Mama rezko premiešava „vandel“ zemiakového šalátu, vo vzduchu zmes vône vyprážaného kapra a kapustnice. Ligotavý stromček stratený medzi darčekmi, na stole svieca žiariaca betlehemským svetlom. Z rádia počuť Michaela Bublého alebo Karla Gotta, záleží, čo máte radšej. Približne tak dnes vyzerajú Vianoce v našich domovoch. Aké však boli za čias našich starých či prastarých rodičov?
Pozrime sa spoločne na to, ako vyzerali Vianoce kedysi a ako sa oslavujú dnes. Vianoce sú čarovnou dobou, kedy sa celý svet akoby zastaví a zakotví v teple rodinných tradícií. História nás vedie do čias, kedy starovekí ľudia slávili zimný slnovrat ako symbol nádeje a obnovy. Vianoce sú spojené s príbehmi a legendami, odovzdávanými z generácie na generáciu.
Naši predkovia prikladali obrovský význam symbolike, posvätnosti určitých vecí, ale praktizovali aj magické úkony a boli veľmi poverčiví. Obdobie Vianoc bolo od dávneho stredoveku spojené s novým začiatkom, znovuzrodením. Kedysi sa v tieto dni oslavoval slnovrat - znovuzrodenie slnka, ktorý bol vplyvom kresťanstva nahradený oslavou narodenia Božieho syna - Ježiša Krista. Kresťanstvo malo významný vplyv na slávenie mnohých sviatkov, napriek tomu však ich stredovekú podobu radikálne nemenilo, väčšinu z nich iba prispôsobilo učeniu danej viery.
Cirkev tým v podstate odobrila praktizovanie mágie, v prípade predvianočného a vianočného obdobia tzv. mágie počiatku. Išlo o magické úkony, ktoré mali v dobrom ovplyvniť budúcnosť domácností a ich obyvateľov. V prvom rade si treba uvedomiť, že sa bavíme o tradičných zvykoch Slovenska, ktoré je na tradície extrémne rozmanité. V niektorých prípadoch skutočne platí, čo dedina, to iná obyčaj. Existujú však aj zvyky, ktoré majú všade veľmi podobný charakter.
Druhý fakt, ktorý by sme mali vziať do úvahy je, že Vianoce ako si ich predstavujeme dnes, fungujú len posledných 80 - 100 rokov. V neposlednom rade tu máme ešte skutočnosť, že Partizánske v období „tradičných Vianoc“ neexistovalo. Boli tu však okolité obce, v ktorých ľudia žili dlhé generácie a my si na ich základe môžeme urobiť obraz o tom, ako sa vianočné obdobie prežívalo práve v našom regióne.
Vianoce sú prioritne kresťanský sviatok, čiže aj keď ako samotné Vianoce ako sviatok sa oslavovali od začiatku formovania kresťanstva, na našom území to bolo zhruba od toho dvanásteho storočia. Ale je zaujímavé, že termín Vianoc sa menil. Napríklad spočiatku sa Vianoce oslavovali v dnešnom mesiaci máj a až neskôr, zhruba v trinástom storočí sa ustálili potom na oslave vianočných sviatkov ako kresťanského sviatku Narodenia Ježiša Krista v mesiaci december.
Vyplývalo to trošku aj z toho, že indoeurópske národy, ku ktorým teda patríme aj my, v predkresťanskom období slávili sviatky zimného slnovratu. Tie sa slávili v zimnom období, páve v mesiaci december, keď bol zimný slnovrat. Takže sa tu nadviazalo vlastne na tradíciu slávenia určitých sviatkov.
Vianoce na Honte / Sk dokument
Obdobie pred Vianocami a stridžie dni
Obdobie pred Vianocami aj dnes poznáme ako advent, v rámci neho však boli vyčlenené dni, ktoré mali ešte väčší magický význam ako ostatné. Ich blížiaci sa príchod signalizovali sviatky Kataríny, Ondreja, Barbory a Lucie, označované aj ako stridžie dni. Zima našich predkov bola preplnená zvykmi, obradmi a úkonmi. Všetko sa začalo na konci jesene a začiatku zimy, keď predlžovanie nocí a skracovanie dní odpradávna vyvolávalo nevysloviteľné obavy a strach zo zlých, škodlivých démonov, ktorí dokážu zvíťaziť nad blahodarným Slnkom. Veď ich sila bola natoľko veľká, že pohltila slnečné lúče, priniesla tmu a chlad.
