Starostlivosť o chorých patrí k podstate kresťanskej duchovnosti a pastorácie farnosti. Starí a chorí majú dôležité miesto v Cirkvi a svojimi modlitbami a obetami pomáhajú vykupovať svet.
Svätý Otec František povedal: „Spoločnosť, v ktorej pre seniorov nieto miesta, z ktorej sú vyraďovaní, pretože vytvárajú problémy, táto spoločnosť nesie v sebe smrtiaci vírus... Také kresťanské spoločenstvo, v ktorom by blízkosť a nezištnosť už neboli považované za nevyhnutné, by stratilo svoju dušu.“
Pápež Benedikt XVI. zdôraznil: „Kvalita každej spoločnosti, povedal by som každej civilizácie, sa posudzuje aj podľa toho, ako sa správa k seniorom a podľa miesta, aké im vyhradzuje v spoločenskom živote.“
Sir 8, 7. 11-12 pripomína: „Nepohŕdaj nikým pre jeho starobu: lebo aj my ideme do staroby. Nedaj si ujsť, čo hovoria starší, lebo oni sa tomu priúčali od svojich rodičov; od nich sa totiž naučíš rozumnosti, ako máš (správne) odpovedať, keď ti to bude treba.“
Úvod do sviatosti pomazania chorých
Cirkev verí a vyznáva, že medzi siedmimi sviatosťami je jedna sviatosť osobitne určená na to, aby posilňovala tých, čo sú skúšaní chorobou. Pomazanie chorých nie je sviatosťou iba tých, čo sa ocitajú v posledných chvíľach života. Preto vhodný čas na jej prijatie je isto už vtedy, keď veriaci začína byť pre chorobu alebo starobu v nebezpečenstve smrti.
Ak chorý, ktorý prijal pomazanie, opäť nadobudne zdravie, môže v prípade ďalšej ťažkej choroby znova prijať túto sviatosť. Počas tej istej choroby možno túto sviatosť zopakovať, ak sa choroba zhorší. Je vhodné prijať pomazanie chorých pred ťažkou operáciou. To isté platí o starých ľuďoch, keď sa ich slabosť stupňuje.
Vysluhovatelia a olej
Túto sviatosť môžu vysluhovať iba biskupi a kňazi. Na jej udelenie sa používa olej posvätený biskupom (v prípade potreby kňazom, ktorý sviatosť vysluhuje). Slávenie tejto sviatosti v podstate spočíva v pomazaní chorého olejom na čele a na rukách (v rímskom obrade) alebo na iných častiach tela (vo východných obradoch).
Vysluhovanie sviatosti
Sviatosť pomazania vysluhujeme na požiadanie aj doma. Chorých možno nahlásiť v kancelárii farského úradu alebo po osobnom dohovore s kňazom. Ak sa vysluhuje sviatosť doma, je potrebné pripraviť: stôl prestretý bielym obrusom, kríž a dve horiace sviece.
Obrad pomazania vo svätej omši
Vo svätej omši sa pomazanie chorých vysluhuje po evanjeliu a homílii (OUI 82). Vlastný obrad pomazania začína litániovými prosbami (OUI 73), nasleduje vkladanie rúk - pričom sa nič nehovorí (OUI 74), modlitba nad olejom (OUI 75) a vlastné pomazanie na čele a rukách chorého s príslušnou formulou (OUI 73).
Sviatostná formula - nový preklad od roku 2011. Opäť upozorňujeme, že sviatostná formula v používanom OUI už neplatí; v roku 2011 došlo k jej textovej úprave; sviatostná formula po úprave znie nasledovne:
„Skrze toto sväté pomazanie a pre svoje láskavé milosrdenstvo, nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého. (Amen.) A oslobodeného (-nú) od hriechov nech ťa spasí a milostivo posilní.“
Spoločné vysluhovanie sviatosti pomazania - dovolenie diecézneho biskupa. V zmysle kán. 1002 CIC dovoľujem a odporúčam udeľovanie sviatosti pomazania chorých spoločne v kostole. Treba však dodržiavať úpravy v príručke Obrad pomazania chorých a pastoračná starostlivosť o nich (OUI vydal SSV Trnava, r. 1976). Podľa doterajších skúseností je spoločné vysluhovanie pomazania veľkou pastoračnou pomôckou pre duchovných správcov aj úľavou pre chorých a vekom zoslabnutých ľudí.
