Deklarácia Druhého vatikánskeho koncilu o postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám Nostra aetate, vydaná 28. októbra 1965, znamená dôležitý medzník v dejinách židovsko-kresťanských vzťahov.
Aj keď sa kresťanstvo zrodilo z judaizmu a prevzalo z neho niektoré podstatné prvky svojho náboženstva a bohoslužby, priepasť medzi oboma sa čoraz viac prehlbovala, a to až do tej miery, že kresťania a židia sa navzájom temer nepoznajú.
Po dvetisíc rokoch, príliš často poznačených vzájomnou ľahostajnosťou a mnohými konfrontáciami, poskytuje deklarácia Nostra aetate príležitosť na otvorenie či pokračovanie dialógu smerujúceho k lepšiemu vzájomnému pochopeniu.
Za posledných deväť rokov sa v rôznych krajinách uskutočnili v tomto smere mnohé kroky.
V dôsledku toho dnes možno ľahšie určiť, za akých podmienok sa dajú vytvoriť a rozvinúť nové vzťahy medzi židmi a kresťanmi.
Opätovným odvolávaním sa na tento dokument znova pripomíname, že duchovné putá a historické vzťahy, ktoré spájajú Cirkev s judaizmom, odsudzujú všetky formy antisemitizmu a diskriminácie ako protirečiace duchu kresťanstva, hoci na ich odsúdenie stačí už samotná dôstojnosť ľudskej osoby.
Navyše nás tieto putá a vzťahy povinne zaväzujú k lepšiemu vzájomnému porozumeniu a k obnoveniu vzájomnej úcty.
S náležitou úctou voči týmto principiálnym úvahám navrhujeme niekoľko prvých praktických aplikácií v rôznych podstatných oblastiach života Cirkvi, aby sa medzi katolíkmi a ich židovskými bratmi zaviedli či rozvinuli zdravé vzťahy.
Dialóg medzi kresťanmi a židmi
I. Dialóg predpokladá, že každá strana chce poznať tú druhú a chce svoje poznanie druhého rozšíriť a prehĺbiť. Predstavuje tiež privilegovaný prostriedok na lepšie vzájomné poznanie a - najmä v prípade dialógu medzi židmi a kresťanmi - hlbšie prebádanie bohatstva svojej vlastnej tradície.
Cirkev, z moci svojho božského poslania a zo svojej vlastnej povahy, musí ohlasovať svetu Ježiša Krista (Ad gentes, 2). Ak nemá svedectvo katolíkov o Ježišovi Kristovi židov urážať, musia sa snažiť žiť a šíriť svoju kresťanskú vieru tak, že v súlade s učením Druhého vatikánskeho koncilu budú zároveň prísne rešpektovať náboženskú slobodu (deklarácia Dignitatis humanae).
Povzbudzujeme kompetentné osoby, aby nielen viedli medzi sebou priateľské rozhovory, ale sa aj stretávali a spoločne študovali rôzne problémy súvisiace so základným zmýšľaním judaizmu a kresťanstva.
Je tiež veľmi dôležité, aby bola pritom zaručená úcta, ale aj veľká otvorenosť ducha a nedôvera voči vlastným predsudkom, čo sú nevyhnutné predpoklady na to, aby sa predišlo - aj neúmyselnému - zraneniu zúčastnených.
Vždy, ak je to možné a vzájomne prijateľné, treba podporovať spoločné stretnutia pred Bohom v modlitbe a tichej meditácii, lebo vtedy sa najskôr môže zrodiť pokora a otvorenosť srdca i mysle, ktoré sú nevyhnutnými podmienkami na hlbšie poznanie seba samých aj tých druhých.
Osobitne to treba robiť v súvislosti s takými závažnými problémami, ako je boj za mier a spravodlivosť.
