V prvotnej Cirkvi nastal prvý veľký spor. Dalo sa to čakať, lebo žiadne spoločenstvo, vlastne žiaden vzťah nemôže byť bez sporov a konfliktov. Konflikt nie je narušením vzťahov, ale podmienkou k ich rastu. Je tomu tak preto, lebo vo vzťahoch sa stretávajú rôzni ľudia s rôznymi charakterovými vlastnosťami, ale i hodnotovými rebríčkami či predstavami o fungovaní vecí. A toto na seba prirodzene naráža. Konflikt sa teda očakával aj v prvotnej Cirkvi, lebo spoločenstvo sa rozširovalo, počet nadšencov a jej členov rástol a ľudia začali byť veľmi rôzni.
Predpokladáme, že konflikt, ktorý popisujú Skutky apoštolov (Sk 15,1-2.22-29), nebol prvý, no bol prvým veľkým problémom komunity ako takej. A ak by ho neboli začali riešiť, komunita by určite ostala zaseknutá, hlavne vo svojom misijnom úsilí. Totiž o vstup do Cirkvi sa začali zaujímať aj pohania a kresťania pochádzajúci zo židovstva, tí ich nútili, aby sa najprv stali židmi a až potom prijali kresťanstvo. To sa samozrejme ľuďom nepáčilo, najmä keď si uvážime hrôzu obriezky. No nielen tej. Pre mnohých tam išlo o jasnú ne-logiku: Prečo by sa, keď sa zaujímajú o Krista, mali stať židmi? Rozštiepení boli i apoštoli. Preto sa členovia mladej Cirkvi rozhodli pre komunitné hľadanie riešenia. Zišli sa v Jeruzaleme na koncile a problém riešili a vyriešili.
Metóda, ako to robili, by mohla slúžiť aj nám, keď sa aj my snažíme ako komunita hľadať spoločné riešenie nejakej dôležitej veci. V Skutkoch apoštolov apoštoli záver svojho stretnutia zhrnuli takto: „Lebo Duch Svätý a my sme usúdili…“ Teda hlavnou postavou pri snahe o komunitné rozlišovanie bol Duch Svätý. Ježiš v evanjeliu (Jn 14, 23-29) tiež poznamenáva, že svojím učeníkom pošle Ducha Svätého, ktorý ich naučí všetko. A k tomu pridáva, že im dáva i svoj pokoj.
Podmienky pre Úspešné Rozlišovanie Božej Vôle
Jezuita John Toner[1] menuje päť podmienok, ktoré sú nevyhnutné k tomu, aby komunita - podobne ako prvotná cirkev - našla riešenie, ktoré chce Duch Svätý. Sú to:
- Túžba každého člena komunity plniť Božiu vôľu, nech je akákoľvek.
- Dôvera každého člena komunity v Boha a k sebe navzájom.
- Ochota venovať na nájdenie správneho riešenia problému potrebný čas a energiu.
- Ignaciánska „indiferencia“.
- Žiadne rozhodnutie sa nedá urobiť bez slobody od predsudkov.
1. Túžba Plniť Božiu Vôľu
Proces spoznávania vôle Božej so skupinou - či už ide o farnosť, rehoľnú komunitu, rodinu, stretko či školskú triedu - nebude úspešný, ak si každý jeden jej člen už vopred nepovie: „Chcem Božiu vôľu spoznať. A keď ju spoznám, tak ju prijmem, nech by vyzerala akokoľvek.
2. Dôvera v Boha a Vzájomná Dôvera
Treba veriť, že Boh má s nami plán, Boh o našich problémoch vie, my však musíme urobiť všetko pre to, aby sme s ním komunikovali a mu dôverovali. Najlepším prostriedkom k tomu bude modlitba a meditácia. Bez komunikácie s Bohom cez osobnú a komunitnú modlitbu a meditáciu nie je možné hľadať a nájsť Božiu vôľu. Treba veriť, že Boh je tu, že mu na každom jednom z nás záleží a že nám ako spoločenstvu a i ako jednotlivcom pomáha.
No musíme dôverovať i sebe navzájom: každý má svoju múdrosť a svoje videnie veci, a tak každý má čo povedať. Pod „každý“ rozumieme naozaj každého: mladého i starého, toho, ktorý je v komunite v pozícii autority i toho, kto je iba jej jednoduchým členom, toho, kto mi je osobne sympatický i toho, kto mi nejako zvlášť sympatický nie je. Bez takejto dôvery nebude totiž otvorených dverí, kadiaľ by mohol Duch Svätý k nám prísť.
