Postavenie anglikánskeho biskupa v cirkvi

Anglikanizmus alebo anglikánstvo je termín používaný na označenie náboženského presvedčenia a postavenia členov oficiálnej Anglikánskej cirkvi, ako aj spriatelených cirkví súčasných a bývalých v britských kolóniách, v Spojených štátoch a inde. Oblasť výskytu anglikanizmu sa približne zhoduje s územiami, ktoré niekedy boli alebo ešte stále sú pod kontrolu Britskej koruny. Sami pre seba používajú titul Anglická cirkev - Church of England.

Pre odlíšenie náboženskej spoločnosti, ktorá vznikla vzburou Henricha VIII., sa preto v katolíckych kruhoch dôsledne používa pojem „Anglikánska“ cirkev.

Viera v Anglikánskej cirkvi

Náboženský systém Anglikánskej cirkvi stojí na týchto princípoch:

• Členovia Anglikánskej cirkvi sú veriacimi kresťanmi a tvrdia, že sú pokrstenými členmi Kristovej Cirkvi.
• Prijímajú Písmo sväté vo verzii kráľa Jakuba ako Božie slovo.
• Veria, že Písmo je jediným a najvyšším pravidlom viery v tom zmysle, že obsahuje všetko, čo je potrebné na spásu, a že nič, čo nie je v ňom obsiahnuté alebo sa nedá z neho dokázať, nemôže byť vyžadované ako článok viery.
• Prijímajú Knihu spoločných modlitieb (Book of Common Prayer) ako praktické pravidlo svojej viery a bohoslužby, pričom ako normu viery používajú tri vierovyznania - Apoštolské, Nicejské a Atanáziovo.
• Veria v dve sviatosti - Krst a Večeru Pánovu - ako všeobecne potrebné pre spásu.
• Tvrdia, že majú apoštolskú postupnosť a platne vysvätených kňazov, a len osoby, ktoré sú podľa ich presvedčenia takto vysvätené, smú slúžiť v ich cirkvách.
• Veria, že Anglikánska cirkev je pravou a reformovanou časťou (alebo vetvou) katolíckej Cirkvi Kristovej.
• Zastávajú názor, že Anglikánska cirkev nepodlieha žiadnej inej jurisdikcii.
• Uznávajú kráľa ako najvyššieho predstaviteľa cirkvi a priznávajú mu „správu všetkých stavov, či už svetských alebo cirkevných, vo všetkých veciach.“
• Duchovní pred svojím ustanovením do úradu alebo udelením licencie na kázanie podpisujú a vyhlasujú, že „súhlasia s Tridsiatimi deviatimi článkami viery, Knihou spoločných modlitieb a Obradmi pre biskupov, kňazov a diakonov a že veria, že náuka Anglickej cirkvi, tak ako je tam vyložená, je v súlade s Božím slovom.“

K týmto všeobecným charakteristikám môžeme pridať aj určité doplnky a spresnenia: hoci je Biblia prijímaná, ponecháva sa široká voľnosť v chápaní toho, nakoľko je inšpirovaná Bohom; eucharistická náuka Knihy spoločných modlitieb je predmetom rozličných a protichodných výkladov; apoštolská postupnosť je mnohými považovaná za prospešnú, ale nie nevyhnutnú; súhlas laikov sa vyžaduje jedine s Apoštolským vyznaním viery; náboženské články sú záväzné len pre duchovných s licenciou alebo s cirkevným úradom.

Prvým bodom rozchodu bol jasný príklon k erastianizmu (názor švajčiarskeho teológa Thomasa Erasta že svetská moc má autoritu nad cirkvou a cirkevnými záležitosťami). Keď sa do Anglicka dostala správa, že pápež odmietol rozvod Henricha VIII., kráľ v roku 1534 schválil štyri v parlamente prijaté protirímske zákony a v novembri bol prijatý zákon o kráľovskej supremácii, ktorý vyhlásil kráľa za Najvyššiu hlavu Anglickej cirkvi. Bola zavedená prísaha na tento zákon, podľa ktorej pápež nemal v Anglicku žiadnu jurisdikciu. Kázanie a vysluhovanie sviatostí zostalo v rukách duchovenstva, no všetky právomoci v oblasti cirkevnej jurisdikcie si nárokoval panovník.

