Takmer vždy sa proces hlbšieho obrátenia začína nespokojnosťou so životom a túžbou zmeniť sa. Túto túžbu človek nejako vyjadrí a Boh na ňu reaguje. Boh totiž berie naše prosby vždy vážne a začne nás meniť, pomaličky a nenápadne.
Niekedy pri modlitbe zrazu zatúžime byť len tak ticho s ním a na vlastné prekvapenie začujeme jeho hlas kdesi v hĺbke srdca: „Si môj milovaný, milovaná...“ Iný deň nás povedie k tomu, že si otvoríme Písmo a hneď prvý verš nám vženie slzy do očí a povedie nás k pokániu alebo zvelebovaniu Boha, či k nejakému skutku lásky konkrétnemu človeku.
A niekedy si cez týždeň zrazu uvedomíme, že sedíme v kostole na svätej omši a to, čo nás doteraz každú nedeľu nudilo, je pre nás zrazu stretnutím s milujúcim Ježišom. Takže nik nemusí byť nešťastný, ak po prečítaní modlitby v 1. čísle nezažil ohromujúcu radosť, ak sa mu do očí nevtisli slzy pokánia...
Obrátenie však vedie tiež k túžbe, aby aj tí, ktorých máme radi, začali žiť s Ježišom alebo aby prehĺbili svoj vzťah s ním. Tu si spomínam na vystúpenie istého biskupa na nedávnej synode, ktorý veľmi otvorene povedal, že ak chcú biskupi a kňazi evanjelizovať, v prvom rade musia sami prejsť obrátením.
Aj preto sa odvažujem napísať nasledujúcu prosbu: Modlime sa tento týždeň (a potom každý deň) za ešte hlbšie obrátenie nášho diecézneho biskupa a tiež v každej farnosti za ešte hlbšie obrátenie kňazov, ktorým sme zverení. Ak budú viac horieť pre Ježiša srdcia tých, ktorí sú priamo povolaní zastupovať ho na zemi, viac sa rozhoria aj srdcia tých, ktorí sú zverení ich starostlivosti.
Bože, večný pastier veriaceho ľudu, ty láskavo vedieš svoju Cirkev a ustanovuješ v nej rozličné duchovné služby; prosíme ťa za tvojho služobníka Tomáša, ktorého si vyvolil za biskupa: pomáhaj mu, aby v Kristovom mene spravoval tvoj ľud ako verný učiteľ, svätý kňaz a starostlivý pastier. Skrze Krista, nášho Pána.
A napokon obrátenie vedie aj k tomu, o čom čítame v nedeľnom evanjeliu - k úplnej dôvere. Vieš si predstaviť, že máš posledné euro, no namiesto toho, aby si si kúpil niečo na jedenie, dáš ho ako milodar v kostole? (Vedome píšem milodar, a nie „do zvončeka“. Do zvončeka možno nedávame radi, ale milodar je vecou srdca.) A že ak budeš chcieť zas jesť, budeš si musieť na jedlo zarobiť alebo sa spoliehať na milosrdenstvo iných?
Takýto je obrátený človek - dáva tým, čo sú v núdzi. Vlastne dáva Bohu a vie, že sa nemusí báť o svoj život, lebo je v Božích rukách. V čom sa týždeň skúsiš pripodobniť chudobnej vdove? Darovaním času? Úsmevu?
Môžeš sa každý deň pomodliť modlitbu uvedenú vyššie alebo uvažovať nad slovami Pána Ježiša:„Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, čo hádzali do pokladnice.
Slovo aktivizačník môže vzbudzovať dojem, že jeho úlohou je čitateľa viesť k aktivitám. V podstate áno, ale len k jednej aktivite, zvanej putovanie. Od chvíle krstu sme totiž na ceste - obrazne sme prešli vodami Červeného mora a zachránení z moci diabla sme sa vydali na cestu do zasľúbenej zeme. Židom toto putovanie v dejinách trvalo 40 rokov. My naň máme celý život. Je na nás, ako ochotne putujeme, či sa zbytočne nezastavujeme, či neodbočujeme... Či namiesto putovania nie sme len účastníkmi izolovaných akcií, medzi ktorými živoríme.
Akcie vo všeobecnosti majú svoj presne stanovený dátum, dĺžku trvania, možno čas prípravy na ne, nejaké vyhodnotenie ich úspešnosti. Ejha, čosi tu nesedí. V oboch prípadoch je to to isté? Áno. Závisí to od prístupu a vidno to podľa ovocia. Akcia je cieľom sama osebe. Po nej si človek povie: „Mám to za sebou.“ Niekedy to vyjadrí slovami: „Bol som sa nabiť energiou.“ A keď tá po čase vyprchá, treba ísť na ďalšiu akciu...
