Udalosti okolo Jonášovho posolstva do mesta Ninive poznáme všetci celkom dobre. V Božom slove je kniha Jonáša zahrnutá medzi malých prorokov. Jonáš bol jeden z prorokov, ktorým sa celkom nepáčilo to, čím ich Boh poveril.
Z toho dôvodu hovoríme vždy o prorokovi Jonášovi, aj keď úvodné slová tejto knihy nehovoria priamo o prorokovi. Je tam len zmienka o tom, že: Slovo Hospodinovo zaznelo Jonášovi, synovi Amitajovmu takto…. Z toho usudzujeme, že bol prorok. Ale nikde v tejto krátkej knihe sa Jonáš, ako prorok, neoslovuje. To znamená, že proroka Hospodinovho z Jonáša syna Amitajovho urobilo práve poverenie na túto zvesť pre mesto Ninive. Nevieme, či dostal neskôr aj iné poverenie a či ho Pán Boh použil na nejakú inú prácu.
Mal v podstate iba hovoriť, nič iné od neho Hospodin nechcel. Nikoho nemal nasilu presviedčať, premôcť všetkých rečníckych oponentov, nemal svojimi argumentmi položiť všetkých na kolená. Nie! Mal iba hovoriť, čo mu Boh povie. Nakoniec z toho bola iba jedna jediná veta: Ešte 40 dní a Ninive bude vyvrátené. Myslím, že až také ťažké to nebolo.
Význam Božieho slova
Je tak dôležité rozprávať? Má taký veľký význam slovo, ktoré vnukol človeku Boh? Celá dnešná nedeľa sa nesie v znamení Božieho slova.
Žijeme v spoločnosti, ktorá veľmi veľa rozpráva. Sú to samé reči, samé sľuby, samé dôrazy, prísahy, potom samé ospravedlnenia. A takto to ide stále dookola. Mám pocit, že sa ľudia už nevedia rozhodnúť na základe slov politikov. Sme už všetci z toho celého akísi sklamaní. Čím ďalej, tým menej veríme ich vyjadreniam. Už nás nevedia presvedčiť.
Toto uvádzam, ako dôkaz toho, že slová už v dnešnej spoločnosti nemajú hodnotu. Ak si prečítate knihu proroka Jonáša, tak dôjdete k tomu, že slová, ktoré hovoril v Ninive Jonáš, zachránili tisícky životov. Boli povedané v pravý čas a ľudia mesta na nich správne zareagovali. Na začiatku boli obyčajné slová. Slovám môžete uveriť, slová vás môžu presvedčiť, slová nás môžu zachrániť. Pán Boh nám tiež dal svoje slovo a chce, aby sme tomuto slovu plne dôverovali. Aj viera je predsa z počutia. Lenže tu nejde len o nejaké parlamentné voľby, ale slová, ktoré zachraňujú ľudské životy, o slová, ktoré prinášajú spásu. A to myslím úplne vážne.
Potreba kazateľov a šírenie slova
Apoštol Pavel písal kresťanom do Ríma: Ale, ako budú vzývať Toho, v koho neuverili? A ako uveria v Toho, koho nepočuli? R 10,14 Nemyslím tu teraz na nás, ktorí chodíme do zhromaždení a stretávame sa v kostoloch. Uvedomte si, že sme len maličkým percentom populácie. Myslím skutočne na tých, ktorí žiadny iný kontakt s Božím slovom nemajú. Ako budú veriť, keď nepočujú slovo? A Pavel pokračuje: A ako počujú bez kazateľa? A ako budú kázať, ak nie sú poslaní? R 10,15 Tu si uvedomujem svoju bezmocnosť. Kto pôjde dom od domu a povie tým ľuďom žijúcim bez Boha Jeho slovo? Mňa si do kostola vypočuť neprídu. Ja sa pýtam, kto je kazateľom pre nich? Kto je poslaný k nim? Kedy majú títo ľudia príležitosť počuť, že ich Boh volá k sebe?
Naša cirkev je cirkvou slova. Takto sa o nás medzi kresťanskými cirkvami hovorí. Že veľa vyučujeme, veľa kážeme, ale akoby sme to robili sami pre seba. Sme zavretí v našich kostoloch a nie je nás počuť. Ako budú títo ľudia vo svete veriť, keď nemajú kazateľa? A kto tým kazateľom pre nich bude?