Takým dňom bol (a stále je) 13. december, sviatok sv. Lucie. Určite poznáte v súčasnosti opäť obľúbené obchôdzky „Luciek“ - žien zahalených v bielych háboch, ktoré prichádzajú do domácnosti vymetať kúty husím krídlom. Pre ženy platil zákaz šiť, vyšívať, priasť, čiže robiť práce s niťami a plátnom. Na tento deň mali ožívať démonické a magické bytosti, pred ktorými sa ľudia chránili rôznymi spôsobmi.
So sviatkom sv. Lucie sa však spájala aj spomenutá ľúbostná mágia. Rozšírený bol zvyk mladých dievčat, ktoré si na 13 lístočkov napísali mená 13 chlapcov. Lístky poskladali a až do dňa Božieho narodenia (25. december) po jednom lístku hádzali každý večer do ohňa. Vydať sa mali za toho chlapca, ktorého meno ostalo na poslednom lístku. Veštenie bolo obľúbené aj v Chalmovej, malo však odlišnú podobu. Dievčatá si z papiera vyrobili 13-cípu hviezdu, pričom na každý cíp napísali meno jedného mládenca. Potom až do Vianoc každý deň jeden cíp bez pozretia odstrihli.
V období pred prvou svetovou vojnou obchádzali obecní pastieri, mládenci a muži v predvečer Lucie dediny i jednotlivé domy, silno trúbili na pastierskych trúbach, rohoch, pískali na píšťalách, zvonili na kravských zvoncoch, práskali korbáčmi. Veľký hluk a hurhaj, ktorý mal vyhnať strigy, zakončili na krížnych cestách, kde sa strigy stretávali.
Predvianočné obdobie bolo z pohľadu povier veľmi háklivé. Každý deň od Lucie až do Štedrého dňa symbolizoval jeden z mesiacov roka. Aké bolo v konkrétny deň počasie, také malo byť v danom mesiaci nasledujúci rok. Ľudia museli dávať pozor, aby nikomu nič nepožičiavali, v niektoré dni do príbytkov nesmela prvá vstúpiť cudzia žena.
Prípravy na Vianoce, ako upratovanie, pranie, rúbanie dreva či varenie museli gazdovia a gazdiné stihnúť do brieždenia Štedrého dňa, resp. do jeho poludnia. Následne až do Troch kráľov platil na tieto činnosti zákaz, keďže sa verilo, že ich vykonávanie mohlo priniesť biedu, nezdar a zlý rok celej domácnosti.
Ešte pred štedrou večerou bolo treba urobiť obrady a úkony, ktoré mali obyvateľov domu ochrániť pred zlými duchmi a trápeniami, pole a záhradu pred pohromami a statok pred chorobami a uhynutím. Celá rodina sa zoradila za gazdom, ktorý sa vybral po gazdovstve s kadidlom v rukách. Gazdiná cesnakom robila kríže na dverách a oknách domu, vrátach do dvora a maštale. Rodičov nasledovali deti a všetci odriekali otčenáš. Popri kadidle, sviečkach, otčenáši a cesnaku sa vraj zlí duchovia najviac báli silnej, súdržnej a veľkej rodiny.
V tradičnom vidieckom prostredí sa začalo veľké upratovanie zvyčajne týždeň pred sviatkami, inde pre domácu zakáľačku museli stačiť dva či tri dni. Gazdiné s dcérami umyli alebo vyrajbali nábytok, v izbe vybielili steny, hlinenú podlahu vymazali, oblôčiky umyli, visiace šatstvo poukladali, na periny a podhlavnice dali čisté obliečky.
Štedrý deň a jeho zvyky
Štedrý deň bol bohatý na tajuplné úkony, obrady a zvyky, ktoré mali zabezpečiť najmä šťastie, zdravie a tiež dostatok úrody v budúcom roku. Zavčas ráno gazda na vidieku obviazal stromy slamou, aby pocítili teplo Vianoc a na jeseň priniesli bohatú úrodu. V maštali vložil dobytku do pysku kúsok oblátky natretej cesnakom, aby ho obchádzali choroby. Gazdiná zasa prelomila prvý upečený koláč nad teľnou kravou, aby sa šťastne otelila. Až do východu prvých hviezd sa držal pôst.
Štedrý večer - najkrajší sviatok kresťanov v roku - sa podľa ľudových zvykov začínal pri východe prvej hviezdy a jej zjavenie sa oznamovalo streľbou či zvonením zvonov. Až vtedy sa na stole zapaľovala sviečka. Štedrá večera bola výlučne rodinnou záležitosťou.
