Dnes si pripomíname pamiatku apoštola Jakuba Staršieho, ktorého život a dielo zanechali nezmazateľnú stopu v dejinách kresťanstva. Sv. Jakub Starší, ktorého týmto označením odlišujeme od iného apoštola, ktorý sa takisto volal Jakub, bol synom otca Zebedeja a matky Salome a bratom sv. Jána Evanjelistu.
Pozrieme sa do tradície, čo nám hovoria o ňom starodávne svedectvá. Spolu s apoštolom Petrom a Jánom tvorili akési najdôvernejšie spoločenstvo okolo Pána Ježiša. Boli svedkami Premenenia na hore, ale takisto videli i krvavý pot v Getsemani.
Ježišova agónia v Getsemanskej záhrade
Pôvod a rodina
Podľa biblických správ je Jakub synom rybára Zebedeja a Salome (Mk 15,40; Mt 27,56) a starší brat evanjelistu Jána.
Stará tradícia zachovaná v liste Polykrata z Efezu pápežovi Viktorovi (189-198) hovorí o sv. Jánovi Evanjelistovi, ale rovnako sa to týka aj jeho brata Jakuba, toto: „Ján, ktorý spočinul na prsiach Pána, bol rodom kňaz a nosil petalon. Bol svedok a učiteľ. On odpočíva v Efeze“.
Podľa tohto svedectva obidvaja bratia, Jakub i Ján, pochádzali z Veľkňazskej rodiny. Petalon bol čelenkou veľkňazov. Právo nosiť petalon mali len veľkňazi. Nech nás nemýli to, že ich Pán Ježiš povolal ako rybárov. U Židov platilo pravidlo, že každý, kto nebol zrovna v aktuálnom úrade veľkňaza, musel sa živiť remeslom. Vidíme to napríklad u sv. Možno i z týchto faktov lepšie pochopíme zvláštnu prosbu ich matky, aby zaujali význačnejšie miesta v Božom kráľovstve. V určitom zmysle táto prosba mala svoje opodstatnenie. Oni spolu s apoštolom Petrom, ktorý predstavuje novozákonné kňazstvo, tvoria zvláštnu, najdôvernejšiu skupinu okolo Pána Ježiša.
Bolo známe, že židovský veľkňaz bol povinný prebdieť v modlitbách v spoločenstve mladších kňazov noc pred sviatkom zmierenia. Podobne to robí Pán Ježiš na Olivovej hore. Z toho, čo sme povedali, môžeme pochopiť aj skutočne teologické nadanie, ktoré sa prejavuje v evanjeliu sv. Jána, aj zvláštnu pozíciu, ktorú mal apoštol Jakub u kresťanov židovského pôvodu, ako aj to, prečo musel ako prvý z apoštolov zomrieť mučeníckou smrťou práve sv.
Povolanie a nasledovanie Ježiša
Svätý Jakub Starší, syn galilejského rybára Zebedeja, bol starším bratom apoštola Jána. Prímenom "Starší" sa označuje preto, aby sa odlíšil od apoštola Jakuba "Mladšieho", Ježišovho príbuzného. Jakub Starší patril medzi popredných apoštolov. Biblické zoznamy apoštolov ho uvádzajú na druhom (Mk 3,17) alebo na treťom mieste (Mt 10,3; Lk 6,14; Sk 1,13).
Aj on bol rybárom a na volanie Ježiša odpovedal s veľmi pohotovo: spolu so svojím bratom „zanechali svojho otca Zebedeja na lodi s nádenníkmi a išli za ním“ (Mk 1, 20). Obidvaja Zebedejovi synovia potom dostali od Ježiša zaujímavú prezývku „Boanerghés“, teda „Synovia hromu“ (Mk 3, 17), pravdepodobne za ich neskrotnú horlivosť.