Zhrnutie knihy Jonáš: Kompletný animovaný prehľad
Misijná konferencia a príklad z Afriky
Stalo sa to na jednej misijnej konferencii tu v Európe. Predstavitelia rôznych kresťanských cirkví náruživo diskutovali o spôsoboch evanjelizácie. Hovorili o rôznych formách, postupoch, propagácii, rôznych misijných možnostiach cez kresťanskú literatúru. V jedno poobedie sa počas diskusie ozvala mladá študentka z Afriky a povedala: My neposielame do dedín, ktoré chceme získať pre evanjelium, spisy, ani kresťanskú literatúru. My tam pošleme veriacu rodinu, aby obyvatelia dediny videli, ako vyzerá kresťanský život.
Celé zhromaždenie na chvíľu stíchlo. Takýto spôsob misie už v kresťanskej Európe nepoznáme. Tak nejako by to malo fungovať. Viete, kto je kazateľom pre vášho neveriaceho suseda? Viete, koho si Pán Boh do tejto služby povolal? Vás. Teba, brat a sestra.
Viem, že ak si to človek uvedomí, že on je tým povolaným kazateľom, tak má z toho celého strach. Myslím, že toho sa bál aj Jonáš. Čo tam budem robiť? Nechcem niesť túto zodpovednosť. Nechcem byť príčinou smrti týchto ľudí. Ale smola. Pán Boh si vybral jeho. Vy ste v takej istej pozícii. Asi ste si nevybrali neveriaceho suseda. Možno sa na vašu ulicu iba prisťahoval. Možno ste nikdy nechceli byť zodpovední za to, či bude tento človek niečo počuť o Bohu. Ale ste! Vy ste jeho obraz cirkvi. Vy pre neho symbolizujete kresťanstvo.
Chcem dnes ukončiť tým, že vaše slovo, vaše svedectvo o Bohu je veľmi dôležité. A chcem sebe, ale aj vám pripomenúť, že my sme ti Jonášovia, ktorých si Pán Boh vybral, aby sme šli a povedali svojmu okoliu jednoduché svedectvo o Pánu Bohu.
Jonáš ako Boží dar a odpoveď pre mesto Ninive
V úvode kázne sme sa prostredníctvom určitých historických faktov dozvedeli, že mesto Ninive povstalo na základe vzbury Nimroda. V tomto meste bol aj silný kult pohanských bohov, ktorým obyvatelia mesta slúžili. Boh poslal proroka Jonáša do tohto mesta s určitým konkrétnym cieľom. Ako asi zmýšľal Jonáš o úlohe ktorou ho Boh poveril? Možno si myslel, že je to nejaká chyba, že má ísť hovoriť k pohanom. Ak k nám Boh niekedy hovoril, aj nám sa možno stalo, že sme sa zachovali ako Jonáš, ktorý mal svoje predstavy o tom, ako a čo má Boh robiť.
Jonáš bol Božím darom a odpoveďou pre celé mesto. Boh nemal plán B, ani plán C pre ľudí, ktorí tam žili. Ty si tiež Božím darom poslaným k tvojim známym, príbuzným, kolegom, aby si im povedal aký dobrý je Boh, aby ho mohli spoznať aj oni. Nie je náhoda, že si spasený a nie si spasený, aby si prišiel do neba sám. Si spasený a žiješ aj preto, aby si iným ukázal aký je Boh, aby si sa stal kanálom Božieho požehnania pre iných. Neuzavri sa pred tým, čo ti Boh hovorí a nechoď opačným smerom, aby si raz na Božom súde nepočul: „Zlý a neužitočný sluha.“
Tak ako Jonáš mal byť požehnaním pre iných, aj ty máš byť pre iných požehnaním. Nech sa ti nestane, aby si prišiel do problémov ako Jonáš. On sám bol príčinou búrky na mori a stal sa aj zdrojom problémov pre ľudí okolo neho. Nebuď hluchý k tomu čo ti Boh hovorí, nevyberaj si ľahšiu cestu a nediv sa, prečo máš vo svojom živote toľko problémov. Ty zbieraš ovocie svojich rozhodnutí a predstáv, ale Boh je väčší ako tvoje predstavy. Aj teba samého vidí z inej perspektívy ako sa vidíš ty sám. Ak máš problémy začni sa modliť a volať k Bohu, tak ako to urobil Jonáš v bruchu ryby.
