Kresťanský pohľad na Európu a jej budúcnosť

Vstupujeme do tretieho tisícročia a je dôležité, aby si kresťania v Európe pripomenuli základné posolstvo: "Uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás." (1 Pt 3, 14-15). Toto posolstvo bolo silne zdôraznené počas Veľkého jubilea roku 2000, ktoré bolo "jediným neprerušeným chválospevom na Najsvätejšiu Trojicu", cestou zmierenia a znamením nádeje pre tých, ktorí hľadia na Krista a jeho Cirkev.

Mapa Európy.

Prehĺbenie témy nádeje

Prehĺbenie témy nádeje bolo hlavným cieľom Druhého mimoriadneho zhromaždenia Biskupskej synody pre Európu. Táto synoda, ako posledná z kontinentálnych synod pred Jubileom 2000, mala za úlohu analyzovať situáciu Cirkvi v Európe a poskytnúť usmernenia pre novú evanjelizáciu. Už synoda v roku 1991 zdôraznila potrebu novej evanjelizácie s vedomím, že "dnešná Európa sa nemôže spoliehať iba na svoje predchádzajúce kresťanské dedičstvo, ale predovšetkým musí byť schopná znova rozhodovať o svojej budúcnosti v stretnutí s Ježišom Kristom a jeho posolstvom". Po deviatich rokoch je táto potreba stále aktuálna, a preto sa synoda zamerala na ohlasovanie posolstva nádeje Európe, ktorá ju, zdá sa, stráca.

Synodálne zhromaždenie a výmena darov

Zhromaždenie synody v októbri 1999 bolo príležitosťou na stretnutie, vypočutie a konfrontáciu poznatkov. Biskupi z rôznych častí Európy prehĺbili vzájomné poznanie a zviazanosť s Petrovým nástupcom. Účastníci sa obohatili najmä vďaka svedectvu tých, ktorí za totalitných režimov znášali prenasledovanie za svoju vieru. Oduševnení želaním uskutočňovať bratskú "výmenu darov" a vzájomne obohatení rozmanitosťou skúseností každého z nás, znova sme zažívali okamihy spoločenstva vo viere a v láske. Z toho vyrástla ochota prijať volanie, ktorým sa obracia Duch Svätý na Cirkev v Európe, keď ju pozýva plniť úlohy v nových podmienkach.

Účastníci synodálneho zhromaždenia neváhali vidieť aktuálnu situáciu na kontinente a odhaľovať jej svetlé i tienisté stránky. Dospeli k jasnému poznaniu, že situácia sa vyznačuje závažnou neistotou na kultúrnej, antropologickej, mravnej a duchovno-náboženskej úrovni. Rovnako jasne mohli konštatovať narastajúcu vôľu vyrovnať sa s touto situáciou a interpretovať ju tak, aby sa ozrejmili úlohy, ktoré Cirkev čakajú. Z toho vznikli "užitočné usmernenia, ako prostredníctvom výraznejšieho a dôslednejším životným svedectvom posilneného ohlasovania čoraz viac zviditeľňovať Kristovu tvár".

Synodálna skúsenosť umožnila dozrievať vedomiu jednoty, ktorá spája rozličné časti Európy, nepopierajúc rozdiely prameniace z historických daností. Hoci synodálni otcovia sa s najväčšou vážnosťou zaoberali celým komplexom otázok charakteristických pre Európu, predsa si uvedomovali, že azda najnaliehavejšia tak na Východe, ako aj na Západe je rastúca potreba nádeje, ktorá môže dať zmysel životu i dejinám a umožní spoločne napredovať. Všetky úvahy synody smerovali k tomu, ako nájsť odpoveď na túto potrebu, vychádzajúc z tajomstva Krista a trojičného tajomstva.

