Kresťanstvo vzniklo v Palestíne v 1. storočí na základe židovskej tradície ako jej plod v diele jednoduchého nazaretského tesára, Ježiša. Jadrom jeho učenia je láska a úcta človeka k Bohu a svojmu blížnemu.
Okolo roku 27 začal Ježiš Kristus verejne vystupovať. S jeho účinkovaním sa spájajú aj mnohé zázraky. Po tom, čo tri roky putoval ako kazateľ, bol ukrižovaný na príkaz rímskeho prefekta Judey Pontia Piláta, ktorý podľahol nátlaku jeruzalemských židovských hodnostárov.
Ako sa dozvedáme zo Skutkov apoštolov, kresťania boli spočiatku skromnou sektou, ktorá prijímala medzi seba len Židov. Všetko sa však zmenilo dňom obrátenia jedného vzdelanca, ktorý bol na ceste do Damasku a ktorý až do vtedy kresťanov prenasledoval. Volal sa Saul, bol Žid a zároveň rímsky občan z Tarsu. Prijal meno Pavol.
Kresťanstvo chápal ako náboženstvo, ktoré sa obracia na všetkých ľudí - na Židov aj na pohanov. Že sa toto nové učenie dostalo ,,do obehu" v príťažlivej podobe, bolo zásluhou Pavla z Tarsu. Už pomaly po celom svete sa utvárali malé skupinky veriacich a z nich potom ďalej vznikali nové spoločenstvá.
Kresťanstvo fascinovalo ľudí svojou ľudskosťou a svojím ideálom Boha, ktorý postavilo proti rímskemu náboženstvu, ktorého božstvá boli poznamenané všetkými necnosťami ľudí. Pre otrokov znamenalo akiste útechu a nádej byť prinajmenšom pred Bohom rovný ostatným. Od bohatých a vládnucich si vyžadovalo isté obete. Predsa však kresťanstvo nachádzalo ohlas v cisárskom paláci či vilách boháčov, ako aj medzi biediacimi obyvateľmi veľkých miest. Úsilie dosiahnuť vyššie hodnoty nachádzalo svoje naplnenie v kresťanstve.
Spočiatku sa šírilo vo východných provinciách Rímskej ríše a potom malo to šťastie, že jeho dvaja veľkí apoštoli, Peter a Pavol, prišli do hlavného mesta Ríma. Rímska ríša mala vynikajúcu cestnú sieť, spájajúcu navzájom jednotlivé mestá. Tieto cesty sa považovali za bezpečné a prvotné kresťanstvo sa šírilo pozdĺž nich.
Ťažko možno sledovať a opísať šírenie kresťanstva v prvých dvoch storočiach jeho existencie. V tých časoch boli za svoju vieru prenasledovaní a schádzali sa tajne, napr. v katakombách.
Vďaka životopiscovi rímskych cisárov Suetoniovi sa dozvedáme, že ešte v roku 49 si cisár Claudius zamieňal kresťanov za Židov. Rozhodol sa, že ich všetkých vyženie, lebo v dôsledku "podnecovania istého Chrestosa" boli zodpovední za nepokoje. V nasledujúcich rokoch sa počet kresťanov zvyšoval. Väčšina Rimanov ich však pokladala za jednu z početných východných siekt, ktorá mala mať krvavý kult.
Symboly raného kresťanstva
Roku 64 dal cisár Nero podpáliť Rím a pri vyšetrovaní požiaru našiel "vinníkov" v kresťanoch. Kruto ich prenasledoval. Za jeho vlády zahynulo množstvo kresťanov. Nepriateľský postoj ku kresťanom sa prejavoval aj počas vlády cisára Domiciána, Hadriána, Antónia Pia, Marka Aurélia, Comoda. Septimus Severus v roku 202 zakázal prestup na kresťanstvo pod trestom smrti a zahájil tak zúrivé prenasledovanie kresťanov. Za Caracally, Elgabala a Severa Alexandra žili kresťania v relatívnom pokoji.
Novú vlnu nenávisti ku kresťanom v 3. storočí spôsobili vojenské porážky, ohrozenie hraníc, drahota a hladomor vo vnútri ríše, odklon od starých bohov a príklon k orientálnym kultom. Jedným z hlavných dôvodov prenasledovania kresťanov bolo aj ten, že sa odmietli zúčastňovať na kulte uctievajúcom zbožšteného cisára. Tento kult bol zároveň tmelom, ktorý spájal Rímsku ríšu a zabezpečoval jej jednotu.
