Ako sa správať v kostole: Pravidlá a etiketa

Návšteva kostola je pre mnohých veriacich dôležitou súčasťou života. Aby sme prejavili úctu k posvätnému miestu a ostatným veriacim, je dôležité dodržiavať určité pravidlá a etiketu. Tento článok poskytuje podrobný pohľad na to, ako sa správať v kostole, od vhodného oblečenia až po správanie počas omše a smútočnej etikety.

Oblečenie do kostola

Do kostola by sme sa mali obliekať elegantne a dôstojne vzhľadom na dôležitosť miesta. Vhodné oblečenie je prejavom úcty nielen k priestoru, ale aj k ľuďom, ktorí sa v ňom nachádzajú. Aj počas leta by sme mali dbať na to, aby naše oblečenie bolo primerané.

Predstavený Rehole sv. Augustína na Slovensku, Juraj Pigula, poukazuje na to, že dnes často prichádzajú do chrámu nevhodne oblečení aj muži.

Čo sa týka žien:

• Do sakrálneho priestoru určite nepatrí minisukňa či tričko na ramienka.
• Aj veriacej katolíčke sa prináleží pekne obliecť, nalíčiť či namaľovať a byť peknou a elegantnou.

Premonštrát Metod Ján Lajčák tiež nepovažuje takzvané žabky za vhodnú obuv na omšu.

Gréckokatolícky kňaz Skyba hovorí: „Už keď krátke nohavice, tak slušné, trojštvrťové, nie niečo vulgárne“.

Augustinián Juraj Pigula zdôrazňuje, že aj v obliekaní by sme mali byť na seba náročnejší a mať štýl. Gréckokatolícky kňaz Skyba uzatvára, že „kresťan svojimi postojmi aj obliekaním vyjadruje, čomu verí.

Čo sa týka mužov:

• Cyklistický dres mi nevadí, je to niečo, k čomu sa pútnik hlási a vyjadruje ním aj spoločenstvo s ostatnými.
• Ale čo ma vie zaraziť, je, že niekedy má cyklista v kostole rozopnutý dres a vyvalenú hruď,“ hovorí slovenský rehoľník.
• Vhodné sa mu počas omše nezdajú ani slnečné okuliare na hlave.

Podobný názor má aj Pigula, ktorý poukazuje na zdravý gazdovský rozum. „Cez týždeň si mohol ísť do kostola aj v džínsoch, ale v nedeľu si si zobral pekné tesilové nohavice a bielu košeľu.

Zdôrazňuje, že aj veriacej katolíčke sa prináleží pekne obliecť, nalíčiť či namaľovať a byť peknou a elegantnou. Keď Boh tak pekne oblieka poľné ľalie, prečo by sa nemal pekne obliecť aj človek.

Premonštrát Lajčák vypichuje, že aj oblečením vyjadrujem, že človek, s ktorým sa stretnem, je pre mňa dôležitý.

Pokiaľ ide o turistov, Lajčák hovorí: „Keď vidím, že aha, je to turista, tak to pochopím.“ Za príklad dáva pútnické miesta. „Povedzme, že niekto prešiel pešo z Prešova do Levoče, čo je asi 70 kilometrov. A my ho hneď odsúdime, že prišiel do kostola v krátkych nohaviciach, v turistických topánkach a v tričku.

Kresťan by mal v každom prípade aj svojím oblečením vyjadrovať, aké hodnoty vyznáva.

Správanie v kostole počas omše

Počas svätej omše je dôležité správať sa úctivo a s rešpektom. To zahŕňa:

• Nevrtieť sa, neobzerať sa a nerozprávať sa.
• Vypnúť mobilný telefón pred vstupom do kostola.
• Nenosiť pokrývku hlavy, pokiaľ to nie je z dôvodu choroby alebo u malých detí.
• Vyhnúť sa obrovským klobúkom, ktoré môžu prekážať ostatným.

Ak prídete neskôr na svätú omšu a chcete si sadnúť, ale voľné miesto je len v prvej lavici, mali by ste dbať o to, aby ste nerušili ostatných, ktorí prišli včas. Snažte sa ísť potom krajom, nie stredom kostola, ani rýchlo, ani pomaly.

Rozprávajúcich sa treba upozorniť vhodne, čo najkratšie a najúctivejšie, aj s milým úsmevom. Nikdy totiž neviete, prečo a o čom sa tí dvaja rozprávajú, hoci by sa rozprávať nemali.

Elementárna slušnosť káže vypnúť si pred vstupom do kostola mobilný telefón. Často sa však stáva, že počas svätej omše niekomu telefón zazvoní, ba dokonca niekto v kostole aj telefonuje. Môže sa to prihodiť, s tým treba počítať, sme jednoducho ľudia, sme omylní.

Mali by však svoje deti viesť k tomu, že kostol nie je miesto na hranie, ale miesto na oslavu Boha a stretnutia sa s ním.

