Zjavenie Panny Márie v Biblii: Verše a významy

Podľa dosť rozšírenej mienky Nový zákon vraj nám hovorí veľmi málo o Márii. Vraj jej obraz bol lepšie vykreslený až v neskoršom rozširovaní Tradície. Chceme poukázať na pevný biblický základ v uvažovaní o Márii.

Vo svetle biblického posolstva (ak berieme do úvahy aj Starý zákon) povolanie Márie sa nám javí ako príkladné a napodobiteľné pre každého veriaceho, ktorý ako Mária, ale zrejme v analogickom pláne, je pozývaný zrodiť Krista.

Zdravas', milostiplná!

Zdravas', milostiplná! Anjel Gabriel ju označuje ako "naplnenú milosťou" (κεχαριτωμ?νη), ako keby šlo o jej krstné meno (Lk 1, 28). Nevieme nič isté o detstve Panny Márie. Nechceme sa opierať o apokryfy, ktorých údaje sú neisté.

Pre biblický svet má meno hlboký význam, ktorý chce zahrnúť celý život osoby (por. napr. Gn 17, 5). Teda treba prehlbiť význam tohto termínu, aby sme vedeli, čo si Boh sám myslí o živote Márie.

Toto minulé pasívne príčastie od "χαριτ?ω" vyzdvihuje skutočnosť, že Boh naplnil svojou milosťou toto dievča. Milosť naznačuje láskavosť a milosrdenstvo, ktoré Boh prejavuje Márii. Ale predsa sa mohla uzavrieť pred touto iniciatívou Stvoriteľa, čo sa však v jej prípade nestalo: Najvyšší takto mohol naplno uskutočniť v nej svoje dielo. Naplnil ju svojou dobrotou a nenachádza v nej žiadne odporovanie.

Vďaka svetlu, ktoré nám vychádza z tohto termínu (κεχαριτωμ?νη), môžeme tvrdiť, že Mária vo svojom detstve a dospievaní žila v plnom spoločenstve s božskou láskou, ktorá sa v nej rozvíjala. Jej život sa podobal navonok životu ostatných dievčat v Nazarete: taký skromný a chudobný, že si ho ťažko vieme predstaviť. Mária žila v poslušnosti voči svojim rodičom, pracovala, modlila sa, vždy počúvala Božie slovo.

"Plná milosti" má naozaj dôvod radovať sa: patrí úplne Bohu. Slovenský výraz "Zdravas'" alebo latinský "Ave" (buď pozdravená) sú dosť fádne a nevyjadrujú grécke "raduj sa" (χα?ρε) alebo hebrejské "pokoj s tebou". Ale bolo by predsa celkom pomýlené myslieť si, že Boh "zanedbal" ostatné svoje stvorenia.

"Kεχαριτωμ?νη" sa stáva vzorom pre všetkých, aby sa nechali viesť Bohom v každom okamihu svojho života. Nikdy dostatočne nevyjadríme význam tejto pozemskej fázy nášho života. Sme povolaní, presne ako Mária, aby sme sa nechali preniknúť touto milosťou, ktorá nás chce vložiť do dokonalosti Otca. Každá myšlienka, každé slovo, každá činnosť nadobúdajú božskú veľkosť.

Mladí alebo starí, chudobní alebo bohatí, zdraví alebo chorí, rehoľníci alebo laici, všetci si máme uvedomiť, keď uvažujeme o Márii, závratnú veľkosť nášho povolania.

Snúbenecký a panenský záväzok

Písmo je jasné: ešte pred zvestovaním zasnúbenie Jozefa a Márie bolo zrejmou skutočnosťou (por. Mt 1,18; Lk 1,27). Koľko hlúpostí sa popísalo o týchto zásnubách! Treba brať vážne Máriinu námietku anjelovi: "Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?" (Lk 1, 34). Táto otázka. "Ako sa to stane?" sa nenachádza v žiadnom texte zvestovania mimoriadnych narodení, ktoré sú početné v Starom aj Novom zákone. Tam je spôsob, akým sa má uskutočniť prisľúbenie Boha, úplne jasný nato, aby bol spomínaný (por.

Celkom neslýchaná otázka Márie ukazuje, že mala v úmysle, po dohode s Jozefom, prežívať s ním v manželstve spoločenstvo panenskej lásky, ním sa zriekla materstva. Toto je potvrdené odpoveďou anjela, ktorý nepopiera úmysel Márie, ale jej zvestuje narodenie, ktoré nezávisí od človeka.

