Názov obce Streda nad Bodrogom sa v priebehu historického vývoja menil a vyvíjal. V maďarskej literatúre a prameňoch označujú Slivník ako Szilvásújfalu. V stredovekých písomných prameňoch možno nájsť okrem pôvodného VIFALU/ WYFALU - 1321/ aj ďalšie názvy obce - Vyfolu /Wyfolu/ a Újfalu /Nová Vieska/ /1327/ a Szílvás Ujfalu, Ujfaluba /1773/, Silwásch-Ujfalu /1786/, Szilvás-Újfalu /1808/, Szilvásújfalu /1863-1913/. Po rozpade Rakúsko-Uhorska bola obec od roku 1920 pomenovaná ako Silvaš. Tento názov sa používal až do roku 1948, keď dedina dostala súčasný názov Slivník.
Významné rody a majetkové pomery
Najvýznamnejším zemepanským rodom, ktorému patrila prevažná časť majetku v obci do roku 1730, boli Ujfalušiovci /Újfalussy/. Ich majetkovú držbu udáva aj archívny dokument z roku 1552, ktorý potvrdzuje, že rod Ujfalušiovcov /Újfalussy/ naďalej používal pomenovanie dediny v prídomku ako Ujafalussy zo Sylvasujfalu /Wyffalwssy de Zylwaswyffalw/. Tento rod mal v majetkovom vlastníctve obce početné zastúpenie svojich členov. Svedčí o tom aj súpis z roku 1598, v ktorom je uvedená majetková držba Andreja, Františka, Gašpara, Štefana, Ladislava a vdovy po Jánovi Ujfalušim /Újfalussy/. Na majetkovej držbe v obci sa v uvedenom čase podieľalo aj mesto Košice a študujúci Peter Görbe.
Po vymretí Ujfalušiovcov v mužskej vetve roku 1730 nadobudol ich majetky gróf Brankovič /Brankovich/ a po ňom barón Špléni /Splényi/, Bernáth, Olchváry a Šoltész. Z ďalších majetkových súpisov vyplýva, že pozemkový majetok v Silvaši /Szilvás/ bol značne rozdrobený. Najväčšie majetkové vlastníctvo roku 1774 v dedine mali: barón Gabriel Špléni, Andrej Ečedy /Ecsedy/, Adam Nevický /Nyeviczky/, neskôr rodina grófa Van Dernátha a barón Ladislav Véčej /Lajos Vécsey/. Rozhodujúci podiel na majetkovej držbe v druhej polovici 18. storočia nadobudol vplyvný rod Večejovcov /Vécsey/, ktorý si ho udržal až do roku 1928.
Večejovci /Vécsey/ boli v Uhorsku vplyvným barónskym rodom, ktorý mal majetky v Sabolčskej /Sabolcs/, Gemerskej, Abovskej a Zemplínskej župách. V 18. storočí mali v Zemplínskej župe majetkovú držbu v Strede nad Bodrogom, Bodrog- Vécs, Silvaši /Szilvás/, Golope a inde.
Zemplínska župa na mape Uhorska
Hospodárska situácia a daňové povinnosti
Východiskom pre určenie daňového bremena poddanských usadlostí bolo roku 1336 stanovenie porty /brána, kapura/. Išlo o bránu, ktorou roľník prechádzal s vozom do svojej oplotenej usadlosti. Takto bola určená porta ako celá roľnícka usadlosť, od ktorej poddaný platil daň kráľovi tri groše ročne. Prvý takýto súpis o odvode dane kráľovi sa o Silvaši zachoval z roku 1427. Sedliacke domácnosti v dedine boli vtedy zdanené od deviatich port /porta - brána, t.j. celá sedliacka usadlosť. Silvaš vtedy patril medzi stredne veľké obce Abovskej župy.
Veľkým prelomom v živote poddaných nielen v Uhorsku, ale aj v samotnom Silvaši Újfalu bolo roku 1514 uzákonenie večnej pripútanosti poddaného k svojmu zemepánovi a pôde, na ktorej hospodáril. Aj silvašským poddaným bola od uvedeného roku odňatá možnosť slobodného sťahovania, pričom sa zo sedliakov stali nevoľníkmi večne pripútanými k svojmu zemepánovi a pôde. Sťahovať sa mohli iba so súhlasom zemepána.
Uhorský snem roku 1514 nielen nemilosrdne zúčtoval s Dóžovým povstaním, ale vypomstil sa všetkým poddaným aj zvýšením daňového bremena. Aj poddaní v Silvaši museli platiť zemepánovi peňažné i naturálne dávky /obilie, seno, hydinu a iné/ a robotnú rentu /robota na panskom/. Peňažná dávka bola stanovená - 1 zlatý /100 denárov/ od celej roľníckej domácnosti, pričom ju silvašskí poddaní splácali po 50 denárov na Michala /29. 9./ a Juraja /24. 4./. Polovičné, štvrtinové či osminové poddanské usadlosti platili úmerne nižšiu peňažnú dávku.
Všeobecne stanovená robotná povinnosť spočívala v tom, že jeden deň v týždni musela jedna osoba z každej roľníckej domácnosti v obci pracovať na majetku zemepána. Silvašskí a iní starostovia boli počas výkonu svojich funkcií zbavení povinností platiť peňažné dávky, deviatok, desiatok a nevykonávali ani robotné povinnosti. Boli v porovnaní s ostatnými poddanými hospodársky zvýhodnení, a preto bol o ich úrad v každej dedine veľký záujem.
