Valašská kolonizácia a prisťahovalectvo
Od 13. storočia prebiehala tzv. Valašská kolonizácia, ktorá zahŕňala skupiny ľudí nazývaných Valasi, prichádzajúcich najmä z územia dnešného Rumunska. Usádzali sa v Uhorsku na základe valašského práva, čo im prinášalo rôzne výhody. Okrem toho sa kvôli osmanskému nebezpečenstvu sťahovalo obyvateľstvo z Balkánu na sever, vrátane srbského obyvateľstva. Ďalšou významnou skupinou boli Rusíni. Tieto etniká sa usadili v existujúcich obciach, opustených osadách alebo zakladali nové v horských oblastiach. Postupne prechádzali z kočovného života na usadlý spôsob života, venujúc sa pastierstvu a poľnohospodárstvu.
Východní kresťania a ich komunity
Všetky tri etniká patrili k východnému obradu, čo viedlo k vytvoreniu vlastných komunít, hlavne na severovýchode Uhorska. Tieto komunity boli do istej miery izolované od väčšinového obyvateľstva a riadili sa vlastnými spoločenskými normami a náboženskými pravidlami. V ich náboženskom živote zohrávali ústrednú úlohu kláštory, z ktorých niektoré existovali už od stredoveku alebo boli založené v ranom novoveku. Opáti východných kláštorov preberali od 15. storočia kompetencie biskupov.
Jedným z najvýznamnejších kláštorov pre pravoslávnu cirkev bol kláštor v Mukačeve, ktorý sa považoval za stredisko a oficiálne sídlo cirkevnej správy. Predstavení kláštora v Mukačeve si postupom času začali uplatňovať právnu jurisdikciu aj nad okolitým klérom. Na území, ktoré riadili opáti z Mukačeva sa časom vyformovala Mukačevská eparchia a ich predstavení boli prvými biskupmi, ktorí mali jurisdikciu nad východnými kresťanmi a to nie len nad Rusínmi, ale aj inými národnosťami alebo etnikami, ktoré sa hlásili k východnému obradu.
Postavenie východných kresťanov
Východní kresťania mali horšie postavenie ako väčšinoví katolíci. Ortodoxná viera nebola oficiálne uznaná za právoplatnú, a preto ich duchovní nepatrili ku kňazskému stavu. Väčšinou mali slabé vzdelanie a nemohli si vyberať desiatky. Pravoslávni kňazi boli na úrovni poddaných, museli pracovať na poliach a ich páni nad nimi vykonávali tresty. Do obsadzovania cirkevných úradov zasahovali miestni zemepáni.
Reformácia a jej vplyv
Veľké zmeny v náboženskom živote východných kresťanov a v ich cirkevnej štruktúre priniesla šíriaca sa reformácia. Východní duchovní museli plniť poddanské povinnosti a ich zemepáni nad nimi mali súdnu moc. Okrem toho mohli zasahovať do ich náboženského a cirkevného života. Po prijatí reformácie šľachticmi sa na ich panstvách vytvárali podmienky pre šírenie nového učenia. Do dedín a miest boli dosadzovaní protestantskí kazatelia, aby šírili reformačné myšlienky a zakladali protestantské komunity a zbory. Protestantksy kazatelia sa tak dostávali aj medzi kresťanov východného obradu.