Evanjelium prezrádza aj niektoré menej pekné charakterové vlastnosti, ktoré mal Jakub a s ním aj jeho mladší brat. V Lukášovom evanjeliu čítame, ako obidvaja reagovali na nepohostinnosť Samaritánov. Pýtali sa svojho Učiteľa: "Pane, chceš, aby sme povedali: ,Nech zostúpi oheň z neba a zničí ich?' " Ale on ich za to pokarhal. (Por. Veľmi dobre sa dá chápať, že sa Jakubovi a Jánovi páčili prejavy Ježišovej dôvery. Horšie však bolo, že sa začali vyvyšovať nad ostatných apoštolov. Ich sebavedomie išlo až tak ďaleko, že žiadali Ježiša, aby im vo svojej sláve rezervoval najčestnejšie miesta.
Možno, že na nich v tomto smere pôsobila ich matka Salome, ktorá - ako každá normálna starostlivá matka - chcela zaistiť svojim synom čo najlepšiu budúcnosť. Tak sa dá ľahšie rozumieť udalosť, o ktorej hovorí Matúšovo evanjelium: "Vtedy k nemu prišla matka Zebedejcov so svojimi synmi, poklonila sa mu a prosila ho o čosi. On sa jej opýtal: 'Čo si praješ?' Odpovedala mu: ,Rozkáž, aby títo dvaja moji synovia sedeli s tebou v tvojom kráľovstve jeden na pravej a druhý na ľavej strane!´ ale Ježiš jej riekol: ,Neviete, o čo žiadate. Či môžete piť kalich, ktorý mám ja piť?' Odpovedali mu: 'Môžeme.' Riekol im: ,Z môjho kalicha budete piť, ale dať niekomu sedieť po mojej pravej alebo ľavej strane nie je v mojej moci; to patrí tým, ktorým to určil môj Otec.' " (Mt 20,20-23.)
| Udalosť | Účastníci | Význam |
|---|---|---|
| Vzkriesenie Jairovej dcéry | Jakub, Peter, Ján | Svedectvo o Ježišovej moci nad životom a smrťou |
| Premenenie Ježiša | Jakub, Peter, Ján | Zjavenie Ježišovej božskej slávy |
| Agónia v Getsemanskej záhrade | Jakub, Peter, Ján | Účasť na Ježišovom utrpení a príprava na obetu |
Je prirodzené, že ostatných apoštolov pobúrilo počínanie Zebedejcov. Hrozila vážna roztržka. Ježiš musel zasiahnuť. Keďže však vedel, že nik z jeho učeníkov nie je bez pokušenia vyvyšovať sa nad iných, na všetkých sa obrátil miernymi, ale veľmi vážnymi slovami: "Viete, že panovníci tvrdo vládnu nad národmi a mocnári im dávajú cítiť svoju moc. Medzi vami to tak nebude.
Lukáš uvádza, že zatiaľ čo Ježiš so svojimi putoval do Jeruzalema, poslal pred sebou poslov: „prišli do istej samarijskej dediny, aby mu pripravili nocľah. Ale neprijali ho, lebo mal namierené do Jeruzalema. Keď to videli učeníci Jakub a Ján, povedali: „Pane, máme povedať, aby zostúpil oheň z neba a zničil ich?“ On sa obrátil a pokarhal ich“ (Lk 9, 52 - 55).
V prudkej reakcii dvoch učeníkov sa určite odzrkadľovala láska k Ježišovi, ale pravdepodobne aj tradičné nepriateľstvo, ktoré existovalo medzi Židmi a Samaritánmi (porov. Jn 4, 9b). Ježiš ale nemá rád násilie a jeho pokarhanie malo byť ponaučením pre Jakuba, ktorý sa následne podriadil bez vzoprenia sa Herodesovmu nespravodlivému násiliu a dosvedčil darom vlastného života lásku k Majstrovi.