Vieme, že Jonáš bol zachránený a nakoniec predsa len išiel do mesta Ninive. Hovoril ľuďom o Bohu, ale aký bol jeho skutočný motív? Ak strach motivuje naše skutky, výsledkom je nedostatok radosti v našich životoch. Jonáš sa stal požehnaním pre iných. Tešil sa však z toho? Nie, Jonášovi sa to nepáčilo a nahneval sa. Táto situácia ukázala pravý stav jeho srdca. Jonáš neprešiel skúškou. Urobil síce to, čo mu Boh povedal, ale nie z lásky k Bohu a ľuďom, ktorí idú do zahynutia. Uvedom si, že slúžiš dobrému Bohu, ktorý ťa miluje.
Historické pozadie Jonášovho príbehu
V časoch Izraelského kráľa Jeroboama II. (okolo 793-753 pred Kr.) je v podstate aj jediné nám známe proroctvo, ktoré Jonáš prorokoval. Jonášov príbeh obsahuje viaceré paradoxy. Na jednej strane je celá kniha venovaná pohanskému národu. Izrael ako varovanie. Ďalším paradoxom je sám Jonáš. ten, kto pred Bohom uteká. predsa sa hnevá, keď sa ľudia obrátia. Boh má o ľudí záujem, dokonca aj o dobytok (4:11). Jonášov príbeh musel na ľudí zapôsobiť. Boh posiela k ním svojho proroka.
Ninive, hlavného mesta Asýrskeho impéria. Asýrií dokázal konkurovať len Egypt. Ninive teda môže znamenať príbytok Ištar, resp. neskôr dom ryby (nuna v aramejčine znamená ryba). Obvod hradieb bol okolo 100 km. Posolstvo skazy. sa odplavil s nimi do Taršíša zpred tvári Hospodinovej. Hospodinovej. radšej volí zomrieť ako poslúchnuť Boha.
Záchrana Jonáša a jeho modlitba
Čítali čo spravil Jonáš, teraz čítame čo spravil Boh. More sa upokojí pred vami; lebo ja viem; že pre mňa je táto veľká búrka proti vám. ako (veľmi nedokonalý) predobraz Ježiša Krista. Hospodinovi bitnú obeť a sľubovali sľuby. Modlitba Jonášova v bruchu ryby. ryby tri dni a tri noci. Jonáš sa konečne modlí. modlitbe ďakuje Bohu, že ho zachránil pred utopením. prirodzene k modlitbe. Jonáš sa hlboko ponoril do pekla a tak sa prakticky pokladal za mŕtveho. Vo svojom predesení: Odrezaný som zpred tvojich očí.
Nakoniec ho však Boh vytiahol z jamy. Ale si vytiahol môj život z jamy, Hospodine, môj Bože. Až doteraz Jonáš zostupoval. Nakoniec Hospodina poslúchla a Jonáš je voľný. bitnú obeť chvály a budem vzývať meno Hospodinovo. Spasenie je Hospodinovo. Predbehli Hebreja v poznaní Hospodina.
Druhá šanca pre Jonáša a Ninive
Jonáš po druhé poslaný do Ninive. Káže. podobne ako napríklad aj Petrovi či Jánovi Markovi. hovoriť. Jonáš a išiel do mesta Ninive podľa slova Hospodinovho. Bohu, na tri dni chôdze. najmierumilovnejší národ. dní, a Ninive bude podvrátené. z jednej vety nevedno. sa skazu. môže prísť Boží trest. posolstvo zapôsobilo na Ninive. hneď niekoľkokrát. najväčšieho z nich až do najmenšieho z nich. prehlásením, že Ninive uverilo. svoje kráľovské rúcho, prikryl sa smútočným vrecom a sadnul do popola.
Nech ani ľudia ani zvieratá, rožný statok ani ovce neokúsia nič, nech sa nepasú, ani vodu nepijú. nech nepijú vody. Celé je samé klamstvo, plné násilia; neustupuje lúpež. sme nezahynuli?! žiadnu konkrétnu záruku. Aký rozdiel oproti Izraelu?! Boh sa zľutoval, doslovne mu odľahlo. v Boha a následné obrátenie. Smrť je odplatou hriechu. Božia vôľa, Boh nestvoril človeka, aby zomrel, ale aby žil. Boh sa hnevá, že sa ľudia obrátili.
