Turčiansky Svätý Martin, dnes Martin, je mesto na severe Slovenska s bohatou históriou a kultúrnym dedičstvom. Prvá písomná zmienka o ňom pochádza z roku 1284 ako „villa sancti Martini“. Táto lokalita je pomenovaná podľa kostola zasväteného sv. Martinovi, biskupovi z francúzskeho Tours. Spomína sa to v donácii uhorského panovníka Ladislava IV.
Kostol sv. Martina v Martine
Najstaršie Osídlenie a Vznik Martina
Doteraz najstaršie datované nálezy dokladajúce osídlenie mesta pochádzajú z lokality Malá hora. Tu boli pri stavbe nemocnice objavené pozostatky osady z mladšej doby kamennej a v nej škrabadlá, kamenné sekerky a zdobená keramika, ktorá pomohla upresniť časové zaradenie ku kultúre s lineárnou keramikou (cca 5700 - 5000 pred Kr.). Ďalšie nálezy dokladajú osídlenie Turca v strednom eneolite (2600 - 2300 pred Kr.), keď sa osídlenia ľudí badenskej kultúry nachádzali na úpätí Veľkej Fatry.
V strednej dobe bronzovej bolo osídlenie Turca už súvislejšie, pomerne bohaté nálezy už aj priamo v oblasti mesta pochádzajú z doby železnej a rímskej. Usadlíci tu už od bronzovej doby budovali opevnené hradiská, vyrábali pracovné nástroje a šperky z bronzu, no tiež obrábali pôdu a chovali dobytok. Terasy rieky sa stali útočiskom obyvateľov lužickej kultúry (Jahodníky); vo veľkomoravskom období bol región osídlený už pomerne husto, čo dokladajú viaceré mohyly z 9. a 10. storočia (Priekopa).
Turcom viedla významná cesta z Ponitria do Poľska, popri ktorej vznikali slovanské osady. Kotlina bola do Uhorska začlenená začiatkom 12. storočia, správa územia však podliehala hornonitrianskemu centru.
Interiér Kostola sv. Martina
Kostol sv. Martina: História a Vývoj
Rímskokatolícky Kostol svätého Martina je jednoloďová ranogotická stavba s pravouhlým ukončením presbytéria a vežou tvoriacou súčasť jej hmoty z druhej polovice 13. storočia. Stojí na mieste rotundy z prelomu 12. a 13. storočia. Ranogotickú stavbu postavili v 70. rokoch 13. storočia na mieste staršej románskej rotundy z 12. storočia a staršieho cintorína, na ktorom sa pochovávalo už v 11. storočí. Ešte počas obdobia gotiky bol kostol viackrát prestavaný a rozširovaný.
Približne v polovici 14. storočia bol zaklenutý priestor lode, v 50. a 60. rokoch 15. storočia došlo po vypálení Martina v roku 1433 k oprave objektu, v rámci ktorej okrem iného nadstavali západnú vežu a z južnej strany pristavali bočnú kaplnku, tzv. jahodnícku, ktorá sa do priestoru lode otvára veľkými oblúkmi. O niečo neskôr začali so stavbou severnej kaplnky, tzv. Priekopskej kaplnky.
Okolo roku 1544 Révaiovci ako patróni kostola prestúpili na evanjelickú vieru, čo sa samozrejme dotklo aj liturgie. Viaceré zmeny konfesie sa uskutočnili v priebehu 17. storočia, v rokoch 1544 až 1710 bol s prestávkami evanjelický. Architektonický vývoj stavby sa prakticky ukončil v 17. storočí. V 18. a 19. storočí kostol niekoľkokrát vyhorel (1718, 1843, 1881), čo si vyžiadalo následné obnovy a menšie úpravy. Pri oprave kostola po požiari v roku 1881 bol odstránený ohradový múr, ktorým nahradili novým v roku 1895. Začiatkom 20. storočia dostal kostol nové zastrešenie.
Interiér Kostola sv. Martina
Ku kostolu patria dve kaplnky, severná (Priekopská kaplnka) a južná (Jahodnícka kaplnka), z 15. storočia. V interiéri sa nachádza množstvo gotických detailov, ako je krížová klenba, sedílie, ranogotický portál do sakristie a nástenné maľby vo svätyni.