Posynodálnou exhortáciou sa Cirkev v Európe delí o ovocie Druhého mimoriadneho zhromaždenia biskupskej synody o Európe. Biskupi odovzdávali texty svojich úvah s prosbou, aby som pre putujúcu Cirkev v Európe vypracoval dokument na tému tejto synody. "Kto má uši, nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám" (Zjv 2, 7). Pri ohlasovaní evanjelia nádeje Európe sa Cirkev dáva viesť Apokalypsou alebo Knihou zjavenia, "prorockým zjavením", ktoré odkrýva veriacej obci skrytý, hlboký zmysel udalostí, ktoré sa odohrávajú (porov. Zjv 1, 1).

Apokalypsa nám pripomína slová určené kresťanským spoločenstvám, aby vedeli interpretovať svoje zapojenie do histórie i s jej otázkami a trápeniami a žiť ho vo svetle konečného víťazstva obetovaného a zmŕtvychvstalého Baránka. Zároveň stojíme pred slovom, ktoré nás zaväzuje zriekať sa vo svojom živote ustavičného pokušenia budovať si ľudské mesto bez Boha alebo proti nemu. Kniha zjavenia obsahuje povzbudenie veriacim: napriek akémukoľvek vonkajšiemu zdaniu, a hoci ani jeho účinky zatiaľ nevidieť, Kristovo víťazstvo už prišlo a je definitívne.

"Neboj sa!"

V čase prenasledovania Cirkvi, úzkostí a otrasov, keď žil autor Apokalypsy (porov. 1, 9), slovo, ktoré zaznieva vo videní, je Slovom nádeje: "Neboj sa! Ja som Prvý a Posledný, a Živý. Bol som mŕtvy, a hľa, žijem na veky vekov a mám kľúče od smrti a podsvetia" (Zjv 1, 17-18). Stojíme teda pred evanjeliom, pred "radostnou zvesťou", ktorou je sám Ježiš Kristus. On je "Prvý a Posledný": V ňom majú celé dejiny svoj počiatok, v ňom dostávajú zmysel, smerovanie a dovŕšenie; v ňom a s ním, v jeho smrti a v jeho zmŕtvychvstaní je už všetko povedané. On je ten "Živý": bol mŕtvy, ale teraz žije na veky vekov. On je "Baránok", ktorý stojí vzpriamený pred trónom Boha (porov. Zjav 5, 6): je "zabitý", pretože vylial za nás na kríži svoju krv; "stojí vzpriamený", pretože sa navždy vrátil do života a tak nám dal poznať bezhraničnú silu Otcovej lásky.

Tieto slová sa dnes obracajú aj na cirkvi v Európe, často vystavované skúške kalením nádeje. Čas, v ktorom žijeme, pôsobí svojimi požiadavkami naozaj ako obdobie bezradnosti. Mnohí ľudia sa zdajú dezorientovaní, neistí a bez nádeje, dokonca aj nemálo kresťanov sa nachádza v podobnom duševnom stave. Na obzore európskeho kontinentu sa hrozivo vynárajú početné znepokojujúce znaky. Medzi mnohými aspektmi, podrobne spomínanými aj na synode, by som chcel uviesť stratu kresťanskej pamäti a zabúdanie na dedičstvo, sprevádzané istým druhom praktického agnosticizmu a náboženskej ľahostajnosti, pretože mnohí Európania vzbudzujú dojem, akoby žili bez duchovného pozadia a ako dedičia, ktorí si premrhali dedičstvo prenesené cez dejiny. Mnohým sa už nedarí prenášať evanjeliové posolstvo do každodennej praxe. V spoločenských a kultúrnych pomeroch, v ktorých kresťanský názor naráža na ustavičný odpor a ohrozenie, je čoraz ťažšie žiť podľa viery v Ježiša Krista.

S takouto stratou kresťanskej pamäti sa vkráda aj istý druh obáv z budúcnosti. Všeobecne rozširovaný obraz zajtrajška je vyblednutý a nejasný. Jestvuje skôr strach pred budúcnosťou než jej očakávanie. Znakmi toho sú okrem iného vnútorná prázdnota, ktorá trápi mnohých ľudí, a strata zmyslu života. Sme svedkami často sa vyskytujúcej fragmentácie bytia; prevažuje pocit osamotenia; pribúda rozpadov a nezhôd. Okrem ostatných príznakov tohto stavu dnešná Európa prežíva vážny problém krízy rodiny a úpadok v samotnom ponímaní rodiny, pokračovanie alebo nové výbuchy etnických konfliktov, oživovanie určitých rasistických postojov, napätia medzi náboženstvami, egocentrizmus, ktorý opantáva jednotlivcov i skupiny, pribúdanie všeobecnej mravnej ľahostajnosti a kŕčovitého sledovania vlastných záujmov a privilégií.