Vysluhovateľom sviatosti pomazania chorých je vždy (aj pri spoločnom vysluhovaní) len kňaz (nikdy nie diakon, resp.
Príprava na prijatie pomazania
Pastoračná príprava chorých na prijatie pomazania. OUI 36 a 85 predpisuje, aby sa slávenie pomazania chorých (ak je možné) pripravilo. Ak sa pomazanie chorých vysluhuje väčšiemu počtu účastníkov (najmä po prvý raz), je vhodné vopred, v rámci niekoľkých (nedeľných) kázní, predstaviť sviatosť pomazania - jej ustanovenie, vysluhovanie v Cirkvi, účinky a liturgický obrad.
Sviatostná príprava chorých - svätá spoveď. Pán Ježiš naliehavo vyzýva veriacich, aby ho prijímali vo sviatosti Eucharistie (Jn 6, 53). Aby však veriaci mohli dobre odpovedať na túto výzvu, musia sa na túto veľkú a svätú chvíľu pripraviť (1 Kor 11, 27-29). Preto, ten, kto si je vedomý ťažkého hriechu, musí skôr, ako pristúpi k prijímaniu, prijať sviatosť pokánia, vyspovedať sa (por. KKC 1385; kán.
Vek prijímateľa
Vek prijímateľa pomazania chorých Užívanie rozumu (por. kán. 1004 CIC) - po siedmom roku veku - sa vyžaduje kvôli charakteru sviatosti. Pomazanie chorých je zavŕšením sviatosti pokánia (por. Tridentský koncil, DH 1694). Deti pred užívaním rozumu nemajú hriechy, ktoré by bolo treba odpykávať, a preto nie sú schopné prijať duchovné posilnenie pomazania (ničiť pozostatky hriechu). Avšak dospelý človek, hneď po krste, môže prijať pomazanie chorých, lebo pozostatky hriechu nie sú len časné tresty za hriech.
Pokánie, pomazanie chorých a viatikum - posilnenie na cestu do večnosti. Súvislý obrad sviatosti pokánia, pomazania a viatika sa vysluhuje veriacemu, ktorý sa nachádza v nebezpečenstve smrti, aby bol na cestu do večnosti posilnený svätým prijímaním, ktoré sa volá viatikum. Vlastný obrad týchto troch sviatostí sa vysluhuje takto (por. OUI 115, 118-133):
- čítanie Božieho slova a krátky príhovor (podľa možnosti);
- svätá spoveď, resp.
Urgentný prípad - spoveď, viatikum a pomazanie, resp. viatikum. V urgentnom prípade treba najprv vyslúžiť sviatostné pokánie (hoci aj so všeobecným vyznaním), potom viatikum a sväté pomazanie (por. OUI 151). V blízkom nebezpečenstve smrti kňaz chorému rýchlo udelí pomazanie chorých na jednom mieste (zvyčajne na čele) a hneď mu podá viatikum (por. OUI 116). V krajnom nebezpečenstve smrti ihneď podá viatikum (por. OUI 116). (Vysvetlenie, ako OUI stupňuje naliehavosť: najnaliehavejšie je krajné nebezpečenstvo smrti; naliehavé je blízke nebezpečenstvo smrti; menej naliehavý je urgentný prípad).
Možné nebezpečenstvo smrti, napr.
Viatikum (pokrm na cestu do večnosti v ďalších dňoch). Farári (resp. administrátori) sú povinní dbať o to, aby veriaci, ktorí sa nachádzajú v nebezpečenstve smrti, boli posilnení na cestu do večnosti svätým prijímaním (por. OUI 93-95). Viatikum (po jednej svätej spovedi a po jednom pomazaní) môže chorý prijímať aj viackrát, a to každý deň. Vlastný obrad viatika sa vysluhuje takto (por.
Kritérium smrti. V pastoračnej praxi i v medicíne je veľmi dôležité zistenie faktu (času) smrti. Ťažisko vedeckých prístupov na zistenie smrti sa prenieslo z tradičných srdcovo-dýchacích znakov na neurologické kritériá. Pápež Ján Pavol II. v r. 2000 vyhlásil: „Úplné a nezvratné zastavenie mozgovej aktivity je znakom straty integračnej schopnosti organizmu, je znakom smrti.“
Čo robiť ak...
