Cirkev vždy pokladala katechézu za jednu z prvoradých povinností, pretože zmŕtvychvstalý Kristus, prv než sa vrátil k Otcovi, dal apoštolom posledný príkaz, aby učili všetky národy zachovávať všetko, čo im prikázal. Tak im zveril poslanie a moc, aby ohlasovali ľuďom, čo počuli a videli, na čo hľadeli a čoho sa vlastnými rukami dotýkali: Slovo života.
Súčasne im zveril poslanie a moc autenticky vysvetľovať to, čo ich Pán učil, čiže jeho slová, skutky, zázraky, prikázania. Čoskoro sa v Cirkvi katechézou nazývalo úsilie získať učeníkov, ktorí by ľuďom pomáhali veriť, že Ježiš Kristus je Boží Syn; aby cez túto vieru mali večný život v jeho mene, aby sa vychovávali a vyučovali v tomto živote, a tak budovali Kristovo telo.
Význam Katechézy v Súčasnosti
Poslední pápeži venovali katechéze význačné miesto vo svojom pastoračnom úsilí. Môj ctihodný predchodca Pavol VI. svojimi gestami, svojím hlasovaním, svojím spoľahlivým vysvetľovaním Druhého vatikánskeho koncilu - ktorý on sám pokladal za veľký katechizmus moderných čias - celým svojím životom slúžil katechéze Cirkvi osobitne príkladným spôsobom. Dňa 18. marca 1971 odobril "Generálne direktórium katechézy", ktoré pripravila posvätná kongregácia pre klérus. Tento dokument zostáva základom, ktorý pobáda a orientuje obnovu katechézy v celej Cirkvi.
Roku 1975 ustanovil aj Medzinárodnú katechetickú radu. Skvele definoval úlohu a význam katechézy v živote a poslaní Cirkvi, keď sa pri Prvom medzinárodnom kongrese katechézy 25. septembra 1971 obrátil na účastníkov a výslovne sa k tejto téme vrátil v exhortácii Evangelii nuntiandi. Chcel, aby katechéza, osobitne katechéza pre deti a mládež, bola témou 4.
Synoda o Katechéze
Táto synoda pracovala vo výnimočnom ovzduší nádeje a vďačnosti voči Bohu. Videla v katechetickej obnove vzácny dar Ducha Svätého pre súčasnú Cirkev, dar na ktorý všade vo svete kresťanské spoločenstvá na každej úrovni odpovedajú veľkodušne a s vynaliezavou pohotovosťou, ktorá vzbudzuje obdiv.
Ctihodní bratia a drahí synovia a dcéry, túto apoštolskú exhortáciu vám dnes posielam v tom istom ovzduší viery a nádeje. Z veľmi širokej tematiky si zachováva iba niektoré najaktuálnešie a najdôležitejšie aspekty, aby sme zdôraznili najšťastnejšie výsledky synody. V podstate preberá úvahy pápeža Pavla VI. a využíva bohatú dokumentáciu, ktorú zanechala synoda. Pápež Ján Pavol I., ktorého horlivosť a dary katechétu nás všetkých udivovali, ich zozbieral a chystal sa ich vydať, keď ho náhle Boh povolal k sebe.
Všetkým nám dal príklad katechézy sústredenej na podstatné veci a súčasne ľudovej, s jednoduchými počinmi a slovami, súcimi dotknúť sa sŕdc. Ja teda preberám dedičstvo týchto dvoch pápežov, aby som vyhovel žiadosti biskupov, ktorú vyjadrili na záver 4. všeobecného zhromaždenia synody a ktorú prijal pápež Pavol VI. vo svojom záverečnom príhovore. Robím to aj preto, aby som splnil jednu z hlavných povinností svojej apoštolskej funkcie.
Kristocentrizmus v Katechéze
Generálne zasadanie biskupskej synody často nástojilo na kristocentrizme každej pravej katechézy. Predovšetkým chcem podčiarknuť, že v samom strede katechézy nachádzame v podstate jednu osobu: osobu Ježiša z Nazaretu, "jednorodeného z Otca, plného milosti a pravdy", ktorý trpel a zomrel za nás a teraz zmŕtvychvstalý vždy žije s nami. Je to Ježiš, ktorý je "cesta, pravda a život", a kresťanský život spočíva v nasledovaní Krista: "sequela Christi".
Podstatným a prvoradým predmetom katechézy je - ak použijeme výraz drahý svätému Pavlovi, ako aj súčasnej teológii - "Kristovo tajomstvo". Katechizovať je, v istom zmysle, viesť niekoho, aby skúmal toto tajomstvo vo všetkých jeho rozmeroch: "všetkým oznámiť, aký je plán tajomstva... Pochopiť so všetkými svätými, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá." Znamená to teda odhaliť v Kristovej osobe celý večný Boží plán, ktorý sa v nej spĺňa. Znamená to pochopiť význam Kristových počinov a slov, zázrakov, ktoré vykonal; lebo ony súčasne skrývajú a odhaľujú jeho tajomstvo.