Strata nádeje má svoj pôvod v snahe presadiť antropológiu bez Boha a bez Krista. Tento spôsob myslenia priviedol k tomu, že človek sa pokladá za "absolútny stred celého bytia, pričom sa mu mylne dáva miesto Boha a zabúda sa, že nie človek stvoril Boha, ale Boh človeka. Zabudnutie na Boha priviedlo k úpadku človeka. (... ) Preto nečudo, že v tejto súvislosti vznikol veľký priestor na vznik nihilizmu vo filozofickej oblasti, relativizmu v poznávacej, teoretickej a morálnej oblasti, pragmatizmu, či dokonca cynického hedonizmu pri utváraní každodenného života".

Na tomto pozadí aj v poslednom čase vznikajú pokusy predstavovať európsku kultúru bez prínosu kresťanstva, ktoré tak výrazne poznačilo jej historický vývoj aj jej univerzálne rozšírenie. Stojíme pred javom novej kultúry, ovplyvňovanej prevažne masovokomunikačnými prostriedkami, ktorej znaky a obsahy sú často v protiklade k evanjeliu a k dôstojnosti ľudskej osoby. K takejto kultúre patrí čoraz viac rozširovaný náboženský agnosticizmus, spojený s hlbokým mravným a právnym relativizmom, ktorý má svoje korene v strate pravdy o človeku ako základe neodňateľných práv každého jednotlivca. Znaky vytrácania nádeje sa prejavujú prevažne hrozivými formami toho, čo možno označiť za "kultúru smrti".

Avšak - ako podčiarkli synodálni otcovia - "človek nemôže žiť bez nádeje: jeho život by bol odsúdený na bezvýznamnosť a stal by sa neznesiteľný." V snahe o nádej sa mnohí pokúšajú nájsť uspokojenie v krátkodobých a krehkých skutočnostiach. stotožňuje napríklad s rajom, ktorý sľubuje veda a technika, s rozličnými formami mesianizmu, so šťastím hedonistickej povahy sprostredkovaným konzumizmom, s imaginárnym, drogami umelo vyvolaným pocitom šťastia, s mnohými formami chiliazmu, s očarením východnými filozofiami, s hľadaním foriem ezoterickej duchovnosti a s rozličnými prúdmi new age. To všetko sa, pravdaže, napokon ukazuje ako hlboko iluzórne a neschopné uhasiť smäd po šťastí, ktorý ľudské srdce naďalej cíti vo svojom vnútri. A tak ostávajú a prehlbujú sa znepokojujúce znaky strácania nádeje, ktoré sa neraz prejavujú aj formou agresivity a násilia.

Nijaký človek nemôže žiť bez perspektívy do budúcnosti. Tobôž nie Cirkev, ktorá žije z očakávania kráľovstva, ktoré príde a ktoré je už na tomto svete prítomné. Nebolo by správne nepozorovať znamenia vplyvu Kristovho evanjelia na život spoločnosti.

Ak sa dívame na Európu ako na občiansku spoločnosť, nechýbajú nám znaky, ktoré dávajú dôvod na nádej. V nich môžeme pozorovať, hoci aj v dejinných protirečeniach, očami viery prítomnosť Božieho Ducha, ktorý obnovuje tvárnosť zeme. Synodálni otcovia na záver svojich prác tieto znaky opísali nasledovne: "S radosťou konštatujeme postupné otváranie sa národov voči sebe, zmierovanie medzi tými národmi, ktoré boli dlhý čas znepriatelené, rozširovanie zjednocovacieho procesu na krajiny východnej Európy. Rastie uznanie, spolupráca a výmena každého druhu, takže krok za krokom vzniká európska kultúra, resp. európske vedomie, ktoré umožní, ako dúfame, aby najmä v mládeži rástol pocit bratstva a ochota deliť sa s druhými. Za pozitívne pokladáme, že celý tento proces sa odohráva pokojným spôsobom podľa pravidiel demokracie a v duchu slobody, ktorá rešpektuje a presadzuje oprávnenú mnohorakosť, a tak napomáha a podporuje proces zjednocovania Európy. So zadosťučinením vítame všetko, čo sa urobilo, aby sa precízne objasnili podmienky a modality dodržiavania ľudských práv."