Z významných chvíľ, ktoré sme tu spomenuli, dve z nich sú mimoriadne významné, a to aj preto, lebo sa zdá, že sú v protiklade: myslím tu na premenenie Ježiša na hore Tábor a agóniu v Olivovej záhrade. V obidvoch prípadoch je Jakub spoločne s Petrom a Jánom vybraný, ako svedok udalosti: určite je to znamením osobitného vyvolenia zo strany Ježiša.
Ide o dve veľmi rozdielne situácie: v prvom prípade Jakub spolu s ďalšími dvoma apoštolmi zakusuje slávu a extázu, v druhom stojí pred utrpením a ponížením. Samozrejme druhá skúsenosť bola pre neho príležitosťou poopraviť interpretáciu prvej udalosti, ktorá bola pravdepodobne mylná: on musel vidieť, že Mesiáš, ktorého židovský národ očakával ako víťaza, v skutočnosti bol obklopený nielen cťou a slávou, ale aj utrpením a slabosťou.
Toto dozretie bolo zavŕšené Duchom Svätým na Turíce a keď sa Jakub ocitol vo chvíli najvyššieho svedectva, neurobil krok späť.
Mučenícka smrť
Okolo Veľkej noci roku 44 vojaci Heroda Agripu I. zatkli apoštola a na príkaz kráľa ho sťali mečom. Apoštol Jakub Starší možno netušil, že mu Božia prozreteľnosť ponúkne tak skoro kalich, z ktorého bol ochotný piť. Po Ježišovom nanebovstúpení sa spolu s ostatnými apoštolmi zdržiaval v Jeruzaleme. Spolu s nimi prijal Ducha Svätého a zúčastnil sa na organizovaní prvej kresťanskej obce.
Na začiatku 40 rokov I. storočia kráľ Herodes Agripa, vnuk Herodesa Veľkého, ako nás informuje Lukáš: „položil ruky na niektorých príslušníkov Cirkvi a mučil ich. Jánovho brata Jakuba zabil mečom“ (Sk 12, 1-2). Stručnosť správy, bez akýchkoľvek podrobností, na jednej strane ukazuje ako bolo pre kresťanov prirodzené svedčiť o Pánovi vlastným životom a na druhej strane, keď Jakub začal viesť Cirkev v Jeruzaleme aj z dôvodu úlohy, ktorú mal počas pozemského Ježišovho života.
Svätý Jakub Starší
Tradícia a úcta
Po Nanebovstúpení Pána hlásal apoštol Jakub evanjelium v Samárii. Iné podanie, ktoré sa však zdá skôr stredovekou legendou, hovorí, že hlásal evanjelium v Španielsku.
Podľa starej tradície, ktorá sa však nedá potvrdiť hodnovernými historickými dokumentami, telesné pozostatky sv. Jakuba Staršieho sa ešte v rímskom období dostali do severozápadného Španielska, kde boli uložené v menšom mramorovom mauzóleu na mieste dnešnej veľkolepej svätyne v Santiagu de Compostela. V pohnutom období sťahovania národov (5.-7. stor.) a maurského vpádu (8. stor.) ostal hrob zabudnutý. Znovuobjavený bol až začiatkom 9. storočia. Španielski králi nad ním postavili najprv menší chrám. Terajšiu svätyňu vybudovali v rokoch 1075-1128.
Následná tradícia, ktorá siaha po Izidora Sevilského, rozpráva o pobyte Jakuba v Španielsku, kde mal evanjelizovať tento dôležitý región Rímskeho impéria. Podľa inej tradície, bolo jeho telo prevezené do Španielska, do mesta Santiago de Compostela. Ako všetci vieme, toto miesto sa stalo veľmi uctievané a dodnes je cieľom mnohých pútí, nie iba z Európy, ale z celého sveta. Tak môžeme vysvetliť vyobrazenie sv.