Kristocentrizmus v katechéze znamená aj to, že jej prostredníctvom sa vylučuje, aby každý podával svoje učenie alebo náuku nejakého iného učiteľa, ale odovzdáva len učenie Ježiša Krista, teda pravdu, ktorú on prináša, alebo presnejšie Pravdu, ktorou je on sám. Treba teda povedať, že v katechéze je Kristus, vtelené Slovo a Boží Syn, ktorého podávame v učení a všetko ostatné je vo vzťahu k nemu; a že iba Kristus vyučuje, kým každý iný to koná iba natoľko, nakoľko je jeho tlmočníkom, dovoľujúc Kristovi, aby vyučoval jeho ústami.
Úloha Katechétu
Neustálym úsilím každého katechétu - nech má v Cirkvi akúkoľvek mieru zodpovednosti - musí byť svojím vyučovaním a vlastným správaním tlmočiť učenie a život Ježiša. Nebude sa usilovať pritiahnuť pozornosť na seba, na svoje idey a osobné postoje, súhlas inteligencie a priľnutie srdca toho, koho katechizuje; a najmä nebude sa usilovať vnucovať svoju mienku a osobné opcie, ako keby vyjadrovali učenie a životné zásady Krista.
Toto učenie nie je súhrnom abstraktných právd: je komunikáciou živého Božieho tajomstva. Kvalita toho, kto vyučuje evanjelium a povaha jeho učenia úplne prevyšujú "učiteľov" v Izraeli vďaka dokonalej jednote, ktorá jestvuje medzi tým, čo hovorí a tým, čo koná a čo je. No ostáva fakt, že evanjeliá jasne spomínajú niektoré chvíle, keď Ježiš vyučuje. Ježiš vyučoval: toto on sám svedčí o sebe: "Každý deň som sedával v chráme a vyučoval." To si s obdivom všímajú evanjelisti, prekvapení, keď ho vidia vždy a na každom mieste vyučovať spôsobom a s autoritou dovtedy neznámou.
Ten, čo takto učí, zasluhuje si osobitný titul "Učiteľ". Keď to robím, nezabúdam, že velebnosť učiaceho Krista, dôslednosť a presvedčivá sila, jedinečné v jeho učení, sa dajú vysvetliť jedine tým, že jeho slová, jeho podobenstvá a jeho učenie sa nikdy nedajú oddeliť od jeho života a od samej jeho bytosti. V tomto zmysle bol celý Kristov život neustálym vyučovaním: jeho silenciá, zázraky, gestá, modlitba, láska k človekovi, záujem o malých a chudobných, totálne sebaobetovanie na kríži za spásu sveta, jeho zmŕtvychvstanie sú splnením jeho slova a celého zjavenia.
Obraz učiaceho Krista sa hlboko vtlačil do duše Dvanástich a prvých učeníkov a príkaz: "Choďte... a učte všetky národy" dal nový smer celému ich životu. Svedčí nám o tom svätý Ján vo svojom evanjeliu, keď uvádza Ježišove slová: "Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Celá kniha Skutky apoštolov dosvedčuje, že boli verní tomuto povolaniu a poslaniu, ktoré prijali.
História a Vývoj Katechézy
Apoštoli sa od začiatku usilovali o to, aby sa na službe apoštolátu zúčastňovali aj iní. Odovzdávajú svojim nástupcom úlohu vyučovať; túto úlohu zverujú aj diakonom už od ich ustanovenia: "Štefan, plný milosti a sily", neprestáva vyučovať, pobádaný múdrosťou Ducha. Apoštoli si k svojej úlohe vyučovať priberajú "mnohých iných učeníkov"; ale aj iní jednoduchí kresťania rozohnaní prenasledovaním "chodili a hlásali slovo". Svätý Pavol je najhorlivejším hlásateľom tejto blahozvesti od Antiochie až po Rím, kde v poslednej správe, ktorú o ňom máme v Skutkoch, je človekom, ktorý "ohlasoval Božie kráľovstvo o Pánu Ježišovi Kristovi so všetkou odvahou a bez prekážky". Jeho početné listy predlžujú a prehlbujú jeho učenie. Evanjeliá ešte pred svojím napísaním predstavovali učenie živým slovom hlásaným kresťanským komunitám a majú viac-menej katechetickú štruktúru.
