Rímskokatolícka cirkev je hlboko zakorenená v histórii Slovenska. Jej vplyv sa prejavoval v rôznych oblastiach života, od duchovnej správy až po kultúru a vzdelávanie. Tento článok sa zameriava na dôležité udalosti a lokality, ktoré formovali jej vývoj.
Liptovské Revúce a Ružomberok
Prvá písomná zmienka o Liptovských Revúcach je z roku 1233. Ako obec patrí medzi najstaršie liptovské usadlosti. Až do založenia fary v Liptovskej Osade (za pôsobenia ružomberského farára Andreja Fektora) v roku 1752 boli Liptovské Revúce filiálkou Ružomberka. A keďže Liptovské Revúce boli pevne spojené s Ružomberkom, nemôžeme podrobnejšie nespomenúť, čo sa v Ružomberku dialo, pretože toto všetko malo ohlas a dopad aj na dianie v Liptovských Revúcach.
Z doby protestantizmu stojí za spomenutie istý farár Šimon (ktorý bol v Ružomberku okolo 1560), ktorý bol predtým v Teplej a Kubíne. Farár Šimon sa prikláňal ku protestantizmu. Potom skoro všetky fary, najmä na strednom Slovensku okolo roku 1576 nebadane tiež prešli na protestantizmus.
Ružomberský kostol bol katolíkom navrátený 13. marca 1672. Prebral ho spišský prepošt Juraj Báršoň. Roku 1683 kuruci Imricha Tôkôlyho odobrali ružomberský kostol a usadili pri ňom Jána Boniša z Hýb. Cisársky generál Heister pritiahol cez dolinu Suchá nad Revúcami v januári 1709 a po porážke Kurucov bol ružomberský kostol v roku 1711 vrátený katolíkom.
Vtedy nastala aj rekatolizácia mesta a jeho filiálok. Toto sa týkalo aj Revúc. Roku 1776 prešla Osada aj s Revúcami z ostrihomskej arcidiecézy do diecézy spišskej. V roku 1777 sa vytvorilo spišské biskupstvo a tak roku 1778 bola vytvorená farnosť v Liptovskej Osade a Liptovské Revúce, Liptovská Lužná boli začlenené ako filiálky do liptovsko-osadskej farnosti.
Dňa 7. augusta 1787 sa Liptovské Revúce spolu s Lúžnou cirkevne osamostatnili od Liptovskej Osady. Tak vznikla samostatná farnosť Liptovské Revúce. Prvým invenstovaným farárom sa stal roku 1789 Anton Tobiáš Nedeczey, ktorý bol aj iniciátorom otvorenia školy (predtým pôsobil v Ružomberku okolo roku 1760). Požehnaný bol 1. augusta 1819 a zasvätený Očisťovaniu Panny Márie (Obetovanie Pána).
Od roku 1889 spravoval farnosť Jozef Tomík - nadaný a presvedčený Slovák. Jozef Tomík dal vymaľovať kostol. Maľbu previedol známy slovenský maliar, sliačansky rodák, Jozef Hanula - počas rokov 1912-1913. Veľkou udalosťou bola oslava 150-ročného jubilea založenia farnosti, ktorú celebroval Andrej Hlinka. V rokoch 1952-1957 za farára Lavrinca bola prevedená oprava chrámu a renovácia malieb.
Kostol svätého Andreja v Ružomberku
Spišské Biskupstvo
Spišské biskupstvo vzniklo vyčlenením z Ostrihomského arcibiskupstva 13. marca 1776. Pápež Pius VI. tak urobil bulou Romanus pontifex, ktorú vydal na základe dekrétu Márie Terézie zo začiatku roka 1776. Spolu so Spišským biskupstvom vzniklo aj Banskobystrické a Rožňavské biskupstvo. Sídlom Spišského biskupstva sa stala Spišská Kapitula, ktorej história siaha pravdepodobne do 12. storočia.
