Písmo Sväté, Starý aj Nový zákon, podáva obsiahly obraz o vzťahu človeka s Bohom, hriechu, obetách a potrebe zmierenia. Starý zákon ustanovuje systém obetovania zvierat, ktorý mal slúžiť ako prostriedok na dosiahnutie odpustenia hriechov. Avšak, Nový zákon prináša novú perspektívu, v ktorej Ježiš Kristus, Boží Syn, prichádza ako dokonalá obeť, raz a navždy, pre zmierenie hriechov celého sveta.
Rembrandt - Obetovanie Izáka
Mnohobožstvo v Starom Zákone?
V 1. kapitole knihy Genezis stvoril svet nie jeden boh, ale bohovia. V starožidovskom origináli biblie sa nespomína El ani Eloha, Eloah (jednotné číslo), ale Elohim (množné číslo). Existujú najrôznejšie vysvetlenia tohto faktu, no všetky sú málo presvedčivé. Najčastejšie sa siaha po takom výklade, že množné číslo Elohim je formou pluralis majestaticus (vznešeného plurálu). „Hľa, človek sa stal ako jeden z nás! Boh takto sám priznáva, že okrem neho existuje ešte ktosi, kto sa mu rovná.
Tento význam sa niekedy zastiera tým, že podstatné meno Elohim v množnom čísle je sprevádzané slovesom alebo inou gramatickou formou v jednotnom čísle. Príklad nachádzame hneď v prvých veršoch Starého zákona, kde sa hovorí, že „Elohim stvoril (bárá) nebo a zem“. Takúto nezhodu možno vysvetliť zložitosťou samého formovania biblického textu. V danom prípade ide o fragment textu, ktorý nevznikol skôr než v 6. storočí pred n. l. (Kňazský kódex).
Zdalo by sa teda, že otázka je jasná a že ide o očividný prejav mnohobožstva. Známy sovietsky vedec akademik N. M. Nikoľskij venoval otázke polyteizmu starovekých Židov samostatnú prácu. V nej preskúmal rozsiahly materiál (a to nielen biblický, ale aj iný vrátane archeologického), ktorý svedčí o tom, že staroveký judaizmus vôbec nebol monoteistickým náboženstvom, ako to tvrdia jeho apologéti a kresťanskí teológovia. Máme tu do činenia s osobitným druhom polyteizmu, ktorý dostal v literatúre názov henoteizmus. Jeho podstata spočíva v tom, že hoci daná etnická skupina, kmeňový zväz alebo štát uznáva reálnu existenciu viacerých bohov, uctieva iba jedného z nich.
Teda každý kmeň alebo národ má svojho vlastného boha, s ktorým uzaviera dohodu, „zmluvu“. Práve v tomto zmysle slova sa v Starom zákone hovorí o bohoch ich otcov, o bohu Abraháma a o bohu Nachora (Gn, 31:53). Henoteizmus teda nepredstavuje monoteizmus, ale monolatriu, t. j. uctievanie jediného boha. Henoteizmus mal nielen etnický, ale aj územný charakter.
Predpokladalo sa, že na určitom území vládne jeden boh a na iných územiach zasa iní bohovia, takže sú známe prípady, keď istá etnická skupina po osídlení nového miesta zrušila zmluvu so svojím starým bohom a prijala príslušné záväzky voči bohu, ktorý vládol na novom území. Eloha, ktorého si zvolili izraeliti z viacerých vtedy známych bohov, sa volal Jahve. Už to, že boh má svoje vlastné meno, nasvedčuje, že nie je považovaný za jediného boha - nie je to jednoducho boh, bezmenný eloha, ale jeden z bohov, konkrétne indivíduum, ktoré dostáva svoje vlastné meno najmä preto, aby sa odlíšil od iných Elohim.
Od 2. kapitoly knihy Genezis sa popri slove Elohim objavuje aj vlastné meno Jahve. V ruskom preklade Starého zákona je toto vlastné meno nahradené slovom pán. Vo všeobecnosti všade tam, kde ruský text uvádza slová pán, boh náš, je v origináli Jahve, náš eloha. (To isté platí aj o slovenskom preklade Starého zákona - pozn.
Dualizmus v Biblii: Boh a Satan
Tak Nový zákon, ako aj Starý zákon vykresľujú dvojbožstvo aj v inom smere, ktorý je charakteristický takmer pre všetky náboženstvá. Viera v existenciu milosrdného boha sa nezaobíde bez viery v iného, zlého boha, diabla, satanáša, ktorý je protipólom prvého.
