Ak Ľud Sa Pokorí: Biblický Význam a Cesta k Spravodlivosti

Spravodlivosť patrí medzi základné hodnoty európskej tradície. Obsahom spravodlivosti je, že každý má dostať to, čo si zaslúži. Každý z nás je na (ne)spravodlivosť veľmi citlivý. Spravodlivosť si vyžaduje rešpektovanie jasných pravidiel, ktoré budú platiť pre každého. Aká spravodlivosť zavládne v Ježišovom kráľovstve?

Poďme sa pozrieť na biblický význam pokory a ako sa prejavuje v kontexte viery a spravodlivosti.

Od Kráľov K Ježišovi Kristovi

Po smrti patriarchu Jakuba a jeho dvanástich synov zaznamenávame v dejinách izraelského národa obdobie sudcov, ktorí viedli a súdili ľud. Chýbalo však centralizovanie moci, chýbala osobnosť, ktorá by zjednocovala celý národ: „V tých dňoch nebolo kráľa v Izraeli. Hoci poznáme viacerých prorokov, ktorí usmerňovali ľud a napomínali ho, keď zišiel z Božej cesty, túžba po kráľovi bola stále prítomná. Ľud prosil aj Gedeona: „Buď naším kráľom, ty aj tvoj syn, aj syn tvojho syna!“ (Sdc 8, 22). Ľud si napokon za kráľa zvolil Šaula (porov. 1 Sam 10, 1).

Na tomto mieste tak môžeme pozorovať počiatky centralizovania moci a vznik monarchického štátneho zriadenia. Významnou osobou v Izraeli bol prorok Samuel, ktorého poznáme ako toho, kto navštevuje Izaiho dom a spomedzi jeho synov má vybrať kráľa (porov. 1 Sam 16, 13). Boh si vyvolil Dávida za kráľa ešte za Šaulovej vlády. Už počas Dávidovho života začal boj o následníctvo trónu. Napokon bol presadený Šalamún a bol pomazaný za kráľa (porov.

Hoci Šalamún upevnil kráľovstvo a vládol ako múdry kráľ, prehrešil sa proti Bohu svojím postojom k modlárstvu a paktovaním s pohanskými ženami (porov. 1 Kr 11, 6 - 9). Môžeme povedať, že doba panovania kráľov bola nestála a premenlivá. Boh určoval nástupcu už za života kráľa. Kým ešte vládol kráľ Šaul, Boh si už vyvolil za kráľa Dávida. Čím je to spôsobené? Jednoducho môžeme povedať, že hriechom. Kráľ sa prehrešil.

Šaul bol zavrhnutý, pretože vyhľadával kompromisy medzi Božou vôľou a požiadavkami ľudí. Dávid bol potrestaný, pretože sa prehrešil nečistotou proti Betsabe (porov. 2 Sam 11, 4) a vraždou proti jej manželovi Uriášovi (porov.

Králi sú si vedomí svojho postavenia, privilégií, bažia po moci, často za každú cenu. Sú však aj prenasledovaní, bití, opovrhovaní. Každý z týchto kráľov sa nejak prehrešil, robil kompromisy, nebol naplno verný Božiemu hlasu. Je to obdobie nechcených kráľov.

Ježiš Kristus - Kráľ Spravodlivosti a Milosrdenstva

Plynule sme prešli k Ježišovi Kristovi - Kráľovi, ktorého príchod ľud očakával, v živote ktorého videli Božie zásahy a že Boh je jednoducho s ním. Po zázračnom rozmnožení chlebov dokonca Ježiša chceli urobiť kráľom (v ľudskom ponímaní) (porov. Jn 6, 15). Spomeňme si len na Piláta, ktorý sa ho vypytuje: „Si židovský kráľ?“ (Jn 18, 33). Kráľ je opäť odmietnutý. No tentoraz to nie je pre jeho slabosť, hriech alebo neplnenie Božej vôle, ale pre hriech ľudí. Žiadali kráľa, a keď kráľ prišiel, nespoznali ho, odmietli ho. Nepochopili, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta.

