Prinášame vám komplexný pohľad na postavu Ježiša Krista, opierajúc sa o biblické texty a koránske odkazy. Cieľom je priblížiť jeho postavu a poslanie z rôznych uhlov pohľadu.
Začiatok každej veci a činnosti do veľkej miery určuje, aká tá vec bude. Takisto ako základ vždy určí tvar budovy. Keď chceme lepšie pochopiť Ježišovo verejné pôsobenie, je dôležité, aby sme sa pozreli na jeho začiatok, na ktorom sa bude všetko ďalšie stavať. Tým začiatkom je Ježišov krst. Kľúčovú úlohu má pri ňom Ján Krstiteľ a aj prostredie Jordánu nie je náhodné. Rieka Jordán bola vždy hranicou niečoho nového.
Najdôležitejšou postavou je však sám Ježiš, Syn a Boží sluha zároveň. Na neho sa upriamuje pozornosť, pretože v krste sa stal solidárny s nami hriešnikmi a z hriechu nás ide vykúpiť. Krst tak vystihuje v skratke nasmerovanie ďalšieho pôsobenia Ježiša. Práve preto sa tu zjavuje láska Otca k nemu. Je ňou Duch Svätý, ktorý zostúpil na Ježiša pri krste.
V tomto texte vystupuje Ježiš prvý krát ako dospelý. Je to ten Ježiš, ktorého poznáme z rozprávania o jeho narodení (Mt 1-2). Stretnutia s Jánom Krstiteľom je zasadené do rámca Jánovej aktivity pri Jordáne (Mt 3,1-12), keď vyzýval na pokánie, „lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (3,2). Ľudia prichádzali a vyjadrovali pokánie vyznávaním hriechov a vonkajším úkonom krstu v rieke (3,6). Stretnutie je prvým verejným predstavením Ježiša. Je to prechod medzi tichou prípravou v Nazarete a jeho vystúpením na scénu a naplnením prísľubov.
Ježišov príchod predpovedal Ján: „Ja vás krstím vodou na pokánie, ale ten, čo príde po mne, je mocnejší, ako som ja“ (3, 11). Dôvod Ježišovej prítomnosti je daný stručne: „aby sa mu dal pokrstiť“ (3, 13b). Táto stručnosť si žiada vysvetlenie, prečo musel byť Ježiš pokrstený. Isté vysvetlenie sa v Ježišových slovách, že chce splniť všetko, čo je spravodlivé. Samotný akt krstu sa nespomína, pozornosť sa úplne sústredí na následné udalosti po Ježišovom vystúpení z vody; totiž na videnie (3, 16) a hlas z neba (3, 17): Boh má posledné slovo.
Kontakt s Jánom Krstiteľom umožňuje Ježišovi začať jeho vlastné pôsobenie. Úvodné slová „vtedy prišiel Ježiš“ označujú Ježišovo verejné predstavenie. Podobnými slovami bol uvedený príchod Jána Krstiteľa: „V tých dňoch vystúpil Ján Krstiteľ“ (3, 1). V oboch prípadoch je daný časový údaj („vtedy“ a „v tých dňoch“), príchod a meno osoby (Ježiš a Ján Krstiteľ). Príchod Jána aj Ježiša je významnou chvíľou, ktorá navodzuje stretnutie s Bohom. Tak ako prichádzajú Ježiš a Ján, tak prichádzal aj Boh v Starom zákone, aby sa stretol s ľuďmi napr. na Sinaji v Knihe Exodus: „A Pán opäť hovoril Mojžišovi: "Hľa, ja prídem k tebe v hustom mraku, aby ľud počul, keď sa s tebou rozprávam, a aby ti veril naveky."“ (Ex 19, 9).