Spišské prepoštstvo bolo v roku 1776 panovníčkou Máriou Teréziou a pápežom Piom VI. povýšené na Spišské biskupstvo, ktoré sa tak vyčlenilo z Ostrihomského arcibiskupstva. Po nástupe biskupa Jána Vojtaššáka v roku 1921 sa duchovný život v diecéze obnovil. V roku 1925 sa uskutočnila diecézna synoda, ktorej závery na dlhé roky pomohli zachovať duchovný život a účinné riadenie diecézy aj počas nespravodlivého väznenia biskupa Vojtaššáka, ale aj po jeho smrti až do pádu komunizmu.
Územie Spišskej diecézy, konkrétne Spišskú Kapitulu, Levoču, Vysoké Tatry a Poprad, navštívil pápež sv. Ján Pavol II. v dňoch 2. - 3. júla 1995 počas svojej druhej pastoračnej návštevy Slovenska.
Spišská Kapitula
Farnosť Zákamenné
Dedinka Zákamenné bola od samého vzniku, čiže od roku 1615 až do roku 1748, filiálkou najstaršej hornooravskej farnosti Lokca. Za pôsobenia farára Jána Jurčáka sa v roku 1748 osamostatňuje filiálka Zákamenné a stáva sa samostatnou farnosťou. V rokoch 1658 - 1748 nebol na Orave žiaden katolícky kňaz, pretože Thurzo obsadil všetky fary protestantskými duchovnými, ale obyvateľstvo bolo väčšinou katolícke. V roku 1674 sa stal šoltýsom Juraj Kamenský.
Rok 1674 je rokom rekatolizácie Oravy. Kostoly sa vrátili katolíkom, ale za Tökelyiho povstania v roku 1680 boli kostoly znova odobraté a definitívne boli katolíkom vrátene až v roku 1710, a tým bola umožnená rekatolizácia Oravy. Farnosť Zákamenné vznikla v máji roku 1748. K tejto novovzniknutej farnosti Zákamenné boli pridelené filiálky: Erdútka, Novoť, Krušetnica a Lomná.
27. mája 1748 prichádza do novozaloženej farnosti prvý zákamenský farár Matej Matiašovský. Umiera tu 28. Za farára Mateja Matiašovského bol zrenovovaný drevený kostol zasvätený Panne Márii Nanebovzatej a postavená drevená fara. Kostol bol vymaľovaný, mal tri oltáre a kazateľnicu.
V roku 1893 vyhorel drevený kostol, ktorý bol zapálený od blesku. Zachránil sa len jeden oltár a niekoľko sôch. V roku 1894 začala sa výstavba nového kostola. Kostol bol konsekrovaný 23. apríla 1921. Posvätil ho J. E. V roku 1926 na návrh pána biskupa bola odsúhlasená výstavba novej školy so štyrmi triedami a učiteľskými bytmi.
Kostol v Zákamennom
Nitrianska Blatnica a Rotunda sv. Juraja
Nitrianska Blatnica leží na úpätí „Považského Inovca“. 800 ročná história obce úzko súvisí s históriou troch kostolov Nitrianskej Blatnici. Sú to: románska rotunda sv. Juraja pod Marhátom, farský kostol sv. Mórica - mučeníka a dnešný kostol Povýšenia sv. Rotunda sv. Juraja, ktorú v okolí nazývajú zdrobnelou formou „Jurko“ spomína sa viackrát v správach kanonických vizitátorov v minulých storočiach pri opise cirkevných nemovitostí v Nitrianskej Blatnici.
Vizitátor neuvádza priamu motiváciu aktivity príslušníčky známeho feudálneho rodu, ktorý mal kontakty so zemepánskymi vlastníkmi Zerdahélyi, Dóczi, Dobó a Kalnay. Biskup Anton Révay vizitátor farnosti nitriansko-blatnickej z roku 1755 o kostole sv. Juraja uviedol: „v blízkych horách je kostol zasvätený sv. Jurajovi mučeníkovi. Každoročne, počnúc rokom 1530, na sviatok sv. Juraja slúži sa v ňom sv. omša spojená s odpustkami.