Tá istá akcia je pri putovaní len maličkou zastávkou, akoby vydýchnutím na ceste. Po jej skončení pútnik kráča ďalej: „Stúpajú a síl im stále pribúda“ s očami upretými na konečný cieľ: „.... až na Sione uvidia Boha najvyššieho“ (Ž 84, 8). Aj tu akcia dodá človeku energiu kráčať ďalej, ale zároveň ju prijíma každý deň vediac, že bez nej sa ďaleko nedostane.
Prijíma ju pravidelnou modlitbou, čítaním Písma a poznávaním učenia Cirkvi (už čítaš Katechizmus Katolíckej cirkvi?), pravidelným prijímaním sviatostí, stretnutiami v malom spoločenstve Cirkvi i vo farskom spoločenstve aspoň každú nedeľu a sviatok, nejakou konkrétnou vytrvalou službou - chudobným, núdznym, starým, pri liturgii...
Určite bude stáť za to zobrať do ruky Bibliu a nájsť si texty o putovaní. Napríklad v Knihe Exodus a v Knihe Numeri. Texty o pádoch i víťazstvách, pri ktorých však vždy platilo: „Pán šiel pred nimi..., aby im ukazoval cestu“ (Ex 13, 21). Alebo si zober žalm (16) z nedeľnej liturgie slova a pripomínaj si: „Pána mám vždy pred očami“ (cieľ). „Raduje sa moje srdce a moja duša plesá“ (radosť na správnej ceste). „... je po mojej pravici, nezakolíšem sa“ (opora). Alebo sa nauč naspamäť a používaj ako modlitbu pútnika - možno aj pred každým čítaním Svätého písma - 139. Skúmaj ma, Bože, a poznaj moje srdce; s...
Diabol a Jeho Pôsobenie
Jedným z nepriateľov našej spásy je diabol, o ktorom je potrebné vedieť, čo si teraz povieme. Aká je jeho prirodzenosť a vlastnosti, sa dozvedáme zo Svätého písma, napríklad od svätého Pavla: „Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach“ (Ef 6, 12).
Diabol ako hlava všetkých duchov temnoty sa na iných miestach Písma nazýva tiež kniežaťom tohto sveta, o ktorom platí: „Na zemi sa jemu nevyrovná nik, veď on stvorený bol nebojazlivý. On gáni na všetky hrdé bytosti a všetkým šelmám je iste kráľom on“ (Jób 41, 25-26). „Závisťou diabla však prišla na svet smrť“ (Múd 2, 24), pretože „on bol vrah od počiatku a nezotrval v pravde, lebo v ňom pravdy niet.
K človeku cíti neúprosnú nenávisť a neustále sa ho snaží zničiť: „Hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu“ (Lk 22, 31); „váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral“ (1 Pt 5, 8). Práve on je príčinou nespočetných nešťastí, ktoré môžu človeka postihnúť: „Beda však zemi i moru, lebo zostúpil k vám diabol, plný zlosti, lebo vie, že má málo času“ (Zjv 12, 12).
Jeho pokušenia sú takej povahy, že zaslepujú náš rozum a spôsobujú, že zabúdame na veľké pravdy večnosti alebo im nevenujeme pozornosť: „Im, neveriacim, boh tohto veku zaslepil mysle, aby im nezažiarilo svetlo evanjelia o Kristovej sláve, ktorý je obrazom Boha“ (2 Kor 4, 4). Aby dosiahol taký účinok, diabol v nich vyvoláva nechuť voči Božiemu slovu, ako Spasiteľ otvorene povedal Židom: „Vaším otcom je diabol a vy chcete plniť túžby svojho otca. … Kto je z Boha, počúva Božie slová. Vy nepočúvate, lebo nie ste z Boha“ (Jn 8, 44.47).
Keďže bol od počiatku luhárom, používa predovšetkým lož a faloš, aby nás zviedol do svojich osídel, niekedy sám, niekedy s pomocou hriešnych ľudí, v ktorých má svojich apoštolov. O „falošných apoštoloch“, ktorí mu slúžia na tento účel, hovorí svätý Pavol, že sú „klamní pracovníci, ktorí sa tvária, akoby boli Kristovými apoštolmi. A nečudo, veď sám satan sa tvári ako anjel svetla“ (2 Kor 11, 13-14).
Niekedy však klame i samotným Božím slovom, veď tak neváhal spraviť voči nikomu inému ako Ježišovi Kristovi, keď ho pokúšal na púšti. Ale Písmo hovorí i to, že hlavným zdrojom jeho pokušení a našej osudovej slabosti, ktorá ho tak často stavia do výhody voči nám, je naša sebaláska, naše vášne a pripútanosť k veciam tohto sveta.