Hlavným znakom Henrichovej reformy, ktorá dala formu anglikanizmu je prijatie kráľovskej a odmietnutie pápežskej zvrchovanosti.

Alžbeta I. obnovila zákon o kráľovskej supremácii (ktorý medzičasom jej sestra Mária zrušila) s malou zmenou: panovník bol označený ako Najvyšší správca (Supreme Governor) namiesto Najvyššej hlavy. Alžbeta vyhlásila, že si nenárokuje „žiadnu moc v duchovnej službe alebo v posvätných úkonoch cirkvi“. Súčasne však opäť potvrdila nárok na plnú právomoc koruny vo veciach cirkevných, a veľké náboženské reformy po jej nástupe boli vykonané a presadzované prostredníctvom kráľovskej vizitácie poverenej jej autoritou.

V roku 1628 Karol I. v Kráľovskej deklarácii pripojenej k článkom viery uviedol, že jeho kráľovskou povinnosťou je „udržiavať cirkev, zverenú našej zodpovednosti, v jednote náboženstva a vo zväzku pokoja“; zároveň ustanovil, že spory o vonkajšie usporiadanie cirkvi sa majú riešiť v konvokáciách, ale rozhodnutia musia byť predložené korune na schválenie - a to len vtedy, ak neodporujú zákonom krajiny.

Účinkom legislatívy prijatej za vlády Henricha VIII., obnovenej Alžbetou I. a potvrdenej v nasledujúcich obdobiach, bolo prenesenie celej rozhodujúcej právomoci, ktorú pred reformáciou vykonával pápež, na korunu.

Treba si všimnúť, že anglikánstvo ako náboženský systém nie je nevyhnutne späté s doktrínou kráľovskej nadradenosti, ktorá je dôsledkom jeho zväzku so štátom a okolností anglickej reformácie. V krajinách mimo Anglicka existujú anglikánske cirkvi, ktoré - ako sa tvrdí - prosperujú tým viac, že nie sú viazané na štát. No aj v týchto krajinách rozhodujúce slovo pri správe cirkvi nepatrí len biskupom, a v niektorých sa laici v synodách výrazne presadili a ukázali, že vedia byť rovnako panovační ako nejeden tudorovský panovník so svojou kráľovskou supremáciou. Takúto synodalitu sme za pontifikátu pápeža Františka začali budovať aj v katolíckej Cirkvi.

Nadradenosť duchovnej autority v oblasti náuky, ako jediná záruka skutočnej náboženskej slobody, v anglikánskom systéme chýba, a problém ako ju zabezpečiť, zostáva nevyriešený - ak vôbec riešiteľný.

Náukové a liturgické formuláre

Náukové postavenie Anglikánskej cirkvi možno primerane študovať iba prostredníctvom jej dejín, ktoré sa delia na niekoľko období.

1. Obdobie Henricha VIII. (1534-1547), v ktorom sa udialo odtrhnutie od Ríma, ustanovenie nezávislej národnej cirkvi a prenesenie najvyššej cirkevnej autority z pápeža na korunu.
2. Obdobie Eduarda VI. (1547-1553) a Alžbety I. (1558-1603) rozvíjajú odluku ešte ďalej. Prijali Henrichov princíp odmietnutia pápežstva a zavedenie kráľovskej nadradenosti, ale rozšírili ho o zásadné náukové a liturgické zmeny, ktoré tvoria podstatu anglikánskej reformácie a vtiahli národ do širšieho protestantského hnutia 16. storočia.