Liturgia
II. Treba mať na pamäti jestvujúce súvislosti medzi kresťanskou a židovskou liturgiou. Myšlienka spoločenstva života v službe Bohu a ľuďom z lásky k Bohu - ako sa uskutočňuje v liturgii - je charakteristická práve tak pre židovskú, ako aj pre kresťanskú liturgiu.
Treba sa usilovať lepšie pochopiť všetko, čo si v Starom zákone zachováva svoju trvalú hodnotu (porov. Dei verbum, 14 - 15), keďže on nebol zrušený neskoršími výkladmi Nového zákona, ktoré skôr ukazujú plný zmysel Starého zákona, a tak sa oba Zákony navzájom osvetľujú a vysvetľujú (porov. tamže, 16).
Pri komentovaní biblických textov treba poukázať na kontinuitu našej viery s vierou Starého zákona v línii prisľúbení a bez zmenšovania hodnoty originálnych prvkov kresťanstva.
Veríme, že tieto prisľúbenia sa naplnili v prvom Kristovom príchode. Pokiaľ ide o liturgické čítania, treba dbať o to, aby sa v homíliách, ktoré sú na nich založené, správne vykladali state, kde sa zdanlivo ukazuje v nepriaznivom svetle židovský národ ako taký.
Komisie, ktorým bola zverená úloha prekladať liturgické texty, nech venujú zvláštnu pozornosť spôsobu, akým vyjadria tie slovné spojenia a state, ktoré môžu nedostatočne poučení kresťania v dôsledku predsudkov zle pochopiť.
Samozrejme, nikto nemôže meniť text Biblie, ide však o to, že pri verzii určenej na liturgické účely by malo ísť v prvom rade o jasné vyjadrenie zmyslu textu,1 pričom treba brať do úvahy biblické výskumy.
III. I keď ešte ostáva urobiť veľký kus práce, za posledné roky sa vďaka cirkevnému učeniu, štúdiu a výskumu odborníkov, ako aj vďaka začatému dialógu dosiahlo lepšie pochopenie judaizmu i jeho vzťahu ku kresťanstvu.
- Ten istý Boh, „ktorý inšpiroval knihy obidvoch zákonov a je ich pôvodcom“ (Dei verbum, 16), hovorí aj v starej, aj v novej zmluve.
- Judaizmus bol v časoch Krista a apoštolov mnohorakou skutočnosťou, keďže zahŕňal mnoho prúdov, duchovných, náboženských, spoločenských i kultúrnych hodnôt.
- Starý zákon a na ňom založená židovská tradícia sa nesmie stavať proti Novému zákonu takým spôsobom, akoby ten prvý ustanovoval náboženstvo založené len na spravodlivosti, strachu a právnom formalizme, bez dovolávania sa lásky k Bohu a blížnemu (porov. Dt 6, 5; Lv 19, 18; Mt 22, 34 - 40).
- Ježiš sa narodil zo židovského ľudu, tak ako jeho apoštoli a mnohí z jeho prvých učeníkov. Keď sa im zjavil ako Mesiáš a Boží Syn (porov. Mt 16, 16), nositeľ nového evanjeliového posolstva, predstavil ho ako naplnenie a zdokonalenie skoršieho Zjavenia. A hoci Kristovo učenie malo od základov nový charakter, predsa sa v mnohých prípadoch opieralo o učenie Starého zákona. Nový zákon je hlboko poznačený svojím vzťahom k Starému. Ako vyhlásil Druhý vatikánsky koncil, „Boh, ktorý inšpiroval knihy oboch zákonov a je ich pôvodcom, múdro zariadil, že v Starom zákone sa skrýva Nový a v Novom zákone sa odhaľuje Starý“ (Dei verbum, 16).
- Ohľadom Ježišovho odsúdenia a smrti koncil pripomenul, že „nemožno ani všetkým Židom, ktorí vtedy žili, ani dnešným Židom bez rozdielu pripisovať to, čo sa spáchalo pri Kristovom umučení“ (Nostra aetate, 4).
