Životopis kňaza Jozefa Pekára

Vdp. Mgr. Jozef Pekár je rodákom z Cabaja. Mladosť prežil v Cabaji, neskôr v Austrálii, študoval v Čechách, kde aj doteraz pôsobí vo farnosti Sezemice pri Pardubiciach.

Teologický seminár v Litoměřiciach, kde Jozef Pekár študoval.

Osobný život a cesta k viere

Narodil som sa 19. 11. 1960 v Nitre, ako štvrté dieťa Vendelínovi a Anne Vrbiakovým. Rodičia sa krátko predtým prisťahovali zo Šumavy, kde žili od skončenia 2. sv. vojny. Otec je horal z Poľsko - slovenského pomedzia a matka zo Zakarpatskej Rusi, z obce ležiacej na hraniciach s Ukrajinou.

Po skončení základnej školy v Cabaji som nastúpil na Strojnícku priemyslovku v Leviciach. Dokončil som ju v sedemdesiatom deviatom. Zo základnej vojenskej služby v Kutnej Hore som bol predčasne prepustený na trvalú dovolenku s diagnózou - hypersenzitívny na vojenské prostredie. Nasledovalo striedanie rôznych zamestnaní v priebehu troch rokov. Nakoniec som zakotvil v úpravni vody v Dvorčanskom Lese, najprv ako prevádzkový robotník, neskoršie ako vedúci vodárne.

Cesta do Austrálie a vstup do KDH

V snahe o vycestovanie do Austrálie som po rokoch znovu hľadal zamestnávateľa, ktorý by pozitívne garantoval môj návrat pred políciou pasového oddelenia a tak som sa stal členom cabajského JRD. Za podpory predsedu som zakrátko dostal povolenie k vycestovaniu ešte za totality v 89-tom roku. V Austrálii ma zastihol i čas „nežnej revolúcie“.

Po návrate som predsedal KDH v obci a to malo za následok i prijatie funkcie - prednosta obce. Súčasne sme s priateľmi vybudovali v Cabaji pekáreň popri hospodárení na štvorhektárovom pozemku. Všetky tieto aktivity ma zakrátko natoľko vyčerpali, že po necelých dvoch rokoch Božím riadením som sa stal bohoslovcom na teologickom seminári v Litoměřiciach a následne v Olomouci.

Kňazské pôsobenie

Vysvätený som bol v roku 2002 v Královohradeckej diecéze. Pri spätnom pohľade sa mi javí, že Boh ma najprv volal priamo cez konkrétnych ľudí (spovedník, dôverný priateľ, mystička). Iste, že som sa vzpieral, lebo som túžil po romantickom manželstve. Až keď som prekročil hranicu 30-tich rokov, vzdor proti Božiemu volaniu výrazne oslabol.

Dva roky po vyštudovaní teológie, keď som mal za sebou evanjelizačné a charitatívne snahy v dvojici s osobou, ktorú som veľmi úprimne a čisto miloval, prišla milosť, ktorá jasne ukázala, čo je mi vlastnejšie. Len vďaka nej som bol schopný následne všetko zanechať Božej prozreteľnosti. Pán ma trpezlivo čakal. Potom všetko dostalo rýchly spád. Poznal som, že mi Boh neuprel možnosť dosiahnuť šťastie podľa vlastnej túžby, ale postavil vedľa nej i to, čo mal pre mňa dopredu pripravené. On nás pozná inakšie - dokonale. Len Jeho milosťou som bol schopný rozlíšiť a odpútať sa od svojho sna a prijať novú cestu.

Kňaz Marián Briška ma ako mladistvého na púti v Šaštíne zasvätil Panne Márii, páter Jozef Daško mi dal poznať silu spoločenstva Máriinho diela „Focolare“, a čas hlbokej prirodzenej lásky k žene, v ktorom som spoznal veľkorysosť Boha a cenu Jeho cesty.

V treťom ročníku bohosloveckej fakulty som pre zamilovanosť opustil seminár, ale v štúdiu som pokračoval ďalej. Išlo o cieľavedomé pozastavenie kňazskej formácie. To bolo obdobie, kedy som smerovanie svojho života celkom prestal riešiť s duchovnými autoritami, ale nie s Bohom.

