 1622), kodifikujúci niektoré procedúry počas konkláve.

Klement XII. v konštitúcii Apostolatus officium zo 4. októbra 1732 upravil spravovanie Cirkvi počas sede vacante kardinálmi a odsúdil (ale nezrušil) Ius Exclusivae. Vydal tiež dekrét (vo forme tzv. chirografu - ručne písaného latinského listu) Avendo noi (24. 12. 1732) týkajúci sa finančných výdavkov počas konkláve. Pius VI. vydal dva špeciálne dokumenty týkajúce sa interregna a konkláve: Christi Ecclesiae regendae (30. 12. 1797) a Quum nos superiore anno (13. 11. 1798). V druhom z nich rozhodol, že pápežská voľba je platná aj vtedy, keď je voličské teleso veľmi malé.

V 19. storočí došlo k dvom zásadnejším modifikáciám noriem venovaných konkláve. Prvou bola bula blahoslaveného Pia IX. In hac sublimi z 23. augusta 1871, ktorá zakazovala akékoľvek zasahovanie svetských mocností do konania konkláve. Významná je konštitúcia Leva XIII. Predecessores nostri (24.5.1882) upravujúcou konanie konkláve za mimoriadnych okolností. Ako sa ukázalo neskôr nie dobré rozhodnutie bl. Pia IX., nezrušenie Ius Exclusivae lebo po smrti Leva XIII. právo veta bolo uplatnené zo strany krakovského kardinála Jána Puzynu . Puzyna v mene rakúsko-uhorskej vlády vylučoval Mariana kardinála Rampollu z možnosti byť zvolený a aj napriek formálnym protestom Rampollu i celého kardinálskeho kolégia. Rampola sa nakoniec vzdal kandidatúry. Zvolený bol kardinál Giuseppe Sarto, ktorý prijal meno Pius X., ten následne zrušil právo tzv. právo exkluzívy, ktoré dávalo predtým katolíckym suverénom právo vylúčiť niekoho ako kandidáta na pápežský stolec.

K definitívnemu zákazu Ius Exclusivae došlo prostredníctvom konštitúcie Commissum nobis sv. Pia X. z 20. januára 1904. Rozsiahlou apoštolskou konštitúciou Vacante Apostolica Sede (25.12.1904) ten istý pontifik zrušil všetky predchádzajúce normy okrem svojej vlastnej konštitúcie Commissum nobis a Predecessores nostri svojho predchodcu. Potvrdil, že na úspešné zvolenie je potrebná dvojtretinová väčšina hlasov všetkých kardinálov, s vylúčením vlastného hlasu kandidáta. Aby sa skrátil čas medzivládia, Pius X. nariadil konanie dvoch volebných kôl dopoludnia a dvoch popoludní. Právo voliť pápeža získali aj tí kardináli, ktorí ešte neboli kreovaní, ale ich menovanie bolo už verejne ohlásené. Zrušená bola voľba postúpením, vďaka čomu zostali v platnosti len tri spôsoby voľby.

Pius XI. vydal dve normy venované konkláve, ktoré doplnili konštitúciu Vacante Apostolica Sede. Boli nimi motu proprio Cum Proxime (1.3.1922) a apoštolská konštitúcia Quae divinitus (25.3.1935). Prvá norma predĺžila čas začiatku konkláve na 15 dní od smrti alebo rezignácie pápeža, pričom za mimoriadnych okolností mohol byť tento čas natiahnutý až na 18 dní. Každý z kardinálov dostal právo na dvoch asistentov či už z radov laikov alebo klerikov. Pius XI. ustanovil, aby kardináli denne slávili Eucharistiu a ten kardinál, ktorý by nebol schopný sa tohto slávenia zúčastniť, mal prijať Oltárnu sviatosť počas zvyčajnej omše.