Z renesančného obdobia sa dochovali sepulkrálne pamiatky, náhrobok Františka I. Révaia z roku 1533 a mortuárium Pavla Révaia z roku 1637. Z barokového obdobia sa dochoval súbor oltárov, bočné oltáre sv. Jakuba, Panny Márie, sv. Petra a Pavla z rokov 1739 - 1767. Ďalšie zariadenie kostola je novodobé, z obdobia poslednej úpravy zo 70. rokov 20. storočia.
Stavba má hladké fasády členené opornými piliermi. Veža je ukončená ihlancovou helmicou. V areáli kostola sa nachádza baroková murovaná zvonica na pôdoryse štvorca z obdobia pred rokom 1821.
Fresky a Interiér
Fresky sú datované do polovice 14. storočia. Na severnej stene presbytéria na nachádza Panna Mária s malým Ježiškom pod iluzívnym baldachýnom a dvojica apoštolov (sv. Peter a sv. Pavol) umiestnená do tradičnej iluzívnej architektúry. Na južnej stene sa nachádza ďalšia trojica apoštolov. Vo východnej časti severnej steny sa nachádza ešte ďalšia dvojica postáv, ktoré sú však v omnoho horšom stave.
V kostole bolo pochovaných viacero členov rodu Révai, ako o tom svedčí náhrobok Františka I. Révaia z červeného mramoru datovaný do druhej polovice 16. storočia (zamurovaný v južnej stene presbytéria) či drevené mortuárium Pavla Révaia z roku 1637.
Kostol slúži ako farský chrám martinskej farnosti Rímskokatolíckej cirkvi a je v dobrom stave. Bohoslužby: v pondelok až piatok o 6.00 a 18.00 hod., v sobotu o 7.00 a 18.00 hod. Kostol predstavuje dominantu centra mesta. Stojí v opevnenom ale prístupnom areáli.
Rozvoj Martina v Stredoveku
Priama zmienka o meste pochádza z donácie magistra Donča z 25. júla 1315, vydanej pre farnosť Kostola sv. Martina. 3. októbra 1340 panovník Karol Róbert povýšil Martin na mesto. V stredoveku bola impulzom pre rozvoj Martina jeho výhodná poloha na dôležitej ceste do Kremnice a Ponitria. Hospodársky vzostup zastavil v septembri 1431 vpád husitov, široké okolie vyplienili aj v roku 1433. Ich konanie odsúdil i kráľ Žigmund, ktorý 23. septembra 1433 oslobodil mesto na 20 rokov od daní.
Úpadok a Obnova
Význam mesta v polovici 15. storočia poklesol na úroveň zemepanského mestečka a Martin sa stal majetkom Sklabinského hradu. Úpadok bol z veľkej časti spôsobený prírodnými katastrofami, keď oblasť opakovane zasiahli zemetrasenia (1443 - 1445, 1453) i morová epidémia v jeseni 1452. Zvyšovala sa závislosť od hradného panstva, čo s nevôľou sledovali predstavitelia mesta, snažiaci sa o rozšírenie mestských privilégií.
V roku 1557 mesto získalo od kráľa Ferdinanda trhové právo, potvrdené 24. februára 1668 kráľom Leopoldom. V polovici 16. storočia tu okrem kováčov, spomínaných už v roku 1384, pôsobili obuvníci, zámočníci a hrnčiari, ktorí si vytvárali cechy.
Veľkou pohromou pre mesto bol rozsiahly požiar v roku 1666, ďalší nasledoval 1. septembra 1778, keď zhorel takmer celý Martin, a popri viacerých požiaroch bol najničivejší ten z 22. augusta 1881.
Martin ako Centrum Kultúry a Národného Obrodenia
Od 17. storočia do roku 1922 bolo mesto centrom Turčianskej župy. V 19. storočí sa z mesta stalo stredisko slovenskej kultúry a jeho význam rástol. Martinčania a obyvatelia Turca sa aktívne zapojili do revolučného diania, do vojska sa ich prihlásilo 34. V mestečku sa 31. januára 1849 uskutočnilo ľudové zhromaždenie, na ktorom vodcovia výpravy oboznámili obyvateľov s návrhom na federáciu národov monarchie.
Ku koncu 19. storočia sa mesto stalo centrom slovenského národného obrodenia, sídli tu aj Matica slovenská (od roku 1863). V roku 1866 bolo v meste založené Slovenské patronátne gymnázium. Hospodársky však stále zaostávalo a najviac obyvateľov sa venovalo poľnohospodárstvu, chovu dobytka a remeslám.
