Pravoslávie a katolicizmus - Prečo sa jedna cirkev rozdelila
Gréckokatolícka cirkev na Slovensku
Gréckokatolícka cirkev na Slovensku (Slovenská katolícka cirkev sui iuris) je metropolitnou cirkvou, usporiadaná v troch biskupstvách:* Prešovské arcibiskupstvo (archieparchia, arcidiecéza)* Košická eparchia (diecéza)* Bratislavská eparchiaPrešovská eparchia vznikla roku 1818 (alebo 1815 - podľa cisárskeho dekrétu) vyčlenením z Mukačevskej eparchie, 30. januára 2008 bola povýšená na sídlo metropolie. Súčasným arcibiskupom-metropolitom je vladyka Ján Babjak, SJ. Dňa 21. februára 1997 bol erigovaný Košický apoštolský exarchát, ktorý bol 30. januára 2008 povýšený na eparchiu, jej sídelným biskupom je vladyka Milan Chautur, CSsR. Bratislavská eparchia bola zriadená 30. januára 2008 vyčlenením z Prešovského arcibiskupstva, za jej prvého biskupa-eparchu bol menovaný o. Peter Rusnák.
- Do Prešovskej archieparchie patria gréckokatolíci žijúci na území Prešovského kraja.
- Do Košickej eparchie sú začlenení katolíci byzantského obradu bývajúci na území Košického kraja.
- Stredné a západné Slovensko patrí pod správu Bratislavskej eparchie, na strednom a západnom Slovensku je však len relatívne málo farností.
Po rozdelení Česko-Slovenska bol pre gréckokatolíkov v Česku dňa 13. marca 1996 zriadený Pražský apoštolský exarchát, ktorý však nie je súčasťou metropolitnej cirkvi. Najvyšším orgánom našej metropolitnej cirkvi je rada hierarchov.
| Rok | Počet veriacich | Podiel na obyvateľstve |
|---|---|---|
| 2001 | 219 831 | 4,1 % |
| 2011 | 206 871 | 3,83 % |
Pri sčítaní ľudu v máji 2011 sa ku gréckokatolíckej cirkvi prihlásilo 206 871 veriacich (3,83 % obyvateľov Slovenskej republiky), v roku 2001 to bolo 219 831 veriacich (4,1 % obyvateľov Slovenskej republiky). Počet gréckokatolíkov na Slovensku by však reálne mal značne prevyšovať číslo tristotisíc (v roku 1948 sa ku grkat. cirkvi na Slovensku hlásilo 237 245 veriacich, teda cca. 7 % obyvateľstva; v celej vtedajšej ČSR to bolo 305 645 veriacich v 241 farnostiach s 1059 filiálkami; ak zohľadníme populačný prírastok, odchod do pravoslávnej cirkvi a ateizáciu, počet veriacich by mal byť vyšší o osemdesiat až sto tisíc). V období komunistickej totality totiž mnohí gréckokatolíci navštevovali rímskokatolícke chrámy, prijímali tam sviatosti a hlásili sa k latinskej cirkvi (keďže grkat. cirkev oficiálne nemohla existovať) a mnohí si podnes mylne myslia, že sa tým stali rímskokatolíkmi, resp.
