Vplyv viery na psychológiu človeka je rozsiahla téma, ktorá sa dotýka rôznych aspektov ľudského života. Od duchovných cvičení, cez spoveď až po formovanie svedomia. Tento článok sa zaoberá týmito aspektmi a ich vplyvom na život veriaceho.
Ignác a Exercície sú dve slová, ktoré v kontexte duchovného života úzko súvisia. Duchovné cvičenia existovali v dejinách náboženstiev a veriacich ľudí vždy, no Ignác im dal novú, účinnú formu. Exercičná knižka Ignáca z Loyoly sa stala dôležitým pastoračným prostriedkom a bola oficiálne uznaná Cirkvou v roku 1548.
Ignác z Loyoly
Čo sú Duchovné cvičenia?
Výrazom Duchovné cvičenia označujeme akýkoľvek spôsob spytovania si svedomia, rozjímania, kontemplovania, ústne i v duchu sa modliť a iné duchovné činnosti. Exercície majú byť pomocou pre človeka, aby jeho život bol šťastný a aby hlbšie načrel k prvotnej túžbe svojho života: k Bohu.
Biblický pohľad: Človek je pozvaný prejsť spolu s Ježišom jeho cestu v modlitbe a v rozjímaní a nechať sa tým zmeniť tak, ako jeho učeníci. Štyri týždne exercícií zodpovedajú ceste evanjelia. Na tejto ceste nejde v prvom rade o premýšľanie o základných biblických témach, ale o podujatie sa na cestu existencionálneho procesu spolu s Kristom. Exercičná knižka pôsobí na prvý pohľad „sucho“ a schematicky, preto sa prirovnáva ku kuchárke: človek sa nenasýti receptom, ale uvareným jedlom.
Princípy ignaciánskych exercícií
Mnohé duchovné obdobia sa nazývajú „exercície“. Kedy sú exercície ignaciánske v pravom slova zmysle?
- keď ich centrom je Boh,
- keď sú orientované na cvičenie sa,
- keď sa vzťahujú na Krista,
- keď sú aktuálne,
- keď sú celistvé.
Sám Ignác pokladá „exercičné jedlo“ za výživné, o čom svedčí list, ktorý píše svojmu bývalému spovedníkovi, v ktorom ho naliehavo pozýva na exercície: "Keďže to je to najlepšie, na čo môžem v tomto živote myslieť, pociťovať a porozumieť, aj preto, že si človek sám sebe môže osožiť, ako aj kvôli prinášaniu ovocia a tým pomáhať a osožiť mnohým."
Princíp a fundament exercícií zahrňuje prísľub, že sa priblížilo Božie kráľovstvo. Prvý týždeň zodpovedá volaniu evanjelia po obrátení. V druhom týždni sa prechádza od volania k nasledovaniu. V treťom týždni exercitant sprevádza Ježiša na krížovej ceste a vo štvrtom týždni je pozvaný na stretnutie so vzkrieseným Kristom.
Spoveď ako sviatosť zmierenia
Spoveď má pre veriaceho človeka hlboký zmysel. Boh nám hriechy odpúšťa, keď ich oľutujeme. Ježiš však napriek tomu ustanovil spoveď ako sviatosť, pretože vedel, že sa človek potrebuje vyrovnať so zlom, no nevie sa sám zbaviť viny.
Bieščad: Ak by sme zo spovede vyňali sviatostný rozmer, pre človeka má vždy zmysel, keď pomenuje ťažkosti svojho života. Veci, ktoré sú pomenované, menej bolia - to je základ psychoterapie.
Viglaš: Teologicky je spoveď sviatosť - teda viditeľný znak neviditeľnej milosti. Rozhrešenie je tým znakom, ktorý dokážeme vnímať. Slová, ktorými sa odpúšťajú hriechy, hovorí kňaz v mene Ježiša Krista, ktorý túto moc dal apoštolom.