Sväté písmo pozná spravodlivosť ako celistvé zachovávanie Božích prikázaní. Ospravedlniť človeka znamená oslobodiť ho, prinavrátiť mu právo. Spravodlivý je ten, kto je v práve, kto nejde ani proti Bohu, ani proti človeku. Povzbudzovanie k spravodlivosti v úzko právnickom zmysle slova nestojí v centre záujmu Ježiša z Nazareta.

Ježiš neprišiel ako sociálny alebo kultúrny reformátor alebo ako národný mesiáš. Ježišovo evanjelium prekračuje rasové a národnostné rozdiely, strháva nálepky. Neprišiel súdiť, ale spasiť (porov.
Kristova spravodlivosť je plná milosrdenstva - spomeňme si na pozvanie pre umierajúceho lotra na kríži: „Dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23, 43). Ježišovo kráľovstvo má výrazne paradoxný charakter: poslední budú prvými a prví poslednými (porov. Mt 20, 16), kto by si chcel zachrániť život, stratí ho - kto však stratí svoj život pre Ježiša a pre evanjelium, zachráni si ho (porov. Mk 8, 35), treba hľadať najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a všetko ostatné bude človeku pridané (porov.

Najväčším paradoxom sú jeho blahoslavenstvá, ktoré tvoria základ nového života: šťastie tvorí chudoba, ktorá obohacuje; plač, ktorý utešuje; smäd po spravodlivosti, ktorý napája; potupa, ktorá prináša slávu (porov. Mt 5, 1 - 12). Ježiš pri Poslednej večeri najprv umýva nohy, slúži a vyzýva na konkrétne nasledovanie jeho príkladu (porov. Pred oslavou slúži, aby tvoril spoločenstvo s najposlednejšími. Definície evanjelia o Božom kráľovstve sú mimoriadne dôležité pre vieru. Evanjelium nás pozýva otvoriť sa tvorivej fantázii. Preto môže každý deň v svojej horlivosti kričať: „Tvoje kráľovstvo príde.“ Neexistuje absolútna a úplná receptúra pre Božie kráľovstvo. Na druhej strane je potrebné - a tiež riziko - neprestajne historizovať. Dôležitým faktorom pri porozumení Božej spravodlivosti je otázka nádeje. Realita Božieho kráľovstva si svojou povahou vyžaduje nádej, aby ho mohla zachytiť. Preto keď človek nemá nádej, obsah kráľovstva sa javí ako obyčajný logický rozpor. Dúfam, že je skutočne potrebné pochopiť, čo je kráľovstvo. Takýto antropologický prístup je nevyhnutnou podmienkou na pochopenie Božieho kráľovstva, ale nie je to dostatočné opatrenie.

Láska a Spravodlivosť Podľa Benedikta XVI.