I keď v prípade východných kresťanov sa nedá úplne hovoriť o prijatí reformácie, ktorá bola primárne určená na obnovu katolíckej cirkvi a ortodoxnej sa to veľmi nedotýkalo. Učenie Martina Luthera alebo Jána Kalvína sa tak nemalo poriadne na čom uchytiť. Východní veriaci navyše žili od veľkých náboženských a cirkevných záležitostí v strednej a západnej Európe izolovane, ani sa ich netýkali a míňali ich. Popritom mali svoje vlastné problémy, ktoré bolo treba riešiť, a na ktoré zameriavali svoju pozornosť. V oblastiach, kde východní kresťania prevládali sa nové myšlienky veľmi neusadili a to aj z dôvodu, že boli od epicentra reformácie veľmi vzdialené. Samozrejme, že sa našli aj medzi obyvateľstvom východného obradu, takí ktorí reformáciu prijali, ale nebolo ich až tak veľa, aby to malo zásadný vplyv na cirkevný život východných kresťanov. A aj keď sa niekedy našli väčšie skupiny ortodoxných kresťanov, ktorí prijali novú vieru tak väčšinou hneď pri prvom oslabení reformácie prešli zase na svoju starú vieru. Paradoxne nútenie východných kresťanov prechádzať na protestantskú vieru urýchlilo ich vnútorný vývoj. Sami pociťovali potrebu zmeniť svoje spoločenské postavenie a zlepšiť svoju situáciu. Zároveň aj keď v ortodoxnej cirkvi reformácia veľmi neusadila, jej predstavitelia sa napriek tomu na ňu dívali ako na hrozbu. Bolo to hlavne z dôvodov, ktoré sme už vyššie opisovali - tvorili menšinu, neboli uznaní za oficiálni cirkev a nemali na svojej strane dlho žiaden mocný šľachtický rod, ktorí by ich podporil. Východní kresťania tak nemali žiadne slovo v cirkevných záležitostiach krajiny.
Boli čoraz viac ochotní svoju situáciu riešiť s katolíckou cirkvou a stále viac sa prikláňali na spoluprácu s ňou. Túto možnosť postupne vítali aj niektorí šľachtici - hlavne v severovýchodných stoliciach kde sa obyvateľstvo východného obradu sústredilo najviac a ich počet stále narastal. Miestni zemepáni nechceli mať na svojom území náboženské problémy, preto sa usilovali riešiť situáciu ortodoxného obyvateľstva. Možnú pomoc katolíkov pre východných kresťanov mnohí videli v uzavretí únie medzi týmito dvoma obradmi a čiastočnej obnovení jednote. Myšlienka úradného zjednotenia východných kresťanov s katolíckou cirkvou sa na severovýchode Uhorska začala šíriť začiatkom 17. storočia. Pre ortodoxných veriacich by to malo veľkú výhodu v tom, že by sa stali konečne súčasťou oficiálnej cirkvi v krajine a tým pádom by sa zlepšilo postavenie ich duchovných a cirkevnej správy. Zároveň si od toho sľubovali lepšiu ochranu pred reformáciou. Katolícka cirkev si zase od únie s ortodoxnými kresťanmi sľubovala posilnenie svojich radov o nových veriacich, chceli to využiť aj pri prebiehajúcej rekatolizácií a rozšíriť svoj vplyv na východný obrad. Začiatkom 17. storočia je tak možné postrehnúť boj o medzi katolíkmi a protestantmi o ortodoxných kresťanov. Zmyslom únie malo byť, že by si východní kresťania zachovali svoje zvyky a tradície, ale uznali by pápeža za svoju najväčšiu autoritu. Báli sa totiž, že spojením so západným obradom môžu byť latinizovaní a stratia svoju kultúrnu identitu.