Pod vplyvom rôznych historických udalostí sedliackych rodín nielen v Silvaši, ale aj v celej župe, ubúdalo. Dokazujú to aj daňové súpisy z rokov 1567 a 1582. Na rozhraní 16. a 17. storočia patril Silvaš medzi stredne veľké dediny Zemplínskej župy. Žilo v ňom prevažne poddanské, ale aj zemianske a farské obyvateľstvo. Roku 1600 mala táto dedina dvadsať poddanských domov, dve kúrie patriace tamojším zemianskym rodinám, ale aj kostol, faru a školu.
Cirkevný život
Popri dani kráľovi odovzdávali silvašské poddanské domácnosti v 14. storočí cirkevný desiatok jágerskému biskupovi, zemplínskemu arcidiakonovi a miestnemu rímskokatolíckemu farárovi. Z desiatku, ktorý odovzdávali cirkvi, putovala jedna štvrtina miestnemu farárovi, druhá zemplínskemu arcidiakonovi a zostávajúca druhá polovica Jágerskému biskupstvu. Kráľ Karol Róbert však okolo roku 1335 povolil, aby desatina z cirkevného desiatku plynula do pápežskej pokladnice. Tak vznikli pri vyberaní tohto desiatku registre z rokov 1332 - 1337, ktoré dokumentovali vtedy existujúci stav katolíckych farností v Zemplínskej župe i v hornom Uhorsku /na Slovensku/. Vďaka týmto registrom existujú doposiaľ najstaršie údaje o silvašskej katolíckej farnosti.
V našej obci žijú gréckokatolícky veriaci približne od 16. storočia. Gréckokatolícky kostol sv. Michala archanjela bol postavený začiatkom 19. storočia. Kostol bol postavený v r: 1812. V kostole slúži od r: 2002 dekan Michal Tóth. Gréckokatolíckych veriacich je zaokrúhlene 460. Každú nedeľu je v kostole svätá liturgia-o 9.30 v slovenskom jazyku a o 11.00 hod. v maďarskom jazyku. Odpust sa koná každoročne 8.
Gréckokatolícky kostol sv. Michala archanjela bol podľa vzoru tereziánskych stavieb postavený začiatkom 19. storočia, čo ho zaraďuje medzi typické východoslovenské gréckokatolícke stavby v barokovo-klasicistickom slohu. Väčšie renovačné práce na kostole boli vykonané v rokoch 1820 a 1921. V presbytériu je freska sv. Michala archanjela, socha Ježišovho srdca a procesiový kríž. Na klasicistickej kazateľnici zo začiatku 19. storočia je maľba Ježiša pastiera. Obrazy Ježišovho srdca a sv. Jozefa sú zo začiatku 20. storočia. V kostole je 10 procesiových zástav. Pod vežou je misijný kríž s letopočtom 1927.
OS 75 JURAJ JAKUŠIČ - vnuk Juraja Turza sa zaslúžil o vznik Gréckokatolíckej cirkvi
Ďalšie udalosti v obci
Ani Silvaš neobišli tragické udalosti, ktoré postihli obyvateľstvo Zemplína. V roku 1663 vykynožila časť obyvateľstva obce morová epidémia. Z juhu Ruska sa šíriaca cholera neobišla v roku 1831 ani Silvaš a nemilosrdne kántrila obyvateľstvo dediny. To sa pod vplyvom „travičskej legendy“ obrátilo proti zemepánom a zdravotnému komisárovi, ktorých vinilo z toho, že uskutočnenými hygienickými opatreniami trávia ľudí. Roľnícka revolta mala aj sociálny aspekt, ktorý sa prejavil v nastolení požiadavky zrušenia poddanstva. Dedinu neobišla ani ďalšia cholerová epidémia, ktorá Zemplín postihla v roku 1873. Aj ona priniesla smrť do mnohých silvašských rodín, ktoré sa z tejto tragédie len ťažko spamätávali. Ukázalo sa, že obyvateľstvo obce neničili len nezmyselné vojny, ale aj epidémie s tragickými následkami.
Na obyvateľstvo ťažko doľahli dôsledky protihabsburských stavovských povstaní v 17. storočí, keď obec bola niekoľkokrát spustošená prechádzajúcimi vojskami. Už po vystúpení Štefana Bočkaja /István Bocskay/ boli tamojší sedliaci a želiari roku 1610 zdanení iba od 1,75 porty. Po ďalších protihabsburských stavovských povstaniach ich zdanili roku 1635 len od jednej porty. Ešte hrozivejšie následky pre dedinu mali povstania Imricha Tököliho a Františka II. Rákociho /II. Ferenc Rákóczi/. Drancovanie vidieka malo nepriaznivý vplyv na rozvoj poľnohospodárstva a populačný vývoj dediny. Mnohé sedliacke hospodárstva spustli a zostali neobývané. Pri sčítaní roku 1715 mal Silvaš iba šesť obývaných a tridsaťpäť opustených domácností. Morová epidémia v roku 1663 a koncom prvého desaťročia 18. storočia /1708/ vyľudnenie obce už iba dovŕšili. Na opustené hospodárstva zemepáni dosadzovali nových poddaných, alebo im ich prenajímali za kvintu, t.j. jednu pätinu úrody. Vyľudnený a spustošený Silvaš bol v priebehu 18. storočia dosídlený počas ruténskej kolonizácieobyvateľstvom zo severovýchodnej časti východného Slovenska /horného Uhorska/, ktoré obsadzovalo opustenú úrodnú pôdu v tejto lokalite. O priaznivých dôsledkoch ruténskej kolonizácie presviedčajú štatistické údaje z roku 1787, podľa ktorých mal Slivník už 59 domov a 486 obyvateľov. Ešte presvedčivejšie ukazujú na demografický vývoj obce štatistické výsledky z roku 1828, ktoré udávajú, že dedinu tvorilo 73 domov a 549 obyvateľov.
tags: #greckokatolicka #kostol #streda #nad #bodrogom