Ťažkosť pri vysvetľovaní pochádza zo skutočnosti, pociťovanej ešte viac dnes ako kedysi, že je veľmi ťažké prijať manželstvo, kde sa manželia zrieknu telesného spojenia. Je to mysliteľné iba tam, kde sa usilujú žiť skúsenosť lásky, ktorá nachádza všetku svoju radosť v čistom darovaní (por. Môžeme ponúknuť príklady, kde sa vzájomná láska neustále prehlbuje a stáva sa stále viac čistým darovaním. Taktiež rodičia prežívajú takéto plné obetovanie sa voči svojim deťom aj keď deti nijako neodpovedajú na ich starostlivosť.

Manželstvo prežívané v panenstve je a má zostať výnimkou. Predsa však nejde o neľudskú, smutnú výnimku, ale o vznešené spoločenstvo, ktoré predpokladá v manželoch veľmi zriedkavú duchovnosť a genialitu. Poznáme dvojice, ktoré sa chceli vydať na túto mimoriadnu cestu, napr. Snúbenecký a zárove panenský záväzok Jozefa i Márie ukazuje nám dve absolútne výnimočné osoby.

Namieta sa, že také manželstvo bolo v tej dobe nepochopiteľné, pretože ani panenstvo ešte nebolo dostatočne pochopené. Ale aj toto je nepresné. Hlboká intuícia o tom, čo je panenstvo, prechádza už celým Starým zákonom. Skutočnosť manželstva, ktoré prevyšuje sexuálne stretnutie, je spomínané v Knihe Tobiáš (8, 4-9), na inom mieste je manželka nazývaná "priateľka" alebo "sestra" (Pies 4, 12).

Jozef nie je starec, ako nám ho často predstavuje ikonografia. Je tesárom (por. Mt 13, 55), ktorý vie zarobiť na chlieb pre seba i pre svoju rodinu. Je to človek, ktorý vo svojej jednoduchosti zahrnul v sebe podstatu starozákonnej špirituality. Spravodlivý a poslušný Slovu (por. Mt l, 19-24) tiež prijíma zvestovanie, ktoré potvrdzuje jeho rozhodnutie a pozdvihuje ho do božskej výšky.

O snúbeneckom a zárove panenskom záväzku, aspoň dočasnom, máme svedectvo v kapitole 7 v Prvom liste Korinťanom: v meste, kde zúrila zhýralosť, kresťanské dvojice sa (načas) usilovali o tento ideál (verš 5), ktorý zostáva - opakujeme, celkom vynimočny. Teda netreba znižovať božské skutočnosti na našu rovinu, ale sa máme snažiť pozdvihovať seba samých stále viac k tomu, čo je hore. (por.

Panenské počatie sa dotýka aj Jozefa, lebo je ochotný spolu s Máriou vstúpiť do tohto božského plánu, ktorý vôbec netušili. To, čo sme si povedali predtým, vysvetľuje Božie vyvolenie pre túto výnimočnú dvojicu, ktorá sa chcela zasvätiť Pánovi v panenskej láske; nie je čudné, ak sledujeme biblickú logiku, že vyvolenie dopadlo na ňu (por.

Jozef tvorí s Máriou vrchol všetkého v Starom zákone a uvedomuje si tento veľký zjavený princíp: čím viac človek nechá konať Boha, tým viac môže Boh vykonať v ňom a skrze neho (por. napr. 2 Kr 36, 16-17). Jedine človek, ktorý uzná svoju absolútnu závislosť na Stvoriteľovi, môže sa stať nástrojom jeho prozreteľnosti a žiť v blahu a v pokoji (por. napr.

Celý Starý zákon môžeme čítať v tejto perspektíve: človek, ktorý uznáva svoj hriech, vidí svietiť žiaru odpustenia (por. Ž 50); keď Abrahám už nemal nádej, že bude mať syna, dostáva Izáka (por. On 21); keď si Jakub myslí, že všetko stratil, zachraňuje v Egypte celú svoju rodinu (por. On 46, 3); keď bol Izrael odvedený do otroctva, volal k Bohu, ktorý ho oslobodil od jeho utlačovateľov (por.

Starý zákon zdôrazňuje vernosť Pánovmu slovu: vernosť dáva pokoj a blahobyt, kým nevernosť je prameňom zlorečenia (por. Lv 26). V Knihe sudcov sa to zvlášť prejavuje. Keď sa ľud stáva bohatým a mocným, zabúda na Boha a upadá do otroctva. Vo svojej biede volá k Pánovi, ktorý mu posiela sudcu, aby ho vyslobodil (por. napr. Sdc 2, 11-19).

