V Novom zákone sa často stretávame s príbehmi, kde farizeji žiadajú od Ježiša znamenia, aby overili jeho autoritu. Tieto žiadosti však Ježiš často odmieta, zdôrazňujúc, že skutočné znamenia sú prítomné v jeho skutkoch a učení.
V dnešnom evanjeliu počúvame, ako sa farizeji začali hádať s Ježišom a žiadali od neho znamenie z neba. Chcú od Ježiša potvrdenie, že jeho autorita pochádza od Boha. Ježiš však odmieta vyhovieť ich požiadavke. Nedostanú znamenie podľa podmienok, ktoré si kladú. Veľavravná je v tomto ohľade poznámka, ktorú tu uvádza evanjelista Marek: robili to preto, aby Ježiša pokúšali.
Iróniou je, že celý Ježišov život je jedným veľkým znamením, znamením Božej láskyplnej prítomnosti medzi ľuďmi. Chudobní a obyčajní ľudia to vidia jasne. Len vodcovia ľudu - v dnešnom prípade farizeji - sú v tomto ohľade veľmi nechápaví.
Na jednej strane nemôžu poprieť zázraky, ktoré sa stali pred očami ľudu - aj pred ich vlastnými očami. No na druhej strane nechcú uznať Boží prst a Božiu moc v konaní Ježiša. Nechcú prijať to, čo prijímajú iní - že Ježiš celým svojím prejavom, teda slovami i skutkami, je znamením.
Aj my si musíme uvedomiť svoju vlastnú slepotu a neschopnosť vidieť „znamenia“ Božej lásky v našom každodennom živote. Možno sa aj my v niečom podobáme farizejom - očakávame alebo aj žiadame, aby Boh konal podľa našich očakávaní a kritérií. Boh však je úplne iný; má svoje vlastné cesty, ktoré nie vždy chápeme.
V predchádzajúcom úryvku evanjelia Ježiš nasýtil 4 000 ľudí siedmimi chlebmi a niekoľkými rybami. Znamení, čiže zázrakov je tu veľa, ale farizeji ich nevidia, pretože nechcú vidieť.
Znamenia, ktoré robí Ježiš, svedčia o tom, že ho poslal Otec. Vyzývajú veriť v neho. Tým, čo sa na neho obracajú s vierou, udeľuje, o čo prosia. A tak zázraky posilňujú vieru v toho, ktorý koná skutky svojho Otca: dosvedčujú, že je Boží Syn. Ale môžu byť aj príležitosťou na pohoršenie. Nemajú za cieľ ukájať zvedavosť a túžby po čaroch.
Keď Ježiš oslobodil niektorých ľudí od pozemského zla, akým je hlad, nespravodlivosť, choroba a smrť, vykonal mesiášske znamenia. Zmŕtvychvstalý Pán obnovuje toto poslanie (Mk 16,17-18) a potvrdzuje ho znameniami, ktoré Cirkev koná, vzývajúc jeho meno.
V Ježišovi Boh prejavuje ako definitívne znamenie svoje milosrdenstvo. Boh nám nemôže dať iné znamenie, ako je znamenie jeho milosrdenstva a jeho lásky: úsilie hľadať iné znamenia je úplne zbytočné. Ba čo viac, ak toto znamenie pochopíme a prijmeme, sme povolaní, aby sme sa sami stali znamením tohto milosrdenstva, viditeľným a čitateľným znamením.
Sme povolaní, aby sme ho nasledovali. Jeho, nie predstavy, ktoré sme si o ňom vytvorili! Cirkev sama, ako spoločenstvo učeníkov, je znamením toho všetkého. Cirkev, ktorá nasleduje skôr svoje vlastné predstavy o Učiteľovi, ako samého Učiteľa je odsúdená na to, aby sa stala nečitateľným a zavádzajúcim znamením.
Ako taká bude schopná produkovať iba "zlé pokolenie", čiže pokolenie mužov a žien, neschopných čítať znamenia Jeho prítomnosti, a ako následok neschopných stať sa znameniami. Ježiš hovorí o "tomto" pokolení dnes a je len na nás, ako sa rozhodneme.
Nikodém a Ježiš
Stretnutie Nikodéma s Ježišom v noci je dôležitým momentom, ktorý poukazuje na hľadanie viery a pravdy. Nikodém, farizej a popredný muž u Židov, prichádza k Ježišovi s otázkami a túžbou po hlbšom poznaní.
