Martin Luther, slávny protestantský kňaz, sa v 16. storočí postavil do čela reformačného hnutia, čím sa stal pre Vatikán úhlavným nepriateľom cirkvi. Mladý Luther, ktorý študoval práva, sa rozhodol vstúpiť do kláštora, navzdory odporu ambiciózneho otca.
Keď bol ako mních vyslaný do Ríma, prichádza do Svätej zeme s mnohými ideálmi, ale namiesto čistej viery sa stretáva s korupciou, povýšenosťou a skostnatenou cirkevnou hierarchiou.
Martin Luther, reformácia a národ | Dokument DW
Luther a Božie Slovo
Božie Slovo a menovite evanjelium Ježiša Krista poznáme jednak ako slovo Božie neviditeľné (Verbum Deum invisibile) - ale aj ako Slovo Božie viditeľné (Verbum Dei visibile). Práve toto viditeľné slovo a evanjelium je podávané vo sviatosti Pánovej Večere, v dare chleba a vína, resp. “pod spôsobom….”, alebo “v podobe chleba a vína”.
Večera Pánova
Večera Pánova (Kyriakon deipon) ako “naša” druhá sviatosť má aj viacero iných pomenovaní, ktoré sú vzaté z Písma, menovite z Novej Zmluvy: Stôl Pánov (Trapéza Kyriou) 1 K 10, 21, Komúnia - (Koinonia, lat. comunicatio ),1 K 10, 16, Hod Baránkov - Zjav Jána. Tieto pomenovania naznačujú mnohovrstevný a nesmierne bohatý význam a ponuku Večere Pánovej, ktorá je nielen odpustením hriechov, ale aj zvestovaním smrti Pána Ježiša Krista, (podľa listu Židom), čiže Ježišovou obeťou za nás a naše hriechy.
Večera Pánova je aj - anamnézou ( ana= znova, mimnekó= pripomenúť si) - čiže je opätovným pripomínaním a sprítomňovaním si celého diela, učenia, utrpenia a ukrižovania Pána Ježiša Krista pre nás a menovite - pre mňa osobne. Často počúvame od iných kresťanov o dôležitosti osobnej viery, ako o jedinej spasiteľnej viere - a práve Večera Pánova posilňuje jedinečne takúto vieru v nás!
V Paschálnej večeri ide v súvise s VP o jej predobraz: Tak ako Hospodin zachránil z otroctva svoj ľud, tak Ježiš Kristus nás vytrhol z moci hriechu, diabla a smrti.
Význam Večere Pánovej
Už to je veľmi dôležité poznanie, že spoločenstvo s víťazným Kristom Pánom začína hneď po Jeho vzkriesení. On sa - ako neznámy pútnik pripojil k dvom učeníkom zo širšieho kruhu učeníkov - ku Kleofášovi a k jeho druhovi, ktorí po obrovskom sklamaní, v strachu a frustrácii boli vlastne na úteku z Jeruzalema. Dôvod? “My sme sa úfali, že on vykúpi Izraela” - hovoria o svojom rozpoložení neznámemu Spolupútnikovi.
V podstate sa stalo a dokázalo to, že ich viera nebola správna, lebo aj oni čakali politického Mesiáša a Kráľa, ktorý porazí nepriateľov. Podľa nich sa tak nestalo - a v Jeruzaleme nebolo vtedy človeka, ktorý by si myslel niečo iné. Všetci cítili kríž a smrť Ježišovu ako prehru, ako koniec nádejí a sklamanie vo viere. Mesiáš mal zvíťaziť a preto nesmel zomrieť! Aj keď SZ svedčila aj o inom - napr. Preto Pán Ježiš musí začínať učiť takpovediac nanovo. ( Koľkokrát to musí podobne robiť aj kazateľ, dnešný služobník Ježiša Krista).
Začína od SZ. Všimnime si, že čítanie Písma, totiž SZ textov, bolo základom nielen synagogálnej bohoslužby - ale aj bohoslužby prvokresťanskej. Odvtedy sa tento “model” opakuje v cirkvi stále. Čítanie a výklad Písma, to sú síce dve veci, ale patria spolu a sú vždy - dnes hovoríme 1. vrcholom služieb Božích.