Gazdiná cesnakom namočeným v mede urobila mužovi i deťom na čelo krížik, gazda rozkrojil najkrajšie jablko a každému dal z neho kúsok, čo znamenalo, že rodinu tvorí každý jej člen, ako kúsky tvoria jabĺčko. Skutočnú večeru otvorili prípitkom, po ktorom sa jedli oblátky s medom a cesnakom, hríbová, šošovicová alebo kapustová polievka s hubami a sušenými slivkami. Na vyzdobenom stole bývali placky z chlebového cesta, osúchy, pupáčiky, lekvárové koláče, tvaroh, mak i pohár medu a hrnček mlieka. Takto prestretý stôl symbolizoval aj vďaku roľníka za dary zeme.
Vianočný stromček v dnešnej podobe na vidieku nemávali. Tie prenikli najskôr do mestských domácností z nemecky hovoriacich krajín. Domy bývali vyzdobené slamou a ihličnatými vetvičkami.
S prípravami na slávenie sviatkov súvisela aj príprava domácnosti samotnej. Nešlo však o zdobenie stromčeka či balenie darčekov. Zdobený stromček ako súčasť Vianoc sa na slovenský vidiek dostal až začiatkom 20. storočia, pričom najskôr si ho ľudia vešali nad stôl do rohu izby, v neskoršej dobe už stál na podlahe. Ihličie, resp. vetvičky však boli súčasťou vianočne upravených príbytkov aj predtým.
Najväčšia pozornosť sa v minulosti venovala štedrovečernému stolu. Ten bol vnímaný ako posvätný, tak ako všetko, čo sa na ňom nachádzalo. Práve na Štedrý večer sa na stôl prestrel biely obrus, posypal sa makom, obilím či iným symbolom hojnosti (až neskôr sa naň dávali peniaze či šupiny z rýb). Bežné bolo zväzovanie nôh stola reťazou so zámkom, čo malo zabezpečiť súdržnosť rodiny. Na stole sa mala nachádzať sviečka a miska s troškou zo všetkých plodín, ktoré sa na statku v tom roku urodili.
Nechýba aj na vašom štedrovečernom stole vianočka? Pri slávení sa myslelo na celú domácnosť. Všetko, čo k nej patrilo, malo účasť na Štedrej večeri. Ešte pred ňou gazda aj svojim zvieratám zaniesol zo slávnostných jedál, ba po kúsku hodil aj do studne „nech je aj ona účastná Vianoc“.
Keď sa zvečerilo, dedinou sa rozľahla ozvena výstrelu. Tým sa dalo všetkým najavo, že na nebo vyšla prvá hviezda. Štedrý večer mohol začať. Gazdiná zapálila sviečku na stole a gazda predniesol modlitbu, v našom regióne bolo bežné pripiť si trochou hriateho (osladená varená pálenka). Nasledovali oblátky s medom a veštby, ktoré mnohí z nás poznajú aj dnes. Aj naši predkovia si predpovedali budúcnosť rozkrojením jablka či rozbitím orecha.
Tradičnými pokrmami boli opekance s makom, kapustnica, kysnuté koláče a vianočný chlieb. Obľúbeným koláčom v oblasti Partizánskeho bol štedrák, kysnutý, bohato plnený lekvárom, orechmi, makom a tvarohom.
Večera mala často až sedem chodov a všetko, čo sa malo konzumovať, muselo byť na stole vyložené. Gazdiná totiž nesmela vstať od stola, inak by jej kvočky na vajciach nesedeli. Po večeri zvončekom nehlásil príchod Ježiško s darčekmi, ale miestni koledníci, ktorí chodili buď na Štedrý večer alebo na druhý deň. Obdarúvanie členov rodiny do našich končín dorazilo až koncom 19. storočia, predtým sa ako dary vnímali práve vinše koledníkov a výslužky pre nich.
Mladé dievča v Chalmovej išlo vyniesť smeti. Položilo ich na zem a postavilo sa na ne. Ak začulo brechať psa, v tú stranu sa mala za niekoho vydať. Inak na tom boli dievčatá v Oslanoch.