Nikodém prichádza k Ježišovi ako človek znalý Zákona, ktorý túži ešte viac patriť Bohu. Okrem toho nám evanjelista hovorí, že bol „popredný muž u Židov“. Dá sa povedať, že Nikodém sa stáva zástupcom alebo hovorcom časti židovského národa, ktorá sa usilovala s otvorenosťou skúmať pravdu o Ježišovi Kristovi na základe Písma. Potvrdzujú to jeho prvé slová, ktoré formuluje v množnom čísle: „Rabbi, vieme, že si prišiel od Boha…“
Napriek odvážnemu tvrdeniu „vieme“, cítiť z jeho vyjadrenia, že ešte stále hľadá. Zdá sa, že o tom svedčí aj skutočnosť, že za Ježišom prichádza „v noci“ - detail, ktorý je spolu s „tmou“ v evanjeliu častým symbolom nepochopenia, alebo až neviery. Noc je ale aj priestorom, v ktorom možno pokojne študovať Písmo - tak znie začiatok prvého Žalmu: „Blažený človek, čo …v zákone Pánovom má záľubu a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou“ (Ž 1,1-2).
Ježiš vedel, kam Nikodém mieri svojím výrokom - veď poznal aj jeho srdce a zmýšľanie- preto mu v odpovedi ukazuje cestu, ktorú hľadá: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí zhora, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo“.
Nikodém dosiaľ hľadal len prirodzenou cestou, cestou vlastného úsilia podľa prikázaní Zákona - Ježiš mu v dialógu otvára a približuje cestu nadprirodzenú, cestu daru a milosti. Znovuzrodenie „z vody a z Ducha“ značí vstup do novej skutočnosti, ktorá spočíva na Božej iniciatíve.
Ježiš vychádza zo starozákonnej skúsenosti izraelského ľudu pri putovaní púšťou po vyjdení z Egypta. Ľud, sužovaný vlastnou hriešnosťou a neverou voči Bohu, dostal vtedy znamenie medeného hada. Mojžiš ho vyvesil na žrď a každý, kto sa naň pozrel, bol zachránený - zostal nažive (porov. Nm 21,8-9). Vyvýšený Syn človeka na kríži sa stane podobne znamením záchrany a života.
Božia Láska
Hneď nato evanjelista zjavuje aj motív: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“. Božia zachraňujúca láska je základným motívom spásy. Veď „Boh je láska“ (1Jn 4,8).
Stretnutie Nikodéma s Ježišom končí otvorené - nevieme, ako Nikodém prijal Ježišove slová. Objaví sa však ešte dva krát v Ježišovom príbehu. V 7. kapitole sa v kruhu veľkňazov a farizejov postaví na Ježišovu obranu so slovami: „Odsúdi náš zákon človeka prv, ako by ho vypočul a zistil, čo urobil?“. Tam sa už neodvoláva na znamenia, ale na Ježišovo slovo.
Posledný krát vystúpi z tieňa po ukrižovaní, keď spolu s Jozefom z Arimatey preukáže Ježišovmu telu úctu pri jeho pohrebe. Množstvo voňavých olejov, ktoré so sebou vtedy prináša, ukazuje, že Ježiša už rozpoznal ako skutočného kráľa. Svoju vieru v tej chvíli vyznáva bez slov - v skutkoch.
Pozorné a vnímavé čítanie úryvku nám priblížilo postavu Nikodéma v dynamike jeho dialógu s Ježišom. Teraz sa zamyslime nad tým, aké posolstvo nám ponúka ich stretnutie pre náš dnešný život. Veď celý dialóg medzi Ježišom a Nikodémom je „katechézou o skutočných dimenziách kresťanskej viery“.
Nie je zriedkavosťou stretnúť sa s povzdychnutím typu: „Ach, keby mi Boh dal milosť byť svedkom zázraku - určite by to posilnilo moju vieru...“ Sú takí, čo prežívajú svoju vieru len v honbe za mimoriadnymi udalosťami. Zaiste, mocné činy konané v Ježišovom mene zjavujú Božiu moc, ale samé osebe ešte nedávajú vieru.
Nikodém, vedený nesmelou vierou, prichádza k Ježišovi. Vládne ešte noc - vonku i v jeho vnútri - ale práve ona sa stáva príležitosťou na jeho vnímavé počúvanie Ježišových slov. Vo vzájomnom dialógu sa usiluje poznať lepšie, kto je Ježiš. A hoci po stretnutí sa ponára do ticha, nie je to kapitulácia pred tajomstvom, ktoré ho presahuje, ale skôr postoj Márie, Ježišovej matky, ktorá tiež „zachovávala všetky slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2,19.51).
