Všetci Slovania používajú slovo "bog (prip. boh)". Podľa jazykovedcov to pochádza z iránskeho "baga" a je spriaznené so staroindickým "bhaga" = rozdeľovateľ bohatstva, darca dobra. Pôvodný obsah "rozdeľovateľ bohatstva" sa skrýva v slovách bohatý, zbožie, úbohý, nebohý a pod.
Keďže naša mytológia nie je spracovaná ani zďaleka tak ako tá grécka alebo germánska, každý pokus púšťať sa do témy starých slovanských božstiev, je rizikom. Múdrejšia nebola ani ulica. V ankete na tému „koľko slovanských bohov poznáte,“ väčšina odpovedala, že žiadneho. Kým štyria si spomenuli na Perúna, šiesti vyslovili meno Zeus. S dávkou zveličenia teda možno povedať, že grécky šéf Olympu rezonuje viac ako naši vlastní bohovia.
Slovanskí bohovia boli úzko spätí s prírodou a jej cyklami. Ľudia sa snažili nakloniť si ich obetovaním darov, aby podporili ich dobré vlastnosti a potlačili zlé. Mnohé z týchto božstiev prežili v podobe démonov či rozprávkových bytostí.
Najznámejší bohovia starých Slovanov
Podľa autora knihy Svet slovanských bohov a démonov - Zdeňka Váňu, bol najstarším informátorom o slovanskom náboženstve Prokopios z Caesaerei v 6. storočí.
Etnologička Elena Zahradníková preferuje rozdelenie bohov, ako ho vo svojej knihe Svet slovanských bohov a démonov prezentoval Zdeněk Váňa. Prvú skupinu tvorili štyria bohovia, vlastní všetkým slovanským národom: Svarog, Svarožic-Dažbog, Perún a Veles.
Historička a etnologička Katarína Nádaská pozná aj iné rozdelenie. „U západných Slovanov mal status najvyššieho boha Svantovít. Do tohto okruhu patril aj Rugievit, Porenutius či Triglav, Radegast a Černoboh. Tieto božstvá mali viac hláv, čím sa zdôrazňovala ich všemohúcnosť.“ U východných Slovanov bol podľa historičky navrchu boh bohov Perún, k nemu patrila bohyňa Mokoš či bohovia Dažbog, Chors, Veles, Stribo či Simargl.
Po prijatí kresťanstva sa Perún pretransformoval na svätého Eliáša, ktorý sa podobne znázorňuje aj ikonograficky, Veles zase do postavy svätého Blažeja. „Keďže kresťanstvo sa u nás nepresadzovalo veľkým krviprelievaním, zakorenené obrady sa pomaly preberali a postupne modifikovali. Viaceré kresťanské kostoly boli postavené priamo na miestach pohanských kultov, platí to najmä u východných Slovanov. Ak na ne boli ľudia naučení chodiť, chodili tam aj naďalej, akurát sa zmenil Boh, ktorého uctievali.“
Slovanskí bohovia
Svarog
Svarog je božstvom nebies či presnejšie nebeského ohňa. Z neho všetko vzniklo. Je tvorcom všetkých vecí a spoločenských zákonov. Pravdepodobne bol bohom, ktorý po stvorení sveta ustúpil do pozadia a zotrval v nečinnosti. Indoeurópske "svar" znamená svetlo alebo žiariaca obloha. Slovanské svar, svor, svariti má tiež spojitosť s ohňom (odtiaľto pochádza stotožnenie z nebeským kováčom). Rumunské slovo sfarog znamená prežeravený, suchý.
Stanovil zákon jednoženstva a jednomužstva, ktorého narušitelia mali byť uvrhnutí do ohnivej pece. Nad dodržiavaním tohto zákona bdel jeho syn Svarožic. Uctievali ho všetky tri hlavné slovanké vetvy.
Svarog
Svarožic/Dažbog
Meno Svarožic má odvodené od svojho otca podobným spôsobom ako je kráľovič resp. kralevic odvodený od kráľa. Prívlastok Dadžbog je odvodenina od DaždÞ (daj), takže to je akýsi "Dajboh" = darca všetkého dobra. Možno s ním súvisí aj názov jednej srbskej hory "Dajbog". Toto slnečné božstvo bolo uctievané predovšetkým v ročných rytmoch slnovratov a rovnodenností, ktoré mali veľký význam pre roľníkov. Bol neoddeliteľný v hospodárskom živote.
Ako syn Svaroga, Boha nebeského ohňa a svetla pôsobil Svarožic ako sprostredkovateľ týchto základných podmienok života na zemi.