Človek, ktorý nehľadí na Boha a na jeho prikázania vpísané do srdca, určuje pre seba a pre svojich bratov stav neporiadku a smrti. Človek, ktorý prijíma Boží plán, stáva sa nástrojom pokoja a šťastia pre všetkých. Toto "umenšenie" stvorenia neobsahuje v sebe žiadne pokorenie svojej hodnoty, ale naopak, svoje povýšenie bez konca: človek sa stáva takým, aký je svojím povolaním, schopným čítať a rešpektovať požiadavky, ktoré Stvoriteľ vpísal do jeho srdca a do jeho celého diela.

Jozef a Mária, vo svetle ich príslušných zvestovaní, sa nebránili božskému plánu, ktorý ich pozýval k spolupráci, ktorú nečakali, ale nenašiel ich nepripravených. Brali ako svoju povinnosť nechať sa viesť Stvoriteľom, odovzdať sa Otcovi. Toto odovzdanie sa je základom, o ktorý sa opierajú mesiášske roky.

Mohli by sme povedať, že Lukáš dáva veľký dôraz na túto udalosť, aby dal do rámca celú osobu a život Márie, ktoré sa rozvíjajú v disponibilite slúžiť blížnemu. V tomto Máriinom pokorení, ktoré by sme mohli nazvať klasickým termínom "κεν?δις-zrieknutie seba", sa nám odkrýva celá jej sláva.

Vo svojej osobe anticipuje to, čo Ježiš bude prežívať: keď zostúpi do Jordánu, ako keby bol hriešnik, bude oslávený Otcom vo svojom Duchu (por. Lk 3, 22). Aj ona, ktorá prišla slúžiť Alžbete, je oslávená tým istým Duchom, ktorý hovorí ústami Alžbety (por. Lk 1, 41) ako o "matke môjho Pána" (Lk 1, 43), a o dieťati, ktoré sa zaradovalo v jej lone (por.

Alžbeta žehná Máriu, že uverila (Lk 1, 45) a celý jej život spočíva na Slove. Magnifikat nám umožuje pochopiť, aká bola úcta k Márii na začiatku kresťanstva. Obyčajne si myslíme, že prvotná Cirkev takmer zabúdala na Máriu: to je úplne nesprávne. Matka Ježiša keď sa raduje vo "svojom Spasiteľovi", hebrejsky "vo svojom Ježišovi" (por. Lk 1, 47), prejavuje sa ako "také nič", v ktorom Boh mohol slobodne konať.

Pretože vôbec neodporovala božskému pôsobeniu, Mária je najdokonalejším stvorením, ktoré obdivujú všetky národy: "Od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia" (Lk 1, 48). Táto časť viditeľne naznačuje dosah a lásku spoločenstva veriacich, ktoré vyvyšuje Máriu v jej "κεν?δις" a je presvedčené, že v budúcnosti ju budú blahoslaviť všetci veriaci.

Keď rozjímame o nej, prejavuje sa na jednej strane Božia moc a jeho milosrdenstvo, na druhej strane to, aký má byť vzťah človeka k Bohu: otvorený, oddaný, disponovaný Slovu, jedným slovom "chudobný" ako Mária. Bohatí a pyšní sú porazení (por. verše 51-53), chudobní a utláčaní sú nasýtení (verše 53-54). Mária, služobnica, je Matkou Spasiteľa.

Obdivujme aj jej diskrétnosť: po troch mesiacoch (por. Lk 1, 56), ke príbuznej nadišiel čas porodiť Jána a Alžbeta už nepotrebuje jej služby, vracia sa domov (por. Obraz, ktorý nám Lukáš podáva o Márii, sa dá dobre napodobovať: ide o to, že slúžba blížnemu nás privedie k osláveniu. Ježiš nám povie, že v tomto spočíva celé naše jestvovanie: uznať ho a slúžiť mu v bratovi, ktorý je hladný, smädný, nahý, chorý, pocestný, zajatec (por.

Prečo len službou blížnemu sa uskutočuje náš život viery? Pretože Boh je Trojica osôb, ktoré existujú od večnosti jedna pre druhú, a môžu sa nám dávať v takej miere, ako my vstupujeme do toku ich darovania, keď sa dávame bratom.

Lukáš 1: Zvestovanie a narodenie Jána Krstiteľa

Lukáš 1 sa začína prológom, v ktorom autor uvádza svoj zámer verne opísať udalosti, ktoré sa stali, a zabezpečiť spoľahlivosť učenia. Príbeh pokračuje zvestovaním narodenia Jána Krstiteľa.