Emeritný pápež Benedikt XVI. nám v encyklike Caritas in veritate pripomína: „Každá spoločnosť si vytvára vlastný systém spravodlivosti. Láska prevyšuje spravodlivosť, pretože milovať znamená dávať, ponúkať ,moje' niekomu inému. Nemôžem darovať druhému z môjho, kým mu najskôr nedám to, čo mu patrí na základe spravodlivosti. Kto miluje druhých slúžiacou láskou, je voči nim predovšetkým spravodlivý. Láska si vyžaduje spravodlivosť. A na inom mieste prepája spravodlivosť s krížom, skrze ktorý dozrievame: „Naša viera musí prejsť skrze pohoršenie kríža, aby sa stala autentickou, skutočne kresťanskou; aby sa stala skalou, na ktorej Ježiš môže vybudovať svoju Cirkev. Účasť na Kristovej vláde sa preveruje konkrétne a jedine v účasti na jeho ponížení, na jeho kríži. Veriť, že Ježiš je Boh, že je Kráľ práve preto, že prišiel až k tomuto bodu, pretože nás miloval až do krajnosti. Ale keďže „nestačí len zamedziť pôsobeniu hanebných zákonov - treba odstrániť aj príčiny“, ako nás upozorňuje sv. Ján Pavol II. v encyklike Evangelium vitae, uvedomujeme si, že treba zreteľne odstraňovať hriech korupcie a environmentálnej necitlivosti, usilovať sa o medzigeneračnú spravodlivosť, prehlbovať svoju zodpovednosť za formuláciu pravidiel, za ich pravdivosť pred Bohom a za ich dopad na život všetkých ľudí celej spoločnosti: máme to vedieť, predvídať, domyslieť - a premodliť. Úsilie o spravodlivosť a premenu sveta teda nie je prejavom nejakého politicky ľavicového zmýšľania, ale základným prvkom evanjelizácie. Lebo hodnoty, ako je ľudská dôstojnosť, bratské spoločenstvo a sloboda, čiže všetky tie dobré plody prírody a našej príčinlivosti, ktoré sme v Pánovom Duchu a podľa jeho príkazu rozširovali po zemi, potom opäť nájdeme, ale očistené od každej nečistoty, ožiarené a premenené, keď Kristus odovzdá Otcovi večné a univerzálne kráľovstvo: kráľovstvo pravdy a života, kráľovstvo svätosti a milosti, kráľovstvo spravodlivosti, lásky a pokoja.

V cirkvi je často vyvyšovaná slabosť a neschopnosť. Často sa na podopretie tohto postoja používa výrok apoštola Pavla: „...a povedal mi: Dosť ti je moja milosť. Lebo moja moc sa dokonáva v slabosti.“ (2Kor 12:9) No práve tento výrok hovorí o potrebe Božej moci. Je zaujímavé, aký odpor je proti vyučovaniu o moci a sile. Vždy sa ozvú protirečivé hlasy, ktoré obviňujú z nedostatku pokory. No práve pochopenie moci a sily je kľúčom k trvalému napredovaniu cirkvi.

Moc a Sila

Medzi mocou a silou je rozdiel. Biblia používa výrazy exúsia (autorita, moc) a dynamis (sila), ktoré sa nie vždy správne prekladajú. Moc je spojená s oprávnením a autoritou, sila je vyjadrená činnosťou, akciou, skutkom. Mieru slobody určuje práve miera moci. Boh je šťastnou a slobodou bytosťou práve preto, že je prameňom každej moci, je úplne neobmedzený, nikto mu nemôže zabrániť v tom, čo chce urobiť. Keby bol Boh vo svojej moci čo i len trochu obmedzený, znamenalo by to, že je tu niekto, kto má moc väčšiu, Boh by už nebol úplne slobodný, nebol by Bohom. Biblia hovorí: Kým je kto premožený, tomu je rabom, čo znamená, že ten, kto disponuje menšou mocou, dostane sa do úlohy služobníka - otroka. K oslobodeniu otroka môže dôjsť iba vtedy, keď mu príde pomoc zvonka, pomoc od toho, kto má ešte väčšiu moc a silu, ako ten, ktorý utláča.

Konštatovali sme, že zdrojom každej sily je Boh. No Boh sa o svoju moc podelil so stvorením. Každému zo stvorení dal úlohy, ktoré majú napĺňať, a spolu s nimi im odovzdal aj právomoci. Aj človek dostal široké právomoci, mal panovať nad zemou, nad všetkým stvorením, ktoré sa nachádza na zemi. Keďže Adam s Evou počúvli satana, právomoci na spravovanie zeme uchopil diabol. Preto diabol, keď pokúšal Ježiša, tvrdil, že mu patria kráľovstvá zeme.

Je nutné zdôrazniť, že diablova právomoc sa viaže iba k zemi, a nie k večnému osudu človeka. Ježiš hovorí, aby sme sa nebáli toho, ktorý má moc zahubiť telo a už viac nemôže, ale toho, kto má moc uvrhnúť do večného ohňa. Rozhodnúť o večnom osude stvorených bytostí je výsadné právo Všemohúceho Boha, nikto mu nemôže v tom zabrániť. Ak je niekto uvrhnutý do pekla, neexistuje žiadna sila, ľudská alebo diabolská, ktorá by to zmenila. Rovnako tak, ak Boh niekoho pozve do svojej prítomnosti, diabol mu v tom nemôže zabrániť. „Ale vám, svojim priateľom, hovorím: Nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo a ktorí potom nemajú viacej čo urobiť. Ale ukážem vám, koho sa máte báť: bojte sa toho, ktorý, keď zabije, má moc uvrhnúť do pekla.