Perún
Je takisto hromovládny, ako napríklad boh starozákonný, ale aj Zeus. Nie je stelesnením celej božskosti, je len jednou z božích podstát. Úcta k bohovi hromovládcovi je príznačná nielen pre Slovanov, ale aj pre väčšinu Indoeurópanov. Jeho meno je odvodené od koreňa "per-" (biť, udierať, tĺcť) so zosilujúcou koncovkou "-un", čiže doslova "ten čo bije". V Bulharsku sa dodnes vraví "daždat pere" a naše "prší" bude mať tiež súvislosť s Perunom.
O rozšírení perunovho kultu svedčí litovský a pruský Perkunas a lotyšský Perkons, čo je pozostatok z jednoty týchto Baltských národov so Slovanmi. Je spájaný s hromami a bleskami. Blesk je považovaný za letiacu ohnivú sekeru.
Slovania ho vyzývali pred bojom, aby nimi pretekala blesková ohromná sila. Aj vďaka tejto viere sa tento poľnohospodársky národ dokázal ubrániť proti lúpežníckym dobyvateľom. Cirkev sa snažila potlačiť Perunov kult tým, že jeho funkcie preniesla na proroka Eliáša a tak vznikol "Ilja gromovnik". Okrem hromu a blesku zosielal dážď, sneh a krupobitie, čo boli pravdepodobne Perunove poveternostné činnosti.
Perun je stelesnením pohyblivej, mužskej podstaty, ktorá je v Oriente známa ako jang. Predstavuje silu vykonávajúcu zmenu. Vyzývaný bol napr. aj pri želaní zmeny počasia (pri potrebe dažďa v období sucha). Vyzývanie sa často konalo pri duboch (už vtedy naši predkovia vedeli o blahodarnom pôsobení dubového porastu na človeka - dnes psychotronici hovoria o kladnom pôsobení na auru). Sila najtvrdšieho stromu hrala určite tiež dôležitú úlohu pri zasvätení Perunovi. Tomuto rastlinnému reprezentantovi sa prinášali obete ako napr.
Perun bol ochrancom hospodárov, ale aj strážcom plodov. Podľa našej mytológie to bol práve on, ktorý trestal tých, čo znevažovali plody (hlavne obilie a chlieb - v ľudovej slovesnosti sa dozvedáme o premenení znevažovačov na skalu: akési znehybnenie, strata možnosti zmeny). Ďalej je známe vyzývanie Perúna ako nositeľa pohlavnej moci - slobodné dievky si uviazali šatku na Perúnovo drevo (drevo zo stromu, do ktorého udrel blesk) a žiadali o muža.
Perunovi bol zasvätený štvrtok, ktorý sa nazýval perendan prípadne v polabskoslovanskej oblasti Peründan.
Perún
Veles (Volos)
Boh dobytka a ochranca majetku a blahobytu. Uctievali ho oddávna pravdepodobne všetci Slovania aj keď nie vždy pod rovnakým menom. Etymológia jeho mena podľa "volstÞ, voldyka, velijÞ" naznačuje vzťah k vlastníctvu S jeho menom snáď súvisí aj názov súhvezdia Plejád u východných a južných Slovanov: rusky Volosyni, bulharsky Vlascite, srbochorvátsky Vlašici. V Macedónskom folklóre sa vyskytuje víla menom Vela.
O starobylosti predstavy Velesa svedčí aj litovský výraz \"véles\" pre duše mrtvých, popr. boha podsvetia. Po prijatí kresťanstva zdieľal Veles s ostatnými pohanskými bohmi trúchlivý osud degradácie v démona, čerta. Snáď tomu napomohli jeho atribúty - dobytčie rohy a poprípade aj falické symboly. Funkciu ochrancu stád potom prevzal svätý Blažej (Blasios), ktorý sa číta bulharsky Vlas a rusky Vlasij.
Lada
Toto božstvo má ženskú podstatu. Spája sa s ľúbosťou, s láskou. Vyrovnáva duchovnú rovnováhu, ktorá pod vplyvom iných kultúr tlačila Slovanov k mužskému pólu. Lada symbolizuje aj porozumenie, chápanie a múdrosť. Je jej vlastná jemnosť, mäkkosť a poddajnosť. Má schopnosť zosúladiť, spájať a zjednotiť. Na rozdiel od Perúna ona predstavuje neútočenie, schopnosť nechať žiť, nechať ladom.
