Pre tých, ktorí veria v Boha Biblie, je výraz spravodlivý človek veľmi dôležitý. Veď podľa Písma sa do života vo večnosti dostanú iba spravodliví ľudia a údelom tých ostatných je večné trápenie.
Najdôležitejšou úlohou kresťanov je získanie a udržanie svojho spasenia, a tiež aby boli v tomto cieli nápomocní iným. K tomuto je však nutné stať sa už tu na zemi spravodlivým človekom, a aj ním zostať.
Ako sa dá získať spravodlivosť?
Apoštol Pavol zhrnul odpoveď na túto otázku takto: „...tak usudzujeme, že sa človek ospravedlňuje vierou bez skutkov zákona.“ (Rim 3,28)
Tieto slová o ospravedlnení podáva Písmo ako centrálne vyhlásenie, ktoré znamená základ kresťanskej viery. Pre prirodzenú myseľ je toto tvrdenie prekvapivé, vyjadruje to, že sa nestávame spravodlivými pred Bohom vďaka svojim dobrým skutkom, ale výhradne skrze vieru v Ježiša Krista.
Toto je v protiklade so všeobecným ponímaním, ktoré má sklon automaticky túto otázku vysvetľovať nasledovne: spravodlivý je ten človek, ktorý činí dobré skutky, tak ako hriešnik konajúci hriešne skutky. Teda, zvyčajne si myslíme, že hriešny človek sa stáva spravodlivým vtedy, keď začne konať dobré skutky.
Toto chápanie pochádza z prirodzeného ponímania pozemského človeka. Automaticky takto zmýšľame preto, lebo nevidíme do vnútra človeka, ani jeho duchovný stav, preto vychádzame z posúdenia skutkov. Ale keďže Boh veľmi dobre vidí, čo je v srdci človeka, vidí a zmýšľa presne opačne ako my.
Podľa Jeho zmýšľania, ktoré poznáme z Písma, človek nie je hriešny preto, lebo činí hriech, ale preto činí hriech, lebo už je hriešny. Vyjadruje tým svoju prirodzenosť, skrytý stav jeho vnútra - srdca aj ducha. Takisto spravodlivý človek sa nestáva spravodlivý tým, že koná spravodlivo. Opak je pravdou - dobré veci je schopný robiť vtedy, keď už je spravodlivý. A keďže naše skutky určuje vnútorný duchovný stav - toto je koreň, skutky sú už iba ovocím.
Tak ako sa ani barón Munchausen nedokázal dostať z močiara tým, že by bol sám seba ťahal za vlasy, tak sa ani jediný hriešny človek nedokáže sám, z vlastných síl stať spravodlivým pred Bohom, lebo každý jeho skutok určuje jeho vnútorný duchovný stav. Nedokáže urobiť nič preto, aby zmenil svoju duchovnú prirodzenosť.
Podľa tohoto kvôli Adamovmu pádu, na každého človeka vplýva hriech, t. z. že každý človek sa narodil s hriešnou prirodzenosťou a nikto sa na tejto planéte nenarodil ako spravodlivý (so spravodlivou prirodzenosťou). Prvotný hriech teda znamená, že od svojho počatia vlastníme hriešnu prirodzenosť, a preto všetci konáme hriešne skutky, a nie kvôli hriešnym skutkom sa stávame ľuďmi s hriešnou prirodzenosťou. Morálny Zákon daný ľudstvu skrze Mojžiša priniesol známosť, no skutočne oddaných nasledovníkov udivil tým, že ani s vypätím všetkých svojich síl, nedokážu žiť tak, aby ho neporušili, to znamená, že človek nedokáže žiť bez hriechu.
Aj toto nám potvrdzuje, že ani známosť, ani prijatie Zákona samo o sebe nikoho neoslobodí z moci hriechu, čo nám zase potvrdzuje, že hriech je väčšia duchovná sila, než sme my sami. Lenže! V stave hriešnosti nemôžeme byť spasení. Toto je ale zúfalá situácia, pretože aj keby sme sa zo všetkých síl snažili urobiť všetko pre večný život - predsa ideme cestou do večného zahynutia!
Apoštol Pavol skrze Ducha Svätého prichádza k tomu, že pôvodne cieľom Zákona nebolo ospravedlnenie, a ani to nebolo ním umožnené, ale išlo práve o to, aby nám zjavil prítomnosť a moc hriechu prebývajúceho v koreňoch ľudskej prirodzenosti, ktorý má vládu nad životom každého človeka, a týmto vytvoril potrebu spasenia - Mesiáša.
Ježiš uzdravuje chorých a hriešnych.
Bohabojní, čestní, ale na prirodzenej úrovni zmýšľajúci, náboženskí ľudia hovoria: „Ak sa mi podarí vďaka mojim dobrým skutkom stať sa spravodlivým človekom, Boh ma oslobodí od trestu a úderov osudu pre moje neprávosti, oslobodí ma od neúspechov a zatratenia.“ Za takýmto zmýšľaním je totiž ilúzia, ktorú apoštol Pavol vyvracia: nikdy sa totiž takýmto ľuďom nepodarí naplniť tú jedinú podmienku - podmienku ospravedlnenia. Musia pochopiť, že túto podmienku nedokáže naplniť nikto, že to musí urobiť namiesto nás Pán, lebo toho nie sme jednoducho schopní. Veď v našej prirodzenosti je zakódovaný hriech, ktorý je omnoho silnejší, než my.