Preto boli kresťania mnoho ráz prenasledovaní, počnúc rokom 64 za Nera až po roky 303 a 305 za Diokleciána, ktorý videl v takomto správaní nebezpečné porušovanie disciplíny. Preto vydal niekoľko ediktov proti nim a začal ich prenasledovať. Kresťanov prepúšťali z armády, boli zakázané kresťanské bohoslužby, ich kostoly mali byť rozobraté, posvätné knihy spálené. Nemohli už zastávať verejné úrady, kresťanských kňazov vyzvali, aby obetovali podľa pohanského spôsobu. Každé odmietnutie týchto nariadení sa trestalo smrťou. Mnohých kresťanov popravili a mnohí odpadli od svojej viery.
Odstúpením Diokleciána roku 305 viedlo k dlhej občianskej vojne. Za nového vládcu bol zvolený v roku 306 vojakmi Konštantín, jeden z tetrarchov vládnuci nad Galiou a Britániou. Urobil viacero opatrení v prospech kresťanov. V roku 313 vydal Milánsky edikt.
Milánsky edikt
Konstantin Veliký: První křesťanský císař Římského impéria
Konštantín Veľký vydal v roku 313 Milánsky edikt, ktorý zaručoval náboženskú slobodu v Rímskej ríši. Kresťania získali právo slobodne vyznávať svoje náboženstvo. Všetky majetky, ktoré im štát zabavil, sa im vrátili, a to dokonca aj vtedy, keď už boli scudzené v prospech niekoho tretieho. Neskôr cisárska vláda rozhodla, že kňazi majú byť oslobodení od verejných daní. Zároveň sa proti pohanom prijímali čoraz tvrdšie opatrenia.
Rok 313 bol prvým rokom "cirkevného mieru". Z polohy prenasledovaného sa kresťanstvo dostalo do polohy privilegovaného. Cirkevné majetky boli oslobodené od pozemkovej dane, kostoly nadobudli právo prijímať majetky odkázané v ich prospech. Vďaka cisárovej matke sa začali stavať kostoly v Palestíne, predovšetkým v Betleheme a Jeruzaleme. Odvtedy sa tieto mestá vo Svätej zemi stali cieľom nespočetných pútnických ciest. Na rímskych minciach sa začali raziť kresťanské symboly. Zaviedol sa nový spôsob prepúšťania otrokov, tzv. oslobodenie pred biskupom. Povinnosťou sa stalo svätenie nedele.
Jedno Konštantínove rozhodnutie malo pre vývoj západnej Európy nadobudnúť ďalekosiahly význam, a to premena starého gréckeho mesta Byzantion na druhý Rím. Konštantínopol zažil intenzívny stavebný rozvoj a roku 330 bol vysvätený. Lenže založiť na Východe, v strategicky obzvlášť výhodnej polohe, druhý Rím zároveň znamenalo vybudovať v srdci ríši a cirkvi istú opozičnú silu, ktorá raz mohla zapríčiniť rozchod s Rímom.
V roku 325 zvolal Konštantín do Nikaie biskupský koncil, na ktorom prikázal biskupom vyriešiť rozdiely vo viere a spísať jednotnú doktrínu. Roku 337, Keď Konštantín zomrel, kresťanstvo ešte nebolo úplným víťazom. Protiútok pohanstva sa mohol rozpútať hocikedy. Stalo sa tak za cisára Juliána sídliaceho v Paríži.
Bol presvedčený, že pohanstvo má tú výhodu, že môže byť syntézou viacerých učení. Okrem toho mohlo podľa neho Rimanom sprostredkovať "národnú ideu", kým univerzálne, kozmopolitné kresťanstvo sa už pre svoju podstatu nestaralo o štát, ba ani o hranice. Napriek prenasledovaniu kresťanov v období Juliánovej vlády sa však víťazné napredovanie kresťanstva už nedalo zastaviť.
Ďalším nebezpečenstvom pre katolícke kresťanstvo predstavovali herézy. Výstižným príkladom na to je ariánska heréza. Stúpenci tohto učenia videli v Kristovi len človeka a tento ich názor sa stal východiskom bludného učenia, ktoré vzniklo v 4. st. a existovalo 3 storočia. Sám Konštantín bol pokrstený ariánskym kňazom a aj jeho tretí syn bol arián. Juliánov nástupca Flavius Claudius Jovianus bol ochrancom tohto náboženského spoločenstva.