- Dejiny judaizmu neskončili zničením Jeruzalema, ale pokračujú v rozvíjaní náboženskej tradície, ktorá je stále bohatá na náboženské hodnoty, hoci sme presvedčení, že jej význam a zmysel bol hlboko poznačený príchodom Krista.
- Spolu s prorokmi a apoštolom Pavlom „Cirkev očakáva deň, ktorý je známy jedine Bohu, keď budú všetky národy vzývať Pána jedným hlasom a slúžiť mu spojenými silami (porov. Sof 3, 9)“ (Nostra aetate, 4).
Informovanosť ohľadom týchto otázok je dôležitá na všetkých úrovniach kresťanskej výchovy a vzdelávania.
- katechizmus a učebnice náboženstva,
- učebnice dejepisu,
- masmédiá (tlač, rozhlas, film, televízia).
Efektívne využitie týchto prostriedkov predpokladá dôkladnú formáciu vychovávateľov a učiteľov pôsobiacich vo vzdelávacích centrách, seminároch a na univerzitách.
Odborníci sú pozvaní študovať problémy, týkajúce sa judaizmu a židovsko-kresťanských vzťahov, osobitne v oblasti exegézy, teológie, histórie a sociológie.
K riešeniu týchto problémov majú prispieť aj vyššie katolícke výskumné inštitúty, ak sa dá, tak aj v spolupráci so židovskými inštitúciami.
Praktické aplikácie v živote cirkvi
Dokument bol publikovaný po schválení kardinálom Willebrandsom a z jeho právomoci ako predsedu novej Komisie pre náboženské vzťahy so židmi, zriadenej Pavlom VI. dňa 22. októbra 1974.
Smernice a návrhy, ktoré sa vzťahujú na 4. bod deklarácie, sa vyznačujú svojou takmer výlučne praktickou povahou a striedmosťou.
Táto úmyselne praktická povaha textu je opodstatnená tým, že ide o aplikačný dokument. Nepredkladá kresťanskú teológiu judaizmu.
Taká teológia by bola určite zaujímavá pre výskumy a úvahy odborníkov, no vyžaduje si ešte oveľa hlbšie štúdium.
Preambula dokumentu sa odvoláva na principiálne učenie koncilu o odsúdení antisemitizmu a akejkoľvek diskriminácie a o povinnosti vzájomného pochopenia a obnovenia vzájomnej úcty.
Časť venovaná dialógu vyzýva na bratský dialóg a na podporu hlbšieho vieroučného skúmania. Časť týkajúca sa výchovy a vyučovania umožňuje vyjasniť vzťah medzi dvoma zmluvami/zákonmi.
Zaoberá sa tiež otázkou Ježišovho odsúdenia a smrti, kde zdôrazňuje očakávania, ktoré charakterizujú tak židovské, ako aj kresťanské náboženstvo.
Text sa vyznačuje veľkou striedmosťou aj v konkrétnych návrhoch, ktoré predkladá. Zaiste by však bolo nesprávne interpretovať túto striedmosť v zmysle obmedzovania programu aktivít.
Dokument predkladá ohraničené návrhy pre niektoré kľúčové oblasti, ale je to dokument určený univerzálnej Cirkvi a ako taký nemôže brať do úvahy všetky konkrétne situácie.
Predkladané návrhy majú poskytnúť isté nápady tým, ktorí sa pýtajú, ako začať na miestnej úrovni dialóg, ktorý majú podľa textu začať a rozvíjať. Tieto návrhy sú spomenuté ako príklady.
Dokument možno v istom zmysle považovať za prvý krok komisie k uskutočňovaniu náboženských vzťahov s judaizmom.
Uverejnenie tohto dokumentu, ktorý vyzýva na úsilie o vzájomné porozumenie a spoluprácu, spadá do otvorenia Svätého roka venovaného téme zmierenia.
V tejto súhre okolností nemožno nevidieť pozvanie na štúdium a aplikáciu návrhov, ktoré dokument predkladá, v konkrétnych podmienkach.