Preto sa jeho útoky vždy obracajú na naše zraniteľné miesto, keď nám ponúka nejaké svetské dobro, aby našu sebalásku získal na svoju stranu, alebo hrozí nejakým časným zlom, aby nás od niečoho odradil. Cez lásku k peniazom „diabol vnukol Judášovi, synovi Šimona Iškariotského, aby ho [Krista] zradil“ (Jn 13, 2); ňou naplnil aj srdce Ananiáša a Zafi ry, aby si proti pravde Ducha Svätého vzali z peňazí za pozemok (pozri Sk 5, 3).
Keď prišiel, aby pokúšal samotného Krista, zaútočil naňho tými istými lákadlami: najprv rozkošou, potom márnivosťou a napokon lakomstvom. A naozaj sa ukazuje, že bez našej sebalásky by nemal žiadnu zbraň, ktorú by proti nám mohol použiť, a jeho pokušenia by nemali silu, aby na nás mohli zapôsobiť. Keby sme totiž netúžili po veciach, ktoré vyhovujú sebaláske, a nebáli sa vecí, ktoré jej odporujú, je jasné, že ani prísľuby prvých, ani hrozby druhých by nás nedokázali odkloniť od našich povinností.
Tajomstvo Víťazstva: Ježišov Kríž
Žiaľ, mnohí robia rozdiel medzi Ježišovým krížom a vlastným krížom. Môžeme sa stretnúť len s jedným krížom: s jeho krížom. Pán na nás nekladie svoje vlastné kríže, nie malé krížiky na mieru, jeden ten a ten iný, kríž nemôžete oddeliť od Ježiša. Je ukrižovaný, jediný ukrižovaný. Akýkoľvek kríž stretneme, musí to byť Ježišov kríž. Tento kríž nás neustále sprevádza. Čo získame z kríža? Odpustenie hriechov, zmierenie.
»Veď aj Kristus raz trpel za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby vás priviedol k Bohu.« (1. Petra 3,18:2,16) »Aby tých dvoch v jednom tele zmieril s Bohom cez kríž.« (Ef 2:XNUMX) Je to teda kríž, ktorý nás spája a spája s Bohom. Každý pravý kríž teda pre nás znamená život; pretože nás vedie k Bohu.
Boh nám napríklad dáva nové úlohy alebo nám ukazuje hriechy, aby sme sa im otočili chrbtom: Znovu a znovu sa stretávame s vecami, ktoré sú proti našim zvykom, idú proti srsti. Buď sa skláňame, skľúčení a bez radosti, nariekame nad svojou vierou, aby všetci videli našu nespokojnosť, alebo trpezlivo zotrvávame v službe Ježišovi a dúfame, že dostaneme niečo lepšie, keď budeme oslobodení od tejto namáhavej služby.
Povedzme, že sme lakomí. Vieme, že Božia vec si vyžaduje obetu. Tak aj my musíme niečo dať. Nariekame nad tým, vyhýbame sa tomu, ale nakoniec sa po dlhom prešľapovaní rozhodneme niečo darovať. Alebo si vezmime sabat ako príklad. Dodržiavanie Pánovho sabatu prekáža v podnikaní. Znovu a znovu narážame na tento kríž. Ale nám je jasné: »Siedmy deň je sobota Hospodina, tvojho Boha.« (2 Moj 20,10)
Ak nebudeme zachovávať sobotu, bojíme sa, budeme stratení. Aby sme unikli zatrateniu, súhlasíme a zachovávame sabat: týždenný kríž! Ach, aké je to nepríjemné a nepríjemné! Určite sa nám za to raz bohato odmení. Ani zďaleka! Keď takto nesieme kríž, je to náš vlastný kríž. Ježiša sme vylúčili. Rovnako je to s tisíckami iných vecí.
Sťažujeme sa na to a môžeme sa len silou vôle prinútiť vziať na seba tieto kríže, prehltnúť horkú medicínu. Ale utešujeme sa: Jedného dňa sa všetko skončí! Možno som to celé trochu prehnal. Ale mnohí ľudia, ktorí sa nazývajú kresťanmi, majú takýto koncept kresťanstva. Spievame o radostiach, ktoré prídu a dávame svetu dojem, že v súčasnosti žiadne radosti neexistujú. Ale to nemá nič spoločné s kresťanstvom. Je to čisté pohanstvo!