„A žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako taký, ktorý má právo a moc, a nie ako zákonníci.“ (Mk 1:22) Všetci, ktorí pozorovali a počúvali Ježiša Krista, si okamžite všimli rozdiel od všetkých predchádzajúcich učiteľov. Jeho učenie bolo iné práve v tom, že učil ako taký, ktorý má moc.

Aj farizeji boli udivení skutočnosťou, že Ježiš má autoritu nad démonmi, no chceli spochybniť prameň, z ktorého prichádzala jeho sila. Ak by pripustili, že prameň jeho autority je od Boha, museli by Ježiša rešpektovať a stať sa jeho nasledovníkmi, čo by znamenalo priznať, že dlhodobo klamú sami seba aj národ. Preto radšej povedali, že prameňom Ježišovej moci je diabol. „A zákonníci, ktorí boli prišli dolu od Jeruzalema, hovorili, že má Belzebúba a že kniežaťom nad démonmi vyháňa démonov.“ (Mk 3:22) Aj dnes mnohí náboženskí predstavitelia spochybňujú prameň moci, ktorá sa nachádza pri predstaviteľoch charizmaticko-letničného hnutia, Božích mužoch a ženách. Tento postoj je veľmi nebezpečný, lebo Ježiš povedal: „Ale hovorím vám, že z každého prázdneho slova, ktoré povedia ľudia, vydajú počet v deň súdu.“ (Mt 12:36)

Ježiš od samého začiatku svojej služby dokazoval, že Jeho moc je väčšia ako ľudská a dokonca aj ako satanská. Ešte pred svojím oslávením vyháňal démonov a uzdravoval, a túto právomoc odovzdal dokonca aj svojim učeníkom. Najviac však farizejov šokovalo, že Ježiš tvrdil, že má právomoc odpúšťať hriechy. I farizeji jasne rozumeli tomu, že odpustenie hriechov znamená pre človeka záchranu od pekla. Ako sme už vyššie spomenuli, tieto rozhodnutia patria výhradne do Božej právomoci, a preto s odpustením hriechov mali farizeji oveľa väčší problém ako s vyháňaním démonov a s uzdravovaním. Na ich pochybnosti Ježiš povedal nasledovné: „Lebo čože je ľahšie povedať: Odpustené sú ti hriechy, a či povedať: Vstaň a choď? Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má moc na zemi odpúšťať hriechy - vtedy povedal porazenému: Vstaň, vezmi svoje ležisko a iď domov!

Ďalším dôkazom o zvrchovanej autorite Ježiša Krista Nazaretského je to, že sa úplne vydal do rúk temnoty. Keď ho prišli zatknúť, povedal svojim mučiteľom, že vyučoval verejne v chráme a nepoložili na Neho ruky, no teraz prišla chvíľa, kedy sa úplne vydáva do ich rúk a do rúk temnoty. Človek obyčajne hľadá takého súpera, ktorého vie poraziť. Mesiáš vošiel do toho najhoršieho. Nechal sa zlapať, zbičovať, potupiť, podstúpil smrť a zostúpil do podsvetia. „... a vidiac to vopred hovoril o zmŕtvychvstaní Kristovom, že ani nebola zanechaná jeho duša v ríši smrti, ani jeho telo že nevidelo porušenia.“ (Sk 2:31) Tým, že sa Ježiš vydal úplne do rúk najsilnejších satanských síl, dokázal, že Jeho moc je väčšia a zvrchovaná. Šeol (podsvetie) nevedelo udržať Ježiša vo svojich útrobách, vyšiel odtiaľ, mŕtve telo vstalo a žiadna sila nemohla zabrániť tomu, aby Ježiš vystúpal hore k Otcovi.