Vznik byzantského obradu
Na otázku, kedy vznikol byzantský obrad, resp. aj ostatné obrady, nemožno odpovedať presným dátumom. Cirkev, založená Ježišom Kristom, sa po zostúpení Svätého Ducha postupne šírila po celom svete. Už v prvých storočiach sa začínajú objavovať určité rozdielnosti v slávení bohoslužieb, prirodzene podmienené miestnou kultúrou a mentalitou jednotlivých národov. V Palestíne, kde prevažná väčšina kresťanov pochádzala zo židovstva, bol veľmi výrazný vplyv synagogálnej bohoslužby. Rozdiel bol tiež medzi Rimanmi, skôr strohými a pragmatickými, a Grékmi, ktorí mali viac zmyslu pre pompéznosť a teatrálnosť. Iná bola situácia v Sýrii a zasa iná v Egypte. Tieto rozdiely v kultúre a mentalite sa prirodzene prejavili aj v duchovnosti a forme slávenia bohoslužieb. Po Milánskom edikte (r. 313) sa tieto rozdiely začali kryštalizovať a jednotlivé obrady sa diferencovali. Náš byzantský obrad má svoje korene v gréckej časti ríše, výrazný bol však aj vplyv Palestíny a Antiochie.História gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku
Katolícka cirkev byzantsko-slovanského obradu svoju prítomnosť na Slovensku odvodzuje od pôsobenia slovanských vierozvestov Konštantína-Cyrila a Metoda. Svätí solúnski bratia priniesli na Veľkú Moravu kresťanstvo z Byzancie, a teda aj byzantský obrad. Spolu s prekladom Písma pripravili aj preklad božskej liturgie a ostatných bohoslužieb do zrozumiteľného jazyka tak, ako je to na Východe oddávna zvykom. Po smrti sv. Metoda a po vyhnaní jeho žiakov r. 885 bol východný obrad potláčaný a postupne sa vytrácal, nikdy však z nášho územia celkom nevymizol. Ešte za panovania Arpádovcov (v 11. - 12. stor.) v Uhorsku vzniklo viacero kláštorov byzantského obradu. Pápež Inocent III. dokonca v r. 1204 prejavil ochotu zriadiť biskupstvo východného obradu. Odpor latinského - západného kléru a historické okolnosti čoskoro situáciu zmenili a začalo sa obdobie tvrdého polatinčovania (napr. zákaz stavať byzantské chrámy v mestách, na zmiešaných územiach boli vikári východného obradu podriadení západnému biskupovi,…). Posilou pre malú komunitu byzantského obradu bola valašská kolonizácia od 14. storočia, ktorá znamenala významný prílev kresťanov východného obradu. Od 15. storočia už existujú hodnoverné správy o existencii biskupstva v Mukačeve, ktoré zasahovalo aj na naše územie (až po Spiš). Sledovať jednotu či nejednotu východných kresťanov s katolíckou cirkvou na našom území v 11. - 17. storočí je dosť problematické, v každom prípade značná časť nebola zjednotená.Po viacerých “pokusoch” sa k jednote s katolíckou cirkvou opäť prihlásili v r. 1646 podpísaním únie (dohody o zjednotení) na zámku v Užhorode. Súčasťou tejto dohody bol prísľub, že latinská cirkev nebude zasahovať do bohoslužobného a duchovného života východných katolíkov, nanucovať im svoje zvyky a formy zbožnosti ani sa snažiť ich asimilovať. Napriek tomu už o sto rokov neskôr badať v tomto smere výrazný tlak latinskej hierarchie. V neskoršom období sa snahy o priblíženie, pripodobnenie k západnému obradu, tzv. latinizácia, objavujú aj vo vnútri samotnej gréckokatolíckej cirkvi. Dôvodov na to bolo niekoľko. Byzantskí kňazi neboli pred štátom rovnoprávni s latinskými, boli, až na malé výnimky, nevoľníkmi a neboli finančne podporovaní štátom; táto situácia trvala až do r. 1692, keď cisár Leopold I. zrovnoprávnil gréckokatolícky a rímskokatolícky klérus. Vyššie teologické vzdelanie získavali gréckokatolícki kňazi spravidla na rímskokatolíckych fakultách, napr. v Trnave. V celej katolíckej cirkvi, najmä po IV. lateránskom koncile, až donedávna bolo možné silno cítiť postoj nadradenosti latinského obradu, a to tak, že neraz aj samotní gréckokatolíci vnímali latinský obrad ako niečo dokonalejšie, a preto ľahko prijímali, ba dokonca sami zavádzali rôzne jeho prvky (napr.