Riešením a odpoveďou Božou je spasenie, obeť Pána Ježiša Krista na golgotskom kríži. On jediný bol bez hriechu, počatý zvláštnym spôsobom, a tým ochránený od hriechu. Vyniesol všetky naše hriechy aj trest za ne na kríž, aby sa za nás obetoval Bohu, potom vstal z mŕtvych, a tak porazil moc hriechu a smrti na zemi. Preto dostal anjelom zjavené Meno - Ježiš, ktorého význam je: Vysloboditeľ, Záchranca.
Z Božieho pohľadu nemôže byť spasenie a ospravedlnenie človeka závislé od jeho vlastných síl a schopností z dvoch príčin: Po prvé, nebola by za to všetko vzdaná sláva Bohu a po druhé, lebo by sa to každému nepodarilo, iba primerane šikovným, múdrym, vzdelaným, inteligentným, silným, schopným a primerane vychovaným ľuďom. Obidva body by protirečili Božej spravodlivosti.
„Lebo ste milosťou spasení skrze vieru, a to nie zo seba, je to dar Boží, nie zo skutkov, aby sa niekto nechválil.“ (Ef 2,8-9)
Boh znížil latku bez zaujatosti na ten najnižší - na nultý bod, aby bolo spasenie dosiahnuteľné pre každého, aby nezáviselo od ľudskej schopnosti, či majetku, ale aby ho aj ten najzaostalejší, najslabší, najnevzdelanejší, najhriešnejší človek mohol dosiahnuť. Večný život totiž nemôže byť závislý od našej rozumovej schopnosti, pôvodu, materiálneho zabezpečenia, miery vzdelanosti, inteligencie či výchovy, veď toto všetko sa vyskytuje až počas nášho pozemského života.
A aby bola za spasenie vzdaná sláva Bohu, uzavrel každú jednu možnosť prístupu k spaseniu z vlastných výkonov, ešte aj pred tými, ktorí si myslia, že sú dostatočne bystrí, silní a múdri na to, aby sa im to podarilo. ... Z milosti, skrze vieru.
Jednu vec predsa len musí urobiť človek, ktorý prijíma spasenie, aby sa Božia sila vyslobodenia od hriechu uvoľnila v jeho živote: musí prijať Božiu milosť vierou, ktorá nám je daná v Kristovi Ježišovi. No aj túto vieru dostávame ako dar od Pána, veď viera pochádza skrze počutie Božieho slova. Pravdaže, každý má slobodu to aj odmietnuť.
V dnešnej náboženskej kultúre chápu vieru tak, že to nie je nič iné, ako prijatie náboženského vierovyznania. Toto je ale taká intelektuálna záležitosť, ktorú Písmo nechápe ako pravú vieru. Najprv: „... lebo srdcom sa verí na spravodlivosť a ústami sa vyznáva na spasenie,“ hovorí Pavol v liste Rimanom 10,10. Miestom biblickej viery totiž nie je myseľ, ale srdce. Srdce je centrom a podstatou celej osobnosti. Písmo nevyučuje o srdci v dnešnom sentimentálnom, pocitovom ani rozumovom poňatí, ale ako o prameni osobnosti, z ktorého pochádzajú pocity, vôľa aj myslenie.
Pojem biblická viera najpravdivejšie vyjadruje hebrejský výraz „emuná“ a znamená: stavať, postaviť na základ, oprieť sa o niečo, čo vydrží. Znamená aj nosiť na rukách, pritúliť, utíšiť, potešiť (ako keď nosíme dieťa na rukách). Emuná teda absolútne neznamená intelektuálne prijatie, ale v prvom rade aktívny východzí pohyb srdca z predchádzajúceho stavu, kedy celú svoju tiaž oprie o niečo (niekoho) iné, tak ako tiaž domu držia základy, alebo tak, ako rodič drží dieťa na rukách (celú tiaž, hmotnosť dieťaťa).
Je to duchovná, srdcová, nie intelektuálna aktivita. Nie je to pasívne prijatie, či očakávanie. Morálny, na prirodzenej úrovni zmýšľajúci človek, sa na tomto často pohorší. „No určite! Toto by bolo príliš ľahké!“ hovorí. „Pravdaže, aby všetko robil Boh!“ dodáva. Kde je potom morálna zodpovednosť človeka a zásluhy za dobré skutky?“ pýta sa. Takíto ľudia ešte nezažili, čo je to mať zlomené srdce, kým si myslia, že si vedia sami zaistiť spasenie, ospravedlnenie ako následok dobrých skutkov. Dávid ale hovorí, že Boh nežiada od človeka obeť, ale práve zlomené srdce, zlomeného (skrúšeného) ducha.