Štedrý večer sa v minulosti končil účasťou na polnočnej svätej omši, nazývanej aj „utiereň“. Aj táto omša, cesta na ňu i späť bola spojená s množstvom magických úkonov. Väčšinou sa týkali ľúbostnej mágie, ktorá mala dievkam pomôcť zistiť za koho sa vydajú. Vo Veľkých Uherciach dom nemal ostať po odchode na polnočnú omšu prázdny. Verilo sa, že vtedy prichádzajú do domov duchovia.
Ďalšie dni vianočných sviatkov už nie sú až také bohaté na tradície. Niesli sa najmä v znamení oddychu, pokoja a očakávania nového roka. Praktizovali sa rozličné úkony na Božie narodenie zabezpečujúce zdravie a prosperitu rodiny - umývanie sa v čerstvo prinesenej vode, do ktorej sa namočili jablká alebo orechy použité pri štedrovečernej večeri, ale aj obchádzanie posvätného štedrovečerného stola so zvieratami.
Slávenie vianočných sviatkov a očakávanie konca roka si teda naši predkovia vychutnávali po svojom. Je pravda, že v Baťovanoch žilo a pracovalo množstvo mladých rodín z okolitých obcí. Do Baťovej školy práce, ktorá tu fungovala, sa však hlásili žiaci z celého Slovenska. Išlo predsa o modernú prestížnu školu, s perfektnou reputáciou a zárukami pre mladých, ktorí ju absolvovali. Tak sa mohlo poľahky stať, že otec rodiny pochádzal povedzme zo Seliec pri Banskej Bystrici, mama z Turčianskej Štiavnicky neďaleko Martina. Pred večerou rozkrojili jablko a zjedli oblátky plnené medom. Na ich vianočnom stole sa stretli opekance s makom, kapustnica podľa bystrickej tradície a hubová krémová polievka z Turca. Na Ponitrí objavili čaro štedráku, miestnej vychytávky, ktorú si veľmi obľúbili.
Tradičné jedlá na štedrovečernom stole
Na Štedrý deň sa dodržiava pôst, ktorý končí o polnoci. Názov Štedrá večera nám sám o sebe hovorí, že jedla bolo viac. Kedysi na Slovensku boli v rôznych regiónoch rôzne počty jedál, najmenej boli 3 jedlá, na východnom Slovensku až 12 chodov, čo symbolizovalo 12 mesiacov v roku. Išlo o jedlá, ktoré sa bežne varili počas roka. Na žiadnom stole nesmel chýbať med a cesnak.
U mnohých to boli aj pirohy, slíže, opekance či bobaľky s makom. Potom to museli byť oplátky, ktoré piekli učitelia na prelome 19. a 20. storočia. Ďalším chodom bývali obilninové kaše. Varili sa na sladko osladené medom. Neskôr sa k nim pridala krupicová kaša osladená medom a rozpusteným maslom a škoricou. Potom aj biela ryžová kaša na sladko.
V každej rodine musela byť na stole aj vianočná polievka, ktorá bola pre každý región iná. Mohla to byť rybacia polievka, strukovinová, fazuľová so širokými rezancami, dubáková, biela mliečna polievka. Samozrejmosťou už po stáročia, najmä v katolíckych rodinách, bola ryba, pretože bol ešte pôst a dodržiavali sa cirkevné nariadenia.
Od 13. storočia bolo cirkevnou vrchnosťou dovolené počas pôstu konzumovať ryby a všetky živočíchy, ktoré prežili vo vode. V stredoveku bolo preto pôstnym jedlom aj mäso z vydry alebo bobra. Ryba ostáva tradičným jedlom aj ďalej a ryby sa jedli nie len čerstvé ale aj údené, sušené či kyslé.
U protestantov, ktorí nemali pôst, boli na stole zabíjačkové špeciality ako klobásky, huspenina či slanina.
Od 16. storočia sa v Čechách rozvíjalo rybnikárstvo, ktoré postupne prišlo aj na Slovensko a cielene sa chovali kapry, ktoré sa vykrmovali s úmyslom, aby sa kupovali na vianočný stôl a mali potrebnú váhu. Kapor sa stal tradičnou rybou, ktorú Slováci mali dlhé roky na stole vo varenej alebo pečenej forme. Vyprážaný kapor so zemiakovým šalátom sa u nás ustálil až oveľa neskôr.
Zemiakový šalát s majonézou je novodobá záležitosť, začína sa objavovať až po Druhej svetovej vojne v 50.rokoch, ale od vtedy sa stal tradičnou súčasťou večere. No a záver Štedrej večere vždy tvorili koláče z kysnutého cesta plnené slivkovým lekvárom, tvarohom alebo orechmi.