Rozšíreným zamestnaním tunajších žien bolo tkanie ľanového a konopného plátna, koncom 19. storočia sa, aj zásluhou vybudovania železnice, začal presadzovať obchod. Populárny bol podomový predaj, mnohí Martinčania odchádzali za obchodom i do sveta a výnimočné meno si získali turčianski olejkári.
Podporu obchodu a podnikania znamenalo založenie Sporiteľne v roku 1868, v roku 1884 (1886) tu vznikla Tatra banka a pôsobila tu i Martinská vzájomná pokladňa a Turčianska úverová banka. Od roku 1869 v Martine pôsobil Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, ďalšia tlačiareň vznikla v roku 1898. Pre rozvoj literatúry, jej vydávanie a šírenie bol významný vznik Kníhkupecko-nakladateľského spolku v roku 1886. V roku 1893 tu z iniciatívy Andreja Kmeťa vznikla Muzeálna slovenská spoločnosť, propagáciu slovenského folklóru, ľudových umeleckých a remeselníckych výrobkov vykonávalo od roku 1910 družstvo Lipa.
20. Storočie a Súčasnosť
30. októbra roku 1918 sa práve Martinskou deklaráciou pripojilo Slovensko k Česku a vznikla Československá republika. Po vzniku nového štátu nastal rozvoj politického, kultúrneho a spoločenského života. Svoju činnosť obnovila a rozšírila Matica slovenská, Muzeálna slovenská spoločnosť i Slovenské národné múzeum. Na tradíciu slovenského gymnázia nadviazalo Štátne reformné reálne gymnázium, založené v roku 1919.
V prvej polovici 20. storočia tu pôsobil aj Slovenský spevokol, Spevácky zbor organizovaného robotníctva, Slovenská národná galéria a Turčianska filharmónia, v roku 1938 tu dočasne pôsobila Slovenská vysoká škola technická. V roku 1941 v meste vznikla Slovenská národná knižnica, o rok neskôr tlačiareň Neografia, v januári 1944 tu vzniklo Slovenské komorné divadlo.
Dôležitú úlohu zohral Martin a jeho okolie aj počas Slovenského národného povstania, keď sa tu vytvorilo jadro ilegálneho Revolučného okresného národného výboru a tunajšia posádka prešla na stranu povstalcov. Koncom 2. svetovej vojny, 11. apríla 1945 včasne ráno, bol Martin oslobodený vojskami 1. československého armádneho zboru spolu s rumunskou armádou. Vojská obidvoch armád prišli z dvoch strán takmer súčasne. Dodnes sa tak vedú spory, ktorá jednotka oslobodila Martin ako prvá. Samotnému oslobodeniu mesta predchádzala rozsiahlejšia akcia jednotiek rumunskej a sovietskej armády v oblasti Turca.
Po obnovení ČSR bola v roku 1948 začatá výstavba Závodov ťažkého strojárstva, už o rok neskôr sa začala výroba oceľových konštrukcií a žeriavov. Vybudovaná bola tepláreň, podnik Biotika, Divadelná technika, viaceré stavebné závody, rozšírená a zmodernizovaná bola výroba v tlačiarni Neografia, Turčianskych celulózkach, pekárni, mliekarni a Fatre.
Budovali sa nové štvrte (Podháj, Sever, Ľadoveň, Košúty a Záturčie) a sídliská, kultúrne i športové zariadenia. Rozšírené bolo Múzeum A. Kmeťa, Múzeum Martina Benku, vybudované bolo Múzeum slovenskej dediny v Jahodníckych hájoch. V roku 1962 bolo v Martine vytvorené pracovisko Lekárskej fakulty Univerzity Komenského, v súčasnosti samostatná Jesseniova lekárska fakulta.
Po zmene režimu a ukončení strojárskej výroby nastala v meste zložitá ekonomická situácia a zvýšila sa nezamestnanosť. Martin má v súčasnosti okolo 54 000 obyvateľov (rok 2018). Od roku 1996, keď mesto malo 60 917 obyvateľov, zaznamenáva kontinuálny pokles z dôvodu migrácie ľudí za prácou a sťahovania do okolitých dedín.
V roku 2016 klesol Martin z pozície 8. najväčšieho mesta na Slovensku na 9. pozíciu. V modrom štíte na striebornom koni sediaci striebornoodetý zlatovlasý rytier (sv. Martin). Ľavicou si pridržiava červený plášť, v pravici drží zlatý meč. Pred koňom kľačí strieborný zlatovlasý žobrák.