Náboženská fantázia, ktorá tento obraz vytvorila, má svoju vnútornú logiku, do istej miery sa opierajúcu o reálne životné fakty. Vo svete jestvuje nesmierne veľa rozličného zla a trápenia, množstvo nespravodlivosti a nezmyselnosti. Pripísať všetko biologické a sociálne zlo pôsobeniu hlavného a „jediného“ boha by znamenalo vážne spochybniť jeho milosrdenstvo a múdrosť, ba dokonca otriasť samými základmi náboženského vedomia.
Situáciu zachraňuje obraz zlého boha, padlého anjela, na ktorého sa zvaľuje celá zodpovednosť za zlo vo svete. Do nezvyklého svetla sa pritom dostáva jedna z dvoch osobitostí hlavného boha - všeobecné milosrdenstvo alebo všemohúcnosť. Už Epikuros vyslovil dilemu: Buď boh chce odstrániť zlo, no nemôže to urobiť, alebo to môže urobiť, ale nechce. Obidve tieto alternatívy v podstate podrývajú učenie o jedinom bohu.
No táto bezvýchodisková situácia iba odzrkadľuje protirečivosť všetkých predstáv o bohu, hraničiacu s nezmyselnosťou. Náboženská fantázia sa musí zmieriť s jedným nezmyslom, aby sa vyhla inému. V biblii sa tento dualizmus prejavil v celej svojej sile. Už vo vzťahu Adama a Evy zohral svoju nečistú úlohu had, zrejme sám satan alebo jeden z jeho služobníkov.
Ani neskôr neprestáva táto hanebná bytosť zasahovať do pokojného priebehu vecí, o čom sa neraz hovorí v Starom i Novom zákone. Pravda, v niektorých prípadoch je vzájomný vzťah boha a satana dosť nejednoznačný a vzájomná nenávisť medzi nimi nie je až taká absolútna a očividná. Napríklad starozákonná Kniha Jóbova uvádza takmer priateľský spor medzi bohom a satanom, ktorý k nemu prišiel akoby na návštevu.
William Blake - Jób a jeho priatelia
V ďalších prípadoch koná satan po svojom, proti vôli a zámerom boha. Napríklad v Novom zákone vystupuje priamo proti Ježišovi Kristovi, rozličným spôsobom ho zvádza a vystavuje povestným trom pokušeniam. Osnovu Apokalypsy tvorí boj Krista s Antikristom, t. j. satanom, „morskou šelmou“, ktorej meno označuje číslo 666. Kristus ho napokon premôže, no aby nad ním zvíťazil, musí neľútostne bojovať až do konca.
Z jednotlivých poznámok a náznakov, niekedy záhadných, možno usudzovať, že história vzájomných vzťahov boha a satana bola zložitá. Boli časy, keď satan vôbec nebol nepriateľom boha, naopak patril medzi jeho najvernejších anjelov. Keď sa však vzbúril a chcel zaujať miesto najvyššieho boha, utrpel porážku a bol vyhnaný z neba.
Niektoré časti Starého zákona prikazujú ľuďom klaňať sa zlému bohu zároveň s dobrým. „Potom vezme (Áron - pozn. autora) oboch kozlov a postaví ich pred Pána pri vchode do stánku zjavenia. Kozol určený Jahvemu (Pánovi) sa mu hneď aj obetuje, pretože boh Jahve je osobne prítomný, s obeťou pre Azazela je to zložitejšie, pretože tento boh žije kdesi v púšti. Teda izraeliti musia robiť po vôli aj bohu Jahvemu, aj jeho protipólu bohu Azazelovi.
Znamená to, že monoteizmus biblie je v skutočnosti dualizmom, uctievaním dvoch bohov? Nie, situácia je oveľa zložitejšia. V Starom zákone vystupuje mnoho bálov, bohov cudzích národov, ktorí však takisto ako Jahve reálne existujú. Na ich označenie sa často používajú zdrobneniny elilim - bôžikovia. No okrem toho biblia uznáva existenciu veľkého počtu anjelov, t. j. bohov, ktorí sú nižšie postavení než Jahve a podliehajú mu.
Niektorí anjeli majú aj vlastné mená; to sú archanjeli: z biblického textu sú známi dvaja archanjeli - Michal a Gabriel. Tak ako má svojich podriadených dobrý boh Jahve, má ich aj jeho protipól satan. Anjeli, ktorí predtým tvorili armádu satanových vzbúrencov, boli spolu so satanom zvrhnutí, stratili anjelské výsady a premenili sa na zlých duchov - čertov, diablov. Ich úlohou bolo škodiť ľuďom v pozemskom i záhrobnom živote. Čerti vystupujú veľmi aktívne ako pôvodcovia psychických chorôb.