Takíto ľudia sú „duchovní žobráci“ (chudobní duchom) - oni dedia Božie kráľovstvo. Toto je teda pôvodný a pravý obsah viery v Božiu milosť. Tí „silní, morálni“ ľudia, ktorí sa cítia urazení z ponuky ospravedlnenia z milosti, ktorí odmietajú žiť „život zadarmo“ od Boha, ktorých pohoršuje, že nemusia urobiť nič pre ospravedlnenie, že by až takto ľahunko fungovalo spasenie! ... že to až takto! … môže obdržať každý, aj ten najväčší hriešnik, že to nie je odmena - mzda, oni vlastne ani nerozumejú vzťahu Boh-človek. On je Stvoriteľ, my sme Jeho stvorenstvom, totálne závislým od Neho. Boh ich „silnú morálku“ vidí ako sebaklam a pýchu. Boh iba zďaleka pozná nadutých ľudí.
Abrahám nedosiahol ospravedlnenie pred Bohom pre svoje dobré skutky, v morálnom význame, ale preto, lebo dôveroval Bohu v nemožnej situácii, veril v Jeho nadprirodzenú silu a v naplnenie zasľúbení. Inak povedané: vďaka viere v naplnenie zasľúbení sa stal spravodlivým. Bez viery v zázrak ani niet biblického ospravedlnenia: aj ospravedlnenie kresťanov je výhradne a v plnej miere závislé od viery v zázrak Ježišovho vzkriesenia. Dobré a spravodlivé skutky vyživované z tejto viery len nasledujú ospravedlnenie.
Apoštol Pavol v štvrtej kapitole listu Rimanom hovorí o dvoch typoch ľudí: jedni pracujú na svojom ospravedlnení, tí druhí nevynakladajú úsilie, ale veria v Toho, ktorý ospravedlňuje bezbožného, vo Všemohúceho Boha, ktorý je schopný nás s hriešnou prirodzenosťou, neschopných ničoho dobrého, učiniť spravodlivými. Tento zázrak sa udeje vo vnútri ducha u tých, ktorí vložia na Pána pre človeka neúnosnú tiaž, uskutočnenie ospravedlnenia a spasenia, to znamená, že dôverujú Bohu.
Je mimoriadne dôležité, že túto vieru nemožno oddeliť od Ježiša Krista a Jeho obeti zmierenia. Boží morálny zákon zostáva aj naďalej pravdou, ako tomu vždy bolo a aj bude, milosť ju neruší. Ospravedlnenie z viery nehovorí, že hriech už nie je odteraz hriechom, že Boh jedným šmahom vymazal svoj Zákon, a že si každý môže robiť čo chce. Hriech je realita. Preto je ospravedlnenie zadarmo iba pre nás: Boh musel jeho cenu zaplatiť životom a krvou svojho Syna. Ospravedlnenie z viery spočíva výhradne v krvi a v obeti zmierenia Ježiša Krista - Mesiáša. Skrze živú dôveru v moc vykúpenia sa stáva realitou vďaka sile Ducha Svätého.
Podľa učenia Novej zmluvy sa človek stáva spravodlivým vo chvíli, keď v dôvere vloží celú svoju bytosť do Božej všemohúcej sily skrze Ježiša Krista, vzýva Jeho Meno, aby bol oslobodený od hriechov a jeho následkov.
Ľudia, ktorí veria celým srdcom v Ježiša Krista, sa už teda stali spravodlivosťou, sú za okamihom ospravedlnenia, sú spravodliví. Neznamená to ale, že už nikdy nezhrešia. Znamená to, že sa stav ich vnútra, skrze Božiu stvoriteľskú silu, nielen symbolicky, ale skutočne zmenil. Podľa Božieho zmýšľania je to vnútorný stav človeka, ktorý určuje jeho skutky, preto Pán v prvom rade nemení naše skutky, ale stav nášho srdca. A takto sa ospravedlnenie udeje okamžite z milosti - skrze vieru, keď človek vzýva Meno Ježiša Krista. Z toho potom pramení to, že jeho skutky sa očisťujú, hriechy sa pomaly vytrácajú. Doterajší hriešny životný štýl vystrieda spravodlivý život aj skutky, presne tak, ako sa predtým množili zlé skutky kvôli hriešnej prirodzenosti.
Čo potrebujete, aby ste boli spasení (viera vs. skutky)
Ježiš neprišiel ako náboženský revolucionár, ale prišiel vo svojom živote naplniť to, čo predpovedali o Mesiášovi proroci. Neprišiel ani zrušiť Boží zákon, ale prišiel na svojom živote naplniť jeho význam.
Ježiš to počul a odpovedal: „Nepotrebujú lekára zdraví, ale chorí… lebo neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“ Toto bola Ježišova reakcia na to, keď farizeji vyčítali Jeho učeníkom, prečo sa Ježiš stýka s „colníkmi a hriešnikmi“ (= tí, čo zradili národné i morálne ideály židovstva). Hoci Ježiš uzdravoval, tu nemyslí na telesné zdravie, ale na zdravie duchovné.
Paradoxne, tí, ktorí očakávali, že ich Mesiáš pochváli a že budú privilegovaní (t. j. tí, čo sa považovali za správnych), o tých nemá Ježiš záujem.