Symbol mesta Martin, ktorý ako sídlisko nesporne existoval už v 11. storočí.
Dobrovoľné Hasičstvo v Turčianskom Svätom Martine
Hrdo nesieme pomenovanie, že Turiec je kolískou hasičstva na Slovensku. Hasičské zbory sa začali zakladať na dobrovoľnom systéme začiatkom sedemdesiatych rokov. Jeseň 1872 bola na Slovensku mimoriadne horúca, takže koncom októbra kvitli stromy. Na Slovensku a teda aj v Turci, bolo mnoho požiarov. Po požiaroch v Martine /2.9./, Dolnej Štubni / 6.9./, Kláštore pod Znievom /4.10./ , vo Vrútkach /11.10./. A tieto požiare spôsobili masívne zakladanie hasičských spolkov v Turci.
Prvým verejným pôsobením na obyvateľov Turca k zakladaniu hasičských zborov bol článok: V Turci mávame, žiaľbohu, časté ohne, čo je tým hroznejšie, že nám september doniesol horúce časy. Včera, dňa 6. septembra vyhorela, ako sa dozvedáme, skoro celá dolná Štubňa. Škoda je veľmi veľká…..O pár dní sa touto výzvou zaoberá profesor Ján Gočár, strážny veliteľ peštianskeho dobrovoľného hasičského zboru a uverejňuje svoj článok v Národných novinách č. 8 s titulkom „ S ohňom do ohňa“ - zakladajme hasičské zbory !
Do roku 1918 vzniklo v Turci 50 dobrovoľných hasičských zborov pre 60 obcí. Vznikali za veľmi ťažkých podmienok pretože ľud bol chudobný a biedny. Výzbroj a výstroj si hradili z vlastných veľmi skromných prostriedkov. Archívne dokumenty o vzniku DHZ v Turci deklarujú okrem iného najmä aktivitu mnohých neskorších vedúcich funkcionárov vtedajšieho hasičstva.
Práve mesto Turčiansky svätý Martin a osobitne mladý právnik Jozef Kohút vynaložil veľa úsilia na založenia DHZ v Martine, kde funkciu veliteľa vykonával až do roku 1906. Práve jeho pričinením vznikli DHZ nielen v Turci, ale aj na Liptove, Orave, a Považí. Jozef Kohút bol autorom prvých cvičebníkov hasičstva. Tieto významné materiály sa používali nielen v Turci, ale po celom Slovensku až do skončenia 1. svetovej vojny. Jozef Kohút zomrel 16.mája 1915 a je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine, ako aj mnohí ďalší zakladajúci činovníci Zemskej hasičskej jednoty na Slovensku a v Turci.
Medzi prvé a najstaršie DHZ v Turci patrí Turčiansky svätý Martin /1873/, Kláštor pod Znievom, Lazany, Slovany / 1874 /, Mošovce a Sučany /1875/, Valča /1876/, Slovenské Pravno /1879/, Záturčie /1881/, Vrútky /1882/, pričom v roku 1894 mal DHZ Martin 100 členov, Kláštor pod Znievom 148 členov, Mošovce 110 členov.
Výrazné sú slová kronikára „ Pamätnice 50 - ročnej činnosti DHZ v Martine vydanej v roku 1923, v ktorej je napísané: „ je isté, že zakladateľom hasičského zboru martinského a v celom Turci popri obrane proti ohňu išlo aj o iné veci. Slovenským ľuďom martinským a turčianskym záležalo na tom, aby stvorili spolok, do ktorého by mohol vstúpiť každý občan či inteligent, remeselník, roľník, alebo robotník. Išlo im o to, stvoriť baštu slovenského národného života, v ktorej by mali miesto všetky vrstvy národa“.
Do histórie dobrovoľného hasičstva Turca treba uviesť jeho podiel na vzniku a živote Zemskej hasičskej jednoty na Slovensku /ZHJ/od roku 1922 až po jej zrušenie 16. septembra 1951. Veď práve v Turci vznikli prvé okresné hasičské jednoty /OHJ/. V Turčianskom Svätom Martine a v Mošovciach hasičskí pracovníci pochopili nevyhnutnosť utvoriť ústrednú hasičskú organizáciu celého Slovenska.