Hoci bola politika Henricha VIII. po rozchode s Rímom navonok konzervatívna a jeho ideálom sa zdalo byť udržanie katolíckej Cirkvi v Anglicku, hoci bez pápeža, je nepopierateľné, že jeho konanie bolo v mnohých ohľadoch v zásadnom rozpore s jeho vyhláseniami.

V roku 1535 Henrich vyslal vyslancov, aby rokovali s reformátormi v Nemecku, a v roku 1537 ho Cromwell a s ním spriaznený Cranmer zatiahli do ďalších rokovaní s protestantskými kniežatami zhromaždenými v Schmalkaldskom spolku. Napísal Melanchtonovi, aby ho pochválil za to čo urobil a pozval ho do Anglicka. Melanchton prísť nemohol, ale v roku 1538 prišli do Londýna traja nemeckí teológovia - Burkhardt, Boyneburg a Myconius -, ktorí tam niekoľko mesiacov rokovali s anglikánskymi biskupmi a duchovenstvom. Nemci predložili ako základ dohody niekoľko článkov založených na augsburskom vierovyznaní. Na prvých trinástich článkoch, ktoré sa týkali náuky, sa obe strany dohodli (list Myconia Cromwellovi, 8. september 1538). V druhej časti, tzv. „Abúzusy“ (súkromné omše, celibát kňazov, vzývanie svätých), však kráľ neustúpil a rokovania ukončil. Hoci sa rokovania formálne skončili, Trinásť článkov zostalo v rukách arcibiskupa Cranmera a neskôr arcibiskupa Parkera a tieto články museli kazatelia podpísať. Tieto články sa neskôr stali jadrom Vierovyznaní, ktoré boli schválené za vlády Eduarda VI. a Alžbety I.

Smrťou Henricha VIII. (27. januára 1547) sa odstránila hlavná prekážka vplyvu reformácie. S nástupom Eduarda VI., ktorý bol vychovávaný v reformovanej viere, a s vplyvom protestantského Seymoura a nakoniec aj Cranmera, ktorý teraz mohol konať podľa svojej vôle, sa reformná strana dostala k moci a počas piatich rokov vlády priniesla veľké doktrinálne a liturgické zmeny.

Jedným zo základných princípov reformácie, ktoré priniesli nemeckí delegáti v roku 1538, bolo, že „omša nie je nič iné než prijímanie“. Cranmer túto predstavu Eucharistie vehementne presadzoval. Jedným z prvých činov za Eduarda VI. bolo zavedenie nového anglického obradu svätého prijímania, ktorý mal byť pridaný na koniec omše a prikazoval podávanie pod oboma spôsobmi. Čoskoro nasledovala Kniha spoločných modlitieb (Book of Common Prayer) s omšou úplne nahradenou týmto obradom. Cranmer bol jej hlavným autorom. Či ju schválila cirkevná synoda, je sporné, ale parlament ju schválil v roku 1549.

Biskup Gardiner, ktorý oponoval Cranmerovmu popretiu skutočnej prítomnosti Krista a obety omše, tvrdil, že aj nový modlitebný poriadok obsahuje prvky týchto doktrín. Na to Cranmer a jeho kolegovia vytvorili druhú, ešte protestantskejšiu verziu knihy. Zmenili poradie omšových častí a odstránili všetky zmienky, ktoré by mohli podporovať katolícku interpretáciu; slová ako „oltár“ a „obeta“ boli dôsledne vynechané. V roku 1552 parlament schválil túto druhú Knihu spoločných modlitieb. Nový ordinál (poriadok svätenia biskupov, kňazov a diakonov) bol taktiež zostavený a rovnako vynechal všetky zmienky o obetnom charaktere kňazstva. V roku 1551 nariadila kráľovská rada biskupovi Ridleymu odstrániť oltáre a nahradiť ich stolmi - aby sa ľudia odvrátili od „povery omše“ k správnemu chápaniu „Pánovej večere“.