Toto nie je o nič viac kresťanské ako človek, ktorý si dáva kamene do čižiem a vydáva sa s nimi na púť. Čím horšie bude na ceste, tým lepšie sa bude cítiť, keď sa cesta skončí. Mnohí berú na seba úlohu ako potrestaný muž a chcú tým dosiahnuť večnú spásu. Všetci sme vo väčšej či menšej miere zažili toto pokánie. Lebo to ľuďom vyhovuje. Takto nás Satan klame. Je mu jedno, aké kríže nesieme. Dokonca ho baví vidieť ľudí trpieť kvôli ich presvedčeniu.
To, s čím zápasíme, môžu byť v skutočnosti veci, ktoré od nás Boh vyžaduje. Ale nežiada, aby sme sa bičovali alebo išli na púť na kolenách. Jediný rozdiel medzi naším stonaním a človekom, ktorý sa bičuje a nosí rúcho kajúcnika, je v tom, že si ako pokánie vyberáme to, čo Boh požaduje, kým ten človek si vyberá to, čo Pán nežiada. Obaja sa snažia niesť kríž, ktorý nemá nič spoločné s Ježišovým krížom.
Ľudia prosia Pána, aby prijal ich obeť za hriech. Každý kríž, ktorý ľudia takto nesú, je ťažký. Ak by nosenie kríža bolo len o tom, tieto kríže by splnili svoj účel. Lebo sú dosť zatrpknutí a krutí. Bežne sa predpokladá, že čokoľvek nepríjemné, čomu sa ľudia radi vyhýbajú, je kríž. Hoci rímsky katolicizmus má veľa spoločného s Ježišom a krížmi, vieme, že Ježiš sám sa v tomto systéme nenachádza. Samozrejme, že mnohí jednotliví katolíci majú Ježiša vo svojich srdciach a mnohí ďalší by Ho chceli poznať, ale ako systém so svojimi uloženými pokániami má katolicizmus tendenciu zatemňovať a zakrývať Ježišov kríž.
Preto musí jednotlivec niesť svoj vlastný kríž a odčiniť svoje hriechy. Dnes tisíce takzvaných protestantov robia prakticky to isté, pričom sa zároveň dištancujú od pápežstva. Ľudia si myslia, že tieto kríže ich privedú bližšie k Pánovi. Podľa hesla „Bez kríža, bez koruny“ sa väčšie utrpenie považuje za predzvesť väčšej radosti. „Dnes je čas utrpenia, ale jedného dňa vstúpime do času radosti. Takže vydržme!
No bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažíme, dokonca aj tým, že robíme veci, ktoré sú samé o sebe správne, jednoducho sa k Pánovi nepriblížime. Túžime po tom a predsa sme od toho tak ďaleko. Ak áno, potom Ježiš nie je na našom kríži. Bez ohľadu na to, ako sme presvedčení, že veríme v Ježiša a nesieme jeho kríž. Pretože keby bol Ježiš na našom kríži, priviedlo by nás to bližšie k Bohu. Problém je v tom, že náš kríž nahradil Ježišov kríž. Kto visí na našom kríži? Že ja.
Sila Ježišovho kríža je silou jeho života, silou večného života. Sila v našich krížoch je iba silou našich vlastných životov. Pribili sme sa na svoj vlastný kríž a pomýlili sme si ho s krížom, na ktorom visel Ježiš. Tak sme sa postavili na jeho miesto. Sami sme sa stali Antikristom a zároveň sme hádzali kamene na pápeža. Ježiš povedal: »Kto je bez hriechu, nech prvý hodí kameňom.« Inými slovami, každý, kto hádže kameňom, sa v zásade vyhlasuje za bezhriešneho.
Nerobili sme prácu dobre? Nevykonali sme nezištne nepohodlnú službu? Nezapreli sme sa? Opäť rád trochu preháňam, a predsa k tomu má prirodzené srdce tendenciu. Mnohí, ktorí skutočne našli Ježiša, môžu dosvedčiť, že sa im to už stalo. Na svete je len jeden pravý kríž a tým je kríž Ježiša Krista: „Ak chce niekto ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma!“ (Matúš 16,24:XNUMX) mysleli sme si, že popierame sami seba, keď sme v skutočnosti boli v procese kŕmenia. Postavili sme sa na miesto Ježiša.
Ľudia majú mylnú predstavu o farizejovi. Slovo farizeji označovalo oddelených, ktorí údajne horlili za zákon a za Boha. Neboli také zlé, ako si možno myslíte. V živote Saula neboli žiadne vonkajšie nezrovnalosti. Ako farizej žil pred ľuďmi nepoškvrnený život. Ale keď spoznal sám seba, videl, že je to všetko hriech. Žiadny autor neopisuje skazenosť ľudskej povahy tak živo ako apoštol Pavol. Hoci všetko písal inšpiráciou, to, čo sám zažil, zaznamenal. Keď hovoril o úžasnej Božej milosti, opísal milosť, ktorú sám zažil ako „najväčší z hriešnikov“ (1. Timoteovi 1,15:XNUMX).