Zachariáš a Alžbeta: Za čias judejského kráľa Herodesa žil kňaz Zachariáš a jeho manželka Alžbeta, obaja spravodliví pred Bohom. Nemali však deti, pretože Alžbeta bola neplodná a obaja boli v pokročilom veku.

Zjavenie anjela: Keď Zachariáš konal kňazskú službu v chráme, zjavil sa mu Pánov anjel a oznámil mu, že Alžbeta porodí syna, ktorému má dať meno Ján. Ján bude veľký pred Pánom a naplnený Duchom Svätým už v matkinom lone. Bude obracať srdcia ľudí k Bohu a pripravovať Pánovi dokonalý ľud. Zachariáš neveril anjelovým slovám, preto onemel až do dňa, keď sa toto stane.

Zvestovanie Panne Márii: V šiestom mesiaci poslal Boh anjela Gabriela do Nazaretu k panne zasnúbenej mužovi menom Jozef. Meno panny bolo Mária. Anjel Márii oznámil, že počne a porodí syna, ktorému dá meno Ježiš. Ježiš bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida a jeho kráľovstvu nebude konca. Mária sa pýtala, ako sa to stane, keďže muža nepozná. Anjel jej odpovedal, že Duch Svätý zostúpi na ňu a moc Najvyššieho ju zatieni. Preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn. Mária odpovedala: "Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova."

Návšteva Panny Márie u Alžbety: Mária sa ponáhľala do judejského mesta v hornatom kraji, aby navštívila Alžbetu. Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý. Alžbeta zvolala: "Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? Blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán."

Magnifikat: Mária odpovedala chválospevom, ktorý je známy ako Magnifikat. Velebila Pána za jeho milosrdenstvo a za to, že zhliadol na poníženosť svojej služobnice.

Narodenie Jána Krstiteľa: Alžbete nadišiel čas pôrodu a porodila syna. Susedia a príbuzní sa radovali s ňou. Na ôsmy deň prišli chlapca obrezať a chceli mu dať meno Zachariáš po jeho otcovi. Ale jeho matka povedala: "Nie, bude sa volať Ján." Všetci sa divili. Zachariáš si vypýtal tabuľku a napísal: "Ján sa bude volať." Vtom sa mu rozviazali ústa a jazyk i prehovoril a velebil Boha. Všetkých ich susedov zmocnil sa strach a všade po judejských horách sa hovorilo o týchto udalostiach.

Benediktus: Zachariáša naplnil Duch Svätý a prorokoval. Zveleboval Boha za jeho milosrdenstvo a za to, že poslal Spasiteľa. Prorokoval aj o Jánovi, že bude prorokom Najvyššieho a pripraví cestu Pánovi.

Skrytý život Jána Krstiteľa: Chlapec rástol a mocnel na duchu a žil na púšti až do dňa, keď vystúpil pred Izrael.

Verše z Lukáša 1

Biblia je rozsiahly a zložitý text, ktorý ponúka nespočetné množstvo vrstiev významu. V tomto článku sa ponoríme do hlbokých významov troch kľúčových pasáží: Lukáša 1, Jána 1 a Jána 4. Prostredníctvom preskúmania týchto pasáží chceme získať hlbšie pochopenie tém zvestovania, stvorenia, spasenia a uctievania v duchu a pravde.

Ján 1: Stvorenie, Slovo a Svetlo Ján 1 sa začína vyhlásením: "Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh." Táto pasáž predstavuje Ježiša Krista ako Slovo, ktoré bolo na počiatku u Boha a skrze ktoré povstalo všetko. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí.

Svedectvo Jána Krstiteľa: Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili. On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle. Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet.

Svet neprijal svetlo: Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha.

Slovo sa telom stalo: A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy. Ján o ňom vydal svedectvo a volal: "Toto je ten, o ktorom som hovoril: Ten, čo príde po mne, je predo mnou, lebo bol prv ako ja." Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou. Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista. Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť.

Jánovo svedectvo o Ježišovi: Židia z Jeruzalema poslali k Jánovi kňazov a levitov, aby sa ho pýtali, kto je. Ján vyznal, že nie je Mesiáš. Pýtali sa ho, či je Eliáš alebo prorok. Odpovedal, že nie je. Pýtali sa ho, prečo teda krstí. Ján odpovedal: "Ja krstím vodou. Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte. On prichádza po mne a ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi."