Vystúpením sa Ježiš dáva verejne poznať a prvý krát v evanjeliu aktívne koná a hovorí: pri jeho narodení konali a hovorili pri ňom iní (Mt 1-2), teraz koná a hovorí on sám. Ježišov krst sa udeje na mieste, kde je on sám ešte neznámy: postavy na scéne sú z Jeruzalema, Judey a z oblasti Jordánu: „prichádzal k nemu Jeruzalem a celá Judea i celé okolie Jordánu“ (3,5), kým z Galiley je iba on sám. Dôvod Ježišovho príchodu je uvedený slovami: „aby sa mu dal pokrstiť“ (v. 13b).
Nevieme akým spôsobom Ježiš vyjadril svoj úmysel byť pokrstený (či aj slovami, alebo iba svojou prítomnosťou), alebo ako sa Ján dozvedel o tomto úmysle. Takisto text výslovne nehovorí, prečo Ján Krstiteľ odporuje. V jeho slovách je vyjadrený silný kontrast medzi Ježišom a ním samým, jasne vyjadrujúc, aké by malo byť ich poradie a úlohy: „Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?“ (v. 14b). Z Jánových slov vyplýva úcta k Ježišovi a zároveň vedomie, že Ježiš je ten, ktorého cestu pripravoval: „To o ňom povedal prorok Izaiáš: „Hlas volajúceho na púšti: Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“ (3, 3).
Jánove váhanie pokrstiť Ježiša je pochopiteľné, ak uvážime jeho skoršie kázanie vyjadrené slovami: „ja vás krstím vodou na pokánie, ale ten, čo príde po mne, je mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden nosiť mu obuv. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom“ (3, 11). Ak v Ježišovi spoznal toho, koho ohlasoval a sám nie je hoden nosiť mu obuv, je logické, že váhal pokrstiť ho.
Ježiš prvý krát v evanjeliu Matúša prehovoril. Je to mnohovravná reč: Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé. Ježiš hovorí z pozície vyššieho a Jánovi prikazuje: „Len to nechaj!“. Seba a Jána stavia na jednu úroveň, keď opisuje ich spoločnú úlohu: obaja spolu majú splniť „čo je spravodlivé“. Spravodlivosť je kľúčovým pojmom v Matúšovom evanjeliu a je cieľom bytia učeníkom: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše“ (6, 33).
Ak sa v Matúšovi spravodlivosť vzťahuje k ľuďom, označuje morálne správanie v zhode s Otcovou vôľou (Mt 5,10.20; 6,1). V Ježišovej reči označuje spravodlivosť spásnu Božiu aktivitu (5,6; 6,33), ktorú Ježiš spoznal a teraz sa jej podriaďuje. Tak ako sa naplní proroctvo Izaiáša pri Otcovom hlase z neba: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie!“, tak sa aj „naplnenie každej spravodlivosti“ viaže na naplnenie proroctva. Neskôr Ježiš vo svojom kázaní spája Jánov príchod so spravodlivosťou: „Lebo k vám prišiel Ján cestou spravodlivosti“ (Mt 21, 32).
V tomto momente Ján dosahuje vrchol svojho poslania a prenecháva ho tomu, koho ohlasoval. Ježiš krstom a podriadením sa Otcovej vôli vyjadruje, že začína svoje verejné pôsobenie zamerané na Božiu vôľu, koná “všetko spravodlivé”, čo sa musí splniť. Krst je začiatkom tohto plnenia Otcovej vôle, ktoré bude pokračovať vo verejnom účinkovaní. Ján tu vystupuje ako vzor učeníka a pohotovo poslúchne príkaz svojho majstra: „potom mu už neodporoval“.
Celá pozornosť sa tak upriami na Ježiša. Ani opisu Jánovho krstu sa nevenuje priestor. Nie že by nebol dôležitý, no kľúčovými pre pochopenie krstu sú skôr udalosti, ktoré po ňom nasledujú. Ježiš vystupujúci z vody Jordána pripomína izraelský národ, ktorý sa stal milovaným synom pri východe z Egypta výstupom spomedzi vôd Červeného mora („Keď bol Izrael mladý, miloval som ho a z Egypta som povolal svojho syna”, Oz 11,1). Voda alebo rieka sú v Písme neraz miestom Božieho zjavenia, ako napr. u Ezechiela: „Keď som bol medzi zajatcami pri rieke Chobar, otvorili sa nebesia a videl som nebeské videnie” (Ez 1,1) a tiež u Daniela: „Vo videní som videl, že som pri rieke Ulai“ (Dan 8, 2).