Aktivity a záľuby

Som strojár a rád zváram a montujem jednoduchšie pomôcky a zariadenia v garáži, ktoré mi potom pomáhajú pri práci na majetku farnosti. Rád sa s farníkmi v nedeľu odpoludnia bicyklujem, kúpem na štrkovisku, hrám begbinkton, volejbal a šachy. Na jeseň veľa chodíme na hríby do okolitých lesov. Spomienkovo si niekedy prehrávam Gombitovú, Modus, Žbirku alebo Pavla Hamela.

Názory na vieru a spoločnosť

Ak sa niekoho opýtate na existenciu Boha, môže povedať „som neveriaci“. Snažím sa ho v takom prípade poučiť, že je teda veriaci v Jeho neexistenciu. V poctivosti k pravde, môžeme tvrdiť iba „neviem či Boh existuje, myslím si, že nie“. Totiž neexistencia Boha dosiaľ nebola dokázaná a nie sú preto ani žiadne pevné argumenty. Neznášam, ak ten, ktorý verí v neexistenciu Boha, na otázku „prajete si aby Boh bol alebo nebol“ odpovedá: „aby nebol“. Čo ho k takej odpovedi môže viesť?

Že sú rodičom Bohom zverené na čas výchovy. Rodičia sa stávajú priamymi spolupracovníkmi s Bohom, aby sa deti lásku, ktorú prijímajú, naučili tiež Božsky dávať. Malé dieťa je zrkadielkom toho, čo sa pred jeho očami deje. Väčší účinok má, keď dieťa prežíva, ako sa rodičia majú radi, než rozdelené snahy milovať dieťa, každý po svojom. Buďme opatrní na prenášanie svojich nesplnených túžob na deti. Boh má pre ne celkom originálnu cestu. Ak deťom nesprostredkujeme živú vieru, okradli sme ich o večnosť a robíme z nich obete džungle falošných modelov šťastia. Možno, že niektorí práve v tomto do značnej miery zlyhali. Ako ďalej? Moje obrátenie a pokánie nielenže ma ospravedlňuje, ale dáva nový - pravý príklad pre doposiaľ trvajúce vzťahy. Na to, kde naše sily nestačia pozývame Božiu moc v trpezlivej modlitbe.

Dnešný trend upriamuje väčšiu pozornosť rodičov na materiálne potreby detí, než na duchovné. Okrem kňazskej služby (evanjelizácia, výuka, vysluhovanie sviatostí, dušpastierstvo a modlitby za zverené stádo) je kňaz správcom i hmotných statkov. Určite by túto správu mohli vykonávať i laici. I v administratíve, ako je vedenie matrík, kronika, inventarizácia, je každá pomoc dobrá. Či sú dostatočne jasné a poučné neviem, ale niekedy sa mi podarí predať to podstatné.

Na škole som mal rád predmety, ako je matematika, fyzika a chémia. V nich je zjavná logika. Čokoľvek poznávam, nedokážem to ľahko uložiť bez pochopenia vnútorných súvislostí. I pri poznávaní vecí duchovných, mám potrebu zostúpiť až ku koreňu daného.

Rozdiely medzi cirkvami

Aké vidíte rozdiely medzi cirkvami v Čechách, na Slovensku príp. V Čechách je účasť na bohoslužbách desatinová, ale ich viera je v tom ateistickom prostredí veľmi dobre osvedčená. Snažia sa byť kňazovi všestranne nápomocní. Na Slovensku je povzbudivá masovosť účasti na nedeľných sv. Ako podľa Vás vníma dnešný sekularizovaný svet kresťanstvo? Svet je veličinou neustále sa meniacou, preto potrebuje zakotvenie, pevný oporný bod. Kto sa nekotví, je vystavený šialenému tlaku nevyspytateľných zmien. Kto nám dnes dá nádej? Politici? Nové spoločenské, politické alebo ekonomické modely? Na to ľudia už veľmi neveria. Ale i na vieru hľadia s predsudkami. Nedokonalý človek vytvára nedokonalý prostriedok, ktorým si chce pomôcť. Ozajstná viera akoby kresťana posúvala do tragédie nenaplnených túžob vlastnej prirodzenosti. Napriek tomu ho vo svedomí sprevádza hlbokým pokojom k nádeji zmysluplného života prekračujúceho prah smrti.