Podiel na Ježišovej Moci

„... „Ale všetkým, ktorí ho prijali, dal právo a moc stať sa deťmi Božími, tým, ktorí veria v jeho meno.“ (Jn 1:12) Človek môže mať podiel na Ježišovej zvrchovanej moci skrze vieru. Na základe viery a osobného odovzdania sa Ježišovi ako Pánovi a Spasiteľovi dôjde k tomu, že moc vzkriesenia, ktorá vyniesla Ježiša z hrobu, je umiestnená do srdca veriaceho. Ďalším krokom k prevzatiu moci je prijatie Svätého Ducha. Po svojom zmŕtvychvstaní dal Ježiš inštrukcie učeníkom, aby očakávali na Ducha Svätého a prijali Jeho moc. Rád by som položil dôraz na slovko prijať. Ťažko je možné prijať moc, keď v cirkvi vládne teológia, ktorá moc Svätého Ducha považuje za nepotrebnú. Treba zboriť tieto výšiny, ktoré vyvolávajú pochybnosti, upodozrievania a odstup od Svätého Ducha a sily. Bez sily nie je akcia. Bez sily nie je svedecký život, nie je kázanie evanjelia, nie je oslobodenie, nie je napredovanie.

Ježiš povedal niečo veľmi zvláštne a to: „Daná mi je každá moc.“ Veľa veriacich si myslí, že ide iba o moc spirituálnu. No Ježiš neobmedzil svoj výrok iba na spirituálnu moc, ale povedal každú, t. z. politickú aj hospodársku. Často počuť námietky voči prosperite, ale prevzatie moci musí vypôsobiť prosperitu, lebo Nebeské kráľovstvo je v plnej miere prosperujúce. Nie je tam ani na chvíľu nedostatok ničoho potrebného. Ak by sa stalo, že by niekedy v nebi niečo chýbalo, už by to nebolo nebo, znamenalo by to, že v oblasti hospodárskej tam nie je úplná moc. Ježišovi je odovzdaná tiež politická moc, lebo je najvyšším Kráľom. Napríklad Jeho druhý príchod bude znamenať skoncovanie s antikristom, ktorý bude najvyšším politickým vodcom. Kráľovstvá a politické štruktúry však budú úplne zrušené až na konci tisícročného Kráľovstva.

„... potom koniec, keď oddá kráľovstvo Bohu a Otcovi, keď zruší každé kniežatstvo a každú vrchnosť a moc. Lebo on musí kraľovať, dokiaľ mu nepoloží všetkých nepriateľov pod jeho nohy.“ (1Kor 15:24-25) To je dôvodom, prečo obdobie cirkvi bolo vždy poznačené prenasledovaním a útlakom veriacich zo strany politických predstaviteľov a kráľov. Aj v súčasnej dobe trpia státisíce veriacich pod útlakom režimov v Číne alebo v Sudáne. Na príklade politických režimov je vidno, že okrem spirituálnej moci je treba aj sila, ktorá je vyjadrená množstvom veriacich.

Spirituálna moc, ktorú sme prijali od Ježiša, sa v prvom rade musí prejaviť v tom, že človek vie zvíťaziť nad hriechom a nad starou prirodzenosťou. Človek, ktorému svedčíme, si často nevie predstaviť, že je možné vyslobodiť sa z otroctva určitých hriechov ako je cudzoložstvo alebo drogy, lebo nemá predstavu o tom, akú silu, posvätenie vie sprostredkovať v živote veriacich Svätý Duch. Taktiež ukrižovanie starého človeka, s jeho negatívnymi náladami a reakciami, nie je záležitosťou sily psychiky, ale sily Svätého Ducha. Najštandardnejším spôsobom sú slová. Kázanie, modlitba, vyznávanie, prikazovanie, zväzovanie a rozväzovanie. Biblia hovorí, že evanjelium je Božou mocou na spasenie t. z., že pri kázaní slova nejde iba o myšlienky, ale aj o sprostredkovanie sily, moci, ktorá vie spasiť človeka. Keď Filip prišiel do Samárie zmenil mesto skrze kázanie. Postavil sa na verejnosť a oznamoval slávne evanjelium Ježiša Krista, výsledok bol ohromujúci. Ľudia boli uzdravovaní, vychádzali démoni a miestny šaman Šimon zostal nezamestnaný. Dal by Boh, aby sme s rovnakou mocou a výsledkami oznamovali evanjelium my vo svojich mestách.