| Postava | Čin | Motív | Výsledok |
|---|---|---|---|
| Jonáš | Uteká pred Bohom | Nechce kázať v Ninive | Prehltne ho ryba |
| Ninivčania | Kajú sa | Veria Božiemu posolstvu | Boh im odpúšťa |
| Boh | Posiela Jonáša | Chce spásu pre Ninive | Ninive sa kajá |
Jonášov hnev a Božie milosrdenstvo
náramne neľúbilo Jonášovi a zapálil sa hnevom. Boží hnev sa odvrátil, Jonášov sa zapálil. už istej záhuby. Teraz však nejde o neho, ale len o to „zlé“ Ninive. sa hnevá, že sa ľudia obrátili. sám nechce odpustiť ani trochu (Mat 18:23-35). musíme priznať, že niekedy nie sme sami iní. dokiaľ som ešte bol na svojej zemi? dlho zhovievajúci a veľký čo do milosti a ktorý ľutuješ zlého. 34:6-7. nezaslúžia a tým, ktorí na ňu nemajú žiaden nárok. rozdiel od Jonáša. On je dlho zhovievajúci, čaká a čaká. nie je trochu horší. odsudzuje. žiť. Tomu sa povie znechutenie! chcel zomrieť (1Kr 19:4). Aj on bol podobne znechutený. túžil po skaze Ninive. nekára ani nehreší, ale skôr skúma jeho motívy. sa aj Jonáša, myslíš, že konáš správne? sadol si do nej, do tône, dokiaľ by neuvidel, čo bude s mestom. trest predsa príde. Teraz vyčkáva a pozerá, čo bude ďalej. a Gomoru, oheň a síra. hlavou, aby ho vytrhol z jeho zlého. radosťou. tak hocijaký vietor. Ide o tzv. počasie. Jonášovi: Či je to dobré, že si sa rozpálil hnevom pre ten kikájon? Dobré je, že som sa rozpálil hnevom, až na smrť. spytuje Jonášovo srdce. milosť a lásku. Božieho milujúceho srdca. zhynul.
máme sami prospech. čo cíti On, vystaví ho podobnej situácií. hnev. pravicou a svojou ľavicou, a hoviad mnoho? zmiloval nad zástupmi ľudí, ktorí majú zomrieť v bolestiach. tých bolo okolo 600 000. pričom by pokojne v bolestiach nechal zomrieť státisíce ľudí. včera vyklíčila a dnes zomiera, večný osud Ninive ho však netrápi. by sa zo svojho stanoviska prizeral ako zomiera vinný aj nevinný. pohodlia. Ak by neposkytovala chládok, ani by na ňu nepozrel. pohoršuje. ľudskú neschopnosť. milosti. Veď on je Hebrej, človek z toho správneho národa. chcieť milovať aj niekoho iného? Jonáš však zabúda, že Izrael je Boží národ len z Božej milosti. prejavom Božej milosti. Podobný záujem by mal byť príznačný aj pre Boží ľud. a zabezpečení by nám nikdy nemala brániť v naplnení Božieho plánu. odpoveď, pretože tá nie je dôležitá. Dôležité je to, čo odpovieme my. obrátiť, ale aj Jonáš. Ninive), sa potrebujeme zmeniť aj my. sebectvo a zatvrdené srdcia. často sa Neho hneváme aj my. Prečo? V podstate z podobných príčin. tak sa Neho hneváme. to vôbec nezaslúžia. od takých úžasných ľudí ako sme my, odchádzať nemalo. a správnym srdcom. sme sa so svojim požehnaním nemuseli deliť. chudobu môžu samé, pretože sú to skazení pohania a modlári. zmýšľanie nazývame samospravodlivosťou. delili so svojím požehnaním s druhými.
Iba dve knihy Biblie končia otázkou. kniha proroka Náhuma. adresátom: obyvateľom Ninive a Asýrie. V roku 722 pred Kr. porazí Izrael a jeho ľud vysťahuje do cudzích krajov. však nepadne na úrodnú pôdu a v roku 612 pred Kr. to, čo cíti k tým, ktorí ho nepoznajú. vzali Jeho slovo zomierajúcemu svetu. s Jonášovým povolaním. On chce svetu zjaviť svoju lásku a milosť. milovať svojich hriešnych susedov. nenávistí voči ľuďom?