Učeníci nasledujú Ježiša: Keď Ján videl Ježiša ísť okolo, povedal: "Hľa, Boží Baránok." Tí dvaja učeníci počuli, čo hovorí, a išli za Ježišom. Ježiš sa ich opýtal: "Čo hľadáte?" Oni mu povedali: "Rabbi, kde bývaš?" Odpovedal im: "Poďte a uvidíte!" Šli teda, videli, kde býva, a zostali v ten deň u neho.

Ján 4: Žena zo Samárie a Uctievanie v Duchu a Pravde Ján 4 rozpráva príbeh o Ježišovi a žene zo Samárie pri Jakubovej studni. Ježiš sa s ňou rozprával a žiadal ju o vodu. Žena bola prekvapená, že Žid žiada o vodu od Samaritánky, pretože Židia neobcovali so Samaritánmi.

Ježiš a živá voda: Ježiš jej povedal, že keby poznala Boží dar a vedela, kto je ten, ktorý ju žiada o vodu, prosila by jeho a on by jej dal živej vody. Žena sa pýtala, odkiaľ má živú vodu, keď nemá ani vedra a studňa je hlboká. Ježiš jej odpovedal, že každý, kto pije z tejto vody, bude zase žízniť, ale kto sa napije z vody, ktorú mu on dá, nebude žízniť naveky. Voda, ktorú mu dá, obráti sa v ňom na prameň vody, vyvierajúcej do večného života. Žena prosila, aby jej dal tej vody, aby nemusela chodiť naberať.

Ježiš odhaľuje život ženy: Ježiš jej povedal, aby zavolala svojho muža. Žena odpovedala, že nemá muža. Ježiš jej povedal, že mala päť mužov a ten, ktorého má teraz, nie je jej muž. Žena pochopila, že Ježiš je prorok.

Uctievanie v Duchu a Pravde: Žena sa pýtala, kde sa majú ľudia modliť, či na vrchu Garizim, ako to robili ich otcovia, alebo v Jeruzaleme, ako to hovoria Židia. Ježiš jej povedal, že prichádza hodina, keď sa nebudú modliť ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme. Praví modlitebníci sa budú modliť Otcovi v duchu a v pravde, lebo aj Otec hľadá takých modlitebníkov, ktorí by sa mu tak modlili. Boh je duch, a tí, ktorí sa mu modlia, musia sa modliť v duchu a v pravde.

Žena povedala, že vie, že príde Mesiáš, ktorý oznámi všetko. Ježiš jej povedal: "Ja som to, ktorý hovorím s tebou."

Samaritáni uveria v Ježiša: Žena nechala svoje vedro a odišla do mesta a povedala ľuďom: "Poďte, vidzte človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila, či nie je on Kristus." Ľudia vyšli z mesta a prišli k Ježišovi. Mnohí Samaritáni uverili v neho pre slovo tej ženy. Keď prišli k nemu, prosili ho, žeby zostal u nich. A zostal tam dva dni. A o mnoho viac ich uverilo pre jeho vlastné slovo.

Ježiš hovorí o žatve: Ježiš povedal svojim učeníkom: "Pozdvihnite svoje oči a podívajte sa na krajiny, že sa už belejú, len ich žať." Ten, kto žne, berie plat a shromažďuje úrodu do večného života, aby sa spolu radovali, ten, kto seje, i ten, kto žne. Iný je, kto seje, a iný, kto žne. Učeníci boli poslaní žať, na čom nepracovali. Iní pracovali, a oni vstúpili do ich práce.

Pre úplnosť nášho chápania biblických tém sa pozrime aj na Genesis 1, ktorý opisuje stvorenie sveta. Boh stvoril nebo a zem, oddelil svetlo od tmy, vody od súše a stvoril rastliny, zvieratá a nakoniec človeka na svoj obraz.

Boh povedal: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby! Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba, i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi!“ A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril. Boh ich požehnal a povedal im: „Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!“

Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré. A nastal večer, a nastalo ráno, deň šiesty. V tzv. Hebrejský masoretský text - „Ono (potomstvo) ti rozšliape hlavu…” - je to potomstvo ženy, ľudstvo, ktoré rozšliape hlavu hadovi. Varianty prekladov poukazujú na teológiu, na akú sa v danom momente kládol dôraz a v akom svetle sa tento text čítal. Máriu za novú Evu označuje prvýkrát Irenej z Lyonu (2. st.). Je zaujímavé porovnať dané preklady s obrazom Caravaggia, na ktorom Ježiš stojí na Máriinej nohe, ktorá šliape po hlave hada.

tags: #biblia #zvestovanie #12 #versov