Ale ich oči, napriek Ježišovmu výkladu “boli držané”. Hovoria priamo do tváre Ježišovi: - Áno, “aj niktoré ženy hovoria, že žije, ale Jeho nevideli” ! Skúsme si tento okamih na chvíľu reálne predstaviť: Hovoria s Ježišom, On s nimi, počúvajú Jeho slovo, ( dnes slovo Božích “ministrov”) - ale Ježiša nepoznali! Zrejme Ježiš bol po vzkriesený “iný” ako Ho poznali dovtedy. Aj dnes si Ho všelijako predstaujeme, ale On je iný, ako sme Ho vídali napr. na obrázku ešte ako deti… - A čo vidia dnešné deti, ktoré vidia toľko farebných obrázkov Ježiša, ale bez poznania Jeho skutočnej tváre? A čo povedať o dospelých, ktorí počujú množstvo kázní, ale stále Ho mnohí “nevidia” - nepoznajú!
Potom však prišli spoločne do mestečka, vošli do domu, zdržiavali Ho hovoriac: “Pane zostať s nami” - lebo predsa len ich srdcia boli Jeho slovom príjemne dotknuté. Posadili sa k stolu. A keď stoloval s nimi, “vzal chlieb, dobrorečil, lámal a podával im”. Vtedy sa stal skutočný zlom v ich živote.
Prvým poznávacím znamením pre nich boli iste už Jeho ruky, poznačené ranami ( preto ranami, nie iba jazvami, lebo aj o týždeň ukazoval tieto rany, stigmy Tomášovi). To mohla byť síce náhoda - ale to, čo náhodou byť nemohlo, bolo konanie, o ktorom zrejme vedeli od chvíle nasýtenia zástupov. Je pravepodobné, že poznali aj správu o poslednej večeri s Pánom, keď - v rámci sederovej večere - opäť “vzal chlieb, dobrorečil, lámal ho a dával učeníkom” so slovami, ktoré sa stali Jeho testamentom: To čiňte na moju pamiatku!
Práve vtedy sa emauským “otvorili oči” a - konečne - spoznali Pána.
Každý z nás už iste zažil ako mocne, blahodárne a niekedy až nečakane účinkuje Večera Pánova na ľudí - starších, ktorí už boli veľa krát pri Pánovom stole, na chorých a umierajúcich, ktorí sa smú potešiť v beznádeji jedinečnou nádejou: Budem s Pánom!
Eucharistia - poďakovanie
Je veľká škoda, že práve táto vec: slovo vďaka, dobrorečenie, radostná oslava živého Krista nepreniklo z gréckeho jazyka aj do nášho, nielen slovenského, ale cirkevného. Na druhej strane naši evanjelici možno len mimovoľne, počúvajú omše v rádiu, počujú často o “nekrvavej obeti Pána Ježiša” od rím.katolíkov, ale mnohí sa doteraz nenaučili pozerať na VP ako na eucharistiu: Poďakovanie!
Aj preto mnohí pozvanie k stolu Pánovmu neprijímajú, mnohí neďakujú, nespievajú radostné chválospevy a nepridávajú aj svoje: Amen - a to ani za chlieb každodenný, ani za ten duchovný, za Toho, ktorý povedal: “Ja som chlieb života, kto mňa je nikdy nebude lačnieť…..!
Z tohoto faktu plynie dôsledok, aby sme o Večeri Pánovej viac učili, kázali, vysvetľovali jej bohatstvo v kázňach, a to nielen pred samotným prijímaním. Pretože VP sa nám často “scvrkáva” na príležitosť robiť pokánie, áno, priamo na akt akejsi momentálnej pokory, často bez dosahu na konkrétny život.
Túžba tvorcov novej Agendy, i moja osobná sa splnila zatiaľ iba čiastočne. Počet hodovníkov pri Pánovom stole vo väčšine zborov sa síce za posledné roky o niečo zvýšil, pribudlo aj očakávané zaraďovanie VP “do rámca SLB”, ale v celkom chápaní a v dôvere v milosť Božiu podávanú v tejto sviatosti sme v skutočnosti veľmi nepokročili.
Máme však iba dve možnosti: Buď o význame Večer Pánovej budeme učiť a potom k nej pozývať, alebo ju opustíme a vydáme sa cestou evanjelikálnych cirkví a budovať na ľudskom zážitku, na ľudskom názore a sile, nie na Božom zasľúbení. Záleží len na nás, ako sa rozhodneme: Buď budeme objavovať hodnotu evanjelia vo VP, alebo budeme budovať iba na ľudskom zážitku, vôli a aktivitách.