Výskumom bol poverený Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied v Nitre, konkrétne Dr. Alexander Ruttkay. A ten čoskoro zistil, že údaje o kostole sv. Kostol nebol teda pôvodne renesančný. V tomto slohu bol upravený Máriou Thurzovou v roku 1530, teda v roku, ktorý sa uvádza v „Súpise pamiatok na Slovensku“ ako rok postavenia tohto sakrálneho objektu. Približne o sto rokov neskôr bol kostol barokizovaný.
Kostol má oveľa staršie múry, ako sa dalo predpokladať. Nielen samotné základy, ale aj múry takmer do výšky 6,5 metra boli postavené najneskôr v XI. storočí, možno aj skôr. Na okolí rotundy sv. Juraja v Nitrianskej Blatnici bolo vykopaných do 150 hrobov staroslovanského cintorína neďaleko odtiaľ zatiaľ dva staroslovanské dvory, datované materiálovými nálezmi od IX. až XIII.
V roku 1980 z iniciatívy okresnej pamiatkovej správy v Topoľčanoch a okresného dekana Dr. Ladislava Dorušáka, kostol sv. Juraja pod Marhátom dostal novú strechu z medenného plechu. V roku 1983 v apríli pred sviatkom sv. Juraja bola vyhotovená dlažba kostola. Nové dvere zhotovil stolársky majster Emanuel Janiska z Moravian n/Váhom a osadili ich murársky majstri z Nitiranskej Blatnice - Jozef Stanček a Anton Frnčík.
Rotunda svätého Juraja
Dúbravka
Bývalá obec, dnes Mestská časť Bratislava-Dúbravka a jej Rímskokatolícka farnosť majú tak ako mnohé iné obce v tomto regióne, nerozlučne spätú históriu i súčasnosť. Vzhľadom k historicky religióznej homogenite tohto územia, na ktorom obec i jej farnosť vznikli, boli po mnohé roky jej obyvateľstvom vnímané ako spoločná identita.
Ak by sme to chceli vyjadriť podľa údajov Štatistického úradu SR, tak v Dúbravke k 31.12.2020 žilo 36 206 obyvateľov a z nich sa 38,24% hlásilo k rímskokatolíckemu vierovyznaniu 4,15% evanjelickému a.v. a 44,2% obyvateľov bolo bez náboženského vyznania. Na rímskokatolíckych bohoslužbách sa v nedeľu zúčastňuje cca 2 500 obyvateľov, čo predstavuje cca 18% z tých, ktorí sa pri sčítaní ľudu v 2021 prihlásili rím. Vo farskom kostole bola umiestnená krstiteľnica, kde sa novonarodené deti prostredníctvom sviatosti krstu včleňovali nielen do spoločenstva všeobecnej cirkvi, ale takto i do spoločenstva obyvateľov obce.
Vo farnosti Dúbravka sú viaceré bohoslužobné priestory. Štyri z nich sú samostatnými stavbami, z toho tri historické a jedna moderná. Najstaršie doklady potvrdzujúce osídlenie v tejto oblasti pochádzajú z neolitu - mladšej doby kamennej.
Topoľčianky a Púť ku Karmelskej Panne Márii
Za skutočný historický počiatok obce Topoľčianky považujeme rok 1293, keď kráľ Ladislav IV. donačnou listinou menuje JÚLIA HOSLAVA z funkcie burgmajstra za vlastníka topoľčianskej pevnôstky a zaraduje ho do radu šľachty s titulom „comes“. V Topoľčiankach sa od r. 1293 až do r. 1918 vystriedalo päť Šľachtických rodov.
Alžbeta Rákoczyová-Erdódyová pod vplyvom predchádzajúcich okolností a udalostí vykonala ďakovnú púť do Svätej zeme. Navštívila mnohé sväté a pamätné miesta a medzi nimi aj kláštor na hore Karmel, kde sa oboznámila s pravidlami rehole. Predstaveného požiadala o povolenie založiť na svojom panstve v Topoľčiankach Bratstvo sv. škapuliara.
