Ako sa prejavuje Duch Svätý v živote človeka

Dnes máme Turíce a preto je namieste sa pýtať: Kto je Duch Svätý? Je veľmi ťažké nájsť odpoveď na túto otázku. Aj pre mnohých kresťanov je tento „ctihodný vták“ veľkou neznámou. Veľkou neznámou bol aj v prvotnej Cirkvi. Keď prišiel Pavol do Efezu, našiel tam akýchsi učeníkov: „A im povedal im: „Dostali ste aj Ducha Svätého, keď ste uverili?“ Oni mu odvetili: „Ani sme nepočuli, že je Duch Svätý.“ (Sk 19, 2) U mnohých dnešných kresťanov je situácia lepšia, ale predsa nie ešte celkom uspokojivá. Ak je Duch Svätý Božím darom, mali by sme sa pokúsiť aspoň čosi z tohto tajomstva pochopiť.

V pôvodných biblických textoch sa Duch Svätý označuje slovom ruach, čo je v preklade „duch‟, „dych“ alebo „vietor‟. Vietor nemôžeš vidieť ani sa ho dotknúť. Nemáš nad ním žiadnu kontrolu. Vnímaš ho len na základe jeho vplyvu na okolie: hýbu sa stromy alebo oblaky. Duch Svätý sa spomína na mnohých miestach v Biblii. Hneď v 2. vete knihy Genesis čítame, že „Boží duch‟ sa vznáša nad vodami zatiaľ pustej a prázdnej zeme - je súčasťou stvorenia sveta.

1. Duch Svätý a spoločenstvo

Boh je rodinou. Nie je nijakým osamoteným Bohom. Nie je Aristotelovým nehybným hýbateľom, ani narcisom filozofov, ktorý obdivuje len seba samého. Boh je spoločenstvo. V Bohu je dokonalé zdieľanie. Boh vyjadruje svoju podstatu v Slove - v Synovi. Syn dáva seba Otcovi v dokonalom odovzdaní sa bez výhrad. Samota je v ľud­skom živote veľkým utrpením. Boh však pozná šťastie spoločenstva. Keď sme my v našom ľudskom živote jeden pri druhom, ešte stále tu je prítomný tieň oddelenosti. V Bohu niet takej rozdvojenosti. Spoločenstvo v Bohu je dokonalé, nepozná tieňa. Je to zdieľanie jedného života. Je to poznanie druhej osoby v nenarušenej jednote. A týmto zázrakom je Duch Svätý - dve osoby, ktoré žijú jeden život. Čo je touto silou, ktorá uskutočňuje toto nepravdepodobné pre nás ľudí? Máme na to meno. Je to láska. Láska je najväčšia moc na zemi. U Boha je láska viac než čosi.

Toto, čo sme si tu povedali, nie je len teória, je to aj prax. Má to svoje dôsledky. Keď apoštoli očakávali Ducha Svätého boli zjednotení vo vytrvalej modlitbe. Bolo to tušenie jeho príchodu a už v tomto tušení Duch Svätý konal tento zázrak zjednotenia: vytváral spoločenstvo. A potom, keď Duch Svätý prišiel, zázrak bol dovŕšený - zrazu rozumeli reči každého jednotlivca. Ľudia, doteraz rozdelení, sa zbližovali a chápali, čo tí druhí myslia. Duch Svätý nikdy nie je osobným darom, vždy chce vytvárať vospolnosť.

Ikona Najsvätejšej Trojice od Andreja Rubľova.

2. Duch Svätý a zmýšľanie Kristovo

Kedy sú dvaja ľudia blízko navzájom? Isteže nie vtedy, keď sa navzájom telesne dotýkajú. To by nestačilo. Judáš sa v Getsemani dotýkal telesne - bozkom - Krista a nebol s ním blízko. Dvaja ľudia sú si blízko len vtedy, keď sú jedno myslením. My máme byť zmýšľania Kristovho, máme byť druhým Kristom. Kedy sa to deje? Vtedy, keď sme pri ňom fyzicky blízko, ako boli napr. apoštoli? Pre nás to nie je jednak možné a potom apoštoli neboli dobrými nasledovníkmi Ježišovými, hoci boli pri ňom. Až vtedy sa takými stali, keď prijali jeho Ducha. Cesta k Otcovi vedie cez Krista a cesta ku Kristovi cez Ducha Svätého.