Na rozdiel od ariánov nestoriáni tvrdili, že Ježiš má dve prirodzenosti a v dôsledku toho aj dve odlišné podstaty - jednu ako človek a druhú ako Boží syn. Táto heréza sa šírila predovšetkým v Chaldejsku, Perzii a Indii. Ďalším bludným učením 5. st. bol monofytizmus, podľa ktorého Ježiš mal len jednu - božskú prirodzenosť vo "formálnej" ľudskej telesnej schránke. Monotelisti zase verili na dve prirodzenosti Krista - božskú a ľudskú, ktoré sú podriadené jedinej vôli božskej.
Konečný príklon Rimanov k pravovernému kresťanstvu bol dielom cisára pochádzajúceho z Hispánie. Teodosiovi I. sa podarilo znovu zjednotiť obrovskú ríšu, trvalým výsledkom tohto jeho úspech však ostal iba triumf kresťanstva.
Inštitúcia pápežstva
Kľúčový význam pre vývoj kresťanskej cirkvi mala inštitúcia pápežstva. Od začiatku mala rímska cirkevná obec a rímsky biskup uznávané postavenie na základe skutočnosti, že bol priamym nástupcom apoštola sv. Petra. Ten dostal poverenie od samotného Ježiša Krista vybudovať základy kresťanskej cirkvi. Problém bol v tom, že aj iné patriarcháty - Alexandria, Antiochia, ktoré svoju existenciu tiež odvodzovali od apoštolov Ježiša Krista - mali v podstate rovnaké postavenie ako Rím, veľkú vážnosť mal Jeruzalem.
Ako Rím vykonával dozorné práva v cirkevných otázkach (potvrdzoval a svätil zvolených biskupov, zvolával a riadil synody a bol odvolacou inštitúciou pre biskupské otázky) v Itálii, tak ich vykonávalo Kartágo v severnej Afrike, Alexandria v Egypte, Antiochia v Sýrii...
Nová situácia nastala, keď Konštantín preložil svoje sídlo z Ríma do Konštantínopolu. Politické ťažisko sa tým presunulo na Východ a tým klesol politický význam Ríma, ale zaistilo to rímskemu biskupovi samostatný vývoj v cirkevnej oblasti. Po rozdelení rímskeho impéria na západnú a východnú časť bol rímsky biskup jediným z patriarchov, ktorý sídlil na Západe. Všetky ostatné patriarcháty sa nachádzali na Východe. Tým rástol význam Ríma.
Po páde Západorímskej ríše vzrástol význam Konštantínopola. Neuznával nadradenosť rímskeho biskupa, a to bolo dôvodom neustálych rozporov. Postupne sa vyostrovalo napätie medzi západorímskou (rímsky pápež) a východorímskou (cisár) cirkvou.
Pôvodné kresťanské kostoly boli stavané bez veží a aj umiestnenie zvonov vo vežiach sa udialo v neskoršom období. Veže, ktoré boli postavené oddelene od kostolov, boli pôvodne strážnicami, ktoré v čase nebezpečenstva slúžili na útulok pre strážnikov - hlásnikov a boli stavané ako hrady.
Do prenasledovania kresťanov, keď ešte nebolo miesto bohoslužieb presne ustálené, veriacich zvolávali prostredníctvom posla. Keď sa kresťanská cirkev dočkala slobody a počet veriacich sa zvýšil, vynašli sa najprv prostriedky na zvolávanie ako boli trúby, údery na kovové dosky a spomínajú sa aj “sväté drevá“. Tieto sa dlho udržiavali, najmä v pravoslávnej cirkvi.
Prvé zvony boli zhotovené z kovových dosiek tak, že výrobcovia ich zbili z niekoľkých kovových platní. Prvé pokusy s väčšími zvonmi uplatnili v Škótsku a Írsku. Pre kresťanov je charakteristické, že zvony sa začali uplatňovať najmä v kláštoroch, kde zvonmi zvolávali mníchov k modlitbám. Pri činnosti mníchov, rovnako ako vo zvonoch, sa spojili funkcie pastierov, kňazov, strážcov, zvolávačov na službu a šíriteľov pokoja. Oznamovali okoliu aktuálny čas a pozývali ľudí na sviatočné a slávnostné chvíle.