Inocent XI. poslal grófke aj osobný dar obraz PANNY MÁRIE ŠKAPULIARSKEJ od talianskeho majstra. Bol zasadený do strieborného rámu, v ktorom boli založené pozostatky svätých, takže bol zároveň relikviárom. Alžbeta pripravila pre obraz dôstojné miesto na oltári v novozriadenej kaplnke vo svojom kaštieli. Bratstvo bolo založené 16. júla 1686 osobne arcibiskupom Jurajom Szechenyim.
Karmel je vrch v Svätej zemi (dnešný Izrael), na ktorom kedysi žil so svojimi učeníkmi prorok Eliáš a odkiaľ bol aj vzatý do neba na ohnivom voze. Už v prvých časoch kresťanstva žili tu pustovníci okolo kaplnky Panny Márie. Stanovy im schválil Pápež Honorius III. r. 1224.
Podľa záznamov sa mu 16. júla 1251 zjavila P. Mária a podala mu škapuliar so slovami: „Milý syn môj, vezmi tento škapuliar, odznak môjho Bratstva pre teba a pre všetkých Karmelitov ako mimoriadne znamenie milosti, kto v ňom zomrie nezakúsi večného ohňa.
Kaplnka v kaštieli v Topoľčiankach
Košické Arcibiskupstvo
Územie terajšieho Košického arcibiskupstva (Abov, Šariš, Zemplín, Už) patrilo do začiatku 19. storočia do Jágerského biskupstva. František I. († 2.3.1835) dvorným dekrétom z 5.8.1803 nariadil rozdelenie Jágerského biskupstva na tri časti. Nové biskupské sídla sa mali zriadiť v Satu Mare (Rumunsko) a Košiciach a Jáger bol povýšený na sídlo arcibiskupa.
Pápež Pius VII. ďalšia bula In universa gregis Dominici cura z toho istého dňa potvrdila zriadenie Košického biskupstva. František I. († 2.3.1835) dvorným dekrétom z 5.8.1803 nariadil rozdelenie Jágerského biskupstva na tri časti. Nové biskupské sídla sa mali zriadiť v Satu Mare (Rumunsko) a Košiciach a Jáger bol povýšený na sídlo arcibiskupa.
Definitívne usporiadanie pomerov urobil Pavol VI. (1963-1978) apoštolskou konštitúciou Praescriptionum sacrosancti z 30.12.1977. Ustanovil slovenskú cirkevnú provinciu na čele s trnavským arcibiskupstvom. Ján Pavol II. (1978-) zriadil na Slovensku 31.3.1995 apoštolskou konštitúciou Pastorali quidem permoti druhú cirkevnú provinciu na východe republiky; Košice boli povýšené na sídlo arcibiskupa a sufragánmi novej arcidiecézy sa stali Rožňavské a Spišské biskupstvo.
Katedrálnym chrámom je dóm sv. Alžbety Uhorskej-Durínskej v Košiciach (liturgická slávnosť 17.11.). Gotický kostol bol dokončený v rokoch 1436-1448 a stojí na mieste staršieho farského kostola z roku 1283. Hlavným patrónom diecézy je sv. Ondrej, apoštol, (liturgický sviatok 30.11.) a spolupatrónmi traja košickí mučeníci: svätí Marek Križin, kanonik, Melichar Grodziecky a Štefan Pongrácz (liturgická spomienka 7.9.). Územie arcibiskupstva (Košice, Prešov) v nedeľu 2.7.1995 navštívil pápež Ján Pavol II.
Dóm svätej Alžbety v Košiciach
História Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku je bohatá a komplexná. Od malých dedinských farností až po významné biskupské sídla, jej vplyv je nepopierateľný a formoval duchovný a kultúrny život krajiny po stáročia.
Dejiny Cirkvi na Slovensku v 50-tych rokoch 20. storočia
tags: #ako #sa #pise #rimskokatolicka #cirkev