Kresťanské cirkvi skutočne vždy potvrdzovali nekresťanskú povahu antisemitizmu, ako aj všetkých foriem rasovej nenávisti.
Nebolo by to možné, keby všetci kresťania boli verní učeniu Ježiša Krista o Božom milosrdenstve a láske k svojmu blížnemu.
Lenže táto vernosť by sa mala týkať aj jasnozrivej ochoty vyhnúť sa akémukoľvek predstavovaniu a chápaniu kresťanského posolstva, ktoré by v akejkoľvek podobe podporovalo antisemitizmus.
Žiaľ, musíme uznať, že táto bdelá ochota často chýba. Preto sa obraciame na cirkvi, aby sme pritiahli ich pozornosť k tejto alarmujúcej situácii.
Pamätajte:
- že cez Starú a Novú zmluvu/Starý a Nový zákon k nám všetkým hovorí jediný Boh.
- že Ježiš sa narodil zo židovskej matky z Dávidovho potomstva a z ľudu Izraela a že jeho večná láska a odpustenie objíma jeho vlastný ľud aj celý svet.
- že prví učeníci, apoštoli a prví mučeníci boli Židia.
- že základné prikázanie kresťanstva - milovať Boha a svojho blížneho - hlásané už v Starom zákone a potvrdené Ježišom zaväzuje tak kresťanov, ako aj židov vo všetkých medziľudských vzťahoch bez jedinej výnimky.
- Vyhnite sa deformovaniu alebo skresľovaniu biblického či pobiblického judaizmu s cieľom vyzdvihovať kresťanstvo.
- Vyhnite sa používaniu slova „židia“ výhradne v zmysle Ježišových nepriateľov a slov „nepriatelia Ježiša“ na označenie celého židovského národa.
- Vyhnite sa takému predstavovaniu Pašií, ktorým uvalíte opovrhnutie za zabitie Ježiša na všetkých Židov, alebo jedine na Židov.
Naše spoločné úsilie je inšpirované duchom slov sv. Pavla v Liste Rimanom: „[Židia] sú milovaní kvôli otcom.“
V NAŠEJ DOBE, keď sa ľudstvo čoraz väčšmi zjednocuje a vzťahy medzi jednotlivými národmi sa stávajú zo dňa na deň užšími, Cirkev pozornejšie skúma svoj postoj k nekresťanským náboženstvám.
Veď všetky národy tvoria jedno spoločenstvo a majú jeden pôvod, lebo Boh stanovil, aby celé ľudstvo obývalo povrch zeme (porov. Sk 17, 26), a majú aj jeden konečný cieľ - Boha, ktorého prozreteľnosť, svedectvo dobroty a plán spásy sa rozprestierajú na všetkých (porov. Múd 8, 1; Sk 14, 17; Rim 2, 6 - 7; 1 Tim 2, 4), až kým vyvolení nebudú zhromaždení vo svätom meste, osvetľovanom Božou slávou, v svetle ktorého budú kráčať národy (porov. Zjv 21, 23 - 24).
Lebo Kristova Cirkev uznáva, že začiatky jej viery a vyvolenia sú už u patriarchov, u Mojžiša a prorokov, v súlade s tajomným Božím plánom spásy.
Cirkev vyznáva, že všetci veriaci v Krista sú deťmi Abraháma podľa viery (porov. Gal 3, 7), že sú zahrnutí v povolaní tohto patriarchu a že spása Cirkvi sa tajomným spôsobom ako v predobraze naznačuje v exode vyvoleného ľudu z krajiny otroctva.
Preto Cirkev nemôže zabudnúť, že prijala zjavenie Starého zákona prostredníctvom ľudu, s ktorým sa Boh vo svojom nevýslovnom milosrdenstve rozhodol uzavrieť dávnu zmluvu, a že sa živí z koreňov dobrej olivy, do ktorej boli vštepené ratolesti planej olivy, t. j. pohania (porov. Rim 11, 17 - 24).