Takisto aj otvorené nebo je znakom, že ide o Božie zjavenie. Prvý mučeník Štefan v Skutkoch hovorí: „Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha“ (Sk 7, 56). Tento fakt je umocnený aj slovesom „otvorené“ v teologickom pasíve, ktorý vyjadruje Božiu prítomnosť nad vecami a jeho konanie. Text výslovne vraví, že Ježiš „videl Božieho Ducha“, zatiaľ čo o videní ostatných prítomných mlčí. Otvorené nebo nielen naznačuje, že ide o Božie zjavenie, ale takisto umožňuje, aby na Ježiša Duch zostúpil.
„Boží Duch“, ktorý zostupuje je „Duch Pána“. Je to ten istý Duch, ktorý pomazáva Božieho služobníka: “Hľa, môj služobník, priviniem si ho; vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie. Svojho ducha som vložil na neho, prinesie právo národom” (Iz 42, 1). V ňom má Pán zaľúbenie, tak ako v Ježišovi (Mt 3,17); splnilo sa tak, čo povedal prorok Izaiáš: „Hľa, môj služobník, ktorého som si vyvolil, môj miláčik, v ktorom mám zaľúbenie. Vložím na neho svojho Ducha a oznámi právo národom“ (Mt 12, 17-18).
Podľa Jánových slov, Ježiš má krstiť Duchom Svätým a ohňom (v. 11). Duch zostupuje na Ježiša “ako holubica”. Spojka ako vyjadrí len približný opis, ktorý sa nedá úplne slovami vystihnúť. Môže vychádzať z opisu stvorenia v Knihe Genezis, kde sa „Duch Boží vznášal nad vodami“ (Gn 1,2). V Ježišovi začína tiež nové stvorenie pripravené stretnúť sa s Bohom. Ak by sme udalosť krstu chceli dať do súvisu s holubicou z Noemovej archy (Gn 8,8-12), holubicu je tu znakom, že končí súd nad ľudstvom a nastoľuje sa definitívny pokoj. Ako hovorí Ján Zlatoústy: „V tomto prípade sa takisto zjavila holubica nie s olivovou ratolesťou, ale ukazujúc na toho, ktorý vyslobodzuje zo zlého a prináša nádej plnú milosti. Preto holubica nevyvádza iba jednu rodinu z archy, ale svojím zjavením vedie celé ľudstvo do neba.
Zostúpenie Ducha znamená obrat v dejinách spásy pri mnohých vyvolených ľuďoch Starého zákona. Kde zostupuje Duch, tam sa začína Božie poslanie. Na udalosť zostúpenia Ducha naväzujú vysvetľujúce slová. Výraz hľa vo Svätom Písme neraz aktívne vťahuje poslucháča do deja. Zrazu aj on vidí a počuje, čo sa odohráva na brehu Jordána. Nielen Ježiš v príbehu prvý raz v evanjeliu prehovoril, prvý raz tu prehovoril aj Boh Otec. Prehovorí ešte raz pri Ježišovom premenení na vrchu Tábor. Udalosť krstu a premenenia Pána na vrchu sú dve kľúčové udalosti, kde sa dá Boh Otec počuť. Otcov hlas objasňuje identitu toho, ktorý dostal Ducha.