Prvou je môj vzťahu k Bohu. Kristov Duch nám hovorí, že Boh mi je Otcom! Druhou rovinou je môj vzťah k ľuďom. Kristus prijímal každého, nikoho neodmietal. Začnem byť taktný a otvorený ku každému člo­vekovi. A treťou úrovňou zmeny bude môj vzťah k veciam. Kristus žil v duchu pravdy a táto ho robila slobodným. Táto vnútorná sloboda nám dáva schopnosť používať veci tohto sveta bez toho, že by sme im otročili. Sv. František Assiský sa nesmier­ne tešil z vecí tohto sveta, lebo ich nevlastnil. Bol úplne slobodný. Ak lipneme na veciach, potom sme o ne ustarostení. Ak sme neprilipli k ničomu, nemusíme sa o nič ustarostene a úzkostlivo starať.

„A nikto nemôže povedať Ježiš Kristus je Pán ak len nie v Duchu Svätom!” Čo to znamená Ježiš Kristus je Pán? Znamená to, že On a jeho myslenie je pre mňa všetko. On vo mne panuje.

3. Duch Svätý ako svedok pravdy

Duch Svätý je ten, ktorý nás robí svedkami. Máme byť ako Kristus svedkami pravdy, ktorá je ver­nosťou Božej láske. Ako sa sprostredkovávanie pravdy, múdrosti a vedomostí deje? Sú na to rôzne spôsoby. Napríklad učiteľ v škole učí žiakov poučky z matematiky, psychológ už bu­de postupovať inak. A kresťan - ako sprostredkovateľ Božej pravdy? Jedinou metódou je svedectvo. Toto je metóda rodiča, kňaza, vychovávateľa. Ak chceme niekoho pres­vedčiť o náboženských pravdách, poučovanie, dokazo­vanie, nahováranie, debatovanie nepomôže. Ten, kto chce získať pre náboženskú pravdu sa má sústrediť menej na debatu, a viac na svedectvo, menej na rozumkovanie, a viac na Ducha Svätého. Lebo vydávať svedectvo si nevyžaduje len kontempláciu alebo odovzdávanie vedomostí, lebo pri tomto sa vytvárajú dve sféry - „ja“ na jednej strane a pravda, o ktorej chcem svedčiť na strane druhej.

Ale to neuspokojuje. Musí tu byť podávaná len jedna sféra a to je osoba, ktorá vlastní pravdu. A to sa deje len pod vplyvom Ducha Svätého - vedieť sa zjednotiť s hlásanou pravdou a túto pravdu aj žiť. Len ak sme naplnení všetkou pravdou, ktorou je Duch Svätý, môžeme vydávať svedectvo. Púhe rozumkovanie je oveľa ľahšie, lebo pri ňom sme bezpečnejší. Svedok robí seba zraniteľným. Dáva do toho nielen svoj rozum, ale aj svoje srdce. Byť svedkom znamená byť neozbrojeným. A to bolí, keď naše svedectvo nie je prijaté. Bez pripravenosti trpieť takúto bolesť však niet apoštolátu. Môžeme sa skrý­vať za skvelé dôkazy a nebudeme zranení.

Zoslanie Ducha Svätého na apoštolov.

Duch Svätý a jeho dary

Keď je reč o daroch Ducha Svätého, chcem upozorniť na to, aby sme neuprednostňovali dary pred Darcom alebo aby sme neuprednostňovali dary „so špeciálnymi efektmi“ pred tými „obyčajnými“. Keď niekto napríklad povie, že si váži svoju matku pre to, že od nej každé narodeniny a meniny dostane nejaký darček, bola by to odpoveď primeraná možno trojročnému dieťaťu. A tak hoci sú darčeky na narodeniny v medziľudských vzťahoch dôležité a hoci dary a charizmy k Duchu Svätému patria, predsa len je nezrelé hodnotiť prejavy Ducha len na základe „špeciálnych efektov“, ako sú napríklad dar jazykov či dar proroctva a podobne. Lepšie je brať do úvahy všetky jeho dary, vrátane jeho ovocia, ktorým je láska, radosť, pokoj a podobne. Hoci keď sa nad tým zamyslíme, mať vo svojom živote takéto ovocie - a to natrvalo - to je niečo naozaj neobyčajné.