Jonáš 3, 10 - 4, 11: „10 Keď Boh videl ich (Ninivčanov) skutky, že sa odvrátili od svojej zlej cesty, bolo Mu ľúto dopustiť nešťastie, ktorým im pohrozil, a nedopustil ho. 1 Jonášovi sa to veľmi nepáčilo a nahneval sa. 2 I modlil sa k Hospodinovi: Ó, Hospodine, či som nehovoril o tom, keď som bol ešte vo svojej krajine? Preto som chcel skôr ujsť do Taršíša, lebo som vedel, že Ty si Boh milostivý a ľútostivý, zhovievavý a bohatý v dobrote; Ty oľutúvaš nešťastie. 3 A teraz, Hospodine, vezmi môj život, lebo mi je lepšie zomrieť, ako žiť. 4 Hospodin riekol: Či si sa právom rozhneval? 5 Jonáš vyšiel z mesta a usadil sa východne od neho; urobil si tam chatku a sedel pod ňou v tieni, aby uvidel, čo sa bude v meste diať. 6 Vtedy Hospodin, Boh, dal vyrásť ricínovníku, a ten vyrástol nad Jonášom, aby mal tieň nad hlavou, a tak ho vytrhol z jeho nevôle. Jonáš sa ricínovníku veľmi zaradoval. 7 Ale na druhý deň za svitania Boh nastrojil červa, ktorý napadol ricínovník, a ten vyschol. 8 Keď vyšlo slnko, nastrojil Boh horúci východný vietor a slnko pražilo Jonášovi na hlavu, takže omdlieval a žiadal si zomrieť hovoriac: Lepšie mi je zomrieť, ako žiť. 9 Boh riekol Jonášovi: Či si sa právom rozhneval pre ricínovník? Milí bratia a milé sestry!
Témou Biblie nie je Boh ako taký - Boh sám o sebe, ale Boh vo vzťahu k človeku - Boh prichádzajúci k človeku. My ľudia sme obzvlášť blízki Božiemu srdcu. Pána Boha bolí, keď od Neho utekáme, vzďaľujeme sa Mu. Neuspokojí sa s tým. Hľadá stratených. O Ježišovi, v ktorom si Boh vyhľadal cestu k nám, v Biblii čítame: „Syn človeka prišiel hľadať a spasiť, čo bolo zahynulo“ (L 19, 10). Už v SZ Pán Boh hľadá tých, ktorí sa od Neho vzdialili. Keď izraelský ľud odpadol Boha, On mu posiela prorokov s posolstvom, aby sa Izraelci odvrátili od falošných bohov a s obnovenou vernosťou sa podriadili Hospodinovi - jedinému pravému živému Bohu. Aj pohanské národy - Neizraelci, ležali Hospodinovi na srdci. Jonáša poslal do Ninive, hlavného mesta Asýrie, aby jeho krutým a násilným obyvateľom pohrozil blížiacim sa Božím súdom a presvedčil ich, aby sa obrátili. Jonáš sa vzpieral tejto misii. Utekal od Boha. Až keď si zachránený veľkou, Bohom špeciálne nastrojenou rybou uvedomil, že Bohu neutečie, vybral sa do Ninive. Na mnohých miestach tohto vyše 120-tisícového mesta volal jeho obyvateľov k zmene zmýšľania, k pokániu. Na svoje prekvapenie úspešne.
Kráľ Ninive i všetci obyvatelia tejto metropoly Jonáša počúvli, ľutovali svoje hriechy a napravili sa. Keby bola kniha proroka Jonáša rozprávkou, skončila by sa tu: Jonášovým vyplnením Božej vôle, misijným úspechom, pozitívnou zmenou života Ninivčanov. No Biblia nie je rozprávka, ale kniha veľmi realistická. Po víťazstve sa začína nový zápas. Jonáš, misionár proti svojej vôli, sa neteší z nápravy života obyvateľov Ninive. Paradoxne je nahnevaný, že sa nenaplnil hroziaci Boží trest, ale aj (predtým) krutí Ninivčania ležia Hospodinovi na srdci. Až podnes ležia Bohu na srdci ľudia, mestá, sociálne skupiny, celé národy. Preto ako cirkev - jej členovia - máme verejné poslanie: prehovárať do svedomia ľudí okolo nás, keď sa odchýlia od Božích ciest. Kresťanská viera nie je súkromná vec, ktorú si majú jednotliví veriaci pestovať vo svojich srdciach a v uzavretých zbožných kruhoch. Pán Boh dal svojmu Synovi všetku moc na nebi i na zemi, aby Jeho slovo počuli všetky národy na zemi.