Cirkev pokračuje v tomto učiteľskom poslaní apoštolov a ich prvých spolupracovníkov. Deň čo deň sa sama stávala učeníčkou Pána, a preto jej právom patrí názov "Matka a Učiteľka". V poapoštolskej dobe od Klementa Rímskeho po Origena sa rodia pozoruhodné diela. Potom sme svedkami zaujímavého faktu: biskupi a pastieri, najmä tí najuznávanejší, predovšetkým v 3. a 4. storočí, pokladajú za najdôležitejšiu úlohu svojho biskupského poslania ústne alebo písomne podávať katechetickú náuku. Nemožno tu nespomenúť, aspoň veľmi nakrátko, katechézy, ktoré napomáhali rozšírenie a cestu Cirkvi v rozličných epochách dejín na všetkých kontinentoch a v najrôznejších sociálnych súvislostiach.
Služba katechézy čerpá vždy novú energiu z koncilov. Tridentský koncil je v tomto ohľade príkladom, ktorý treba podčiarknuť: vo svojich konštitúciách a dekrétoch dal prednosť katechéze; je pôvodcom "Rímskeho katechizmu", ktorý sa nazýva aj "Tridentským" a tvorí prvotriedne dielo ako súhrn kresťanského učenia a tradičnej teológie pre kňazov; v Cirkvi vyvolalo pozoruhodnú organizáciu katechézy; pobádalo duchovných k povinnostiam katechetickej výučby; vďaka dielam svätých teológov, akými boli svätý Karol Borromejský, svätý Róbert Bellarmín a svätý Peter Kanizius, ktorý zostavil katechizmy, ktoré sú vzhľadom na svoju dobu skutočnými vzormi. Aj misie sú privilegovaným terénom na uplatnenie katechézy. Katechéza je úzko spätá s celým životom Cirkvi. Od nej podstatne závisí nielen zemepisné rozšírenie a číselný rast, ale aj - a ešte viac - vnútorný rozmach Cirkvi, jej súlad s Božím plánom.
Zodpovednosť a Obnova Katechézy
Predovšetkým je úplne jasné, že katechéza bola pre Cirkev vždy svätou povinnosťou a neodvolateľným právom. Na jednej strane je istotne povinnosťou, ktorá vyplýva z Pánovho príkazu a zaväzuje najmä tých, čo sú v Novom zákone pozvaní do dušpastierskej služby. Preto sa katechetická činnosť musí konať v priaznivých časových a miestnych podmienkach, musí mať prístup k hromadným oznamovacím prostriedkom a k primeraným pracovným pomôckam, bez diskriminácie voči rodičom, katechizovaným a katechétom.
Toto právo sa dnes stále viac uznáva, aspoň v hlavných princípoch, ako o tom svedčia vyhlásenia alebo medzinárodné zmluvy, v ktorých - s istými obmedzeniami - možno spoznať túžby svedomia väčšiny dnešných ľudí. No toto právo mnohé štáty porušujú, takže katechézu vykonávať, podnecovať alebo prijímať sa stáva trestným činom, podrobeným sankciám.
Druhá úloha sa vzťahuje na miesto katechézy v pastoračných programoch Cirkvi. Čím viac Cirkev dokáže - na miestnej a všeobecnej úrovni - dať prvenstvo katechéze pred inými dielami a iniciatívami, ktorých výsledky by mohli byť veľkolepejšie, tým viac nachádza v katechéze účinný činiteľ konsolidácie svojho vnútorného života ako komunita veriacich a svojej vonkajšej činnosti ako komunita misionárska.
V tomto 20. storočí, čo sa chýli ku koncu, Boh, ako aj udalosti, ktoré sú takisto Božími výzvami, vyzývajú Cirkev obnoviť svoju dôveru v katechetickú činnosť ako v absolútne prvoradú úlohu svojho poslania. Vyzývajú Cirkev, aby venovala katechéze svojich najlepších ľudí a sily, nešetriac pritom úsilím, námahou a materiálnymi prostriedkami, aby lepšie organizovala a pripravila kvalifikovaných pracovníkov. Nejde tu o jednoduchý ľudský výpočet, ale o postoj viery.
Tretia úloha: katechéza vždy bola a zostane dielom, za ktoré nesie zodpovednosť celá Cirkev. No členovia Cirkvi majú rozličnú zodpovednosť, ktorá vyplýva z poslania každého z nich. Pastieri mocou svojho poslania majú na rozličných stupňoch najvyššiu zodpovednosť za prípravu vedenia, orientáciu a zosúladenie katechézy. Prvoradú zodpovednosť, ktorá ho v tejto oblasti zaväzuje, má pápež: nachádza v nej dôvod pastoračnej starostlivosti, no predovšetkým prameň radosti a nádeje.