„Hlas z neba“ je priamy Boží hlas s autoritou. Počúvame hlas z neba: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie“. Sú to slová vyznania lásky Otca k Synovi. Boh sám teda po krste Ježiša ohlásil tento fakt a predstavil ho svetu. Tento hlas zaznel, lebo Ježišov krst je základná voľba, ktorú bude napĺňať počas celého pôsobenia. Ježiš je pri Jordáne solidárny s nami hriešnymi ľuďmi, ponára sa do našej reality poznačenej hriechom s láskou väčšou ako smrť. V jeho krste ja predznamenaná smrť a zmŕtvychvstanie podstúpené kvôli našim hriechom a pre náš život. Syn sa tak stáva v krste naším bratom.
Krst Ježiša je prvé predstavenie v evanjeliu, čo znamená, že on je Boh-s-nami, Emanuel. Udalosť krstu má programovú hodnotu: je semienkom, z ktorého vyklíči zvyšok a na ňom sa rozvinie a stane sa z neho strom života. V Otcovom výroku je Ježiš povolaný nielen ako Syn, ale je poslaný ako Pánov služobník. V knihe Izaiáša zazneli slová: „Hľa, môj služobník, priviniem si ho; vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie. Svojho ducha som vložil na neho, prinesie právo národom“ (Iz 42, 1). Ježiš je jediný Syn, mocný a pomazaný a zároveň sa stane pokorným služobníkom, keď bude poslušne plniť Božiu vôľu, teda všetko čo je spravodlivé. On sám sa pokrstením Jánovým krstom rozhodol stať Pánovým služobníkom.
Ján Krstiteľ nie je nezávislý, ale jeho bytie je úplne orientované na Ježiša. Jeho prvotným cieľom je utvorenie priestoru pre Ježiša. Sám sa postupne vytráca a stáva sa iba siluetou na pozadí, o ktorej sa hovorí stále menej; zamĺkne on sám a aj slová o ňom. Ján je predstavený z „kresťanského hľadiska“: je hlasom pre Ježiša, podobá sa asketickému Eliášovi bytím aj slovami; Ján hlása a krstí a tým pripravuje miesto pre Ježiša. Jeho skutky smerujú k tomu, kto je neporovnateľne väčší. Môžeme povedať, že v ňom sa ukazuje zmysel a vzor kresťanského života: jeho plná angažovanosť a zanietenosť pre Ježiša je vzorom pre nás kresťanov a výzvou pre naše plné nasadenie v rôznych oblastiach života a spoločnosti.
A dokonca ani takáto aktivita nie je cieľom sama o sebe. Ján sa postupne aj s aktivitou zo scény vytráca a prenechá priestor Ježišovi. Aj v dnešnom svete a v spoločnosti, kde prvé miesto veľa znamená, platí stále výzva: svojím životom ukázať na Ježiša, väčšieho od nás. Nestavať seba samého do centra všetkého, ako by išlo iba o mňa. Kresťanský život znamená predovšetkým utvárať priestory pre Boha, aby sa v nich rozvinula „Božia vec“. A pre túto skutočnosť sa oplatí byť prehliadnutý, neuznaný i zabudnutý. Ak toto platí pre všetkých kresťanov, o to viac to platí pre kňazov a zasvätené osoby: pracujú nie pre svoje, ale pre Božie záležitosti a jeho slávu. A Boh zaujme len ten priestor, ktorý mu je naklonený a otvorený pre neho.
Kým ho však my ľudia zaberáme, Boh čaká. Napriek tomu, že Ján pripravuje cestu a priestor pre Ježiša, Ježiš je v pevnom vzťahu s ním. Musia sa stretnúť a práve toto stretnutie objasní ich vzájomný vzťah. Paradoxom je, že Ježiš žiada krst od toho, ktorý sám potrebuje krst „Duchom Svätým a ohňom“ (3,11). Hoci Ježiš Jána prevyšuje a neskôr jednoznačne prekoná, svoje verejné účinkovanie viaže na jeho aktivitu a i neskôr sa k nej hlási slovami: „Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ“ (11,11).