Pomerne zavčasu sa spomínajú zvony aj v Taliansku, kde pápež Štefan III. dal roku 750 pristaviť pri Chráme sv. Petra vežu a umiestnil v nej tri zvony. Za vlády Karola Veľkého boli zvony na západe pomerne dosť rozšírené. Pravoslávna cirkev začala používať zvony v roku 865 ako dar od benátskeho dóžu Orsu I.
Zvonenie prinieslo veľké zmeny v cirkevnej architektúre. Spočiatku sa stavali iba malé zvonice. Prvé zvony boli malé a kované z plechu. Liatie zvonov začalo približne koncom 13. storočia a stále sa vyvíjalo až do konca 15. storočia. Najstarší liaty zvon sa však spomína už roku 1057.
Slovensko patrí k tým krajinám, kde sa hlahol zvonov šíri už deväť storočí. Písomne doložená po roku 1124 je prítomnosť až troch zvonárov v kláštore v Bzovíku (Hont). V 10. storočí pápež Ján XIII. po prvýkrát posviacal zvon tak, že mu dal i meno a vtedy bolo uvedené ranné, poludňajšie a večerné zvonenie ako znamenie k modleniu.
Nadprirodzené účinky zvonenia v čase blížiacich sa živelných pohrôm - búrky a k zaháňaniu zlých duchov - démonov sa objavili v 11. storočí. Neskôr aj reformátor Martin Luther, nie však z príčiny povery, ale k povzbudeniu veriacich k modleniu, odporúčal zvonenie v čase búrky.
V súvislosti s týmto kresťanským zvykom a symbolom sa vyvinulo zvonolejárstvo - remeslo zaoberajúce sa výrobou zvonov a náročnejších predmetov náboženského kultu a diel. Zvony sa zlievajú zo zliatiny medi s vysokým obsahom cínu (20 %). Prvé údaje o odlievaní zvonov na Slovensku pochádzajú z 13. storočia. Najvýznamnejšími strediskami sa stali najprv Košice a Spišská Nová Ves a postupne od prvej tretiny 18. storočia Levoča, Lučenec, Trnava, Banská Bystrica, Banská Štiavnica a Bratislava, kde je od konca 15. storočia do konca 19. storočia doložených 19 zvonolejárov. Niektorí zo zvonolejárov boli zároveň pre vojnové potreby aj delolejármi.
Meno prvého majstra - zvonolejára na Slovensku pochádza zo Spišskej Novej Vsi, kde zakladateľom zvonolejárne prosperujúcej v rokoch 1357 - 1516 bol Konrád Gaal. Za feudalizmu sú na Slovensku doložené zvonolejárske dielne v Bardejove, Krompachoch, Dobšinej, Rožňave, Štítniku, Nemeckej Ľupči a vo Vlachove. Postupne ich počet klesal a v roku 1828 po jednom zvonolejárovi bolo v Bratislave, Trnave, Banskej Bystrici, Prešove a Košiciach. Ako prvé zanikli v 19. storočí dielne v Bratislave a Košiciach. V 20. rokoch 20. storočia zostali ešte dielne v Trnave a Prešove. Do 40. rokov 20. storočia existovala už iba dielňa bratov Fischerovcov v Trnave.
Podľa slovenského kampanológa Juraja Spiritza na území Slovenska v 14. až 19. storočí pracovalo 211 menovite doložených zvonolejárov. Medzi najvýznamnejšie slovenské osobnosti v tejto oblasti, ktoré pracovali mimo územia Slovenska, patril Jozef Pozdech (1811 - 1878 Pešť), rodák z Hrnčiaroviec pri Trnave.
Kováčskemu remeslu sa vyučil vo Voderadoch, potom ako tovariš chodil po predpísaných vandrovkách po Uhorsku. Keď sa natrvalo presťahoval do Pešti, roku 1863 si tam postavil dom s dielňou a zapojil sa do slovenského národného života. Mal šesť dcér a jedným jeho zaťom bol podnikateľ, politik a publicista Ján Nepomuk Bobula, vydavateľ Slovenských novín v Pešti. Druhým zaťom bol Ján Thury, ktorý najprv pracoval u svokra a neskôr ako jeho pokračovateľ mal so synom samostatnú zvonolejársku firmu.