Kňazi, rehoľníci a rehoľníčky majú v katechéze privilegované pole svojho apoštolátu. Rodičia majú osobitnú zodpovednosť v inej rovine. Učitelia, rozličné cirkevné osoby, katechéti a popri nich aj pracovníci zodpovední za spoločenské oznamovacie prostriedky - všetci majú v rozličnej miere presne určenú zodpovednosť za formáciu svedomia veriaceho, ktorá je dôležitá pre život Cirkvi a odzrkadľuje sa na živote samej spoločnosti.
Napokon, katechéza potrebuje ustavičnú obnovu, isté obohatenie vlastného pojmu vo svojich metódach, v hľadaní a používaní primeraných výrazov a nových prostriedkov pri hlásaní posolstva. Táto obnova nemá vždy rovnaký úspech a synodálni otcovia popri nepopierateľnom pokroku v životnosti katechetickej činnosti a sľubnej iniciatíve realisticky uznali aj hranice, medze alebo aj "nedostatky" toho, čo sa doteraz vykonalo. Tieto hranice a nedostatky sú osobitne vážne, keď sa vystavujú pokušeniu narušiť celistvosť obsahu. "Posolstvo Božiemu ľudu" veľmi dobre vyzdvihlo, že "zvykové opakovanie, ktoré zavrhuje každú zmenu a nerozvážna improvizácia, ktorá ľahkovážne odbavuje problémy, sú pre katechézu rovnako nebezpečné". Rutinné opakovanie prináša stagnáciu, letargiu a nakoniec paralýzu. Nerozvážna improvizácia vyvoláva zmätok u katechizovaných a ich rodičov, ak ide o deti, najrozličnejšie odchýlky a úchylky, prerušenie a nakoniec aj úplný rozklad jednotnosti.
Katechéza a Evanjelizácia
Katechézu nemožno oddeliť od celkovej pastoračnej a misionárskej iniciatívy Cirkvi. Predsa však má svoju špecifickosť, ktorou sa často zaoberalo IV. generálne zhromaždenie synody biskupov jednak počas prípravy, jednak v jej priebehu. Vo všeobecnosti môžeme zdôrazniť, že katechéza je výchova detí, mladých a dospelých vo viere, ktorá v sebe osobitne zahrnuje vyučovanie kresťanskej náuky, všeobecne podávané organickým a systematickým spôsobom, aby sa uviedli do plného kresťanského života.
Predovšetkým pripomíname, že medzi katechézou a evanjelizáciou nejestvuje odluka ani protirečenie, ba ani priama a jednoduchá totožnosť, ale jestvujú medzi nimi úzke integračné vzťahy, ktoré sa vzájomne dopĺňajú. Apoštolská exhortácia Evangelii Nuntiandi z 8. decembra 1975 o evanjelizácii moderného sveta správne podčiarkovala, že evanjelizácia - ktorej cieľom je odovzdať blahozvesť celému ľudstvu, aby z nej žilo - je bohatou, zložitou a dynamickou realitou, ktorú vytvárajú prvky - alebo lepšie - podstatné prvky, ale navzájom sa líšiace, ktoré treba chápať v ich celistvosti; v jednote jedného - jediného hnutia. Katechéza je práve jedným z týchto prvkov - a to veľmi dôležitým!
No v katechetickej praxi si treba všímať fakt, že prvá evanjelizácia často chýbala. Istý počet detí, pokrstených v útlom veku, prichádza na farskú katechézu bez akejkoľvek iniciácie k viere a bez nejakého výslovného a osobného priľnutia k Ježišovi Kristovi. Majú iba schopnosť veriť, vliatu do ich srdca krstom a prítomnosťou Ducha Svätého; predsudky rodinného prostredia, málo kresťanský alebo pozitivistický duch výchovy veľmi rýchlo ich pôsobenie maria. A treba k nim pridať iné deti, nepokrstené, pre ktoré rodičia len neskoro prijímajú náboženskú výchovu: pre isté technické príčiny ich katechumenálne obdobie vo väčšine prípadov často prebieha vo väčšine prípadov počas obyčajnej katechézy.
Okrem toho mnoho pokrstených detí a dospievajúcich, ktorí prijali systematickú katechézu a sviatosti, ešte dlhý čas váhajú zaangažovať svoj život pre Ježiša Krista, ak sa priamo neusilujú vyhnúť sa náboženskej výchove v mene svojej slobody. Napokon, sami dospelí nie sú odolní proti pochybnostiam a pokušeniam opustiť vieru - pod vplyvom neveriaceho okolia. To znamená, že "katechéza" musí často nielen živiť a zveľaďovať vieru, ale ju aj neustále prebúdzať pomocou milostí, otvárať srdcia, ...
tags: #ako #zaposovat #zdroje #katechizmus