Sviatosť nemožno udeliť mŕtvemu (por. OUI 15). Zosnulého treba v modlitbe odporučiť Božiemu milosrdenstvu. Ak je však oprávnená pochybnosť, či je chorý naozaj mŕtvy, alebo nie (por. kán. 941 CIC; OUI 15, 159), je možné sviatosť udeliť.
Zaopatrenie kresťanov - nekatolíkov. Kán. 844 § 4 CIC predpisuje, kedy je dovolené udeliť kresťanom - nekatolíkom sviatosti (spoveď, pomazanie, prijímanie): nebezpečenstvo smrti a iná vážna potreba podľa úsudku diecézneho biskupa či konferencie biskupov, keď nie je k dispozícii ich vlastný vysluhovateľ. Nebezpečenstvo smrti oprávňuje katolíckeho vysluhovateľa hneď patrične konať. Prípad „inej vážnej potreby“ treba vopred predložiť na posúdenie ordinárovi. Zo strany prijímateľa - nekatolíka sa vyžaduje chcenie, nevyhnutná viera a riadna dispozícia.
Spoločný - komunitný charakter pomazania chorých. Aj keď sa pomazanie chorých vysluhuje iba jednému účastníkovi, aj vtedy má spoločný charakter a nie je vecou len chorého a kňaza (OUI 33). Preto je vhodné, aby sa pomazania zúčastnili aj príbuzní či známi chorého, poprípade aj miništranti. Pritom sa odporúča, aby prítomní (ak môžu) prijímali Eucharistiu spolu s chorým (por. OUI 96). Starí, chorí aj tí, ktorí ich opatrujú, môžu prijať najsvätejšiu Eucharistiu hoci počas predchádzajúcej hodiny niečo zjedli (kán.
Ťažkosti pri vysluhovaní pomazania
Vysluhovateľ pomazania chorých musí rátať s pastoračnými ťažkosťami, ktoré majú rozmanité príčiny. Sekularizovaná spoločnosť, pre ktorú je charakteristický výkon, nie je totiž schopná začleniť do svojho sveta utrpenie a smrť. Každý kríž odmieta ako tabu a „vytláča ho“ za okraj spoločnosti. Preto sa aj sám chorý neraz cíti odmietaný a akosi „mimo“. Vhodné je, keď vysluhovateľ pomazania primerane dáva najavo, že:
- chorý nie je Bohom opovrhnutý a trestaný;
- nie je celkom sám a opustený;
- nie je ten, ktorý zbankrotoval a nič nedokázal;
- nie je zbytočný.
Nikdy nie je ľahké odpovedať na otázky trpiacich (prečo). Božie zjavenie však učí, že bolesť a smrť nepatria do pôvodného Božieho plánu (por. Múd 2, 23-24). Utrpenie je znakom prítomnosti hriechu v stvorení.
Za zmienku stojí aj príbeh sv. Eulálie, ktorá patrí medzi populárne svätice Španielska. Podľa tradície mala iba dvanásť rokov, keď zomrela za svoje presvedčenie. Narodila sa koncom 3. storočia (r. 292?) pri meste Merida v kresťanskej rodine. Počas prenasledovania za cisára Diokleciána bol miestodržiteľom v Meride Dacián. Ten cisárov rozkaz poctivo na kresťanoch spĺňal. Surovo ich mučil a zabíjal. Eulálii nehrozilo bezprostredné nebezpečenstvo, nakoľko nebývali priamo v meste, no ona sa rozhodla sama vyznať svoju vieru. Hoci bolo zimné obdobie, išla bosá do mesta a pred tribunálom povedala jediné slovo: „Verím!“ A pošliapala sošku pohanského bôžika. Dacián sa tak rozzúril, že ju dal - napriek tomu, že ešte bola dieťaťom - kruto mučiť a nakoniec ju upálili v pekárskej peci. Zomrela 10. decembra 304. V Španielsku sa stala národnou sväticou, často bola vyobrazovaná s ľaliou alebo palmou.