Svätý Anselm z Canterbury (* 1033, Aosta - † 1109, Canterbury) bol najvýznamnejší filozof a teológ 11. storočia. V slovenčine je známy aj ako Anzelm. Anselm sa prostredníctvom svojich diel stal prvým veľkým teológom stredovekého Západu a oprávnene je prezývaný jedným z otcov scholastiky, ak nie priamo jej zakladateľom.
Anselm z Canterbury
Život a dielo
Anselm sa narodil v roku 1033 vo vznešenej rodine v meste Aosta (Piemont) v severotalianskom Burgundskom kráľovstve. Jeho rodina vlastnila významný majetok. Matka Ermenberga sa starala o Anselmovu náboženskú výchovu, jeho otec bol však správaním veľmi hrubý a násilný Lombard. Anselm túžil už ako pätnásťročný vstúpiť do kláštora, ale ostrý nesúhlas otca mu v tom zabránil. Sklamaný mladý Anselm napokon vzdal aj štúdium a istý čas viedol jednoduchý a slobodný život. V tomto neľahkom období mu zomiera matka, pričom otcova hrubosť sa stala neznesiteľnou.
V tom čase Európa prekonala masívny kultúrny úpadok desiateho storočia a jej centrum, Franská ríša, muselo čeliť početným cudzím vpádom severských Vikingov, ktorých kresťanská civilizácia prezývala Normanmi. Zvláštnym paradoxom sa však stal fenomén, spočívajúci v tom, že Normanmi dobyté pobrežné oblasti Franskej ríše sa pozoruhodne rýchlo scivilizovali a prijali európsku kultúru i kresťanstvo. Preto keď Anselm prichádza do francúzskej pobrežnej Normandie, vstupuje tu ako dvadsaťšesťročný do benediktínskeho kláštora v meste Bec.
Stredné roky svojho života Anselm strávil vo viacerých francúzskych kláštoroch, pričom v roku 1078 bol zvolený za opáta opátstva Bec. Počas pokojných rokov v Bec v Normandii Anselm napísal svoje prvé filozofické diela (Monologion, Proslogion, Slobodná vôľa, Pád diabla). Jeho vplyv a uznanie sa potom šírili veľmi rýchlo, až sa stal jedným z otcov scholastiky. Ba napokon v roku 1093 sa stáva arcibiskupom v Canterbury.
Z tejto pozície je o ňom známe, že bol proti križiackym výpravám. Dostal sa dokonca do vážnych sporov s niekoľkými, po sebe idúcimi panovníkmi v otázkach nezávislosti anglickej cirkvi na kráľovi a postavenia pápeža v Anglicku. Anselm zomrel 21. apríla 1109. V roku 1494 bol pápežom Alexandrom VI. kanonizovaný.
Ontologický argument (argument pre existenciu Boha)
Viera a rozum
Anselm nesformuloval nový pohľad na vzťah viery a rozumu, bol skôr pokračovateľom Augustína. Anselm tvrdí, že žiadna z ľudských schopností, viera ani rozum, nie sú samy osebe dostačujúce. Viera a rozum sa navzájom potrebujú. Rozum sám osebe nevie preniknúť k podstate, musí byť zakorenený vo viere. Viera sa však tiež musí spojiť s rozumom - viera musí byť rozumovou výstavbou. Napokon Anselm prehlasuje, že nepoznávam preto, aby som uveril, ale naopak - verím, aby som porozumel (credo, ut intelligam).
Viera tak uňho získava primát, ktorý kresťanovi ukazuje, že najprv má veriť v Božie pravdy a až následne ich má túžiť rozumom pochopiť. Anselm chce pochopiť to, v čo sa prv verilo. Preto možno hovoriť o metóde „viery, hľadajúcej porozumenie“ (fides quarens intellectum). Ale treba znovu pripomenúť, že Anselm neskĺza k fideizmu. Viera nesmie zostať bez rozumu, nesmie byť slepá, ale treba ju rozumom vysvetľovať. Myšlienkou, že viera sa dá, ba dokonca má rozumom vysvetľovať, sa Anselm postavil medzi veľkých teológov scholastiky.
Augustín z Hippa
Aposteriórne argumenty
Aposteriórnymi argumentmi sa Anselm zaoberal v diele Monologion. Ich myšlienková výstavba svedčí o tom, že v spore o univerzálie bol Anselm na strane pojmového realizmu, pričom zavrhoval nominalizmus.