Všetky tieto bytosti, vytvorené náboženskou fantáziou, sú fakticky bohmi druhého stupňa (starí Rimania ich nazývali di minores - malí bohovia) a v biblii sa vyskytujú v hojnom počte.
Antropomorfizmus Boha v Biblii
Podľa biblie boh a bohovia (či už v jednotnom čísle, alebo v množnom čísle) existujú mimo sveta, nad ním a nezávisle od neho; existovali už pred jeho stvorením, nevedno odkedy, možno aj večne. O ľudskej podobe svedčia mnohé časti biblického textu, pričom boh v nich vystupuje nielen ako telesná, ale aj antropomorfná bytosť so všetkými orgánmi, ktoré má človek, a fakticky aj s jeho funkciami. Boh počuje, vidí, chodí, stravuje sa, vystupuje a schádza, pracuje, oddychuje, hnevá sa, raduje sa,čuduje sa, kajá sa, robí a napráva svoje chyby.
Boh vždy sídli v určitom priestore. Raz sa vznáša nad vodami, potom žije medzi príslušníkmi svojho vyvoleného národa - „môj príbytok… je uprostred vás“ (Lv, 15:31 - 32). Boh sa prechádza po raji „za denného vánku“ (Gn, 3:8). Viaceré texty svedčia o tom, že boh žije v arche - truhlici z akáciového dreva. „Vtedy kráľ povedal Sadokovi: »Zanes archu Božiu späť do mesta. Ak treba, boh sa dočasne usídli na nejakom inom mieste, najčastejšie na vrchu, buď na Sinaji, Horebe, Garizime alebo inde.
Kým Židia putujú cez púšť, boh ide v podobe stĺpa (vo dne oblačného a v noci ohňového) pred nimi a ukazuje im cestu. Počas vlády kráľa Šalamúna sa boh rozhodne obstarať si stály príbytok a rozkáže kráľovi postaviť chrám, ktorý aj osídli.
Obeta a Potrava pre Boha
Boh potrebuje potravu - obyčajnú pozemskú stravu, najradšej mäsitú. Keď mu roľník Kain priniesol obeť „z poľných plodín“ a Ábel „z prvotín svojich oviec, tých najtučnejších“ (Gn, 4:3, 4), boh prijal Ábelovu obeť, a nie Kainovu, v dôsledku čoho vznikol známy konflikt: Kain zabil Ábela. Charakter a spôsob obetovania bohu podrobne popisuje kniha Leviticus; židovský náboženský kult sa fakticky redukoval na prinášanie obetí v podobe mäsa. Prirodzene, mäso obetovaných zvierat ostávalo kňazom. Výnimkou boli celostné zápalné obete, keď sa prinesená obeť spálila a k bohu sa niesla „príjemná vôňa“ (Gn, 8:21).
Boh veľmi dôkladne a prísne posudzuje kvalitu potravín, ktoré mu veriaci prinášajú. Chlieb, víno i mäso musia byť prvotriedne, bez akýchkoľvek nedostatkov, v opačnom prípade sa veľmi rozhnevá. „Prinášate na môj oltár poškvrnený chlieb… A keď prinášate na obetu slepé, nie je to zlo? A keď prinášate chromé a choré, nie je to zlo? Nože to daruj svojmu predstavenému, či mu budeš milý, alebo či bude k tebe blahosklonný? … Ruky vaše to urobili! „Prinášate kradené, chromé a choré; prinášate to ako obetu, a to mám prijať z rúk vašich?
Motívy, ktoré nútili kňazov a prorokov zobrazovať boha ako veľmi náročného na kvalitné potraviny, sú pochopiteľné. „Načo mi je tymián, ktorý pochádza zo Sáby, a voňavá trsť zo zeme ďalekej. „Načo mi množstvo obetí vašich? Zástancovia „presného“ výkladu biblie majú sklon v týchto textoch vidieť odsúdenie samého obetného kultu, a teda vyššiu intelektuálnu a mravnú úroveň starožidovského náboženstva v porovnaní s inými vtedajšími náboženstvami.
Uvedené texty neodsudzujú obetný kult, ako ani boh sa nezrieka svojich obetí; naopak výroky boha naznačujú, že tento kult sa v porovnaní s bežným obetovaním hodnotí oveľa vyššie. Zdôrazňuje sa, že človek musí byť hodný toho, aby boh prijal jeho obeť. Samo nábožensko-kultové nariadenie sa však vôbec neodmieta.