Pri spovedi vyznávame hriechy. Keď človek pomenuje nahlas veci, ktoré prežíva, získava schopnosť pozrieť sa na ne s odstupom. Pri pomenúvaní musí človek nazrieť do svojho vnútra a viac sa spoznať. Pri spytovaní svedomia vlastne pátrame po tom, komu sme svojím hriechom ublížili.
Bieščad: Pre psychoterapeuta je pomenúvanie ťažkostí každodennou náplňou práce. Ten moment, keď sa človeku podarí niečo pomenovať, je veľmi silný.
Prečo potrebujeme spoveď?
Viglaš: Ešte ako dospievajúci som raz počul jedného skúseného kňaza, ktorý povedal, že keby Ježiš nebol ustanovil spoveď, museli by sme ju vymyslieť, tak veľmi ju potrebujeme. Ako kňaz na to neraz myslím, najmä keď počúvam ľudí, ako ospravedlňujú svoje počínanie, banalizujú svoje hriechy, no najmä ako hľadajú niekoho, kto by ich pochopil. Boh, ktorý stvoril človeka, pozná jeho potreby.
Bieščad: Zakladateľ logoterapie, Viktor Frankl, nebol kresťanom, avšak za kľúčové pri zbavení sa viny vníma pomenovanie, vyznanie, oľutovanie a napravenie. To sú kroky sviatosti zmierenia. Ja ako veriaca logoterapeutka vidím v spovedi aj hodnotu tretej dimenzie človeka - duchovnej. Nie je to len obyčajné vyrozprávanie sa. Vo sviatostnej optike dokonca „vyrozprávanie“ ako také nehrá najdôležitejšiu rolu.
Viglaš: Niektorí veľmi mechanicky. Vnímajú sviatosť zmierenia akoby len na úrovni práva - prestúpenie prikázaní, priznanie, trest, odpykanie trestu. Iní vnímajú jej hĺbku a osobný rozmer. Prežívajú pocity márnotratného syna, ktorý ľutuje, že ublížil Bohu, sebe alebo iným.
Bieščad: Pomenovávanie hriechov je zručnosť, ktorú získavame cvikom. Ak si od detstva spytujeme svedomie, je pre nás ľahšie vyznať sa v našom vnútornom svete a diferencovať rôzne odtienky hriechu. Potom sú tu ľudia, ktorí v rodine neboli zvyknutí na takúto sebareflexiu, prípadne sa u nich ani nekomunikovalo o prežívaní.
Spoveď
Čo robiť, ak nedokážeme prijať odpustenie?
Bieščad: Pretože v niektorých prípadoch sú pocity viny neadekvátne - viac psychologické ako spirituálne. Človek sa cíti zlý, nehodný, špinavý a pocity viny nemiznú ani po spovedi. Príčinou môže byť trauma, ktorá výrazne zasahuje vnímanie vlastnej hodnoty. U patologicky škrupulóznych penitentov zas do náboženského života vstupuje obrovská úzkosť zo spáchania hriechu či opomenutia čo i len náznaku hriešneho pocitu či myšlienky vo vyznaní hriechov. Práve úzkosť, ktorá je základom takéhoto prežívania, by mala byť riešená prirodzenými prostriedkami.
Svedomie ako vnútorný kompas
Viglaš: Je to vnútorný hlas v nás, ktorý nám hovorí o mravnej kvalite našich skutkov. Na tom sa zhodneme aj s neveriacimi. Na čom sa už nie vždy zhodneme, je jeho pôvod. Niektorí vnímajú svedomie iba ako súbor naučených a osvojených zvyklostí, pravidiel správania. My kresťania stotožňujeme tento hlas s Božím hlasom. Ľudské srdce vnímame ako svätyňu, v ktorej sa ozýva Boží hlas, ktorý nám hovorí, keď je niečo dobré alebo zlé.