Rovnováha Perúna a Lady symbolizuje rovnováhu ohňa a vody, ktorá sa prejavuje aj v našich sviatkoch (Jánske ohne, svätenie jari vodou a pod.). Ak je Perún zvislá čiara, Lada je vodorovná čiara nášho prakríža a kruh okolo neho predstavuje jednotu. Lada sa dotýka, alebo vychádza predovšetkým z duše. V prírode, spoločnosti i v človeku sú to prevažne ženské živly, ktoré sú predpokladom lady - voda a zem.
Lada
Stribog
O náplni tohto boha sa môžeme len dohadovať. V "Povesti vremennych let" k roku 980 je pripomínaný ako predmet viery vedľa Dažboga. V "Slove o pluku Igorovom" z 12. Etymologia nám len niečo naznačuje: Odvodenie by mohlo byť od slova "stroj, striti", čo by naznačovalo funkciu správcu dobra a možno odnímateľa dobra, ktorý by stál v protiklade k Dažbogovi. Negatívnemu pôsobeniu Striboga zodpovedá aj citát zo "Slova o pluku Igorovom", kde Stribogovi vnuci vysielajú od mora svoje strely.
Na záver treba teda povedať, že slovanský pôvod Striboga je zrejmý, jeho význam a tým aj obsah pôsobnosti tohto záhadného božstva nie.
Chors
Je to druhé záhadné božstvo východných Slovanov. V ruských rukopisoch je uvádzaný ako Chors, Chrs, Chers, Churs či Chros. V "Slove o pluku Igorovom" sa píše, že ... knieža Všeslav v noci bežal ako vlk ... a ešte pred svitaním zkrížil cestu veľkému Chrsovi. To bol pravdepodobne mesiac a túto domnienku podporuje aj to, že vlkodlaci sa objavovali práve za mesačného svitu. Je teda možné, že Chors predstavoval mesačné božstvo a jeho spájanie zo slnečným Dažbogom malo asi rovnaký význam ako keď sa spája slnko a mesiac.
Vzhľadom k možnému spojeniu s mesiacom sa nedá vylúčiť odvodenie mena z praslovanského krsÞ (vychrtlý), pre ktorý by svedčil aj výskyt osobných mien napr.
Simargl
V ruských rukopisoch ho nachádzame pod menami SimarÞglÞ, SemarÞglÞ, SejmareklÞ, Sim a RÞglÞ. "Povesť vremennych let" o ňom hovorí ako o jednom bohu, no "Slovo nekojego christoljubca" ho uvádza ako dvoch bohov: Sima a Rgla. Ak ide skutočne o dve božstvá, mohlo by ich striedavé spoločné i oddelené vystupovanie naznačovať spojenú dvojicu - blížencov, ktorí patria k starým indoeurópskym predstavám.
V prípade jednotného božstva stojí za úvahu odvodenie z iránskeho senmurv-símurg, čo je posvätný okrídlený pes, ochranca rastlín z Avesty.
Mokoš
Podľa severoruských a ukrajinských predstáv mala veľkú hlavu a dlhé ruky, v noci obchádzala po chalupách. Ak sa ponechala voľne prístupná kúdeľ, tak priadla, ale hrozilo nebezpečie, že niekoho opradie. Najpravdepodobnejšie predstavovala ducha matky Zeme. Mokoš znamená mokrá či vlhká. Bola taká ako vlhká úrodná pôda, ktorú slovanský roľník miloval ako matku živiteľku.
Trojan
Záhadu Trojana zatiaľ nie sme schopní vysvetliť. Nemôžeme si byť ani istí, či ide skutočne o boha, alebo len o mýtickú postavu neznámeho charakteru príp. Starobylé české meno Trojan označovalo dieťa, ktoré sa narodilo tretie v poradí ...
Radogost
Meno Radogost, Radegast či Riedogost je pôvodne osobné a označuje toho, kto je rád prijímaný ako hosť. Pôvodne to bol Svarožic, ale u západných Slovanov sa z neho stalo lokálne božstvo s novým názvom a aj s funkčným posunom. Z pôvodnej funkcie Svarožica zostali asi iba slnečné kultové zvieratá kôň a kanec.
Merseburský kronikár Thietmar podrobne popisuje chrám i kult na hrade zvanom Radegost (Riedigost): bohato zdobená drevená stavba stála na zvieracích rohoch, zapustených do základov zrejme z ochranných dôvodov. Vonkajšie steny zdobili vyrezávané obrazy bohov a bohýň (pravdepodobne v reliéfoch). Vnútri stáli drevené sochy vo vojnovej zbroji s vyznačenými menami bohov, obklopené vojnovými odznakmi a zástavkami. Najprednejší z nich bol Svarožic-Radogost.