A čo súčasná demokracia, kde sa rodia nové alternatívy súžitia, výchovy a posúvajú sa pôvodné morálne zásady? Demokracia, to nie je priestor, kde môžeme slobodu zameniť za svojvôľu. Už Sokrates sa o nej vyjadril takto: "Demokratické zariadenie doplatí na to, že bude chcieť vyhovieť všetkým. Chudobní budú chcieť časť majetku bohatých, a demokracia im to dá. Mladí budú chcieť práva starých, ženy budú chcieť práva mužov a cudzinci budú chcieť práva občanov , a demokracia im to dá. Zločinci budú chcieť obsadiť verejné funkcie, a demokracia im to umožní. Podľa mňa iba Teokracia - vláda Boha je riešením. A to je vidieť na prvých kresťanských spoločenstvách. Neverím v demokraciu bez morálky a tak isto neverím ani v morálku bez viery. Viera formuje svedomie.

Požehnanie vynovenej varne v Pivovare Šariš

Srdcu Pivovaru Šariš - vynovenej varni - ktorá prešla významnou premenou, slávnostne požehnal farár Jozef Pekár z farnosti vo Veľkom Šariši. Rok od začiatku rekonštrukcie tak pivovar slávnostne zavŕšil najväčšiu investíciu za posledných 30 rokov. Požehnania varne sa zúčastnili aj zamestnanci, pričom tento akt sami iniciovali. Slávnostné žehnanie nadväzuje na starú pivovarnícku tradíciu, ktorá bola zvykom najmä v 19. a v prvej polovici 20. storočia.

Pivovar Šariš vo Veľkom Šariši

Pivovarníckym „Daj Boh šťastia“ pivovarníci spolu s farárom Jozefom Pekárom z miestnej farnosti zavŕšili slávnostné požehnanie vynovenej varne. V Pivovare Šariš tak obnovili tradíciu, ktorá bola na Slovensku i v Česku bežná pred viac ako 70 rokmi. Počas špeciálneho obradu, ktorý sa konal priamo v priestoroch varne, farár spolu s manažérom pivovaru Petrom Kwaczkom spoločne popriali vynovenej varni množstvo kvalitne uvarených várok.

„Som hrdý na to, že ako zástupca farnosti nášho mesta, ktoré je domovom Pivovaru Šariš, som mal možnosť požehnať jeho srdcu - varni,“ hovorí ThLic. Jozef Pekár. Slávnostné požehnanie iniciovali samotní zamestnanci pivovaru, pre ktorých je pivovar dôležitou súčasťou ich profesijného i osobného života.

„Niektorí naši zamestnanci u nás pracujú desiatky rokov, niektorí z nich aj celý profesijný život. Prvé pivo Šariš 10 % bolo vo vtedajšom novom pivovare vo Veľkom Šariši uvarené v roku 1967. Napriek tomu je tohtoročné žehnanie varne prvé v histórii pivovaru. „Tradícia požehnania varne bola živá predovšetkým v 19. a prvej polovici 20. storočia. Potom od toho spoločenský systém upustil. A my sa k tejto tradícii teraz vraciame. Je pre nás vyjadrením úcty k našim koreňom a pivovarníckej histórii.

Nová technológia varne prináša pivovaru množstvo benefitov - zefektívnili sa technologické procesy, navýšila sa varná kapacita, pivovar šetrí energie a zníži produkciu emisií - ročne až o 128 ton oxidu uhličitého menej. Nové kotly, ktoré do varne pribudli, sú vybavené pokročilou výhrevnou technológiou, ktorá umožňuje flexibilné použitie tepla podľa objemu surovín. Vďaka tomu došlo k 4 % úspore tepla a 2 % úspore vody. Zaujímavosťou je, že z pôvodných zariadení varne pivovarníci zachovali vzácny exponát. Sú ním medené kupoly - zvyšky pôvodných nádob zo 70-tych rokov minulého storočia. V pláne je v budúcnosti ich vystaviť v areáli Pivovaru Šariš.

Významné míľniky v histórii varne Pivovaru Šariš

tags: #knaz #jozef #pekar