V 18. storočí sa vystupňovali snahy latinských biskupov o podrobenie východných katolíkov, ich latinizáciu a maďarizáciu, a to často aj násilnými spôsobmi. Vďaka Márii Terézii bolo 19. septembra 1771 pápežom Klementom XIV. oficiálne “zriadené” Mukačevské biskupstvo so 711 farnosťami a 560 tisíc veriacimi podriadené priamo Rímu. V snahe uľahčiť správu tohto rozsiahleho územia bol v r. 1787 zriadený Košický vikariát, 1792 prenesený do Prešova. V roku 1816 (1815) sa cisár František I. rozhodol vytvoriť z neho samostatnú eparchiu. 22. septembra 1818 to bolo Apoštolským stolcom oficiálne potvrdené. Oblasť stredného a južného Zemplína však ostala pod správou mukačevského biskupa (de facto do r. 1939, právne sa však celá záležitosť doriešila až vznikom Košického exarchátu v r. 1997).
Ďalším zlomovým bodom v histórii byzantských katolíkov na Slovensku je 28. apríl 1950. Vtedy tzv. Prešovským soborom bola zlikvidovaná gréckokatolícka cirkev; biskupi Pavol Gojdič, OSBM a Vasiľ Hopko boli spolu s mnohými kňazmi uväznení, ostatní prestúpili do schizmatickej pravoslávnej cirkvi, alebo boli nútení vysťahovať sa. Pod týmto tlakom veriaci boli nútení prijať oddelenie od Ríma, pričom im ostal východný obrad, alebo navštevovali rímskokatolícke bohoslužby. Počas 18 rokov “neexistencie” gréckokatolíckej cirkvi zomrelo 123 jej kňazov.
Pražská jar 1968 dala šancu na obnovu pôvodného stavu, avšak invázia vojsk Varšavskej zmluvy zmrazila všetky nádeje. Gréckokatolícka cirkev bola síce povolená, ale k navráteniu majetku nedošlo v plnom rozsahu a prenasledovanie zo strany štátnych orgánov znemožňovalo prakticky akýkoľvek rozvoj. Gréckokatolícky klérus sa mohol formovať iba v jedinom - a to rímskokatolíckom seminári, ktorý na Slovensku existoval. Po zmene politických pomerov v rokoch 1989-90 mohlo konečne prísť k úplnej rehabilitácii gréckokatolíckej cirkvi a rozvinutiu jej činnosti vo všetkých dimenziách. Obnovila sa činnosť kňazského seminára i bohosloveckej fakulty, vzniklo viacero cirkevných škôl. Najmä medzi mladšou generáciou je snaha o obnovu (očistenie od latinizácie) obradu a duchovnosti, o návrat k pôvodnému a tradičnému duchovnému bohatstvu našej cirkvi. Výrazný podnet k tejto obnove dal najmä II. vatikánsky koncil a v poslednom období rímsky pápež Ján Pavol II. Dňa 21. februára 1997 bol erigovaný Košický apoštolský exarchát a 30. januára 2008 Bratislavská eparchia. Od 30. januára 2008 je na Slovensku samostatná metropolia byzantského obradu, ktorú tvoria tri biskupstvá (čím sa naplnil sľub z konkordátu medzi Vatikánom a prvou ČSR z r.
Rímskokatolícky vs. východný ortodoxný
Odlišnosť medzi Východom a Západom sa prejavila najskôr v stvárnení liturgie. V tom podstatnom bola bohoslužba pravdaže v celej Cirkvi rovnaká, ale v špecifickom stvárnení vládla v prvých časoch veľmi veľká sloboda, a preto sa vytvorili veľmi odlišné formy. Pri tomto vývoji zohrávala významnú rolu odlišná povaha Latiníkov a Grékov.Všade v cirkvi už čoskoro spojili to špecificky kresťansky nové, opakovanie toho, čo Kristus urobil pri Poslednej večeri, s bohoslužbou modlitby a slova prevzatou zo synagógy. Didaché alebo Učenie dvanástich apoštolov dovolilo prorokovi modliť sa pri bohoslužbe, „ako on chce“. Justín dosvedčuje, že predstavený cirkevnej obce hovorí eucharistickú modlitbu, „pokiaľ jeho sily stačia“. Smel teda improvizovať.