Na jar 1922 vznikli dve okresné hasičské jednoty - OHJ č. 1 pre okres Turčiansko - sv. martinský, v Martine a OHJ č. 2 v Mošovciach pre okres Štubniansko-teplický. Založenie týchto OHJ vykonal martinský zbor na čele so svojim veliteľom Miloslavom Schmidtom a námestným veliteľom Dušanom Šulcom 30.júla 1922. Voľba funkcionárov pre okres Martin sa konala 30.júla 1922 dopoludnia v Turčianskom Sv. Martine a odpoludnia v Štubnianskych Tepliciach.
Ustanovujúce valné zhromaždenie OHJ v Turci sa konalo 29. apríla 1923 vo veľkej dvorane Župného domu v Turčianskom Svätom Martine. Prítomní boli zástupcovia 47 hasičských zborov, ktorí zastupovali 2107 činných členov. Okresná hasičská jednota v rámci svojej pôsobnosti reorganizovala jestvujúce zbory, oživovala málo činné alebo i nečinné zbory a usmerňovala ich prácu, organizovala okresné cvičby.
V roku 1926 vznikla myšlienka na postavenie Hasičského domu v Martine. Mesto Martin ponúklo ZHJ bezplatne stavebný pozemok. Základný kameň Hasičského domu bol slávnostne položený 7. októbra 1928. Výstavba Hasičského domu v Martine sa dokončila v roku 1930, budova bola slávnostne odovzdaná do užívania 12. októbra 1930. Možno otvorene povedať, že Hasičský dom v Martine sa stal skutočným domovom hasičov, lebo od jeho otvorenia slúži hasičom až dodnes.
Hasičstvo v okrese Martin pokračuje , plní si svoje poslanie a prechádza rôznymi zmenami. Okresný výbor DPO Martin má v súčasnej dobe 45 Dobrovoľných hasičských zborov, 2780 členov DPO z toho 623 žien, 171 dorastencov, 280 mladých hasičov.
OV DPO Martin sa môže pochváliť svojou vysokoaktívnou činnosťou či už je to na úseku práce s mládežou, represívnom úseku ale aj preventívno - výchovnou. OV DPO Martin má výbornú spoluprácu s OR HaZZ Martin a starostami obcí. Tešíme sa z napredovania dobrovoľného hasičstva. Dobrovoľná požiarna ochrana má svoj vlastný zákon, ktorý sme nikdy nemali.
OV DPO Martin každoročne organizuje pre svoje DHZ Okresné kolo súťaže DHZ pre mužov a ženy, Okresné kolo súťaže hasičského dorastu, Okresné kolo celoštátnej hry Plameň, Branný pretek mladých hasičov, Turčiansku ligu mladých hasičov, ktorá má 5 kôl. OV DPO Martin je spoluorganizátorom DPO SR pri organizovaní konferencií dobrovoľných hasičov s podpredsedom vlády a ministrom vnútra Róbertom Kaliňákom, ktorú organizuje v spojenej škole Martin.
Činnosť DHZ hodnotia svoje DHZ každoročne na Výročných členských schôdzach členov DHZ a následne po ich ukončení sa Plénum OV DPO zaoberá ich vyhodnotením. To, že hasičstvo v okrese Martin napreduje sa odzrkadľuje aj na náraste členskej základne. V roku 2015 sa členská základňa rozrástla o cca 200 dobrovoľných hasičov.
V roku 1958 uzatvorili okresy Martin a Nový Jičín /ČR/ družbu, ktorá trvá nepretržite až dodnes.
Kultúrne Pamiatky a Inštitúcie v Martine
Mesto, kde sa písali naše dejiny. Mesto, ktoré bolo kultúrnym srdcom Slovenska. Mesto, kde sa sústreďovali významné osobnosti politického i kultúrneho života. Pamiatok, ktoré sa v Martine oplatí vidieť je nespočetne veľa.
- Druhá budova Matice slovenskej: Nachádza sa pri Memorandovom námestí. Pred budovou sa nachádzajú sochy našich dejateľov ako Ľudovíta Štúra, Antona Bernoláka, Jána Francisciho a mnohých ďalších.
- Literárne múzeum SNK: Nachádza sa na Memorandovom námestí. Jeho stála expozícia dokumentuje vývoj slovenskej literatúry od 9. storočia.
- Dom Jozefa Cígera Hronského: Expozícia s názvom „Život bez oddychu“ nám priblížila život a dielo Jozefa Cígera Hronského, jedného z najvýznamnejších predstaviteľov poprevratovej literatúry.