Hlas tamojšieho orákula (veštca) zvyšoval obrovský kanec, ktorý sa občas rozvaľoval v bahne priľahlého jazera až sa zem triasla a ohlasoval tak nastávajúcu vojnu. Veštby zaisťovali Svarožicovi moc a boli tiež zdrojom bohatstva jeho svätyne, v ktorej sa zhromažďovala časť z vojnovej koristi.
Koncom 11. storočia podáva správu kronikár Adam z Brém. Popisuje veľký chrám na hrade s deviatimi bránami, ktorý obklopuje hlboké jazero, preklenuté dreveným mostom, po ktorom môžu prechádzať z pevniny len tí, ktorí chcú vo svätyni obetovať, alebo sa pýtať na veštbu. Chrám bol zasvätený mnohým bohom (démonom) v čele s hlavným, ktorého nazýva Redigastom. Zobrazoval ho zlatý idol na purpurovom lôžku.
O dva roky neskôr však bola Retra dobytá, chrám zničený a na posvätnom koni Radogostovom sa triumfálne vrátil do svojho mesta halberstadtský biskup Burchard. Ratarský kult zanikol.
Svantovit
Kroniky ho opisujú ako mocné božstvo, ktorého význam ďaleko presahoval domovský ostrov Rujanu. Meno boha je nesporne pôvodné. Zložené je zo svętÞ (mocný, silný) a z koncovky -vit (pán, vládca, víťaz). Svantovit v sebe združoval vlastnosti boha vojnového aj hospodárskeho. Na rovnaký účel využíval veľký medový koláč. K vojnovým atribútom patril veľký meč, sedlo, udidlo a posvätný belák, na ktorom mohol jazdiť len kňaz a sám Svantovit.
Podľa viery Ráňanov Svantovit podnikal na tomto koni nočné výpravy (aj keď ho ráno našli zavretého v stajni, bol spotený a oprskaný od blata). Kôň tu slúžil tiež na vojnové veštenie: podľa toho, či prekračoval rady zkrížených kopií pravou alebo ľavou nohou.
Moc božstva podopierala družina 300 jazdcov a veľké bohatstvo zhromaždené z darov a vojnovej koristi. Niet divu, že mal potom Svantovitov kňaz aj v politických záležitostiach väčšie slovo ako rujanský vládca.
Chrám mal drevenú ohradu zdobenú maľbami a rezbami. Drevená socha v nadľudskej veľkosti mala štyri hlavy, z ktorých sa dve dívali dopredu a dve dozadu. Vlasy a fúzy boli pristrihnuté podľa rujanskej módy. V pravej ruke držala kovový roh na pitie, ľavá bola opretá v bok. Suknica siahala až pod kolená. Podstavec bol zapustený do zeme tak, že nohy stáli na zemi.
Roku 1168 padla Arkona a chrám bol zničený dánskym kráľom Valdemarom. Zároveň zaniklo organizované slovanské náboženstvo na Balte.
Triglav
Nevieme, či to bolo meno pôvodné alebo len priezvisko boha iného mena, odvodené z lokálneho zobrazovania s troma hlavami či tvárami. Bamberský biskup Otto v 12. storočí zničil chrám vo Wolyni, kde bol uctievaný zlatý Triglav. Pohanskí kňazi však stihli sochu včas zachrániť a ukryť v bútľavom strome niekde v okolí mesta, kam mohli jeho ctitelia ďalej chodiť obetovať. V Štetíne sa mu však podarilo Triglava rozsekať a jeho tri strieborné hlavy poslal pápežovi Kalixtovi II. do Ríma.
Rod
Spája sa so zrodom. Bol uctievaný v období zimného Slnovratu (keď sa v podstate rodí nový rok), ale aj na pohreboch, čo dokazuje vieru v znovuzrodenie. Tento boh symbolizuje úctu k svojmu rodu, rodine. Pre Slovanov je charakteristické uctievanie generácií predkov bez obmedzenia sa na: "cti otca svojho a matku svoju" ako u kresťanov, ale celkom prirodzene je rozšírené i na ujov, tety, babky, dedkov, prababky ...
Rod súvisí so živlom zeme, teda nesie v sebe národné a iné "zemité" hodnoty. Toto božstvo nie je dôvodom k neznášanlivosti - všetci sme predsa jedného rodu. Jedným z najdôležitejších posolstiev tohto boha je (v súčasnosti veľmi aktuálne) to, že národné a prírodné tvoria jednotu a kto to nepochopí, speje do záhuby.