Krátko a ostro formulované modlitby mestského rímskeho obradu, kde vždy ide o praktický plod modlitby, zodpovedajú povahe triezveho Rimana. Hymnicky vzletná eucharistická ďakovná modlitba Východu, v ktorej za rozvíjajú hlboké myšlienky o bezpočiatočnom Bohu a jeho jednorodenom Synovi, prezrádza gréckeho autora. Aj v gestách a ceremóniách, v hudbe a odevoch sa mohla prejaviť odlišnosť ľudu.
Odlišnosť liturgických foriem bola považovaná v prvých storočiach vo všeobecnosti za bezvýznamnú. Cézarejský biskup Firmilián zdôrazňuje v liste pápežovi Štefanovi I. Jestvovala veľká sloboda a možnosť prispôsobenia. Napríklad bez ťažkostí bolo možné, aby ázijský biskup svätý Polykarp slávil s pápežom Anicetom (155 - 166) v Ríme spoločne svätú obetu, hoci sa nedokázali dohodnúť na dátume slávenia Veľkej noci.
Svätý Hieronym sa prispôsobil na svojich cestách po Oriente miestnym zvykom. V kláštore svätej Melánie v Jeruzaleme sa pestoval rímsky obrad, a nikto sa nad tým nepohoršoval. Svätý Augustín sa vyjadruje o otázke obradov vo veľmi veľkodušnom zmysle: zaväzujúce je len to, čo určil sám Pán a čo je zvykom všade.
Pôvodne rozmanité miestne obrady boli viac a viac unifikované pod vplyvom silných cirkevných centier. Aj na Východe vývoj spel k silnejšej unifikácii. Byzantský obrad Nového Ríma, Konštantínopolu, sa pomaly stáva bezvýhradne prevládajúcim. Od 10. storočia ho prijali aj kresťania starých východných patriarchátov: Antiochie, Jeruzalema a Alexandrie, pokiaľ tieto v čase kristologických sporov 5. až 7. storočia zostali verné pravej viere.
Katolícka aj pravoslávna cirkev tvrdia, že k sebe majú blízko, isté napätie ale existuje kvôli násilnej likvidácii gréckokatolíkov po 2. svetovej vojne. Hovorca Konferencie biskupov Slovenska Jozef Kováčik pripomína, že v roku 1965 pápež Pavol VI. a patriarcha Atenagoras vzájomne stiahli exkomunikáciu, ktorá obe cirkvi rozdeľovala takmer tisíc rokov. „Síce to neznamená plnú jednotu, ale je to výrazný krok k nej.“
Gerka blízky vzťah aj dialóg o postavení pápeža potvrdzuje, „ten však ešte ani zďaleka nie je na konci. Nie sme s ním v kánonickej ani eucharistickej jednote. Pápež má byť prvý medzi rovnými, nie nadriadený, máme problém aj s dogmou o neomylnosti v otázkach viery a mravov. Pravoslávie chce znamenať pravovernosť a katolicizmus univerzalitu. V každom prípade by to nemalo znamenať protiklad. Skutočná viera je podľa Kristovho misijného príkazu daného apoštolom určená pre všetky národy a pre každé stvorenie, teda svojou podstatou univerzálna. Katolícka cirkev, ktorá stráži pravú vieru ako svoj najvzácnejší poklad, nie je „ani latinská, ani grécka a ani slovanská“, ale práve katolícka, t. j.