Jozef Pozdech bol zvonolejárom, výrobcom kováčskych mechov a poľných vyhní, vynálezcom nového zostavenia zvonov a zvonovej stolice z kovaného železa. Do veží kostolov v Uhorsku zhotovil - zlial desiatky zvonov a postavil niekoľko zvonových stolíc. Signatúru s jeho menom nesie na slovenských kostolných vežiach veľké množstvo zvonov. Jozef Pozdech kooperoval pri osadzovaní zvonov aj s inými zvonolejármi. V roku 1875 takto osadzoval zvony na veži evanjelického kostola v Modre - Kráľovej, ktoré vyrobila firma Walser.
Za svoje inovačné úsilie vo zvonolejárstve a osádzaní zvonov získal na mnohých umeleckých a priemyselno-hospodárskych výstavách nejedno ocenenie nielen v mestách Uhorska, ale aj vo Viedni, Paríži, Moskve. Najcennejšie získal na Svetovej výstave v roku 1873 vo Viedni - záslužný zlatý kríž s korunou a medailu za pokrok.
Počas vojen, najmä počas prvej svetovej vojny, veľké množstvo zvonov v Uhorsku zrekvírovali na vojnové účely. Spravidla na vežiach kostolov ponechávali cirkvám z troch iba jeden zvon a tam, kde mali 4-5 zvonov a mali pritom šťastie, dva zvony. Veľa žiaľu a sĺz vyronili cirkevníci za odobraté zvony, na ktoré často obetovali svoje posledné úspory. Vysviacka nových zvonov bola vždy veľkou udalosťou pre cirkvi a tak na druhej strane lúčenie sa so svojimi zvonmi odobratými na vojenské ciele boli nepríjemnou a smutnou udalosťou. V evanjelických cirkevných zboroch sa k tejto udalosti konali smútočné bohoslužby.
Farár a literát Martin Rázus pri tejto príležitosti roku 1916 zložil tri pesnič...
V mesiaci septembri a októbri 2013 sa odohrali v Srbsku dôležité slávnosti z príležitosti 1700-ročného jubilea od vydania milánskeho ediktu v roku 313 cisárom Konštantínom Veľkým. Konštantín sa narodil v srbskom meste Niš. Katolícka Cirkev oslávila toto jubileum koncom septembra, pravoslávna Cirkev v októbri. Svätý Otec, pápež František poslal na obidve slávnosti svojich zvláštnych vyslancov.
Všetci sme pripomenuli starý dokument, edikt, ktorý v Miláne vydal Konštantín Veľký, ktorého pravoslávni uctievajú ako svätého. Rímsky cisár v ňom dovolil náboženskú slobodu pre všetkých a ukončil prenasledovanie kresťanov. Ako to vyzdvihol patriarcha Bartolomej, bol to ozajstný „zvrat v histórii ľudstva“ a výzva k náboženskej tolerancii a znášanlivosti.
Krásna liturgická slávnosť v Niši, ako aj iné prejavy, sa stali verejným protestom proti prenasledovaniu a vyháňaniu kresťanov z blízkeho východu, čiže z Malej (Prednej) Ázie. V niektorých krajinách hrozí, že kresťania odtiaľ zmiznú. To bol ďalší výkrik o pomoc prenasledovaným.
Teraz však vydal v Spojených štátoch amerických uznávaný novinár a dopisovateľ z Vatikánu, John Allen knihu Global war on Christians (ed. Random), čiže: „Globálna vojna proti kresťanom“. V nej tvrdí, že kresťania sú v súčasnosti bez pochyby najviac prenasledované náboženské zoskupenie: „svet je svedkom zrodu novej generácie kresťanských mučeníkov“.
Demografický vedec Todd Johnson, ktorého cituje Allen, prehlásil, že od roku 2000 po dnes zomrelo každý rok priemerne sto tisíc kresťanov. Podľa odhadu amerického „Centra pre výskum kresťanstva“ pri Teologickom seminári Gordon-Conwell v Massachusetts, každú hodinu sú na svete zabití pre svoju vieru jedenásti kresťania.
Allen uvádza len niekoľko príkladov dnešného prenasledovania kresťanov. V severnej Kórei, ovládanej komunistickým režimom, sa počet kresťanov rôzneho vierovyznania odhaduje na štyristo tisíc. Asi štvrtina z nich žije v táboroch nútenej práce, pretože odopreli uctievať si zakladateľa národného kultu Kim Il-sunga. Od roku rozdelenia kórejského polostrova na dva štáty (1953), v severnej Kórei zmizlo skoro tristo tisíc kresťanov.