Každý veriaci by mal prispievať milodarmi podľa svojich možností. Bohu je milšie, keď dá niekto aj posledný cent, ako keď dá niekto tisíc eur, ktoré mu vôbec nebudú chýbať. Ak nemáme peniaze - a čo je dôležitejšie - ani dobrý úmysel, radšej neprispejme ničím.

Fotograf alebo kameraman, ktorý fotografuje alebo nakrúca záznam z prvého svätého prijímania, birmovania, zo svadby, z krstu či pohrebu, by sa mal správať tak, aby nerušil ostatných veriacich. Dobrý fotograf alebo kameraman je ten, koho takmer nevidíme, akoby tam ani nebol. Aj v kostole existuje istá zóna, do ktorej už fotograf a kameraman nemôže vstúpiť, a to by mal rešpektovať.

Etiketa pri pohrebe

Pohreb je najsmutnejšia rozlúčka s človekom, ktorého sme mali radi alebo poznali. Je to aj posledné vzdanie úcty zosnulému. Každý na ňom prejavuje žiaľ inak, niekto plače, iný ho dusí v sebe. Kým hlasný plač je na pohrebe bežný (ba pre niekoho je len takýto plač prejavom smútku), hlučnejší hovor a smiech sem nepatria. Pieta si totiž vyžaduje ticho alebo stíšený hlas.

Oblečenie na pohreb:

• V našich zemepisných šírkach je zvykom prísť na pohreb oblečený v čiernom.
• Na smútočný obrad sa treba obliecť konzervatívne podľa pravidla - čím bližší vzťah k zosnulému, tým tmavší odev.
• Príbuzní najbližšej rodiny by mali byť oblečení v čiernom, členovia širšej rodiny, priatelia, susedia, kolegovia, známi môžu voliť aj tmavšie farby, napríklad tmavosivú, tmavomodrú.
• Smútok možno vyjadriť i čiernou stužkou.
• Deti do čierneho neobliekame.
• Výstrednosti v oblečení a v úprave zovňajšku sú totiž znevážením celého obradu, urážkou zosnulého i pozostalých.

Konzervatívnosť sa žiada nielen v oblečení, ale aj v celkovej úprave zovňajšku. Nevyhnutnosťou u všetkých žien sú zahalené ramená a kolená - nevolíme preto minišaty, minisukňu ani šaty s hlbokým výstrihom či na ramienka. Nechty na rukách nesmú byť nalakované na červeno, treba ich nechať prirodzené alebo upravené bezfarebným lakom.

Kyticu alebo veniec by mal na pohreb priniesť alebo poslať každý, kto sa osobne stretával so zosnulým či s jeho rodinou. Kvety by mali mať tlmené farby, vhodné sú tmavočervené, fialové, modré. Biele kvety - najmä ľalie - sa dávajú mladým ľuďom, v minulosti boli určené len pre panny a panicov.

Komentovať, kto na pohrebe plakal veľa či málo, je neslušné, možno pozostalý nevytlačí ani slzu, lebo už na to nemá síl. Ani s teatrálnym správaním by sme to nemali preháňať, lebo iba svedčí o našej neviere vo večný život.

Nikto nemôže nikomu zakazovať, aby predniesol smútočnú reč. Takisto nikdy neviete, či si prítomnosť toho-ktorého rečníka neželal aj nebožtík.

Protokol i etiketa určujú, že na akomkoľvek pohrebe je vždy na prvom mieste rodina. Najvyšší predstavitelia štátu a titulári nasledujú na štátnom pohrebe až za ňou.

Kar - spomienková hostina

Kar sa všeobecne považuje za spoločenské stretnutie, ktoré sa koná ako pamiatka na zosnulého. Vždy však záleží na tom, ako sa rodina dohodne. Keďže na tejto smútočnej hostine sa môžu zúčastniť len pozvaní hostia, treba ich na ňu pozvať pozvánkou v obálke alebo osobne po pohrebe.

V akom duchu by sa malo niesť rozprávanie na pohrebe a kare o zvykoch nebožtíka? Len v dobrom. Aj keby mal množstvo nerestí, netreba ich spomínať. Tabu sú rozhovory o peniazoch za pohreb, dedičstve, majetku.

V nijakom prípade by sa ľudia nemali na kare vrhnúť na obložené misy, ktoré by boli za okamih prázdne. Takéto správanie je neprípustné nielen na pohrebe; ani na recepciách by sme si nemali nakopiť na tanier jedlo, až bude padať. Na kare nie sme pre jedlo, ale preto, aby sme vyjadrili pocit spolupatričnosti, spoločenstva, pomodlili sa s pozostalými a ubezpečili ich o našej blízkosti a pomoci.

Objednať si jedlo na účet pozostalých je hrozné! Takéto nemiestne a neospravedlniteľné správanie mi povie všetko o dotyčnom človeku.

Pravidlá etikety v kostole - prehľad

tags: #ako #sa #spravat #v #kostole