Teraz si každý musí položiť otázku: Naozaj žije Ježiš vo mne? Som s ním príbuzný? Mnohí, ktorí slúžia Ježišovi, sa neodvážia povedať, že Ježiš žije v nich. Keď sme si niesli vlastné kríže, nemohli sme povedať: „Kristus žije vo mne.“ (Galaťanom 2,20:2) Boli sme teda oddelení od neho a tiež od jeho kríža. Ja stálo na svojom mieste, bezmocný, „vonkajší vzhľad zbožnosti“ (3,5. Timoteovi XNUMX:XNUMX). Lebo moc bázne Božej je jeho kríž. S Ježišom sme ukrižovaní iba vtedy, keď sme jedno s ním v ukrižovaní. Musí s nami splynúť na kríži, lebo je to jeho kríž.
Ukrižovaní s ním prijímame čnosť, lebo vtedy dostávame čnosť, ktorá je v Ježišovi. Táto cnosť je sloboda, oddelenie od hriechu. Je to spása, život, radosť, pokoj. Takže nie je také ťažké niesť kríž, keď sme ukrižovaní s Ježišom. Pretože je s nami a v nás. Teraz Ježiš nesie kríž a my máme radosť v Pánovi cez kríž. Ježiš bol ukrižovaný za hriech. Bez tohto hriechu by nebol kríž. On niesol náš hriech.
Nádherná radosť z nás plynie, že ako hriešnici si môžeme Ježiša nárokovať ako svojho so slovami: „S Kristom som ukrižovaný; a teraz žijem, ale už nie ja sám, ale žije vo mne Kristus. Ale to, čo teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miloval a vydal seba samého za mňa.“ (Galaťanom 2,20:XNUMX) Ak to nemôžeme tvrdiť ako hriešnici, nikdy to nebudeme tvrdiť. Aj v hriechu si môžeme nárokovať Ježiša a vziať ho do seba.
Vieme to, pretože Duch Svätý hovorí, že je to tak. Človek, ktorý verí Pánovi a tvrdí to, v ňom nachádza večnú silu. „Ale Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre veľkú lásku, ktorou nás miloval, aj keď sme boli mŕtvi pre hriechy, oživil nás s Kristom.“ (Efezanom 2,4:5-XNUMX) Nemohli sme byť utvorení. žiť s ním, keby sme s ním nezomreli.
Ježiš sa s nami zjednotil v smrti, dokonca aj v smrti previnení a hriechov a bremeno nesie na svojom tele na kríži. Ježiš je tu ako Spasiteľ pre všetkých ľudí. On je „Baránok, ktorý bol zabitý od založenia sveta“ (Zjavenie 13,8:1). Ján hovorí: „Ak niekto zhreší, máme u Otca zástancu, Ježiša Krista, spravodlivého; a on je zmierením za naše hriechy.“ (2,1.2. Jeho krv sa teraz prelieva za nás. Teraz je pre nás povýšený.
Vedomie, že jeho kríž je vztýčený v každom srdci, že je za nás ukrižovaný, robí radosť z krížov, ktoré stretávame: z bremien, ktoré musíme niesť, zo zvykov, ktorých sa musíme vzdať, akoby nás to stálo život, robí to radosť. Vedomie, že Ježiš za nás zomrel, že sme v ňom teraz ukrižovaní, a to nielen symbolicky, ale aj v skutočnosti, robí z kríža radosť, pretože v ňom nachádzame Ježiša a v jeho smrti zažívame spoločenstvo s ním. Žijeme s ním. Odčinení jeho krvou vieme, že sme spasení jeho životom.
Keď popierame seba, vlastníme Ho. Keď ukrižujeme svoje ego, absorbujeme do seba jeho život. Život, ktorý s ním vedieme, nie je ťažký ani nepríjemný. Nepozostáva ani z nepríjemných úloh, ktoré robíme pre niekdajšiu radosť, ale je stálym zdrojom života a radosti. Radostne a bez stonania pijeme vodu z prameňa spásy. Keď nesieme jeho kríž, všetko je úplne iné.
Prekonávanie negatívnych myšlienkových vzorcov k nájdeniu radosti
ELLET WAGGONER, Kristov kríž, Oakland California: Pacific Press Publishing Company (1894), s.