Svätý Pavol apoštol napísal: „Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch?“ (1 Kor 3, 16) Tým naznačil, že každý kresťan je povolaný byť živým príbytkom Ducha Svätého. Duch Svätý začal žiť v nás ako v chráme pri krste. Naše spoločenstvo s ním sa ešte viac utužuje vo sviatosti birmovania. Duch Svätý je príjemným a obšťastňujúcim hosťom našej duše. Jeho prítomnosť nám spôsobuje nevýslovnú duchovnú radosť a pokoj srdca. Táto radosť je predzvesťou nášho budúceho večného šťastia. Nielen jednotliví kresťania, ale aj celá Cirkev je chrámom Ducha Svätého. Všetci spoločne vytvárame veľký duchovný chrám, ktorý je postavený zo živých a vyvolených kameňov. V ňom je prítomný a účinkuje Duch Svätý.

V Izaiášovom proroctve nachádzame prísľub, že Duch Svätý prinesie ľuďom zvláštne duchovné dary: „A spočinie na ňom duch Pánov: Duch múdrosti a rozumu, Duch rady a sily, Duch poznania a nábožnosti a naplní ho bázeň Pánova“. Sú to tieto dary: múdrosť, rozum, rada, sila, umenie, nábožnosť a bázeň Božia. Okrem týchto darov nám Duch Svätý dáva ešte aj iné schopnosti a dary: najmä vieru, nádej a lásku, ktorými nám pomáha žiť v spoločenstve s Bohom.

Svätý Pavol nás vyzýva. O charizmách učí apoštol sv. Pavol: „A nechcem bratia, aby ste nevedeli o duchovných daroch. Viete, že keď ste boli pohanmi, ťahalo vás to a chodili ste za nemými modlami. Preto vám vyhlasujem, že nik, kto hovorí v Božom Duchu, nepovie: „Prekliaty Ježiš!“, a nik nemôže povedať: „Ježiš je Pán“, iba ak v Duchu Svätom. Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý. Aj služby sú rozličné, ale Pán je ten istý. A rozličné sú aj účinky, ale Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých, je ten istý. Každý však dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok. Jeden dostáva skrze Ducha slovo múdrosti, iný podľa toho istého Ducha slovo poznania, iný vieru v tom istom Duchu a iný v tom istom Duchu dar uzdravovať, iný schopnosť robiť zázraky, iný prorokovať, iný rozlišovať duchov, iný dar rozličných jazykov a iný vysvetľovať jazyky.

Charizmy, či už mimoriadne, alebo jednoduché a skromné, sú milosti Ducha Svätého, ktoré sú priamo alebo nepriamo užitočné Cirkvi, lebo sú zamerané na jej budovanie, na dobro ľudí a na potreby sveta. Charizmy má vďačne prijímať nielen ten, kto ich dostáva, ale aj všetci členovia Cirkvi. Veď sú obdivuhodným bohatstvom milosti pre apoštolskú životnosť (vitalitu) a pre svätosť celého Kristovho tela; pravda, ak ide o dary, ktoré skutočne pochádzajú od Ducha Svätého a používajú sa spôsobom, ktorý plne zodpovedá jeho autentickým podnetom, čiže v duchu lásky, ktorá je pravým kritériom chariziem.

Spoločenstvo s Duchom Svätým spočíva najmä v tom, že s ním spolupracujeme. Je v nás prítomný, aby uskutočňoval dielo posvätenia. Celý náš duchovný život je vlastne spoluprácou s Duchom Svätým. Počúvame jeho vnuknutia a dávame sa viesť jeho podnetmi, ktoré počujeme vo svedomí. Prijímame jeho pomoc a milosti, ktoré nám dáva najmä sviatosťami. Spoločenstvo s Duchom Svätým spočíva aj v poslušnosti na jeho vnuknutia. Svätý Pavol apoštol napísal: „Ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme!“ (Gal 5, 25) Život podľa Ducha možno vyjadriť takto: Odmietať hriech a uskutočňovať lásku. Krstom a birmovaním si nás Duch Svätý vyvolil za živý nástroj svojho účinkovania vo svete. Preto všetci, ktorých napĺňa a vedie ...