3. Ochota Venovať Čas a Energiu
Robenie správnych rozhodnutí si žiada čas i energiu, občas veľa času a veľa energie. Niektoré veci sa nedajú urobiť za pár sekúnd. Človek si musí na ne vyhradiť čas koľko treba. Keby si apoštoli v Jeruzaleme neboli vyhradili potrebný čas a nevložili do procesu maximum energiu, správne riešenie by neboli našli a ako komunita by ostali zaseknutí.
4. Ignaciánska „Indiferencia“
Je to na jednej strane nenaviazanosť na nič: na svoje vlastné predstavy, na svoju vlastnú agendu a riešenia, na veci a ľudí, no na druhej strane plná oddanosť tomu a tým - veciam a ľuďom -, ktorým ma Boh volá slúžiť. Na ničom si nezakladať, na nič sa nenaviazať, od všetkého byť slobodný. Chcieť iba to, čo chce Boh. A čo chce Boh, to prijať a venovať sa tomu naozaj naplno.
5. Sloboda od Predsudkov
Niektoré možnosti riešenia našej situácie si nevieme vopred ani len predstaviť. Voči iným zasa máme silné predsudky. Všetko toto nás robí zaslepenými, neohybnými a vystrašenými zo zmien. Ak máme predsudky, nie sme slobodní voči Božej vôli. Boh môže často na svoj cieľ použiť veci i ľudí, o ktorých by sme to najmenej očakávali. Evanjelium a Božie správanie sú plné paradoxov. Boh robí i veci pre nás nepredstaviteľné a často pre nás nepochopiteľné.
Ak týchto päť podmienok zachováme, môžeme pristúpiť k hlasovaniu, lebo si môžeme byť istí, že záver, ktorý z toho vzíde, bude dobrý. Nikto z nás nie je vyňatý z robenia rozhodnutí ani ako jedinec, ani ako člen komunity. Preto je dôležité, aby naše rozhodnutia boli urobené dobre.
Boží Duch Svätý dáva schopnosť budovať jednotu v rôznosti, harmóniu v rozdielnosti. Tento princíp, princíp slobody od Mojžišovho zákona a od jeho morálnych a rituálnych predpisov a predpisov ohľadom jedla, má zmysel aj dnes. Dotýka sa hodnoty ľudského konania v otázke spásy. Spása vychádza z prijatia Božieho daru, z otvorenosti voči Božej iniciatíve milosti.
| Podmienka | Popis |
|---|---|
| Túžba plniť Božiu vôľu | Otvorenosť prijať Božiu vôľu bez ohľadu na jej podobu. |
| Dôvera v Boha a vzájomná dôvera | Viera v Boží plán a vzájomná dôvera medzi členmi komunity. |
| Ochota venovať čas a energiu | Investovanie potrebného času a energie na správne rozhodnutia. |
| Ignaciánska "indiferencia" | Nenaviazanosť na vlastné predstavy a oddanosť Božej vôli. |
| Sloboda od predsudkov | Otvorenosť voči novým možnostiam a zbavenie sa predsudkov. |
Ako KRÁČAŤ v PRÍTOMNOSTI DUCHA SVÄTÉHO denne
Súčasná Cirkev a aj my hľadáme správne pochopenie udalostí, ktoré prežívame. Pýtame sa, aký význam majú v Božom pláne spásy, čo sa vyžaduje od nás, aby sme povedali a urobili. V namáhavom a často aj bolestnom hľadaní odpovedí môže prísť aj ku konfrontáciám, výmene názorov aj v spoločenstve veriacich. Ale konfrontácia osobitne v cirkevnom prostredí vyžaduje schopnosť nie iba vyjadriť vlastný postoj, ale aj počúvať s vnútornou slobodou a otvorenosťou dôvody a prežívanie iného.
Toto počúvanie vyžaduje schopnosť byť chápavým a zároveň mať aj dobré vnútorné nastavenie voči inému, nemať voči nemu negatívny predsudok. Schopnosť byť chápavým je vynikajúci duchovný dar a treba ho prehlbovať a zdokonaľovať. Vyžaduje sa však ešte dokonalejšie počúvanie a rozlišovanie toho, čo je Božím plánom v určitom dejinnom momente pre celú Cirkev.