Boh potrebuje jesť, piť, potrebuje vône, ktoré mu poskytuje horiace kadidlo alebo zápach páleného mäsa. Boh musí aj oddychovať, o čom svedčia slová o ustanovení sobotňajšieho sviatku.
Nevedomosť Boha v Biblii
Biblia netvrdí, že boh je vševedúci. Naopak mnohokrát popisuje situácie, v ktorých pán sveta čosi poznáva, snaží sa dozvedieť, overuje a skúma. Vševedúci boh, a nevedel predvídať, ako sa mu to podarí. „I riekol Pán: »Zostúpim, aby som sa presvedčil, či naozaj tak robili, aká je obžaloba, čo došla ku mne, a či nie.
Boh „skúša“ ľudí rôznymi spôsobmi, aby zistil, ako sa budú v danom prípade správať. Vševedúci chcel napríklad vedieť, nakoľko mu je oddaný Abrahám, a rozhodol sa vyskúšať ho: rozkázal mu, aby obetoval svojho syna Izáka. Skúšanie ľudí vystavením pokušeniu a inými prostriedkami, najmä zosielaním všemožných utrpení, je motív, ktorý sa tiahne ako červená niť celou bibliou.
Samozrejme, skúška má zmysel len vtedy, ak nie sú vopred známe jej možné dôsledky. Práve preto, že boh nevie predvídať dôsledky svojho konania, robí často chyby, ktoré neskôr ľutuje. Oľutoval svoj hlavný skutok, ktorý mal rozhodujúci význam pre ľudstvo: to, že ho stvoril. Vševedúci, a dopustil sa chyby! A podľa biblie sa boh dopúšťa chýb počas celého svojho pôsobenia.
Chybu urobil, keď stvoril anjelov - nepredvídal, že medzi nimi sa nájdu hanební rebeli, ktorí povstanú proti nemu a stanú sa zdrojom všetkého zla na zemi i na nebi. Pomýlil sa, keď nechal hada v raji s Adamom a Evou a nepredvídal, že had môže zviesť Evu a prostredníctvom nej aj Adama. Chybu spravil, keď uzavrel zmluvu s ľudom Izraela a predpokladal, že mu bude navždy verný.
Mýli sa syn boží Ježiš Kristus - on je aj otec, pretože v trojici sú všetky tri osoby jedným celkom -, keď sľubuje ľuďom ešte pred dvetisíc rokmi, že „nepominie sa toto pokolenie“ a nastane koniec sveta. Celkom ako obyčajný človek! Veď jednou z vlastností človeka je, že sa mýli.
Starý Zákon: Tieň Budúcej Skutočnosti
Boh ustanovil, že starozmluvný hriešnik sa môže zbaviť viny a hriechu prostredníctvom obetí zvierat. Obetné dary, predpísané Izraelcom, sú podrobne opísané v 3 Moj 1-7. Zvláštna pozornosť sa venovala tomu, ako pri rôznych druhoch obetí naložiť s krvou a ako ju použiť.
Človek, ktorý zhrešil - čím porušil zmluvný vzťah a stanovené pravidlá - mohol v plnej miere obnoviť spoločenstvo s Bohom a ľudstvom tak, že priniesol obetované zviera ako náhradu. Obete, sprevádzané určenými rituálmi, boli prostriedkom, ktorý Boh stanovil na očistenie hriešnika od hriechu a viny.
Starozmluvné obete zvierat boli Bohom určeným prostriedkom, ako sa mohol hriešnik zbaviť hriechu a viny. Obete zmenili pozíciu hriešnika - tomu, kto sa previnil a zaslúžil si smrť, bolo odpustené; jeho zmluvný vzťah s Bohom bol opäť obnovený. Obete zvierat však mali aj prorocký význam. Nijaké zviera totiž nebolo dostačujúcou náhradou v procese zmierenia. Autor listu Židom to vyjadruje takto: "Je predsa nemožné, aby krv býkov a kozlov odstraňovala hriechy." (Žid 10,4)
Krvavá obeta
Obete zvierat teda predpovedali príchod božsko-ľudského Božieho služobníka, ktorý zomrie zástupnou smrťou za hriechy celého sveta. Tie obete zmenili pozíciu hriešnika - tomu, kto sa previnil a zaslúžil si smrť, bolo odpustené; jeho zmluvný vzťah s Bohom bol opäť obnovený.