Pôvod tohto božstva zatiaľ nie je známy. Niektorí bádatelia sa domnievajú, že je to pôvodne staroindické božstvo Šiva (u západných Slovanov v Polabí nazývaná Siva), ktoré je známe svojim vesmírnym tancom a životnou silou.
Živa
Životnú silu (v súčasnosti označovaná aj ako vesmírna príp. bioenergia) ovládali naši predkovia vedomým spôsobom. Dychové cvičenia staroslovanských kňazov speli k nahromadeniu tejto sily a jej vyladeniu. Živa sa využívala pri rozjímaní (meditácii), hospodárstve, samoliečbe a liečení.
Morena
Niekde je nazývaná tiež Muriena alebo Marmuriena. Je to bohyňa smrti. Zaujímavá je podobnosť s názvom staroindického boha smrti, ktorý sa volá Mára. Morena predstavuje v našej mytológii obávanú silu, preto jej symbol naši predkovia na jar pálili a neskôr hádzali do vody.
Pravoboh
Podliehal mu výkon práva. Jeho meno je pravdepodobne odvodené od "pravÞ" (spravodlivý). Toto božstvo nemalo na rozdiel od iných bohov svoj idol, ale len posvätné miesto s dubmi ohradené plotom a prístupné iba kňazom, obetníkom alebo žiadateľom o azyl.
Podaga
Tiež božstvo Vagrii. Mal chrám s modlou v Plune pri Plunskom jazere. Vieme o ňom len to, že jeho meno odvodené od "pogoda", teda je to boh počasia.
Rugievit
Bol nazývaný aj duchom miesta. Mal 7 tvárí so spoločným temenom, sedem mečov okolo pása a jeden v pravici. Jeho socha (dubový idol) na ostrove Rujana bola taká vysoká, že keď biskup Absolon stál na jeho nohách, nemohol mu sekerou dočiahnuť k brade. Zaujímavosťou je zmienka kronikára o hniezde lastovičiek pod ústami boha, od ktorých bola socha celá pošpinená. O autentickosti svedectva svedčí aj informácia o meči, ktorý bol k pravici prichytený železným klinom a silným pásom tak pevne, že ruku bolo treba odseknúť.
Porevit
Mal 5 hláv a bol zobrazovaný bez zbraní. To je však všetko, čo vieme. Porevit s Rugievitom a Porenutiom mali magickú moc nad koitom: muža a ženu, ktorí sa spojili v ich okrsku, bolo možné od seba oddeliť len mimo hraníc mesta. (Súvisí to pravdepodobne s kultom plodnosti a posvätnou svadbou.)
Porenutius
Štvortvárové božstvo s piatou tvárou na prsiach. Ľavou rukou sa dotýka čela a pravou brady piatej tváre. Meno naznačuje, že by to mohol byť syn Peruna. Jeho idol mal strieborné fúzy. Bol to vojnový boh, ktorý sprevádzal vojnové výpravy.
Pizamar
Bol uctievaný v Jasmunde v severovýchodnej Rujane. Jeho idol bol spálený roku 1168.
Vesna
Bohyňa jari. Súlad s touto bohyňou zaručuje zvládnutie mohutného nástupu jari, keď ľuďom hrozia jarné únavy, chrípky, herpesy a pod.
Jarovit
Meno má odvodené od slova jarÞ, jarý, silný. Uctievaný bol juhovýchodne od Rujany a vyznačoval sa zrejme podobnými vlastnosťami ako Svantovit na Rujane. Na stene jeho svätyne visel veľký zlatý štít, čo ukazuje na hlavnú vojnovú funkciu. Štítu sa nesmel nikto dotknúť, len v období vojny ho niesli pred bojovníkmi, aby im zaistil víťazstvo.
Jarovít možno v sebe zlučoval aj zosobnenie víťazných obnovujúcích síl jarnej prírody.
Boh Perún, ako už bolo spomenuté, okrem iného, zosielal sneh. Preto ho môžeme považovať za jedného z bohov snehu. Ostatné božstvá, ako napríklad Morena (bohyňa zimy a smrti), Stribog (boh vetra a búrok) a Vesna (bohyňa jari) tiež ovplyvňovali zimné počasie.
Všetky slovanské sviatky a slávnosti sú duchovným základom života človeka a našej spoločnosti. Hlavnou črtou slávností je práve to, že pôsobili ako spoločný harmonizujúci základ, ktorý poskytoval spojenie medzi Rodom a Predkami, Rodnou prírodou, Bohmi a Vesmírom.