Dôvodom predĺženia času začatia konkláve bola osobná skúsenosť Pia XI. Konkláve vo februári 1922, z ktorého sám vzišiel, sa nemohli zúčastniť traja americkí kardináli: William Henry O'Connell z Bostonu, Denis Dougherty z Philadelphie a Louis-Nazaire Bégin z Québec City. Prvý zo spomínaných kardinálov z tej istej príčiny nestihol ani konkláve v r. 1914, a preto podal Piovi XI. oficiálny protest proti krátkej dobe od začiatku interregna do začatia konkláve. Pápež sťažnosti vyhovel a v spomínanej norme Cum Proxime túto dobu predĺžil.

Druhá z uvedených noriem, konštitúcia Quae divinitus, mierne upravovala 23. a 24. článok konštitúcie Vacante Apostolica Sede. Pius XII. konštitúciou Vacantis Apostolicae Sedis z 25. decembra 1945 ustanovil, že na zvolenie pápeža je potrebná väčšina dvoch tretín plus jeden hlas. Zároveň zakázal, aby boli počas konkláve v Sixtínskej kaplnke prítomné akékoľvek zariadenia slúžiace na zvukový alebo obrazový záznam a reprodukciu jeho priebehu.

Na tajnom konzistóriu 15. decembra 1958 ukončil pápež sv. Ján XXIII. Zrušil obmedzenie stanoveného počtu kardinálov 70 a 15. apríla 1962 vydal motu proprio Cum gravissima, ktorým stanovil, že všetci kardináli budú mať hodnosť biskupa.

Svätý Ján XXIII. modifikoval 5. septembra 1962 svojím motu proprio Summi Pontificis electio hranicu požadovanej kvalifikovanej väčšiny. Pápež sv. Pavol VI. v motu proprio Ad Purpuratorum Patrum z 11. februára 1965 určil, aby do kolégia kardinálov patrili aj východní patriarchovia. Apoštolskou konštitúciou Regimini Ecclesiae universae (15.8.1967) významne reorganizoval usporiadanie Rímskej kúrie, a ktorá v čl. 61, § 3 a čl. 118 upravuje aj niektoré detaily voľby Najvyššieho veľkňaza. V motu proprio Ingravescentem aetatem z 21. novembra 1970 stanovil, aby kardináli, ktorí presiahli 80. rok života, už neboli členmi dikastérií Rímskej cirkvi ani trvalých inštitúcií Svätej stolice a aby sa už nezúčastňovali voľby pápeža. V tajnom konzistóriu 5. novembra 1973 pápež Pavol VI. určil počet kardinálov - voličov pápeža na 120.

Tretím a najdôležitejším dokumentom bola apoštolská konštitúcia Romano Pontifici eligendo z 1. októbra 1975. Pápež sv. Ján Pavol II., to znovu potvrdil v apoštolskej konštitúcii Universi Dominici gregis z 22. februára 1996. a spomedzi volebných metód ponechal iba metódu per scrutinium, teda osobné hlasovanie každého kardinála - voliča s využitím hlasovacích lístkov.

11. júna 2007 túto konštitúciu modifikoval po prvýkrát v motu proprio De aliquibus mutationibus in normis de electione Romani Pontificis Benedikt XVI. nariadil, že po viacerých neúspešných hlasovaniach sa môže pristúpiť ku opatreniu, kde sa nový pápež bude vyberať už len z tých dvoch kardinálov, ktorí pri poslednom hlasovaní získali najviac hlasov. Títo však už nedisponujú aktívnym hlasom. Zároveň zdôraznil, že na platnosť voľby treba vždy 2/3 hlasov voličov, na rozdiel od nariadenia Jána Pavla II., ktorý po uvedených neúspešných kolách povoľoval absolútnu väčšinu.