V minulosti na Štedrý deň skoro ráno ženy piekli vianočný chlebík. Kým sa ženy od skorého rána obracali v kuchyni, muži pripravovali drevo a stravu pre dobytok. Deti mali tiež svoju úlohu, aby im čas strávený čakaním na Ježiška zbehol čo najrýchlejšie.
Aj Štedrovečerný stôl bol ináč usporiadaný ako dnes. Nohy stola sa obmotali reťazou a každý, kto sedel za stolom mal nohy položené na reťazi. Malo to symbolizovať súdržnosť rodiny. Pod stolom bola sekera a ostrie symbolizovalo tuhé silné zdravie pre všetkých členov rodiny. Dávala sa tam aj slama, čo symbolizovalo narodenie Ježiša Krista v chudobnej maštaľke v Betleheme.
Hore na stôl sa dával vždy nový domáci, ručne vyšívaný biely obrus vyšívaný krížikovou červenou výšivkou. Na neho sa dávali oriešky a jabĺčko. Každý člen rodiny si pred večerou prerezal jabĺčko a pozrel sa na jaderník. Ak bol pekný a jablko bolo zdravé, tak to symbolizovalo pevné zdravie. Na stôl sa dávalo aj pečivo, respektíve medovníčky, vyzdobené v tvare zvierat a presne také druhy a počet, koľko mali domáci vo svojom hospodárstve. To pečivo sa nekonzumovalo, ale malo symbolizovať, aby sa zvieratám dobre darilo. Bolo tam ešte aj obilie a strukoviny, ktoré sa na gazdovstve pestovali, aby sa aj v budúcom roku dobre darilo úrode.
Ďalším zvykom bolo, že si každý mal upratať svoje veci, aby nikomu neviseli kabáty na vešiaku, lebo sa hovorilo, že ten, komu bude visieť kabát, že sa v novom roku obesí. Platilo, že počas večere mohol obsluhovať iba jeden človek a ostatní mali sedieť. V minulosti naši predkovia trvali na dodržiavaní tradícií a silno verili v ich silu, dnes z nich dodržiavame iba zlomok. Mnohé tak poznáme už iba z rozprávania.
V nasledujúcej tabuľke nájdete prehľad štedrovečerných jedál v rôznych regiónoch Slovenska:
| Región | Štedrovečerné jedlá |
|---|---|
| Západné Slovensko | Mäso, smotana, slivky v kapustnici |
| Stredné Slovensko | Klobásy v kapustnici |
| Orava | Údená ryba, hríby, zemiaky v kapustnici |
Vianočný stromček a Betlehem
Prakticky sa dá povedať, že do polovice dvadsiateho storočia bol symbolom Vianoc betlehem. Vianočný stromček prišiel až oveľa neskôr. Keby ste sa dnes opýtali niekoho, čo je symbolom Vianoc, tak každý povie, že vianočný stromček a darčeky. Pre ľudí nie tak dávnej minulosti to bol betlehem.
Na Slovensku sa začiatkom dvadsiateho storočia objavuje vianočný stromček. V meštianskych a šľachtických rodinách sa v podstate objavuje už skôr, počas rakúsko-uhorskej monarchie. Šľachta a mešťania si ozdobovali stromčeky už aj v devätnástom storočí, ale obyčajne na ten vidiek prenikli neskôr, až začiatkom 20. storočia.
Vianočný stromček pochádza zhruba zo 17. storočia. Objavil sa najskôr v nemeckých krajinách u aristokracie, potom u mešťanov a postupne sa rozširoval ďalej a až začiatkom 20.storočia sa objavil už aj na slovenskom vidieku. Na vidieku bol spočiatku stromček maličký, bol to iba vrcholček stromu, ktorý visel vždy z povaly a bol skromne ozdobené sušeným ovocím, neskôr medovníčkami, či ozdobami, ktoré si domáci vyrábali sami zo slamy. Vianočné gule a ozdoby, ako ich poznáme dnes sa o slovo prihlásili až neskôr.
Spočiatku sa stromčeky zdobili skromne, predovšetkým tým, čo ľudia dopestovali v záhradke. Dávali sa na ne perníky, domáce pečivo, sušené ovocie alebo podomácky vyrobené ozdoby z papiera, rôzne figúrky zo slamy či z kukuričného šúpolia. Neskôr sa pridali aj háčkované alebo paličkované ozdoby, sviečky či prskavky.