Lebo Cirkev verí, že Kristus, náš pokoj, zmieril skrze svoj kríž židov s pohanmi a že v sebe z oboch utvoril jedno (porov. Ef 2, 14 - 16).
Okrem toho Cirkev má vždy na zreteli slová apoštola Pavla o jeho rodákoch: „Oni sú Izraeliti, majú adoptívne synovstvo, slávu, zmluvy, zákonodarstvo, bohoslužbu, prisľúbenia. Ich sú praotcovia a z nich podľa tela pochádza Kristus“ (Rim 9, 4 - 5), syn Panny Márie.
Sväté písmo svedčí, že Jeruzalem nespoznal deň svojho navštívenia (porov. Lk 19, 44) a Židia z veľkej časti neprijali evanjelium, ba viacerí sa aj postavili proti jeho šíreniu (porov. Rim 11, 28).
A predsa podľa apoštola Židia sú Bohu, ktorého dary a povolanie sú neodvolateľné, ešte stále veľmi milí kvôli otcom (porov. Rim 11, 28 - 29; porov. Lumen gentium II, 161).
Spolu s prorokmi a tým istým apoštolom Cirkev očakáva deň, ktorý je známy jedine Bohu, keď budú všetky národy vzývať Pána jedným hlasom a slúžiť mu spojenými silami (porov. Sof 3, 9).
Napriek tomu, že židovské vrchnosti a ich prívrženci nástojili na Kristovej smrti (porov. Jn 19, 6), nemožno ani všetkým Židom, ktorí vtedy žili, ani dnešným Židom bez rozdielu pripisovať to, čo sa spáchalo pri Kristovom umučení.
A hoci Cirkev je novým Božím ľudom, predsa neslobodno židov predstavovať ani ako Bohom zavrhnutých, ani ako prekliatych, akoby to vyplývalo zo Svätého písma.
Preto nech všetci dbajú o to, aby pri vyučovaní katechizmu a pri hlásaní Božieho slova neučili nič, čo sa nezhoduje s pravdou evanjelia a s Kristovým duchom.
Ako Cirkev vždy tvrdila a tvrdí - Kristus podstúpil svoje umučenie a smrť dobrovoľne, a to za hriechy všetkých ľudí a z nesmiernej lásky, aby všetci boli spasení.
Cirkev zavrhuje akúkoľvek diskrimináciu alebo prenasledovanie pre rasový pôvod, farbu pleti, spoločenské postavenie či náboženskú príslušnosť, pretože sa to protiví Kristovmu duchu.
Z toho dôvodu posvätný cirkevný snem, ktorý kráča v šľapajach svätých apoštolov Petra a Pavla, vrúcne prosí veriacich v Krista: „Vaše správanie medzi pohanmi nech je vzorné“ (1 Pt 2, 12), aby mali pokoj so všetkými ľuďmi, nakoľko je to možné a závislé od nich (porov. Rim 12, 18), a tak boli naozaj deťmi Otca, ktorý je na nebesiach (porov. Mt 5, 45).
Všetko, čo je v celku i v jednotlivostiach ustanovené v tejto deklarácii, odobrili otcovia posvätného koncilu. A my to apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu s ctihodnými otcami v Duchu Svätom schvaľujeme, nariaďujeme a ustanovujeme. V Ríme pri Svätom Petrovi 28.
1 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, AAS 57 (1965) s. 20.
1. Dokument bol publikovaný po schválení kardinálom Willebrandsom a z jeho právomoci ako predsedu novej Komisie pre náboženské vzťahy so židmi, zriadenej Pavlom VI. dňa 22. októbra 1974.
5. Nedávno sme boli svedkami explózie antisemitizmu, ktorá viedla k prenasledovaniu a vyhladeniu miliónov Židov.
Nostra Aetate