Kráľovskými vyhláseniami a biskupskými vizitáciami boli potlačené mnohé katolícke praktiky ako sviečky, kadidlo, svätená voda či ratolesti. Tieto reformy, vedené predovšetkým Cranmerom a jeho okruhom, odrážali ich presvedčenie.

Eduard VI. vydal roku 1553 kráľovský dekrét, ktorý požadoval, aby sa biskupi a kňazi podpísali pod 42 článkov viery, ktoré vo veľkej miere vychádzali z tých Trinástich článkov dohodnutých s Nemcami. Článok o Eucharistii bol upravený tak, aby zodpovedal učeniu švajčiarskeho reformátora Bullingera.

Anglikánsku cirkev - po Katolíckej a Pravoslávnej tretiu najväčšiu kresťanskú cirkev na svete - povedie žena.

V marci budúceho roka bude 63-ročná biskupka Sarah Mullally inštalovaná za arcibiskupku Canterbury, čím sa stane formálne duchovnou líderkou 85 miliónov anglikánov, ktorí žijú v 165 krajinách.

Správa o jej vymenovaní prišla v piatok 3. októbra, keď bolo oznámené, že britský kráľ Karol III. ako hlava cirkvi schválil jej nomináciu. Jej výber mal na starosti výbor v čele s bývalým šéfom britskej tajnej služby MI5 Jonathanom Evansom. Približne pred rokom z postu canterburského arcibiskupa odstúpil Justin Welby, a to po kauze, kde čelil obvineniam, že nepodnikol dostatočné kroky proti osobe, ktorá sa údajne dopustila pravdepodobne najrozsiahlejšieho sexuálneho zneužívania v Anglikánskej cirkvi.

Arcibiskup z Canterbury má v rámci Anglikánskej cirkvi výnimočné postavenie. Aj keď oficiálnou hlavou cirkvi je panovník, arcibiskup canterburský je najvyšší biskup Anglikánskej cirkvi i najvyšší predstaviteľ svetového spoločenstva anglikánskych cirkví.

Anglikánska cirkev, štátna cirkev krajiny, ako aj materská cirkev anglikánskej komunity, schválila vysvätenie žien za kňazky v roku 1992 a za biskupky v roku 2014.

Podľa BBC však existuje viacero vysokopostavených biskupov v Anglikánskej cirkvi, ktorí nesúhlasia s tým, aby ženy vstupovali do kňazského stavu, nieto aby viedli celú inštitúciu, čo umožnila reforma zavedená pred jedenástimi rokmi.

Dezignovaná arcibiskupka z Canterbury sa narodila ako Sarah Elisabeth Bowser vo Wokingu v Surrey 26. marca 1962. V 16 rokoch sa stala kresťankou a začala dlhú kariéru v britskej Národnej zdravotnej službe, kde v istom období zastávala post hlavnej ošetrovateľky. V roku 1987 sa vydala za Eamonna Mullallyho, londýnskeho turistického sprievodcu s írskymi koreňmi, a spolu vychovali dve deti.

Za anglikánsku kňazku bola vysvätená v roku 2002, biskupkou sa stala v roku 2015. O tri roky nato bola vymenovaná za biskupku Londýna, čo je tretia najvýznamnejšia funkcia v Anglikánskej cirkvi po arcibiskupovi z Canterbury a arcibiskupovi z Yorku. The Pillar uvádza, že toto vymenovanie jej zabezpečilo aj miesto v Snemovni lordov, hornej komore britského parlamentu, a taktiež znamenalo, že zohrala významnú úlohu pri korunovácii kráľa Karola III. v roku 2023.

Sarah Mullally sa postaví na čelo Anglikánskej cirkvi v čase, keď je jej súdržnosť pod tlakom pre nezhody v otázkach učenia a praxe týkajúcich sa LGBT.