Vyháňanie démonov sa deje taktiež verbálne, keď je démon prinútený opustiť človeka silou, ktorá bola uvoľnená cez slovný príkaz v mene Ježiša. „Alebo ako môže niekto vojsť do domu silného a zlúpiť jeho náradie, keby prv nepoviazal toho silného? Len potom olúpi jeho dom.“ (Mt 12:29) Aj z uvedeného textu jasne vyplýva, že dosiahnutie výsledkov nie je možné bez oslobodenia prinucujúcou silou, nie je možné oslobodiť ľudí, ktorí sú držaní v putách siláka bez toho, aby bol silák spútaný väčšou mocou. Tu je reč o padlých anjeloch, ktorí sú nad jednotlivými regiónmi a národmi. Týchto nevieme vyhnať, ale vieme ich Božou silou spútať, paralyzovať a zbaviť ich akcieschopnosti.

Je jasné, že bez prijatia moci sa ľudský život nemôže zmeniť, a ak, tak iba k horšiemu.

Pokora: Cesta k Bohu a Protiváha Pýchy

Vatikán 23. mája (VaticanNews) - V poslednej katechéze cyklu o nerestiach a čnostiach pápež v stredu 22. mája hovoril o pokore, „veľkej protivníčke“ pýchy. Na Námestí sv. Petra sa pápež František zameral na dôležitosť pokory v kresťanskom živote.

Pýcha vs. Pokora

Na záver tohto cyklu katechéz sa ešte pozastavíme pri čnosti, ktorá nie je súčasťou siedmich základných (kardinálnych) a božských (teologálnych) čností, ale stojí v základoch kresťanského života: je to čnosť pokory. Je veľkou protivníčkou najsmrteľnejšej z nerestí, a to pýchy. Pýcha je nezriadená láska k vlastnej výnimočnosti a to jednak k vlastnému telu a jednak k dokonalosti vlastnej mysle. Pýcha je aj nedovolená rozkoš, ktorú dosahujeme tým, že odmietame uznať podriadenosť k autorite. Egoizmus je prevtelená pýcha. Zvýrazňuje svoju dôležitosť a stáva sa svetom pre seba samého. Pred každým padnutím do hriechu, nájdeš ako prvú pýchu.

Pýcha sa prejavuje rôznymi formami. Pýchu poznáme vo forme ateizmu, čo je popretie našej závislosti na Bohu, našom Stvoriteľovi. Pýchu poznáme v podobe intelektuálnej namyslenosti, kedy si človek myslí, že môže do všetkého rozprávať, pričom vlastný názor považuje za najprínosnejší a akúsi konečnú pravdu. Spoločnou črtou pyšných ľudí je ich priam až neuveriteľná nedotknuteľnosť. Pýcha je aj povrchnosť, kedy posudzujeme druhých na základe oblečenia, prízvuku a veľkosti bankového účtu. Pýchou je aj snobstvo, teda akýsi pocit nadradenosti voči druhým. Tento druh ľudí zvykne na adresu druhých hovoriť : «nemajú náš sociálny status ».

Hnacou silou pýchy je povýšenosť, ktorá pestuje v človeku neustálu túžbu po získaní honorov, pozícií a vzdávaní neustálej úcty, uznania a to aj nad rámec vlastných schopností.

Biblické Varovania Pred Pýchou

  • Pýcha je ohavnosť pre Hospodina (Príslovia 16,5).
  • Pýcha predchádza pád (Príslovia 16,18).
  • Boh sa stavia proti pyšným (1. Petra 5,5).