Chcel by som však obrátiť pozornosť najmä na niektoré znaky viditeľné vo vlastnom cirkevnom živote. Predovšetkým chcem spolu so synodálnymi otcami znova pripomenúť, aby sa nikdy nezabudlo na veľkolepý znak nádeje, ktorý poskytli toľkí svedkovia kresťanskej viery v minulom storočí na Východe i na Západe. Títo svedkovia, najmä mučeníci, sú najvýrečnejším, veľkolepým svedectvom, ktoré od nás vyžaduje úctu a napodobňovanie. Dokazujú životnú silu Cirkvi; žiaria ako svetlá Cirkvi a ľudstva, lebo dali v temnotách zažiariť Kristovmu svetlu. Ako príslušníci rozličných kresťanských vyznaní sú aj žiarivým znakom nádeje na ekumenickú cestu, pretože ich krv istotne je "živou miazgou jednoty Cirkvi". Okrem toho nám jednoznačne hovoria, že martýrium je najvyšším stelesnením evanjelia nádeje: "Mučeníci ohlasujú práve toto evanjelium a vydávajú zaň svedectvo obetovaním vlastného života až po preliatie krvi, lebo bez Krista nemôžu žiť a sú ochotní zaňho zomrieť v presvedčení, že Ježiš je Pán a Spasiteľ človeka a že teda človek iba v ňom nájde pravú plnosť života. Týmto spôsobom sú podľa napomenutia apoštola Petra pripravení obhájiť sa pred každým, kto ich vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je v nich (porov. 1 Pt 3, 15). Navyše mučeníci vysluhujú evanjelium nádeje, pretože obetovanie života je najradikálnejšia a najvznešenejšia manifestácia živej, svätej, Bohu milej obety, ktorá je ich duchovnou bohoslužbou (porov. Rim 12, 1) - pôvodom, dušou a vyvrcholením každej kresťanskej bohoslužby."

Ovocím obrátenia podnieteného evanjeliom je svätosť mnohých mužov i žien našich čias. To platí nielen o tých, ktorých Cirkev oficiálne vyhlásila za svätých, ale aj o tých, ktorí vydávali svedectvo vernosti Kristovi v skromnosti každodenného života. Ako nemyslieť na nespočítateľné množstvo synov a dcér Cirkvi na európskom kontinente, ktorí počas dejín prežívali svoju šľachetnú a presvedčivú svätosť v skrytosti rodinného života alebo v zamestnaní či v spoločenskom živote? "Tí všetci budovali Európu ako ‚živé kamene_, spojení s Kristom - ‚uholným kameňom_, ako duchovnú a mravnú stavbu a odovzdali potomkom to najvzácnejšie dedičstvo. Ježiš, náš Pán, povedal: ‚Aj ten, kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie, lebo ja idem k Otcovi_ (Jn 14, 12)."

Evanjelium neustále prináša ovocie vo farnostiach, medzi osobami zasväteného života, v laických združeniach, v modlitbových a apoštolujúcich skupinách, v rozličných mládežníckych organizáciách, ako aj pri vzniku a rozširovaní nových cirkevných hnutí a spoločenstiev. V Európe, a to rovnako v postkomunistických krajinách ako na Západe, má aj dnes neodmysliteľné poslanie farnosť, hoci potrebuje ustavičnú sebaobnovu.

Tabuľka: Znaky nádeje v Európe

tags: #ako #krestansky #svetadiel #byva #oznacovany