Druhou modifikáciou, ktorú vykonal emeritný pontifik, je motu proprio Normas nonnullas, ktoré podpísal v deň výročia promulgácie apoštolskej konštitúcie Jána Pavla II. Universi Dominici gregis (UDG) - 22. februára na sviatok Katedry sv. Petra, apoštola. Obsahuje viacero menších úprav spomínanej konštitúcie, ale aj pár zásadnejších zmien. Medzi ne patrí možnosť začať konkláve skôr než po 15 dňoch ako to predpisuje UDG, hoci už v čl. 37 tejto konštitúcie Ján Pavol II. uvádza: „...avšak ponechávam na kardinálske kolégium, aby posunulo začiatok voľby o niekoľko dní, ak jestvujú závažné dôvody“. Benedikt XVI. k tomu dodáva, že najneskôr 20 dní od uprázdnenia stolca musia kardináli - voliči začať voľbu.

Pápež ďalej zdôrazňuje potrebu zachovávania najvyššej miery tajnosti a ustanovuje, aby nik bezdôvodne nepristupoval ku kardinálom - voličom presúvajúcim sa medzi Domom sv. Marty, kde sú ubytovaní, a miestom voľby. Všetky ostatné osoby, ktorých prítomnosť je nevyhnutná pre plynulý priebeh konkláve (napr. sekretári a technickí pracovníci) sú povinné zložiť predpísanú prísahu na evanjeliá a zaviazať sa k mlčanlivosti ohľadom čohokoľvek, čo sa týka voľby. Toto tajomstvo z nich môže sňať len novozvolený pápež alebo jeho nástupcovia. V opačnom prípade hrozí týmto osobám trest exkomunikácie latae sententiae, teda vylúčenie z Cirkvi vykonaním samotného skutku prezradenia tajomstva.

Z uvedených dokumentov vidieť ako sa v dejinách vyvíjalo postavenie a úloha kardinálov. Poslední pápeži od pontifikátu Jána Pavla II. udeľujú kardinálsku hodnosť aj ako ocenenie zásluh významným biskupom, kňazom alebo teológom. Pritom nebiskupi vymenovaní za kardinálov nemusia prijať biskupské svätenie - napr. Prof. Tomáš Josef kardinál Špidlík český katolícky teológ, kňaz, jezuita Bol považovaný za odborníka na kresťanský Východ a jeho spiritualitu.

Je zvykom, že pri menovaní nových kardinálov si meno (niekedy aj mená) pápež ponechá pre seba a nezverejní ho. Takémuto kardinálovi hovoria, že je tajný alebo utajený; lat. In pectore. Ten, koho meno nebolo zverejnené a pápež si ho ponechal v srdci, nemá zatiaľ žiadne práva a povinnosti kardinálov. Keď sa však jeho meno zverejní, väčšinou pri ďalšom menovaní nových kardinálov, nadobúda všetky práva a povinnosti kardinála.

Z pontifikátu sv. Pavla VI. Kolégium kardinálov sa člení na tri rády: biskupský, kňazský, diakonský. Kardinál biskup; sem patrí 6 kardinálov. Týmto kardinálom pápež udelil titul niektorej z prímestských cirkví. Kardinál kňaz; najpočetnejšia skupina kardinálov. Títo dostávajú za svoj titul niektorý z chrámov, ktoré sa nachádzajú v Ríme. Títo kardináli zastávajú svoje posty vo svojich diecézach, či arcidiecézach. Po desiatich rokoch im môže pápež udeliť titul kardinála kňaza.

Z kardinálov, ktorým bola udelená niektorá z prímestských cirkví (kardináli biskupi) a jedine tí volia spomedzi seba dekana a vicedekana posvätného kolégia kardinálov. Dekan je na čele kardinálskeho zboru, ale ani on a ani vicedekan nemajú žiadnu riadiacu moc nad ostatnými kardinálmi.

Vývoj počtu kardinálov v histórii

Počet kardinálov sa v priebehu histórie menil, čo ovplyvnilo aj ich úlohy a postavenie v Cirkvi. Nasledujúca tabuľka sumarizuje niektoré kľúčové zmeny v počte kardinálov:

Tieto zmeny odrážajú vývoj Cirkvi a jej potreby v rôznych obdobiach histórie.

tags: #kardinal #tomko #pri #volbe #noveho #papeza