Od 10. do 15. storočia sa stalo Santiago de Compostela cieľom pútí z celej kresťanskej Európy. Tým sa zo Španielska rozšírila úcta sv. Jakuba i do iných krajín. Pri hlavných cestách, po ktorých chodili pútnici, vznikali bratstvá, útulky, nemocnice, kláštory a kostoly zasvätené sv. Jakubovi.
Staroveká legenda hovorí o tom, že cestou na popravisko šiel sprievod okolo domu, v ktorom sedel muž chorý na dnu a neschopný chôdze; poprosil apoštola o pomoc. Na smrť odsúdený povedal chorému: „V mene môjho Pána Ježiša Krista vstaň zdravý a chváľ svojho Spasiteľa.“ Muž sa zdvihol a mohol znovu chodiť. Jeden z katov padol na kolená a vyznal vieru. Bol potom sťatý spolu s Jakubom. Tradícia hovorí, že kresťania postavili na mieste jeho umučenia kostol. Jeho ostatky mali byť okolo roku 70 prenesené na Sinaj, kde pôvodne stál kláštor sv. Jakuba, dnešný kláštor sv. Kataríny. V 8. st. boli relikvie sv. Jakuba zachránené pred pustošením mohamedánov a prenesené do Španielska. K ich uchovaniu a úcte bol postavený kostol v Galícii, kostol sv. Jakuba, ktorý bol posvätený 25. júla 816. Možno aj z týchto udalostí sa odvodzuje jeho doslova vojenské zameranie proti Maurom, proti Mohamedánom, ktorí ohrozovali Španielsko. Z tohto chrámu sa stalo asi v 10. st. slávne pútnické miesto Santiago de Compostella, ktoré bolo do 15. st. viac navštevované ako samotný Rím a Jeruzalem. Význam sv. Jakuba pre Španielsko bol kedysi tak veľký, že Španielsko nazývali aj Jakubovou zemou. V roku 1161 vznikol v Leone rytiersky rád „sv.
Vieme, že sv. apoštol Jakub býva označený aj mušľou. Hovorí sa o Jakubovej mušle. Toto sa odvádza od starého zvyku, že pútnici, ktorí navštívili Jakubov hrob, dostali klobúk, ktorý bol ozdobený veľkou mušľou. Od tohto zvyku sa odvodzuje patronát sv. Jakuba nad klobučníkmi, teda nad tými, ktorí vyrábali klobúky.
Sv. Jakub bol patrónom rytierov, robotníkov, lekárnikov a drogistov, klobučníkov a voskárov, tiež bol patrónom tých, ktorí vyrábali železné reťaze, a samozrejme bol patrónom pútnikov. Zvykli ho vzývať i v prosbách za dobré počasie. Aj u nás býval zvyk, že v deň sv. Jakuba prinášali sedliaci prvé zrelé jabĺčka na požehnanie a do dnešného dňa im zvykneme hovoriť jakubky.
Zobrazovanie sv. Jakuba: Na obrazoch ho môžeme vidieť ako apoštola, väčšinou s knihou. Tiež býva znázorňovaný ako pútnik s palicou, s fľašou, s vreckom a klobúkom. Na niektorých zobrazeniach sú poukazy na jeho mučeníctvo. Zobrazuje sa tiež ako rytier „Matamoros“ čo znamená „ničiteľ Maurov“.
Vyprosujme si dnes zápal apoštola Jakuba za Kristovu vec a silu svedčiť aj v nepriaznivých pomeroch.
Od sv. Jakuba sa teda môžeme naučiť mnohým veciam: pripravenosti prijať volanie Pána, aj keď od nás žiada, aby sme zanechali „loďku“ našich ľudských istôt, nadšenie v jeho nasledovaní po cestách, ktoré nám on ukáže bez ohľadu na naše klamlivé očakávania, ochotu svedčiť o ňom s odvahou a ak je to potrebné až po najvyššiu obetu života. Tak sa Jakub Starší stáva pre nás významným vzorom obetavého priľnutia ku Kristovi.