V Nikodémovom srdci Ježišovo slovo pôsobí a premieňa ho, o čom neskôr svedčí jeho svedectvo. Najprv sa verejne postaví na obranu Učiteľa pred farizejmi, keď ich pozýva vypočuť si jeho slová (porov. Jn 7,51) - a tým dáva najavo, že jeho viera už nestojí na znameniach, ale na Ježišovom slove, ktoré ponúka správny kľúč k chápaniu znamení.
Skúška a noc viery, ktoré i dnešný človek zažíva, nie sú dôvodom na rezignáciu - ale sú pozvánkou do Kristovej prítomnosti. Nikodém, tak ako i Mária, sestra Marty a Lazára, ktorá „si sadla Pánovi k nohám a počúvala jeho slovo“ (Lk 10,39), nás učia, že vo viere možno rásť len v osobnom stretnutí s Kristom, cez načúvanie jeho slovu.
Možno človek nedostáva hneď jasné odpovede na všetky svoje otázky. No Ježišovo slovo má moc pôsobiť v srdci a upriamovať ho na cestu svetla a pokoja (porov. Lk 1,79). Preto je v živote kresťana bytostne dôležité čítanie a počúvanie Sv. Písma, zvlášť evanjelií, ktoré zjavujú tvár Krista.
Vzťah viery k životu osvetľuje Ježiš v rozhovore s Nikodémom prostredníctvom znovuzrodenia zhora, z vody a Ducha (porov. Jn 3,5). Tak ako si nikto nemôže dať život sám, aj večný život možno iba prijať ako dar. Viera je kladnou odpoveďou na Božiu ponuku tohto života; vlastne značí samotné prijatie života. Sviatosť krstu, ktorú možno rozpoznať v pozadí Ježišových slov, sa udeľuje práve v spojení s vierou.
V krste sa človek otvára pre životodarné pôsobenie Ducha, podobne ako plachetnica, ktorá rozvíja svoje plachty, aby sa do nich oprel vietor a viedol ju vpred.
Jedinečnosť Ježiša Krista
Praví kresťania veria, že Ježiš je jediný Boží Syn, ktorý prišiel v ľudskom tele. Nová zmluva učí o plnej jednote božskej a ľudskej podstaty Krista. Nicejské učenie (325) vyhlásilo jednotu viery všetkých pravých kresťanov, že Kristus bol plne Bohom aj človekom v jednej osobe.
Pán Ježiš žil život plný zázrakov a mal nadprirodzenú moc od počatia až po vstúpenie. Proroci to predpovedali o Ňom storočia pred Jeho narodením. Stará zmluva predpovedala, že Kristus zomrie pre naše hriechy (Ž 22; Iz 53; Dan 9:26; Zach 12:10) a vstane z mŕtvych. (Ž 16:10) Všetky tieto nadprirodzené predpovede sa výnimočne splnili v Ježišovi Kristovi.
Kristus bol nielen nadprirodzene predpovedaný, ale bol aj zázračne počatý. Matúš pri ozname o Jeho panenskom počatí poukazuje na Izaiášovo proroctvo (Iz 7:14). Lukáš, lekár, zaznamenáva tento zázračný počiatok ľudského života (L 1); Pavel sa o tom zmieňuje v Liste Galatským (4:4).
Od prvého zázraku v Káne Galilejskej (J 2:11) bola služba Pána Ježiša poznamenaná zázrakmi (J 3:2; Sk 2:22). Pán Ježiš premenil vodu na víno (J 2), chodil po vode (Mt 14:25), rozmnožil chlieb (J 6:11), otvoril oči slepému (J 9:7), uzdravil porazeného (Mk 2:3), vyháňal démonov (Mk 3:10), uzdravoval všetky choroby (Mt 9:35) vrátane malomocenstva (Mk 1:40-42) a pri viacerých príležitostiach kriesil i mŕtvych (Mk 5:35-43, L 7:11-15, J 11:43-44).
Aj udalosti pri smrti Pána Ježiša boli zázračné. Bola to tma od poludnia až do tretej hodiny poobede (Mk 15:33) a zemetrasenie, ktoré otváralo hroby a roztrhlo chrámovú oponu. (Mt 27:51-54) Zázrakom, ktorý korunoval zemské pôsobenie Pána Ježiša, bolo zmŕtvychvstanie.