Súčasnosť Martina
Stále sa nachádzame len na začiatku celého centra mesta. Po našej pravici máme budovy, v ktorých žili a tvorili významní slovenskí dejatelia (Kmeť, Kuzmány, Tajovský a mnohí ďalších). Už ste si určite všimli neprehliadnuteľnú budovu “Martinského MILÉNIA”. Táto sklenená budova sa stala už od svojho vybudovania terčom mnohých polemík. Stala sa v roku 2003 stavbou roka na Slovensku.
Jednou z najdôležitejších budov v meste Martine je Slovenské komorné divadlo. Budovu nie je možné prehliadnuť a nachádza sa na pravej strane od smeru našej cesty. V tomto divadle vyrastali mnohé popredné osobnosti divadelníctva na Slovensku. Ešte dodnes v ňom môžete nájsť mnohých slávnych hercov, či už z divadla alebo televízie. Medzi tých najslávnejších patrí Naďa Hejná, Emil Horváth st., Katka a Jaroslav Vrzalovci, Štefan Mišovic, Eliška Nosálová, z mladšej generácie spomeňme Františka Výrostka, Jána Kožucha, Michala Gazdíka, Martina Horňáka, Janu Oľhovú, Petronelu Valentová, Evu Gašparovú a mnohých ďalších.
Ak by ste prešli za múzeum smerom doprava, tak sa dostanete k budove pošty. Oproti pošte sa nachádza ďalšia krásna budova a to budova Slovenského národného múzea - Múzeum A. Pokračujeme ďalej centrom mesta si môžete všimnúť malý park, ktorý sa nachádza pred budovou Slovenskej Sporiteľne. V tomto parku sa nachádza aj socha a lavičky na posedenie. Bohužiaľ častokrát ich využívajú bezdomovci.
Jednou z najkrajších stavebných pamiatok Martina je budova historickej Tatra banky projektovaná známym slovenským architektom M. M. Harmincom. V súčasnosti je paradoxne sídlo Slovenskej Sporiteľne. Táto budova má veľkú históriu a práve tu bola 30. októbra 1918 prijatá Deklarácia slovenského národa (Martinská deklarácia) - jeden z najvýznamnejších dokumentov v našich dejinách. Dokument, ktorým predstavitelia slovenského národa oficiálne odsúhlasili rozchod s Uhorskom a vznik spoločnej Česko-slovenskej republiky. Udalosť pripomína i pamätná tabuľa osadená na budove. V roku 2018 sa v Martine konali oslavy 100 výročia tejto udalosti. Do nášho mesta zavítali špičky českej a slovenskej politickej scény. Bola pripravená krásna prezentácia Slovenskej armády a ďalší sprievodný program.
Od tejto budovy sa môžete pomaličky presunúť ďalej centrom mesta. Na oboch stranách môžete nájsť rôzne kaviarničky a miesta na rýchle zahryznutie. Taktiež rôzne typy obchodov.
Dostávame sa na koniec nášho centra, kde v strede môžete vidieť sochu Jánošikovej družiny. Ten sa snáď nachádza v každom meste na Slovensku.
V starej pamiatkovej budove bývalého Župného domu v Martine sídli v súčasnosti Turčianska galéria. Galéria je inštitúciou s regionálnou pôsobnosťou, zameriava sa najmä na výstavy umelcov spätých s mestom Martin či regiónom Turiec. Priestor dostáva i najmladšia generácia.
Pri Turčianskej galérii sa nachádza obchodné centrum. Bývalý PRIOR je teraz premenovaný na Galériu. A oproti nej sa nachádza nie príliš veľký, nie príliš ozdobný, avšak mimoriadne vzácny Kostol sv. Martina. Tento kostol je najstaršou pamiatkou nášho mesta. Ba čo viac, kostol je starší ako mesto.
Kostol sv. Martina sa stal svedkom mnohých významných historických udalostí, predovšetkým v období slovenského národného obrodenia bol totiž Turčiansky sv. Martin (dobový názov mesta) kultúrnym a spoločenským centrom Slovenska. Na tunajších bohoslužbách sa zúčastňovali osobnosti ako Štefan Moyzes, Andrej Kmeť, Michal Chrástek, Ján Palárik či Andrej Radlinský.
V kostole sa nachádzajú vzácne stredoveké fresky z prvej polovice 14. storočia.
Väčšina pochádza z konca 19. a začiatku 20. storočia a sú vybudované v štýle Art Nouveau (secesia).