- Anselm si všíma, že všetky dobrá sú mimoriadne relatívne a aby mali formálny zmysel, musia byť participáciou na akomsi dobre, ktoré by bolo absolútne - je dobré v najvyššom stupni intenzity a plnosti. O participácii svedčí aj existencia odstupňovaného bytia vo svete.
- Všetky jestvujúce veci existujú skrze niečo. Môžu povstať len skrze niečo a byť niečím iným zapríčinené. Nemohli zapríčiniť samých seba, lebo pred zapríčinením ešte neexistovali.
- Tu Anselm vychádza z postrehu, že bytie je, čo sa týka dokonalosti, odstupňované. Nemožno povedať, že by bol Anselm so svojimi aposteriórnymi argumentmi spokojný.
Ontologický dôkaz
Preto sa rozhodol napísať dielo Proslogion ako rozhovor duše s Bohom, v ktorom chce podať presvedčivý dôkaz existencie Boha. Práve apriórny argument, ktorý tu zastáva, Anselma do značnej miery zviditeľnil, pričom sa tento dôkaz stal predmetom mnohých ďalších špekulácií - predmetom ostrého neprijatia (Tomáš Akvinský, Kant) i vrúcneho pochopenia (Bonaventura a Leibniz). A bol to práve Immanuel Kant, ktorý nazval tento dôkaz ontologickým.
Anselmov ontologický dôkaz je intelektuálnym nazretím Božej existencie. V rozhovore Proslogionu duša nazýva Boha „niečím, nad ktoré sa nedá pomyslieť nič vyššie“. Anselm si tu pozorne všíma, že ak by bytie nejestvovalo len v intelekte (v mysli) ako pojem, ale malo by aj reálnu existenciu v reálnom poriadku, bolo by toto bytie dokonalejšie než bytie, ktoré jestvuje len ako pojem v mysli. Boh je však niečo, čo je na najvyššom stupni dokonalosti. Ak však mám v mysli predstavu o najdokonalejšom bytí, toto bytie musí aj reálne existovať, lebo bez existencie by už nebolo najdokonalejšie, čím by sa stala naša predstava zásadne protirečivá.
Táto protirečivosť by spočívala v tom, že si dokážeme v mysli predstaviť Boha, ktorý by aj reálne jestvoval, čím by bol najdokonalejší, ale tým by sa stala naša predstava väčšou než je Boh, ktorého sme si na začiatku definovali ako „niečo, nad čo sa nedá pomyslieť nič vyššie“, keďže je na najvyššom stupni dokonalosti. A to je protirečivé.
Kritici tohto apriórneho argumentu pripomínajú, že ide o príliš rýchly prechod z roviny logiky do roviny ontológie. Veľkým dobovým odporcom Anselma bol mních Gaunilo, ktorý vraví, že si tak môže človek vymyslieť pojem ostrova zo zlata, ale to ešte neznamená, že keď je takýto pojem v mysli, musí existovať aj v skutočnosti.
Immanuel Kant
Spor o univerzálie a ontologický dôkaz
Ontologický dôkaz Božej existencie z pera Anselma ukazuje, ako veľmi presvedčeným realistom Anselm bol. Zastáva názor, že všeobecné pojmy (univerzálie) jestvujú aj mimo reálnych vecí, ba sú dokonca prvotné pred rozumom. Práve vo svetle jeho stanoviska k sporu o univerzálie možno pochopiť Anselmov apriórny argument v prospech Božej existencie. Tento argument je v Anselmovom učení niečím novým a neobyčajným, pretože ide o dôkaz Boha z čistého myslenia, bez odvolávania sa na autority či tzv.
Anselmovo stanovisko v spore o univerzálie sme v ontologickom dôkaze už naznačili. Anselm bol pojmovým realistom, ktorý tvrdí, že všeobecné pojmy existujú mimo reálnych vecí, pričom platí, že sú prvotné - jestvujú ešte pred rozumom. Práve singulárne bytia (jednotliviny) sú druhotného pôvodu. Do biblického príbehu o Adamovi sa to následne premietlo tak, že Adam podľa Anselma v sebe obsiahol všeobecnú podstatu rodu, a tak sa jeho hriech mohol stať dedičným. Pojmový realizmus sa tak stáva dobrým tlmočníkom pre vysvetlenie dedičného hriechu ako takého. Pojmovým realizmom však Anselm vysvetlil aj všeobecnú platnosť vykúpenia ľudstva Kristom.
tags: #anselm #ontologicky #dokaz #bohs