Dôsledky Pýchy

Pýcha spôsobila pád satana a tretiny anjelov z neba. Pre nás ľudí je jediným účinným liekom na samovelebenie to, že sa budeme samoponižovať. "Veru, hovorím vám: Kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň.“ (Mk 10,15)
Pre hriech popularity sa Ježiš nechal vystrieť na drevo kríža a počúval výsmech na adresu svojho údajného Božstva. Pre hriech snobstva sa nechal ukrižovať v spoločnosti zlodejov. Pre hriech bohatstva nemal Ježiš ani vlastný hrob. Pre hriech tela sa nechal strýzniť. Pre hriech túžby po vplyvných priateľoch, ho zapreli aj najbližší apoštoli a nepriznali sa k nemu ani tí, čo ich uzdravoval. Pre hriech túžby po moci sa stal slabým a opusteným. Pre tých, ktorí v živote odmietnu Boha a vieru, Ježiša opúšťa aj Boh otec na kríži, kedy vyslovuje najbolestivejšie slová svojho pozemského života “Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?” (Mt 27,46).

Ekonomická hodnota ľudského tela z pohľadu vyťaženia z neho chemických prvkov a látok je menej ako 2 doláre. Duchovne je však človek hodný viac ako celý vesmír. Je pomerne jednoduché porozumieť tomu, prečo Boh odporuje pyšným. V človeku, ktorý si totiž myslí, že všetkému rozumie, nezostáva žiaden priestor pre uvedomenie si, že niečomu nerozumie. V takomto prípade nie je priestor ani pre Božie napomenutie, Božie slovo a akceptovanie učiteľského úradu jeho Svätej Cirkvi. Ak je duša naplnená vlastným egom, nie je v nej priestor pre Boha. Človek žije pod vlastným dojmom, že jeho práca má pre okolie oveľa väčší prínos, ako v skutočnosti má. Jediné, čo človek musí pre potlačenie pýchy urobiť, je vytvoriť vo svojom vnútri vákuum, považovať sa za nič. V tej chvíli zaplní takto vyprázdnenú dušu náš Pán jeho silou a pravdou. Čím si menej o sebe myslíme, tým viac dobra budeme konať. Tí, ktorí sa umenšia až na nulu, vytvoria priestor pre nekonečno. Naopak tí, čo o sebe pyšne zmýšľajú a považujú seba samého za nekonečno, Boh ich ponechá s ich ničotou.

Najrýchlejšou cestou ako zo seba urobiť bôžika, je vzdialiť sa od Božej Cirkvi, ako prameňa Božích milostí potrebných pre spásu človeka. V tej chvíli sa pre Teba svätí zostanú “hlupákmi”, martýri « fanatikmi”, náboženstvo je pre “hlupákov”, spoveď je “výplod kňazov”, Eucharistia je “pohanským prežitkom”, nebo je “detinským výmyslom” a Pravda sa stane “klamom”.

Pokora ako Cesta k Bohu

Zatiaľ čo pýcha a povýšeneckosť nafukujú ľudské srdce a spôsobujú, že sa javíme ako niečo viac, než sme, pokora všetko vracia do správneho rozmeru: sme úžasné, avšak obmedzené stvorenia s kvalitami aj chybami. Biblia nám od začiatku pripomína, že sme prach a na prach sa obrátime (porov. Gn 3, 19), slovo „pokorný“ v skutočnosti pochádza zo slova humus, čiže zem. A predsa, v ľudskom srdci často vznikajú ilúzie o všemohúcnosti, ktoré sú tak nebezpečné! Pre to, aby sme sa oslobodili od pýchy, by stačilo veľmi málo, stačilo by rozjímať nad hviezdnou oblohou, aby sme znovu našli správnu mieru, ako hovorí žalm: „Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, na mesiac a na hviezdy, ktoré si stvoril, čože je človek, že naň pamätáš a syn človeka, že sa ho ujímaš?“ (8, 4 - 5).

Biblické Princípy Pokory