Všetko veľké začína najprv skromne a musí mať pevné korene. Neuznať vlastné korene je nielen znakom povýšenosti a pýchy, ale nesie to v sebe aj nebezpečenstvo pádu a zbúrania iluzórne dokonalej stavby. Bez pevných základov nemožno obstáť. Iba kto počúva Ježišove „slová a uskutočňuje ich, podobá sa múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale“ (7,24). Každý človek, kresťan a aj kňaz musí zostať spojený so základom, z ktorého vyrástol a musí naň pamätať. Náš život bude úspešný, iba ak je týmto základom Ježiš Kristus, na ktorom budujeme. Tu platia slová sv.
Celá pozornosť sa postupne v úryvku preniesla na Ježiša, aby sa mohla odhaliť jeho mimoriadna identita a veľkosť. Nebeský hlas potvrdzuje, že iba Ježiš a nik iný je vlastný „Boží Syn“. Ježišova božská identita sa bude stále viac a viac odhaľovať. Čítanie slova o ňom nám ozrejmuje, kto je Ježiš naozaj a čo jeho život a dielo znamená. Táto pravda, že Ježiš je Boží Syn, je určená pre všetkých. Nesmieme si ju držať iba pre seba, skrývať ju, alebo sa za ňu dokonca hanbiť, ale cez nás sa má šíriť a stať známou. Treba ju vyznávať a k Ježišovi sa hlásiť za každých okolností (porov. Mt 10, 32-33).
Všetci veriaci - kňazi, laici i zasvätené osoby majú vo svete mnoho príležitostí, ako o božstve Krista vydať svedectvo. Hlas z neba predstavuje Ježiša ako toho, v ktorom má Boh zaľúbenie: Ježiš je Boží služobník. Ako služobník napĺňa starozákonné proroctvá tým, že prijíma ducha: „Tak sa splnilo, čo povedal prorok Izaiáš: Hľa, môj služobník, ktorého som si vyvolil, môj miláčik, v ktorom mám zaľúbenie. Vložím na neho svojho Ducha a oznámi právo národom“ (Mt 12, 17-18). Berie na seba neprávosti.
Ježiš v Koráne
Isa. Takto znie v Koráne arabské slovo pre „Ježiša“. Vyskytuje sa 25-krát. Ježiš je popri Mojžišovi a Abrahámovi najčastejšie uvádzanou biblickou postavou v Koráne. Všíma si ho celkovo 19 zo 114 súr (teda kapitol). Rozsah textu o Ježišovi v Koráne činí dobrých 120 veršov. Do Koránu Mohamed Ježiša zaradil, či o ňom hovoril, zaiste v prvom rade preto, lebo seba považoval za posledného proroka, „pečať prorokov“ (súra 33,40), teda aj za proroka po Ježišovi.
Mohamed sa videl v rade biblických Božích poslov. Je nesporné, že Mohamed poznal a preberal biblické tradície a to aj novozákonné. Tón Koránu je často polemický. Polemika však nie je namierená proti Ježišovi, ale proti „ľuďom Knihy“ (arab. ahlal-Kitab), ku ktorým patria aj kresťania (porov. súra 3,65). Mohamed bol toho názoru, že kresťania sfalšovali, ale on obnovil správny obraz o Ježišovi. Hoci sú odkazy Koránu na Ježiša v porovnaní so svedectvom Nového zákona obsahovo dosť neúplné a úlomkovité, medzi kresťanskými bádateľmi Koránu sa sčasti udomácnilo hovoriť o vlastnej kristológii Koránu.