Ak ako cirkev berieme toto poslanie vážne, potom nestačí vyčítať našej spoločnosti jej hriechy. Napríklad poukazovať na to, že je zlé zabíjať nenarodené deti, podkopávať manželstvo, ktoré je Božou ustanovizňou, oslabovať rodinu, zanedbávať svätenie Božieho dňa. Je potrebné, ľuďom povedať aj to, čo jediné ich môže zachrániť pred ich stratenosťou: Pán Ježiš Kristus - viera v Neho. Bohu záležalo na Ninivčanoch a ležia Mu na srdci aj mnohí nespasení ľudia v našej vlasti i na celom svete. Namiesto radosti z Božieho milosrdenstva je Jonáš frustrovaný. Naštvaný prorok. Hoci sám okúsil mnoho Božieho zľutovania, nechce sa deliť o Božiu dobrotu s cudzincami. Netešil sa z toho, že Boh dal milosť tým, ktorí si ju nezaslúžia. V Biblii je to napísané kvôli nám (por. R 15, 4). Veď či aj my neslúžime Bohu „jonášovsky“? Či Bohu „nepomáhame“ tak, že nastoľujme podmienky a obmedzenia pre Jeho milosť a nechápeme, že ak bude niekto Hospodinom zachránený, tak jedine bez zásluh, z Jeho milosti.
Jonáš Bohu vyčíta: „Vedel som, že Ty si Boh milostivý a ľútostivý, zhovievavý a bohatý v dobrote; Ty oľutúvaš nešťastie.“ Tieto slová sú krásnou a vzácnou perlou. Evanjeliom ukrytým v Starej zmluve. Sú Božím posolstvom do našich frustrácií, hnevov, práve tak ako do mrzutosti a neprajnosti Jonášovej. „Hospodin riekol: Či si sa právom rozhneval?“ Je to múdre, že nepraješ ľuďom moje (Božie) zmilovanie? Veď predsa Boží poriadok nebol zrušený. Nešlo o lacnú milosť.
Z Jonáša povolaného Hospodinom, aby zápasil za spásu bezbožných, sa stáva divák. Čumil. Človek, ktorý sa pasívne prizerá tomu, čo sa bude diať. V tomto je úplným protikladom otcovi veriacich Abrahámovi, ktorého Hospodinom oznámené zničenie Sodomy a Gomory viedlo k urputnému zápasu o záchranu ich obyvateľov. Abrahám sa angažuje, pýta sa Boha, priam s Ním zjednáva, prihovára sa za obyvateľov spomenutých miest. Nechce vidieť ich skazu (por. Jonášovi sú Ninivčania „ukradnutí“. „Jonáš vyšiel z mesta … urobil si … chatku a sedel pod ňou v tieni, aby uvidel, čo sa bude v meste diať. Vtedy Hospodin, Boh, dal vyrásť ricínovníku, a ten vyrástol nad Jonášom, aby mal tieň nad hlavou.“ Povedané inak: Pán Boh do Jonášovej „obývačky“ tkp. No len na prvý pohľad. „Na druhý deň za svitania Boh nastrojil červa, ktorý napadol ricínovník, a ten vyschol. Hospodin kladie Jonášovi - a dnes aj nám - otázky: Je správne radovať sa z osobnej pohody, a pritom byť ľahostajný k svojmu okoliu. Je dobre horekovať nad starou toho, čo sa nám páčilo a zúfať si preto až na smrť? Je to Božie slovo aj do nášho svedomia. Keď nám je ľúto za tým, čo nám spôsobuje radosť, prečo nechápeme Božie zľutovanie sa - Božie milosrdenstvo? Bohu ležia na srdci nielen skupiny ľudí (Ninivčania), jednotlivci (Jonáš), ale dokonca aj zvieratá. Pán Boh s každým zaobchádza s ohromným milosrdenstvom, trpezlivosťou a láskou. Aj my všetci sme predsa povolaní žiť ako učeníci Pána Ježiša Krista a svedčiť o Ňom životom i slovami.
Môžeme si vymyslieť tisíc dôvodov či výhovoriek, prečo to sa na to nehodíme. Pán Boh ich však neprijíma. Boh si nepovoláva za pracovníkov vo svojej misii ľudí dokonalých, perfektných, ale neraz - z nášho pohľadu - nevhodných. Tak sa stáva zrejmým, že nie ľudské presviedčanie alebo iné ľudské pôsobenie vedie druhých k pokániu a získava ich pre vieru, ale že to pôsobí Svätý Boží Duch. Niekedy nie kvôli nášmu konaniu, ale navzdory nemu! Pán Boh si povoláva aj nás nedokonalých preto, aby pokračoval v práci i na každom z nás. Podobne ako Jonáš potrebujeme znova a znova objavovať milosrdnú Božiu lásku. Keď sa tak stane, sami sa naučíme byť milosrdní. My ľudia sme obzvlášť blízki Božiemu srdcu. Pán Boh chce, aby aj nám záležalo na ľuďoch, na ich spáse.