V liturgii sa uskutočňuje najužšia spolupráca medzi Duchom Svätým a Cirkvou. Duch Svätý pripravuje Cirkev na stretnutie s jej Pánom; pripomína a predstavuje Krista viere zhromaždenia; sprítomňuje a aktualizuje tajomstvo Krista; spája Cirkev s Kristovým životom a poslaním a spôsobuje, že dar spoločenstva prináša v nej ovocie. Duch Svätý, ktorého Kristus, Hlava, rozlieva do svojich údov, buduje, oživuje a posväcuje Cirkev, ktorá je sviatosťou spoločenstva Najsvätejšej Trojice a ľudí.

Ak sa v našom duchovnom živote pustíme do budovania pevného základu, najlepšie urobíme, ak začneme od samotného Boha. Písmo nás učí, že je jeden Boh, ktorý sa prejavuje v troch rôznych osobách. Duch Svätý je v gréckom origináli nazývaný Parakletos (πᾰράκλητος), čo doslova znamená „pomocník.“ Je tu pre teba - a chce v tvojom živote spraviť úžasné veci (pozri J 14:16-18). Chce ťa spečatiť, viesť, zmocniť a naplniť znova a znova. Niektorí sa nesprávne domnievajú, že Duch Svätý je viac duchom než osobou. Pravdepodobne je to spôsobené jeho čiastočnými opismi v Písme, ktoré ho zobrazuje ako vietor, oheň alebo holubicu zostupujúcu na Ježiša.

Aby bytosť mohla byť považovaná za osobu, musí sa vyznačovať tromi charakteristickými vlastnosťami: rozumovou schopnosťou, vôľou a emóciami. „Boh totiž zjavil nám to Duchom. Lebo Duch skúma všetko, aj hĺbky Božie. Veď kto z ľudí vie, čo je v človeku, ak nie duch človeka, ktorý je v ňom? Pavol nám hovorí, že Duch „pozná veci Božie.“ Iba osoba s rozumovou schopnosťou môže skutočne veci poznať. Oheň nepozná veci, rovnako ani rastlina či strom. „Ale všetko toto pôsobí jeden a ten istý Duch, ktorý rozdeľuje [dary] každému osve, ako chce“ (1. Kor 12:11).

Ďalšie biblické dôkazy vôle Ducha Svätého sú zahrnuté v Sk 15:28, keď učeníci uvádzajú svoj úsudok v otázke cirkevného učenia slovami „zadobre sa videlo Svätému Duchu.“ Navyše, Duch Svätý preukázal svoju vôľu v oddelení ľudí pre Pánovu službu (Sk 13:2). Písmo nám hovorí, že Duch Svätý môže byť zarmútený, uhasený, pokúšaný, môžeme sa mu rúhať a ako táto pasáž potvrdzuje, môžeme mu dokonca aj klamať.

Biblia varuje pred šiestimi hriechmi, ktoré môže človek spáchať proti Duchu Svätému. Klamať Duchu Svätému znamená predstierať, že ste niekto, kto nie ste - žiť kresťanský život bez toho, aby ste to v hĺbke vášho srdca mysleli vážne. Zarmútiť Ducha Svätého znamená urobiť ho smutným, žalostným. Ak dovolíme horkosti otráviť naše životy alebo ak ohovárame druhých, zarmucujeme Ducha Svätého. „Nezarmucujte Svätého Ducha Božieho, ktorým ste boli spečatení na deň vykúpenia. Uhášanie naznačuje udusenie ohňa. Nevera môže určite prekážať v práci a pohybe Božieho Ducha Svätého (pozri Mk 6:4¬5). Tohto hriechu sa dopúšťaš aj vtedy, keď ťa Duch Svätý vedie k tomu, aby si urobil určitú vec (zdieľal svoju vieru, viac sa modlil, urobil krok viery) a ty kategoricky odmietaš.