Únia medzi východným a západným obradom
Pokusy o uzatvorenie podobných únií boli už skôr, väčšinou však nemali dlhé trvanie. Východní kresťania boli najviac koncentrovaní na panstvách rodov Rákoziovcov a Drughetovcov. Práve druhý menovaný rod (so sídlom v Humennom) mal najväčší podiel na zjednotení kresťanov východného a západného obradu v Uhorsku. Ich územie bolo v 16. a 17. storočí nábožensky rozmanité, členovia rodu boli až do reformácie katolíkmi, no približne v polovici 16. storočia prešli na stranu reformácie. Avšak na začiatku 17. storočia sa viaceré šľachtické a magnátske rodiny v rámci rekatolizácie vrátili naspäť ku katolíckej cirkvi, medzi nich patrila aj rodina Drugethovcov. Sami Drughetovci podporovali rekatolizáciu a snažili sa uplatniť princíp - cuius regio, eius religio, aj kvôli tomu, aby na ich panstve bola čo najväčšia cirkevná jednota a vyhýbali sa tak možným náboženským konfliktom a sporom. S týmto účelom prichádzali medzi ľudí katolícky misionári, ktorí sa snažili ľudí priviesť na katolícku vieru. Misionári boli vyslaní aj medzi pravoslávnych kresťanov, pretože aj ich stále vnímali ako schizmatikov, no stávalo sa, že ich učeniu často ani len nerozumeli. Nepoznali ich zvyky alebo zákony, tým pádom ich ťažšie získavali. Navyše veľa katolíkov, ktorí prijali reformačné učenie si starú vieru ešte pamätali a tak sa rýchlo vedeli k nej vrátiť. Pritom východní kresťania sa o katolícku vieru až tak nezaujímali a mnohí jej ani veľmi nerozumeli. Preto aj misionári sa prikláňali skôr na uzavretí únie. Predstaviteľovi rodu Drughetovcov na začiatku 17. storočia Jurajovi III. Drughetovi začalo byť jasné, že kvôli tomu ako ortodoxní kresťania lipnú na svojom obrade nebude jednoduché spraviť z nich katolíkov, preto sa sám začal obracať na myšlienku únie.
Bretská únia a jej vplyv
Dobrým príkladom mu v tej dobe bola Bretská únia uzavretá v roku 1595-96, vďaka, ktorej sa východní kresťania v Poľskom kráľovstve zjednotili s katolíckou cirkvou. Jasné správy o uzavretí tejto únii sa do Uhorska dostali približne v roku 1610, poľský ortodoxný zjednotený biskup Anatáz Krupecký ju už uplatňovali v niektorých dedinách na Spiši, ktoré patrili pod jurisdikciu poľských biskupov. Juraj III. Pri návšteve Poľska sa chcel o tomto akte dozvedieť viac, dokonca si od katolíckeho biskupa Stanislawa Siecińskeho vyžiadal o zaslanie biskupa Krupeckého na jeho územie, aby mu podobnú úniu pomohol uskutočniť aj na jeho panstve. Biskup Siecińský túto prosbu komentoval v liste, ktorý bol zaslaný pápežovi, hovoril v ňom, že uhorský šľachtic Juraj z Humenného, ktorý sa vrátil ku Katolíckej cirkvi sa na neho obrátil, aby mu poslal Krupeckého na upevnenie únie, a že tak spravil. Krupecký Jurajovi odporúčal, aby sa v prvom rade obrátil na pravoslávnych duchovných, informoval ich o výhodách únie a ubezpečil, že sa nebudú musieť zriecť ničoho zo svojho obradu. K uzatvoreniu únie malo dôjsť na Turíce v roku 1614 v monastieri v Krásnom Brode, kde mal byť zároveň vysvätený nový chrám. V daný deň sa tam objavil veľký zástup ľudí, medzi nimi aj odporcovia únie, ktorí sa medzi ľuďmi snažili vyvolať vzburu. Myšlienka únie medzi východným a západným obradom, totiž už od začiatku mala veľa odporcov a neprajníkov. Tvrdili, že katolícka cirkev úniou sleduje len úplne pretvorenie východných kresťanov na katolíkov. Neverili, že im bude ponechaná možnosť nechať si svoje tradície a báli sa toho, že sa postupne budú musieť úplne podriadiť latinským biskupom a prijať zvyky západného obradu. Pre nebezpečnú situáciu bol chrám v Krásnom Brode uzavretý a nasadené bolo aj vojsko. Odporcovia únie začali tvrdiť, že takto to bude vyzerať po uzavretí únie, zavrú pred nimi ich chrámy. To vyvolalo odpor prítomných, netrvalo dlho a vypukli nepokoje. Nakoniec museli zasahovať vojaci, na mieste nastal veľký chaos. Plánované uzatvorenie únie bolo prerušené a neuskutočnilo sa, celé sa to odložilo na dobu neurčitú. Idea únie však rod Drugethovcov neopustila, dokonca ani po tom, čo v roku 1620 zomrel Juraj III. Drugeth.
tags: #ako #zil #protestansky #knaz #v #stredoveku