Korán neopisuje Ježišov život tak, ako to robia novozákonné evanjeliá a oveľa neskôr podľa ich vzoru islamské legendy o Ježišovi. Nesmieme to však chápať ako pohŕdanie Ježišom, lebo Korán práve tak málo rozpráva aj o Mojžišovom či Mohamedovom živote. Nielen kánonické Evanjelium podľa Lukáša, ale aj Korán rozpráva o zvestovaní a narodení Ježiša. Podľa súry 19 Boh poslal k Panne Márii svojho ducha, ktorého islamská tradícia stotožňuje s anjelom Gabrielom. Anjel jej zvestoval, že Boh jej chce „darovať čistého chlapčeka“ (súra 19,19), ktorého urobí pre ľudí znamením svojho milosrdenstva. Mária namietla, že je nevydatá čistá panna. Anjel sa odvolal na Božiu všemohúcnosť. Mária počala Dieťa Ježiša skrze božský stvoriteľský akt, podľa niektorých komentátorov Koránu skrze vdýchnutie ducha.
Aj Korán rozhodne trvá na panenskom počatí a narodení Ježiša. Dosvedčuje to na niekoľkých miestach (porov. súra 21,91 a 66,12, porov. tiež 4,156). Podľa Koránu je Ježiš prorokom. Boh ho posilnil duchom svätosti (porov. súra 2,87) a poveril, aby ohlasoval deťom Izraela Evanjelium. Na potvrdenie svojho prorockého poslania Ježiš konal zázraky: „A keď Boh povedal: Ježiš, syn Márie, spomeň si na moju priazeň voči tebe a tvojej matke, keď som ťa posilnil duchom svätosti, takže si hovoril k ľuďom v kolíske a ako dospelý muž; keď som ťa naučil poznať Knihu, múdrosť, Tóru i Evanjelium; a keď si s mojím dovolením stvoril z hliny podobu vtáka, a vdýchol si do nej, a s mojím dovolením sa stala vtákom; a keď si uzdravil slepých a malomocných s mojím dovolením, a nechal si s mojím dovolením mŕtvych ľudí vyjsť z hrobu; a keď som zdržal pred tebou synov izraelských, keď si prišiel k nim s jasnými dôkazmi, a neverci medzi nimi povedali: ´Toto je jasné kúzelníctvo´“ (súra 5,110).
Ako skončil pozemský život Ježiša? Aj Ježiš bol podrobený smrti. Podľa väčšiny komentátorov Koránu však nezomrel na kríži. Niekto síce bol ukrižovaný, ale niekto iný, kto vyzeral ako Ježiš. Na jednom mieste totiž Korán hovorí: „ ...(židia) hovorili: ´My sme zabili Mesiáša Ježiša, syna Márie, posla Božieho´. - Oni ho ale nezabili a ani neukrižovali, ale zjavila sa im jemu podobná postava ... A úplne naisto ho nezabili. Boh ho zdvihol k Sebe. A Boh je mocný a múdrosťou oplýva.“(súra 4,157-158).
Vychádzajúc z tejto pasáže sa niektorí koránski exegéti domnievajú, že Boh zachránil Ježiša z rúk jeho protivníkov. Až potom Ježiš zomrel, a po veľmi krátkom čase bol opäť vzkriesený z mŕtvych a vyzdvihnutý do neba. Iní vykladači si myslia, že vyzdvihnutie do neba sa udialo bez predchádzajúcej smrti. Ježiš ale príde na konci vekov a až potom zomrie.
Korán ani slovom nespomína Ježišovo dielo vykúpenia. „Podľa islamského presvedčenia ľudia nepotrebujú Vykupiteľa, ale Božie milosrdenstvo. Každý je hriešnik pred Bohom a má sa zodpovedať len za svoje vlastné hriechy. Práve tak nemôže nikto zástupne vystupovať za iných a priniesť im spásu.
Najväčšie ťažkosti v otázkach viery medzi kresťanstvom a islamom sa vzťahujú na otázku: „ Kto je Ježiš? “. Islam je prísne monoteistickým náboženstvom, ktoré silno zdôrazňuje jedinosť Boha. Korán nepolemizuje proti kresťanskému učeniu paušálne. V posudzovaní osoby Ježiša Krista sa v mnohých bodoch zhoduje s učením kresťanskej viery, odmieta však učenie o Ježišovom božstve. Mohamed bol toho názoru, že kresťania sfalšovali, ale on obnovil správny obraz o Ježišovi. Kresťanom vyčítal, že z Ježiša urobili boha - táto výčitka prevláda - a aj z jeho matky Márie bohyňu. Podľa Mohamedovej predstavy je to Trojica kresťanskej viery: Alláh (Boh), Ježiš, Mária (porov. súra 5,116). Samozrejme, že ide o hrubé nedorozumenie.