Prvé elektrické svetielka na vianočný stromček predviedol Edward H. Johnson v roku 1882. Jeho prvotným zámerom bolo potešiť svoje deti. To však ešte netušil, že o niekoľko rokov neskôr si týmto spôsobom budú doma ozdobovať stromčeky tisícky domácností.
Vianočný stromček dokonca kresťania dlho zakazovali, pretože sa nijako netýkal oslavy narodenia Ježiša. Na Slovensku sa udomácnil koncom 19. storočia.
Robenie betlehemov (ang. Nativity) spopularizoval v 10. storočí František z Assissi, zvyk sa rýchlo rozšíril do celej Európy.Do polovice dvadsiateho storočia bol symbolom Vianoc betlehem. Na Slovensku máme betlehemy veľmi pekné, ručne robené - vyrezávané z dreva, máme voskové betlehemy, banícke betlehemy či papierové betlehemy. Betlehemy nájdeme v chrámoch, ale aj jednotlivých domácnostiach. Často tie staršie kusy betlehemov sú zdedené. Viaceré generácie ich majú ako taký svoj rodinný poklad.
Koledy a vianočné hry
Sviatočnú atmosféru počas vianočného cyklu, ktorý trval od 24. decembra do 6. januára, dotvárali vianočné hry v podaní ľudových divadiel. Vychádzali z biblickej predlohy o narodení Krista a historickým impulzom k ich vzniku boli tzv. ludi Nativitatis - hry o narodení Krista pôvodne ešte z 11. storočia. Motívy hier zľudoveli a navrstvili sa na obrady zimného slnovratu založené na koledovaní, vinšovaní a obdarúvaní. Vianočné hry mali rozvinutý dej, väčšinou veršovaný text a dotvárali ich komické improvizácie.
Prednášané časti sa striedali so spievaním, v úvode i závere sa spievali koledy, ktorých cieľom bolo zavinšovať domácim šťastie a blahobyt rodiny i hospodárstva.
Vianočné piesne a koledy sú kombináciou kostolných spevov a ľudových piesní. Na popularite začali naberať až v 19. Asi dve najznámejšie vianočné piesne sú Tichá noc, ktorú v roku 1818 napísali Mohr a Gruber pre rakúsky kostol sv. Mikuláša v Obendorfe, a Jingle Bells, ktorú zložil James Lord Pierpont, pôvodne pod názvom One Horse Open Sleigh.
Advent
Na sviatky narodenia Ježiša, teda Vianoce, sa v kresťanských rodinách pripravujú členovia domácnosti už 4 týždne vopred. Toto obdobie sa nazýva Advent a je to čas, kedy sa chodí častejšie do kostola, nakupujú sa darčeky, upratuje sa, či vyzdobujeme svoje príbytky. Symbolizuje ho adventný veniec so 4 sviečkami, ktoré predstavujú 4 nedele do Štedrého dňa. S Adventom sa spája aj pôstne obdobie a príprava na sviatky hojnosti.
V tradičnom chápaní je advent považovaný za čas duchovnej prípravy na vianočné sviatky. Tradične začína štyri nedele pred príchodom očakávaného Štedrého dňa.
Kresťania si adventné tradície prispôsobili v stredoveku. Adventné vence sa stali pevnou súčasťou ich duchovnej prípravy na Vianoce.
Pôvodná podoba adventného venca pozostávala zo štyroch sviečok - troch fialových a jednej ružovej. Fialové mali symbolizovať nádej, mier a lásku. Zapaľovať sa zvykli počas prvej, druhej a štvrtej adventnej nedele. Štvrtá, ružová sviečka, predstavovala priateľstvo. Pálila sa počas tretej adventnej nedele. Niektoré adventné vence mali pôvodne aj piatu sviečku, ktorá sa zvykla zapáliť práve na Štedrý deň. Väčšinou sa volila sviečka bielej farby, ktorá mala symbolizovať spojenie s anjelmi a narodením Ježiša.
Zvyk adventného venca prišiel na naše územie až začiatkom 20. storočia. Spočiatku pozostával len z vetvičiek ihličnanov a typických štyroch sviečok. Až následne sa každú nedeľu pristúpilo k zapáleniu jednej zo sviečok. V dnešnej dobe máme adventný veniec doma zjavne všetci, ktorí oslavujeme sviatok Vianoc. Okrem domácností však adventné vence prenikli vo väčšej forme aj do exteriéru našich domovov a kostolov.