Duch Svätý hľadá srdce neveriaceho, aby k nemu mohol hovoriť a viesť ho k Bohu. Sú ľudia, ktorí sú presvedčení o pravde evanjelia, ale odmietajú prenechať svoje srdce Bohu. „Vy, tvrdošijní a neobrezaného srdca a uší, vy, sa vždy protivíte Duchu Svätému; ako vaši otcovia, tak aj vy“ (Sk 7:51). Je to úrad Ducha Svätého, ktorý ukazuje strateným zachraňujúce dielo Ježiša Krista. Keď človek hovorí, že nepotrebuje Boží dar spásy alebo trvá na tom, že Kristova smrť na kríži nebola potrebná, alebo že Kristus ho nedokáže zachrániť, uráža tým Božiu lásku. Odmietať výzvu Ducha znamená urážať Boha a oddeľovať sa od celej nádeje spásy. „Preto vravím vám: Každý hriech i rúhanie odpustí sa ľuďom, ale rúhanie Ducha sa neodpustí. Toto je najvážnejší priestupok voči Duchu Svätému, a preto pre človeka, ktorý sa ho dopúšťa, neexistuje odpustenie. Práca Ducha spočíva v obviňovaní nás z hriechu a privádzaní nás k Ježišovi Kristovi. Rúhať sa mu je podobné ako urážať ho úplným odmietaním jeho práce.

V Liste Galaťanom je vymenované ovocie Ducha - láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, miernosť, láskavosť, vernosť. Keď prežívam vzťah s Duchom Svätým, pociťujem veľmi reálne jeho ovocie. Je podmienkou jeho pôsobenia vo mne to, že musím aktívne vstupovať do tohto vzťahu? Platí jedno aj druhé. No pre mňa osobne je veľmi dôležité budovať si s ním vzťah. Prosím ho, aby on vo mne konal, aby ma viedol, aby mi dal poznať svoje ovocie.

Svätý Pavol píše, že máme túžiť po duchovných daroch. Rôzne charizmy, z ktorých najväčšia je láska, sú vymenované v jeho liste Korinťanom s tým dodatkom, že sú pre každého. Nikto nie je vynechaný. Spomenuli ste krst Duchom Svätým. Nestačí pre prijatie darov Ducha Svätého birmovka? O čo ide? Ani krst nie je niekoľkosekundová záležitosť poliatia vodou. Uvedomenie si, že som Božím dieťaťom, v človeku dozrieva postupne. Podobne to je s Duchom Svätým. Ja osobne som ešte aj v kňazskom seminári mal problém s pochopením Ducha Svätého, hoci som bol pobirmovaný. V treťom ročníku som sa zúčastnil na duchovnom seminári Nanovo s Bohom a tam som sa prvýkrát stretol s modlitbou príhovoru, keď sa starší spolubratia za mňa modlili. Tento rozmer kresťanského prežívania veľmi zdôrazňuje aj pápež František, ktorý sám má charizmatickú skúsenosť a pred niekoľkými rokmi schválil pôsobenie Medzinárodnej služby katolíckej charizmatickej obnovy Charis.

Jednou z výhrad voči charizmatikom je, že ich viera je príliš emocionálna. Tak ako pri všetkom, aj v prežívaní viery môžeme ísť do krajností a môžeme to prestreliť. Niektorí skutočne kladú na emócie až príliš veľký dôraz, čo môže pôsobiť zvláštne. Ja osobne emócie špeciálne nevyhľadávam, ale Duch veje, ako chce. Preto by som mal byť otvorený tomu, že v niektorých situáciách jednoducho koná aj cez naše emócie. Pri spomínanej modlitbe príhovoru som plakal. Rovnako ako som plakal pri stretnutí s pápežom Jánom Pavlom II. v Prahe, keď som prvýkrát zažil reálnu prítomnosť Boha, ktorý ma povolal, aby som bol jeho služobníkom.