Postavu a výnimočný osud Ježiša Korán opisuje predovšetkým rozličnými titulmi, sčasti prevzatými do židovsko-kresťanskej tradície, pričom im prepožičiava nový významový obsah. Ježiš, syn Márie, je služobníkom Boha. Ako novonarodené dieťa on sám dosvedčuje: „Som služobníkom Boha... “ (súra 19,30) a Boh o ňom hovorí: „Veď nie je ničím, len služobníkom, voči ktorému sme boli milostiví... (súra 43,59). Korán zo svojej strany konštatuje v presvedčení, že pritom ide o nesporné tvrdenie: „Mesiáš iste neopovrhne možnosťou byť služobníkom Boha“ (súra 4,172). Ježiš je služobníkom Boha, ktorému bola preukázaná zvláštna milosť (porov. súra 43,59), ktorého Boh „ustanovil za príklad pre deti Izraela“ (súra 43,59). Bude sa tešiť veľkej úcte na tomto i na druhom svete, a bude patriť k tým, ktorí sú blízko pri Bohu (porov. súra 3,45).
Boh si vyvolil Ježiša, aby ho urobil prorokom (porov. súra 19,30). Korán uvádza Ježiša v zozname, v ktorom sú iba mená veľkých prorokov: (Boh hovorí Mohamedovi): „Veď uzavreli sme zmluvu s prorokmi, s tebou (Mohamed) a s Noemom, s Abrahámom, s Mojžišom, aj s Ježišom, synom Márie“ (súra 33,7). Ako vyzdvihuje A. T. Khoury, „viac ako len prorok je Ježiš poslaný Bohom ako zakladateľ náboženstva. Boh poveril Ježiša, aby priniesol deťom Izraela Písmo: Ako Mojžiš priniesol Tóru a ako neskôr Mohamed prišiel s Koránom, tak mal Ježiš ohlasovať Evanjelium. Svoje učenie, svoje náboženské poznatky a predovšetkým svoj zjavujúci spis dostal bezprostredne od Boha. A tak je Ježiš nielen prorokom, ale aj veľkým Božím poslom“ (porov. súra 3,48-49).
Korán necháva anjela pri zvestovaní Márii povedať: „Ó, Mária, Boh ti oznamuje slovo od Neho, ktorého meno je Mesiáš (arab. al-Masih) Ježiš, syn Márie“ (súra 3,45). Keďže pri pojme al-Masih ide o poarabčenú formu sýrskeho slova Mešiha, ktoré je zas doslovným prekladom gréckeho slova Christos, niektorí prekladatelia Koránu do moderných jazykov uprednostňujú prekladať pojem al-Masih namiesto pojmu „Mesiáš“ termínom „Kristus“.
Keď kresťanský čitateľ narazí v Koráne na slovné spojenie „Ježiš Kristus“, v jeho hlave sa ihneď premietnu biblické tvrdenia o Ježišovi Kristovi. Vhodnejšie je však prekladať pojem al-Masih pojmom Mesiáš, hoci aj tak to znie ešte stále dosť biblicky. Jadro problému spočíva v tom, že pojem „Kristus/Mesiáš“ je v kánonických evanjeliách a listoch spätý s titulom „Boží Syn“ (Mt 16,16). Korán však jednoznačne odmieta Ježišovo Božie synovstvo. Titul Mesiáš/Kristus je v Koráne hodnotený len ako vlastné meno, pričom ide o zvyk, ktorý sa veľmi skoro udomácnil už v kresťanskom prostredí.