Ježiš sám raz vyzval tých, čo na Neho žalovali: „Kto z vás usvedčí ma z hriechu?“ (J 8:46) Nikto však nebol schopný obviniť Ho. To bol prípad, keď bezchybný Ježišov charakter dával dvojité svedectvo pre pravdu Jeho vyhlásenia.
Jednou z výnimočných čŕt Pána Ježiša bolo, že spájal v sebe charakteristiky, čo bolo nemožné u akéhokoľvek iného človeka. Bol dokonalým príkladom ľudskosti až do tej miery, že učeníkom umýval nohy. (J 15) Predsa však urobil smelé vyhlásenia o svojom božstve, ako: „Ja a Otec jedno sme“ (J 10:30) a „Prv, ako bol Abrahám, ja som.“ (J 8:58, porovnaj 2. M 3:14)
Pán Ježiš sám vyhlasoval, že korene Jeho učenia, sú v Starej zmluve. (Mt 5:17-18) Odsudzoval nezmyselnosť tradícií a nesprávne vysvetľovanie Starého zákona (Mt 5:21 a ďalšie verše, 15:3-5) Aj keď podstata toho, čo učil, nebola nová, forma a spôsob, akým učil, boli výnimočné.
Pán Ježiš tvrdil, že Mojžišove slová sú slovami Pána Boha. Kristovo zjavenie je slávnejšie ako Mojžišovo. Mojžiš je najväčší medzi prorokmi Starej zmluvy, ale Pán Ježiš je viac ako prorok. Zatiaľ čo Mojžiš slúžil Bohu, Ježiš bol vyhlásený za Božieho Syna s právom vládnuť všetkým sluhom.
Mojžiš nikdy nevyhlásil, že je Bohom a nikdy neurobil nič viac, len plnil úlohu proroka. Pán Ježiš však vyhlásil, že je Bohom a predpovedal svoje vlastné vzkriesenie na potvrdenie toho.
Ježiš je dokonalejší prorok ako Mojžiš. Kristovo zjavenie stavia na Mojžišovom základe a rieši problém, s ktorým nás zákon oboznamuje.
Kristus ponúka lepšiu cestu spasenia. Boh Biblie na rozdiel od boha islamu prišiel k nám tak, že poslal na zem svojho Syna, aby zomrel za naše hriechy. Kristus nám všetkým zaistil, že sa môžeme dostať do neba skrze Jeho smrť, „Pretože aj Kristus umrel raz za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby vás priviedol k Bohu.“ (1. Pt 3:18)
Pán Ježiš povedal: „Miluj svojho blížneho ako seba samého.“ Definoval blížneho ako toho, kto potrebuje pomoc. Ján povedal: „Ale ak niekto má pozemský majetok a vidí brata núdzu trieť a zavrie si pred ním srdce, ako môže byť v ňom láska Božia?“ (1. J 3:17)
Ježiš Kristus učí teistický svetonázor. Na rozdiel od toho srdcom hinduizmu je panteizmus, uvedomenie si vlastnej božskosti.
Ježiš bol dokonalým príkladom trpezlivosti, láskavosti a zľutovania. Bolo Mu ľúto zástupov, až plakal nad Jeruzalemom. Dokonale prejavil najvyššiu čestnosť.
Výnimočný bol aj spôsob, akým Pán Ježiš učil. Židovskí intelektuáli priznávali, že „nikdy človek nehovoril tak, ako hovorí tento.“ (J 7:46) Keďže učil v podobenstvách, tlačili sa na Neho zástupy. V chráme prekvapil rabínov ešte ako chlapec. Ježiš Kristus je výnimočný v každom ohľade.
Veriaci v Ježiša Krista nachádzajú v ňom nielen duchovného vodcu, ale aj osobný príklad a zdroj nádeje pre svoj život.
Ježiš uzdravuje slepého.
Je dôležité poznamenať, že určenie znamenia zverokruhu pre Ježiša nie je súčasťou tradičného kresťanského učenia. Znamenia zverokruhu súvisia s astrológiou, ktorá nie je súčasťou kresťanskej viery. Avšak, ak by sme sa na to pozreli čisto z hľadiska dátumu narodenia, tradične sa uvádza 25. december, čo by znamenalo, že Ježiš by bol Kozorožec.
V každom prípade, dôležitejšie ako hľadať Ježišovo znamenie zverokruhu je nasledovať jeho učenie a príklad lásky, milosrdenstva a obetavosti.