Bieščad: Uvediem dva rozdielne psychologické pohľady na svedomie. Prvý je psychoanalytický. Freud vnímal svedomie ako súbor rodičovských noriem, ktoré utláčajú naše ego - svedomie vníma ako superego, ktoré nám komplikuje život. Viktor Frankl zas vníma svedomie ako orgán zmyslu - teda nie je zameraný na rozlišovanie hriechu, ale zmysluplne napĺňať život.
Pokrivené vnímanie svedomia človeka môže byť aj dôsledkom vplyvu jeho okolia, napríklad výchovy. Ak človek zanedbáva duchovný život ako celok, aj to môže vplývať na citlivosť svedomia. Svedomie je dôležité cibriť a rozvíjať, k tomu môže pomôcť dobrý stabilný spovedník a duchovné vedenie.
Viglaš: Úprimným hľadaním pravdy a rozhodnutím konať dobro. Ak sa človek permanentne usiluje konať dobro, svedomie si scitlivuje. Dobré svedomie je ako navigácia. Aby mohlo fungovať, musíme ho mať správne „nakalibrované“ a pravidelne aktualizované. Tiež je potrebné poznať cieľ cesty. Treba však povedať, že človek so správne citlivým svedomím nie je úzkostný.
Už ako deti sa učíme, že hriech je vedomé a dobrovoľné prestúpenie nejakého príkazu. Na základe stupňa poznania, slobody a okolností rozlišujeme potom mieru subjektívnej viny. Na tej osobnej rovine môžeme povedať, že hriech je niečo, čo nás hendikepuje, zastiera obraz Boha v nás, snaží sa nás presvedčiť, že Boh nie je milujúcim Otcom, a oberá nás o radosť zo života.
Viera a jej prejavy v každodennom živote
Behaviorista by tvrdil, že viera v Boha sa prejaví jedine skutkami, nakoľko sa ku ideám vnútorného myslenia nedá dostať. Preto ten, kto verí v Boha, by mal svoju vieru prejaviť aj poplatkom. Tí čo veria zaplatia poplatok na základe sily svojej viery a finančných možností. Tí čo neveria, alebo pochybujú tak nezaplatia. Odporca tejto hypotézy však môže poukázať na to, že ide o vulgarizáciu otázky o viere a iných ľudských fenoménov.
Cirkev sa môže obhajovať empirickými výskumami podľa ktorých ľudia ktorý veria v Boha majú šťastnejší život ako ateisti. Pretože šťastní ľudia robia druhým dobre a druhých šťastných, tak sú prínosom pre celú spoločnosť.
„Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi milovala.“ (Lk 7, 47) Vďačnosť je teda popri láske určite základnou charakteristikou kresťana a sv. Ignác nás k vďačnosti pozýva predovšetkým v modlitbe Examen, ktorú novodobí autori nazývajú aj „modlitbou milujúcej pozornosti“.
Karl Rahner povedal prorocké slová o tom, že kresťan budúcnosti bude buď mystikom, alebo vôbec nebude kresťanom. Kresťanstvo totiž nie je o priemernosti, neznamená iba plniť si navonok akési formálne povinnosti, ktoré v srdci nechápeme a neprežívame.
Viera v Boha sa prejaví jedine skutkami, nakoľko sa ku ideám vnútorného myslenia nedá dostať. Preto ten, kto verí v Boha, by mal svoju vieru prejaviť aj poplatkom. Tí čo veria zaplatia poplatok na základe sily svojej viery a finančných možností. Tí čo neveria, alebo pochybujú tak nezaplatia. Odporca tejto hypotézy však môže poukázať na to, že ide o vulgarizáciu otázky o viere a iných ľudských fenoménov.
Záver
Viera má nepochybne hlboký vplyv na psychológiu človeka. Duchovné cvičenia, spoveď a formovanie svedomia sú dôležité nástroje, ktoré pomáhajú veriacim ľuďom prehlbovať svoj vzťah s Bohom a žiť plnohodnotný život.