Ako píše Catholic News Agency, generálna synoda cirkvi v júli 2024 schválila, že v anglikánskych farnostiach sa budú konať obrady požehnania párov rovnakého pohlavia. Biskupka Mullally podporila tento krok, ktorý umožňuje anglikánskym duchovným udeľovať požehnanie párom rovnakého pohlavia, a viedla procesy zamerané na revíziu učenia a politiky Anglikánskej cirkvi v oblasti manželstva a sexuality.

Zoskupenie konzervatívnych anglikánov, ktoré je obzvlášť silné v Afrike a Ázii, protestovalo proti tomuto rozhodnutiu a uplynulý piatok vyhlásilo, že „je jasnejšie než kedykoľvek predtým, že Canterbury sa vzdalo svojej autority viesť“ cirkev založenú kráľom Henrichom VIII. v roku 1534.

The Pillar konštatuje, že z katolíckeho pohľadu pôsobí zrejme najkontroverznejšie fakt, že Mullally sa v blogu z roku 2012 označila za „pro-choice“. V blogovom príspevku sa venovala prípadom plodov s diagnostikovanými ťažkými chorobami. „Myslím, že svoj prístup k tejto otázke by som opísala skôr ako pro-choice než ako pro-life,“ napísala v tom čase kňazka Anglikánskej cirkvi. Dodala, že pokiaľ ide o jej voľbu, bola by asi „niekde na ceste k pro-life“, ale umožnila by voľbu, pokiaľ ide o iných. Vo vyhlásení z 2. októbra 2025 na webovej stránke arcibiskupa z Canterbury Mullally uviedla, že vo svojej novej službe chce „odpovedať na Kristovo volanie“ s „duchom služby Bohu“, ktorý ju motivuje už od mladosti.

„Teším sa, že o túto cestu viery sa budem deliť s miliónmi ľudí, ktorí slúžia Bohu a svojim komunitám vo farnostiach po celej krajine a v celosvetovej anglikánskej komunite,“ povedala.

Reakcie z katolíckeho prostredia boli na úrovni diplomatického tónu. Predseda Biskupskej konferencie Anglicka a Walesu kardinál Vincent Nichols privítal správu o menovaní Mullallyovej za 106. arcibiskupku Canterbury a vyhlásil, že „do svojej novej funkcie prinesie mnoho osobných darov a skúseností“. Prefekt vatikánskeho Dikastéria na podporu jednoty kresťanov kardinál Kurt Koch zablahoželal Mullallyovej a vyjadril „dobré želania Katolíckej cirkvi“ napriek „občasným napätiam“ v teologickom dialógu medzi oboma cirkvami.

The Pillar komentuje tieto reakcie slovami, že Vatikán sa nezdá príliš znepokojený vymenovaním prvej anglikánskej arcibiskupky z Canterbury, hoci môže mať obavy z Mullallyovej postojov v kultúrno-etických otázkach.

Katolícka cirkev v roku 1992 vyjadrila jasne, že vysvätenie žien považuje za vážnu prekážku v úsilí o podporu jednoty Anglikánskej a Katolíckej cirkvi. V tom čase si uvedomovala, že tento krok nevyhnutne povedie k vysväteniu anglikánskych biskupiek. Za pápeža Benedikta XVI. bol uľahčený prestup anglikánov do Katolíckej cirkvi, keď nemecký pápež umožnil vznik personálnych ordinariátov pre bývalých anglikánov. Bývalí anglikánski duchovní vrátane biskupov, ktorí vstupujú do plného spoločenstva s Rímom, však musia byť vysvätení v Katolíckej cirkvi, aby mohli vykonávať duchovnú službu.

V súvislosti s vymenovaním novej líderky anglikánov znie možno až paradoxne, že už 1. novembra bude v Katolíckej cirkvi vyhlásený za učiteľa cirkvi svätý John Henry Newman - bývalý anglikánsky kňaz a teológ.

tags: #anglikansky #biskup #postavenie