Obidve konkrétne reality, ktoré sú naznačené pojmami pravoslávie a katolicizmus, však nesmieme brať do úvahy staticky, ale musíme ich vidieť v ich historickej dynamike. Východ prerušil spoločenstvo s hlavou celkovej cirkvi, rímskym biskupom, a tým sa vylúčil z viditeľnej jednoty tejto cirkvi, ktorá tým skutočne bola dočasne ohraničená takmer úplne na Západ. Na obidvoch stranách sa stiahli, uzavreli do seba, a tak na Východe vzniklo pravoslávie, ktorému je vlastná určitá strnulosť a ktoré sa, hoci je len jednou formou kresťanstva, absolutizuje; a na Západe vznikol latinský katolicizmus, ovplyvnený najmä malou skupinou národov latinského pôvodu, ktoré udávali tón v cirkvi Západu. Tento latinský katolicizmus prejavoval sklon vnímať sa ako katolicizmus vo všeobecnosti.
Cirkev založená Ježišom Kristom je síce skrytým tajomstvom viery, ale toto tajomstvo muselo od prvých počiatkov cirkvi nadobudnúť telo v celkom konkrétnom prostredí, ktoré skutočne ovplyvnilo podobu cirkvi. Týmto prostredím bol najskôr židovský ľud a jeho povaha. Tým bolo dané nebezpečenstvo, že sa univerzálne evanjelium určené pre všetky národy stotožní s mentalitou jediného ľudu, židovského. Treba ďakovať v prvom rade apoštolovi národov Pavlovi a jeho prezieravosti, že cirkev nepodľahla tomuto nebezpečenstvu a našla cestu zo židovskej úžiny do šíravy rímskej svetovej ríše s jej grécko-rímskou kultúrou. Stálo to tvrdé boje. V grécko-rímskom svete muselo evanjelium a musela cirkev znovu nanovo a ináč nadobudnúť telo. Tento svet sa javil najskôr ako uzavretý celok. Rimanovi je vlastná striedmosť a jasné myslenie; jeho myseľ je zameraná predovšetkým na praktickosť, na konkrétny život a jeho stvárňovanie, na právo a štát. Oproti tomu Grék je zameraný viac na „theóriu“, nazeranie božstva, miluje špekuláciu a teologický spor. Konkrétny svet je mu zjavením božstva, zatiaľ čo pre Latiníka je pôsobením Boha, ktoré má v sebe svoju hodnotu a ktoré človek musí dôkladne analyzovať. Pre Gréka je človek Božím obrazom, ktorý má byť stále viac premieňaný na Boha.
Ako typy Západu a Východu sa navzájom porovnávali Tertulián a Origenes. Tertulián je rímsky právnik, ktorému vždy záleží na konkrétnom prípade, ostrý polemik a dialektik, ktorý má vo zvyku vyjadrovať svoje kresťanské presvedčenie v objektívnych právnych normách. Oproti tomu Origenovi ide predovšetkým o bezprostredné duchovné nazeranie nebeského sveta, sveta vzkrieseného Krista. Namiesto právnicky rigidných Tertuliánových formúl nachádzame pri ňom dynamické myslenie.
To sú, prirodzene, všetko len náznaky, pričom vždy jestvuje nebezpečenstvo, že budeme schematizovať a zjednodušovať. No nedá sa poprieť, že medzi Latiníkmi a Grékmi ihneď jestvovali hlboké rozdiely, ktoré nakoniec popri od základu rozdielnom historickom vývoji Západu a Východu viedli k tomu, že na latinskom Západe cirkev nadobúdala podobu iným spôsobom než na gréckom Východe. Takto nakoniec došlo k tomu, že grécke pravoslávie a latinský katolicizmus stoja oproti sebe.