Podobné prípady sa opakujú v Iraku, kde americká organizácia „Open Doors“ predvída koniec kresťanskej prítomnosti okolo roku 2020. V Egypte prenasledujú kresťanských koptov, ktorí tam žijú od nepamäti. Tlač sa nerada zmieňuje o tom, čo sa deje s kresťanmi na území Gazy, vykrojenom z Izraelu.
Svetová verejná mienka sa ťažko dostáva k správam o prenasledovaní kresťanov v rôznych krajinách, kde musí zakročiť aj verejná moc. Vlády radšej zamlčia také udalosti, niekedy sa kresťanská menšina nedovolá ani spravodlivosti ani ochrany. V západnej tlači prevláda skôr naoko „neutrálny“, ale v podstate ateistický protináboženský duch, ktorý sleduje viac politické a obchodné záujmy. Laicizmus sa stáva akoby novým náboženstvom.
Ako píše Allen, „liberálni voľnomyšlienkári oslavujú mučeníkov pravicových režimov v Latinskej Amerike, ale nie sú ochotní pripustiť skutočnosť protikresťanskej nenávisti v Gaze, ktorú kontroluje Hamas, ani spôsoby, akými ľavicové režimy často napadajú kresťanov“.
Allen vidí príčinu prenasledovania vo fanatizme, a to najviac v prehnanom laicizme, a vo fanatizme islamských skupín, ktoré spôsobili útoky na kresťanov a na kostoly napríklad v Nigérii a v Egypte, ale aj inde, ako je to zo strany hinduistov v severovýchodnej Indii. Aj západné sekulárne obrazoborectvo, ktoré sa niekedy oblieka do rúcha kultúrneho boja, má už svoje obete.
Novodobé prenasledovanie kresťanov má teda rôzne formy, nie je vždy krvavé, ani vždy fyzicky agresívne.
Cirkevné dejiny nás vnášajú do širšieho a hlbšieho riečišťa než národné. Je to koryto univerzálne. Prirodzené, ľudské, národné dejiny sú len jednotlivým prúdom popri mnohých. Nezaniknú tam, ale sa zveľadia. Dostávajú nový smysel, nové určenie. Ani jednotlivec nestojí oproti Cirkvi a jej dejinám ako oproti niečomu vonkajšiemu, cudziemu, od neho oddelenému, ale ako proti druhému, nekonečnému pólu vlastného bytia, myslenia, života.
Cirkevné dejiny - koľká to minulosť! Koľká tradícia! Koľká hĺbka časového rozmeru! A jednako sa v nej nesmieme stratiť, zrak výlučne nazpät obracať a tam ho zabudnúť. Náboženský život sa nedá budovať na čírej minulosti, čo akej slávnej. Život Cirkvi je vždy život, vždy prítomnosť. Stretávanie sa večnosti s časovou situáciou, s úlohami, problémami. Vždy vyrovnávanie sa so situáciou novou a jedinečnou, a to vyžaduje dokonalú otvorenosť, zrelosť, pružnosť ducha. Každá doba, lebo aj v cirkevných dejinách možno hovoriť o generáciách, má zvŕšiť svoju úlohu a k dedičstvu pridať svoj vlastný výkon. Tento výkon sa má merať úmyslami a výkonmi tradície. Situácie časové bývajú jedinečné, ale dejiny podávajú pokoleniu hlavné princípy na riešenie a skúsenosti na pomoc a posilnenie. Hlavnou silou je „Ja som s vami až do skončenia sveta“ (Mat. 28, 20). Je tu vždy prítomnosť vyššej moci. Každé ľudské dielo má kotviť v nej. Tak sa cirkevné dejiny stanú „magistra vitae“.
Kiež „Cirkevnými dejinami“ aj do nášho života pribudne veľká a vážna moc. Neografia v Turč. Sv. Martine sa vďačne podujala vydať toto štandardné dielo, aby reprezentovalo nielen obsahom, ale aj typografickou formou. Stvorilo sa jedno z najskvelejších výtvorov našej knižnej produkcie. Ako také prevyšuje úpravou aj podobné zahraničné histórie. Opatrené je viacfarebným i hĺbkotlačovým obrázkovým materiálom, príslušnými historickými mapkami, margovými poznámkami a indexom podľa najnovších požiadaviek vedeckej práce. Slovenskej verejnosti sa teda r.