Ježiš Kristus: Dokonalá Obeta Novej Zmluvy
Jednou z kľúčových tém Novej zmluvy (ak nie priamo kľúčovou témou) je, že Ježiš Kristus zomrel ako obeť za hriechy sveta. Táto pravda je základom celého plánu spasenia. Akákoľvek teológia, ktorá popiera zmierenie krvou Ježiša Krista, popiera v podstate jadro kresťanstva.
"Náhrada" je základným prvkom celého plánu spasenia. Za svoje hriechy sme si totiž zaslúžili smrť. Kristus z lásky k nám, "seba samého vydal za naše hriechy". (Gal 1,4) Zomrel smrťou, ktorú sme si zaslúžili my. Smrť Ježiša Krista za hriešnikov je významnou pravdou, z ktorej vyplýva všetko ostatné. Naša nádej na obnovu, slobodu, odpustenie a večný život v raji sa zakladá na tom, čo Ježiš urobil - dal seba samého za naše hriechy. Bez toho by naša viera nemala zmysel.
Pozemská svätyňa, kde sa Boh rozhodol prebývať so svojím ľudom, bola miestom, kde sa vykonávali obete. Služba vo svätyni sa však nekončila smrťou týchto zvierat. Celý tento obrad bol však len tieňom, symbolom toho, čo Kristus robí pre tento svet. Tak, ako existovala pozemská svätyňa, kňazstvo a služba v starej zmluve, tak je aj nebeská svätyňa, nebeské kňazstvo a nebeská služba v novej zmluve.
Náhradou za nás už nie je obetné zviera, pretože máme bezhriešneho Ježiša; nie krv zvierat, ale krv Kristova; nie svätyňa postavená človekom, ale pravý stánok, "ktorý postavil Pán, a nie človek" (Žid 8,2); nie hriešny, omylný ľudský kňaz, ale Ježiš Kristus je naším veľkňazom slúžiacim za nás.
Ježiš ako Boh a bezhriešny, dokonalý človek zároveň, je jediný, kto mohol premostiť trhlinu medzi ľudstvom a Bohom spôsobenú hriechom. Dôležitou správou novej zmluvy je, že vďaka Ježišovi majú kajúci hriešnici Niekoho, kto ich zastupuje v nebi pred Otcom, Niekoho, kto pre nich získal to, čo oni sami by nikdy nedosiahli - a to dokonalú spravodlivosť, ktorá jediná môže obstáť v Božej prítomnosti.
Kristus plní úlohu nášho Veľkňaza pred Bohom na tom najsvätejšom mieste. To znamená: Ak ma vyznáte pred ľuďmi, i ja vás vyznám pred Bohom a svojimi anjelmi. Budete mojimi svedkami na zemi. Svetu prinesiete moju spásnu milosť. Podobne budem ja vaším zástupcom v nebi. Otec nehľadí na vašu hriešnu povahu, ale vidí vás v rúchu mojej dokonalosti.
Vo chvíli, keď Pán Ježiš zomrel, plán, ktorý Boh pripravil pre záchranu ľudí , sa začína odohrávať v novej rovine. Boh mal vopred pripravený záchranný plán, v ktorom Boží Syn hral veľmi dôležitú úlohu. To všetko malo starozákonnej cirkvi slúžiť ako predobraz služby Ježiša Krista.
Nebeská Svätyňa a Súd
Počas celých ľudských dejín, od pádu prvého človeka do hriechu až dodnes, sú v nebi vedené záznamy o živote ľudí, záznamy o ich myšlienkach, slovách i činoch, veci zjavné i tajné (Kaz 12,13.14; Mat 12,36). Sú to práve záznamy o ľudskej vzbure proti Bohu, ZÁZNAMY HRIECHOV ĽUDÍ, ČO ZNEČISŤUJÚ SVÄTYŇU V NEBI.
Žijeme vo veľkej a dôležitej dobe. Ľudia na svete majú možnosť počuť „večné evanjelium“ (Zj 14,6.7) a v nebi medzitým prebieha posudzovanie ľudí. Boh nevynechá ani jedného jedinca. Do úvahy sa berú myšlienky, slová, činy ľudí, ale rozhodujúce je ich postoj ku Kristovi (Ján 3,16.17). Ak človek uverí a zmení spôsob svojho života, vzťahuje sa na neho Božia milosť, odpustenie.
Krv, ktorá chráni – Skutočný význam Veľkej noci - Adrián Šesták
Sami o sebe sme stratení, nemôžeme sa dostať z priepasti hriechu. Boh nám však posiela svojho Ducha, necháva na svete zaznievať záchranné posolstvo (Mat 24,14) a až Boh ukončí prvú časť súdu, Kristus príde.