Najskôr tu ide o úplne oprávnené odlišné stelesnenie tajomstva cirkvi, ktorá práve preto, že je univerzálna a založená pre všetky národy, sa pri všetkej zhode v tom podstatnom môže a musí javiť v každom ľude ináč. Došlo k protikladu a nakoniec k rozkolu, lebo každá z obidvoch častí sa pokúšala absolutizovať samu seba a chcela tej druhej časti nanútiť svoju povahu ako to jediné správne.
Dejiny vzťahov medzi latinskou katolíckou cirkvou Západu a gréckou pravoslávnou cirkvou Východu sa začínajú pokojnou koexistenciou. Rozdiely, ktoré veľmi skoro vzniknú a časom sa viac a viac vyostria, budú protikladmi do tej miery, v akej každá z obidvoch častí stratí porozumenie pre odlišnosť partnera. Nemuselo dôjsť k rozkolu, keby bola bývala na obidvoch stranách väčšia ochota pochopiť toho druhého. Po rozkole sa od seba stále viac vzďaľovali a vytrácala sa ochota akceptovať toho druhého v jeho povahe.
Čiastkové únie, ktoré sa nakoniec dosiahli, neboli skutočne organickým opätovným pripojením Východu do univerzálnej cirkvi, ale priveľmi sa podobali absorbovaniu tohto Východu do latinskej cirkvi, pričom sa to dialo bez skutočnej úcty voči celému duchovnému dedičstvu východných kresťanov.
Rozšírenie katolicizmu a pravoslávia v Európe
Súčasný stav a perspektívy
Cirkev ako tajomné Kristovo telo má mnoho rozličných údov a každý z nich je nezastupiteľný a nevyhnutne potrebný. Tak v katolíckej cirkvi existuje mnoho obradov: arménsky, byzantský, etiópsky, chaldejský, koptský, latinský, maronitský a sýrsko-antiochijský. Obrad je duchovná cesta, spôsob určitého spoločenstva (miestnej cirkvi), ako žije, kráča s Bohom a k Bohu. Obrad, ako hovorí profesor R. Taft, SJ, “nie je len liturgika, ale skôr komplexná tradícia, jedinečný spôsob, akým určité spoločenstvo veriacich vníma, vyjadruje a prežíva svoj život v rámci tajomného Kristovho tela. Obrad je zároveň aj dar - charizma, ktorým miestne spoločenstvo má slúžiť celej cirkvi. A aj gréckokatolícka cirkev na Slovensku chápe svoju cyrilometodskú tradíciu a byzantský obrad s jeho osobitou spiritualitou ako charizmu na obohatenie celej všeobecnej cirkvi.Spiritualita alebo duchovnosť veľmi úzko súvisí s obradom. Je to spôsob, forma duchovného života; spôsob chápania, vnímania a prežívania duchovných skutočností. Tiež by sme mohli povedať, že duchovnosť je život človeka s Bohom a v Bohu. Pokúsime sa trochu porovnať niektoré odlišnosti byzantskej cirkvi v porovnaní s latinskou a objasniť ich príčiny.
Východ má vo všeobecnosti komplexnejší pohľad na človeka - je telo, duša a duch. Výrazné je to práve pri tele, ktoré najmä na Západe bolo niekedy považované za čosi nižšie, za príťaž, ktorú treba obmedziť. Východ sa naopak snaží zapojiť celého človeka do duchovného života, do modlitby. Tak ako sa telo zúčastňuje na modlitbe duše, tak sa duša modlí v tele a prostredníctvom tela, ktoré je chrámom Ducha. Preto toľko poklôn a prežehnávania, preto prísnejšie pôsty.