Na niektoré prejavy, ktoré sa spájajú s pôsobením Ducha Svätého, sa však nezainteresovaný pozorovateľ môže dívať ako na veľmi zvláštne. Na Turíce pri zoslaní Ducha Svätého na apoštolov sa udiali tri zvláštne veci. Nad hlavami sa im zjavili ohnivé jazyky, začali hovoriť inými jazykmi a pôsobili tak, akoby boli opití. To však nebolo víno, ale pôsobenie Ducha. A ďalšia dôležitá vec, ktorá sa udiala, bola premena ich vnútra. Peter vychádza z Večeradla pred ľudí a bez strachu im hovorí, že zabili Božieho Syna. Z ustráchaného Petra, ktorý zradil Ježiša, sa stáva odvážny Kristov svedok. Toto je premena vnútra, ktorá je kľúčová pre každého jedného kresťana. Duch Svätý má pôsobiť v nás, aby sme odvážne žili to, do čoho nás Boh pozýva.

Ľudia, ktorí sú uzavretí pred vnímaním duchovného sveta, budú stále na nás veriacich pozerať ako na bláznov. A to nielen pri Duchu Svätom. Uvedomujem si, že aj pri svätej omši sa niekto nezainteresovaný môže na mňa pozerať ako na blázna, keď v rukách držím Eucharistiu a hovorím o Božom Baránkovi či Kristovom tele. Pre nich je to len oplátka a žiadneho Baránka tam nevidia. Pre niekoho už len to, že sa modlíme, vzájomne si odpúšťame, milujeme sa, je bláznovstvo.

Pápež František hovorí, že každý má žiť svoje obdarovanie, ktoré je rôznorodé, tak, aby sme boli pre seba navzájom darom. Nemáme hľadať uniformitu, ale máme byť tí, ktorí vytvoria jednotu v rôznosti. Každý máme svoje dary a máme ich rozvíjať. Spolu však máme byť ako bratia a sestry. Medzi kresťanmi to tak má byť. Podľa mňa to dnes trochu v cirkvi absentuje. Individualizácia je veľmi silná a oddeľuje nás. Ani korona tomu veľmi nepomohla, ešte viac sme sa stiahli do seba. Ale my máme žiť ako rodina. Ak si Ježiša a kresťanstvo vyberieme ako cestu, to je to, čo nás spája navzájom. Ja ti nebudem hovoriť, že si menejcenná, lebo nemáš charizmy, a ja som viac, lebo mám takú a takú skúsenosť. Ovocím všetkého je láska. To je najdôležitejšie.

Myslím si, že mnoho ľudí zažíva pôsobenie Ducha, len to nemajú pomenované. Aj mne sa občas stávajú podobné situácie. Často sú to také drobné inšpirácie, impulzy od neho - pomôcť niekomu, zavolať mu, pomodliť sa... Sám seba sa často pýtam, či som dostatočne citlivý na takéto inšpirácie Ducha Svätého. Koľko takých impulzov som už prehliadol? Koľkým ľuďom som mohol pomôcť? Niekedy mám pocit, že mám hrošiu kožu, idem si svoje podľa vlastných predstáv a nevnímam, čo mi Pán Boh hovorí. Prial by som si, aby som ho počúval stále viac.

Uvedomujem si svoju zodpovednosť. Nikto netuší, aký mám z toho stres. Niekedy nedokážem ani nič zjesť, taký mám stiahnutý žalúdok. Naozaj prežívam veľký tlak, keď idem do toho. Ale na druhej strane reálne zažívam, čo koná Ducha Svätý a akú vnútornú slobodu dáva. Často ani nehovorím to, čo mám pripravené, zrazu príde inšpirácia, ktorá ma odvedie od pôvodného plánu. Povedzte. Ježiš presne vedel, čo robí, keď odchádzal do neba. Povedal, že je pre nás lepšie, aby odišiel, lebo inak nepríde Tešiteľ, nepríde Duch Svätý. Ja by som ho na mieste apoštolov nepustil. Po tom všetkom, čo sme spolu zažili, ako uzdravoval, robil zázraky, rozmnožil chleby, ako sa vždy o nás postaral. A teraz má ísť preč a poslať niekoho za seba, s kým nemáme skúsenosť? Ale Ježiš to urobil, lebo vedel, že je to pre nás lepšie.

Tabuľka darov Ducha Svätého podľa Izaiáša:

tags: #ako #sa #prejavuje #duch #svaty