V bohoslužbe sa podstatne viac vplýva na zmysly: na zrak ikonami a bohatou výzdobou chrámu; na sluch spevom; na čuch vôňou kadidla a voňavých sviec, ktoré horia v chráme; na hmat dotykom a bozkávaním ikon, evanjeliára a relikvií; na chuť eucharistiou, ktorá sa podáva v zásade pod obidvoma spôsobmi, alebo rozdávaním požehnaného chleba (antidoru) či ovocia a pod. na konci bohoslužieb (ide o pozostatok prvokresťanských hodov lásky - agapé). Cieľom tohto všetkého je zážitok z Boha, skúsenosť stretnutia s ním, ktorá je menej racionálna, menej postavená na slovách a presviedčaní ako na Západe, je to záležitosť srdca. To však neznamená, že táto skúsenosť je zmyslová. Môžeme azda povedať, že je to analogické ako pri sviatostiach - vonkajšie znaky to, čo naznačujú, aj neviditeľne uskutočňujú, sprítomňujú. Zmysly sú teda bránou, ktorou nebeská skutočnosť “vchádza do človeka”. Táto skúsenosť je predobrazom, predchuťou života v Božom kráľovstve. Tak každá bohoslužba je obrazom nebeskej bohoslužby ale zároveň aj účasťou na nej. Preto hlavným aspektom bohoslužieb je oslava, vďakyvzdávanie. Navonok sa to prejavuje tým, že sa veľa spieva (neexistuje recitovaná liturgia), a vôbec východná cirkev si potrpí na vznešenosť a krásu bohoslužieb a výzdobu chrámu (množstvo sviec, veľa sa okiadza a pod.). Na bohoslužbách sa nikdy nešetrí (porov. Mk 14, 3-9), krása je totiž jedným z prejavov (a symbolov) Boha a „sám Kristus je vtelená Krása.“ (P.
Typickým prvkom byzantského chrámu je ikonostas, stena s ikonami (svätými obrazmi), ktorá oddeľuje svätyňu od lode chrámu. Ikony sú Božím slovom “zapísaným” farbami na dreve, tradícia vytvorila určitý symbolický “ikonografický jazyk”. Cieľom ikony je kontemplácia Boha skrze predkladané tajomstvo. Ikona totiž sprítomňuje sviatok alebo osobu, ktorá je na nej zobrazená, a tak keď sa klaniame pred ikonou (alebo ju bozkáme), neklaniame sa drevu, ale osobe, ktorá je na ňom zobrazená. Byzantský obrad vôbec nepozná sochy, len dvojrozmerné zobrazovanie. Príčinou je jednak silný vplyv Starej zmluvy, ale najmä snaha vystihnúť nie pozemskú realitu ale nebeskú, večnú (eschaton).
Duchovný život východných kresťanov je silno spätý s modlitbou cirkvi - s časoslovom (breviárom - liturgiou hodín), súkromné pobožnosti nemajú také silné postavenie ako v západnom obrade. Príčinou tohto faktu môže byť veľký význam a vplyv mníšstva. Vrcholom duchovného života je božská liturgia (sv. omša), ktorá pozná tri rôzne formy - liturgia sv. Jána Zlatoústeho (najčastejšie používaná), sv. Bazila Veľkého (slávi sa len 10 ráz v roku) a liturgia vopredposvätených darov (slúži sa vo Veľkom pôste, nie je pri nej premenenie eucharistie). Dlhé bohoslužby sú menej postavené na porozumení, poskytujú viac slobody pre osobné prežívanie. Ich cieľom je najmä byť s Bohom, zakúšať nebo a stotožniť sa so sláveným tajomstvom. Charakteristické je opakovanie niektorých modlitieb, aj mnohonásobné, aby sme mohli hlbšie prežiť a uvedomiť si niektoré pravdy. Prvok opakovania je však typický aj pre osobnú modlitbu, najznámejšia je tzv. Ježišova (Isusova) modlitba.
Cieľom kresťanského života je zbožštenie (theosis) - úplná premena človeka, jeho účasť na Božej prirodzenosti, podiel na živote presvätej Trojice, bytostné zjednotenie s Bohom (nie splynutie ani rozplynutie sa v Bohu). Vzorom tejto premeny je Mária - Bohorodička, aj preto východnými kresťanmi osobitne uctievaná.