Kedy kňaz nemôže udeliť rozhrešenie? Podmienky platnej spovede

Svätá spoveď je pre nás príležitosťou zmieriť sa s Bohom a nechať sa uzdraviť. Sviatosť zmierenia či sviatosť pokánia, ako ju tiež nazývame, sa spolu so sviatosťou pomazania chorých označujú ako sviatosti uzdravenia. Zo strany kajúcnika (penitenta) ide o uznanie či priznanie si vlastnej viny pred Bohom, čo ústi do konkrétneho vyznania hriechov. Výzva apoštola Pavla zostáva aktuálna: „Nechajte sa zmieriť s Bohom“ (2 Kor 5, 20).

Problém ohľadom rozhrešenia môže nastať na strane kňaza alebo kajúcnika. Zo strany kňaza je potrebné, aby mal potrebné splnomocnenie (spovednú fakultu) udelené kompetentnou cirkevnou autoritou. Na druhej strane je dôležitý postoj a disponibilita kajúcnika. Ak by bol penitent pod vplyvom alkoholu, drog alebo iných omamných látok, lepšie je svätú spoveď ani nezačať. Konštitutívny prvok pri svätej spovedi je vyznanie hriechov (matéria), ľútosť nad spáchanými hriechmi, predsavzatie chrániť sa hriechu a udelené pokánie. Ak u penitenta absentuje matéria, kňaz de facto nemá čo rozhrešiť. Ľútosť je medzi úkonmi kajúcnika na prvom mieste. Ak by chýbala spolu s predsavzatím nehrešiť, akoby chýbala časť spovede a kňaz by nemal udeliť rozhrešenie.

Keď kňaz vysluhuje sviatosť pokánia, vykonáva službu dobrého pastiera, ktorý hľadá stratenú ovcu; službu milosrdného Samaritána, ktorý ošetruje rany; otca, ktorý čaká márnotratného syna a pri jeho návrate ho víta. Spovedník nie je pán, ale služobník Božieho odpustenia. Aj ako vysluhovateľ sviatosti tiež chodí na spoveď - prijíma túto sviatosť, a keď ju vysluhuje, veľmi dobre vie, že sa má zjednotiť s Kristovým úmyslom a jeho láskou.

Kódex kánonického práva hovorí, že tomu, kto v spovedi vyznáva, že falošne obvinil nevinného spovedníka pred cirkevnou vrchnosťou zo zločinu navádzania na hriech proti šiestemu prikázaniu, sa nesmie udeliť rozhrešenie, kým právoplatne neodvolá falošné obvinenie a nevyhlási, že je pripravený ochotne napraviť prípadné škody (kán. 987, § 1).

Dôvody pre zadržanie rozhrešenia
Existujú aj prípady, keď kňaz nemôže dať penitentovi rozhrešenie. Väčšina ľudí vie, že rozhrešenie nedostane, ak žijú s partnerom v spoločnej domácnosti a nemajú uzavreté manželstvo. V prvom rade je to nedostatočná ľútosť a silné predsavzatie. V okamihu, keď človek prosí o rozhrešenie, má mať silné predsavzatie vyhnúť sa hriechu aj príležitosti naň.

Napríklad, ak človek povie, že niekoho zamestnáva načierno, čo je hriech, kňaz mu povie, že musí toho človeka čím skôr zamestnať oficiálne. Ak penitent povie, že to urobí, ale po odchode z kostola si povie, že to aj tak neurobí, prijal svätú spoveď svätokrádežne, neplatne. Alebo ďalší príklad - ak niekto obchoduje s drogami, alebo nedodržiava predmanželskú čistotu a vie, že hneď v noci po spovedi pôjde spať do postele s priateľkou či s priateľom, lebo majú len jednu posteľ, priama príležitosť na hriech nie je odstránená. Dnes nemusia mať sex, možno ani celý týždeň, ale priama príležitosť na hriech nie je odstránená. Preto kňaz zadrží rozhrešenie.

Odmietnutie rozhrešenia je treba (ne)kajúcnikovi dôkladne a slušne vysvetliť. Treba ho poučiť, že týmto mu spovedník neubližuje, ale naopak, chce ho zachrániť. Že neplatné rozhrešenie by mu nijako neprospelo, ba ešte mu priťažilo, a že dvere na spovedelnici sú pre neho vždy otvorené. Že sa nie len môže, ale že by sa mal vrátiť.

Takáto situácia, síce zriedkavá, ale možná, podčiarkuje potrebu dobrej formácie kňazov v morálnej teológii, dobrej znalosti kánonického práva a schopnosť vysvetliť, prečo je niečo hriešne. Je dosť možné, že (ne)kajúcnik bol o hriešnosti niektorých skutkov zavedený do omylu inými veriacimi, či dokonca kňazmi.

Už v detskom katechizme sú vymenované kritériá pre platné rozhrešenie. Matériou spovede sú hriechy a aby človek hriechy mohol vyznať, musí vedieť, ktoré spáchal, a pokiaľ si ich priebežne nezapisuje, toto je spôsob, ako sa k nim dopátrať, ako získať matériu. Ak ale ľútosť a úmysel činiť polepšiť sa chýba, rozhrešenie nemôže byť udelené.

Spovedník nesmie odmietnuť rozhrešenie príkrym a trestajúcim spôsobom, ale musí veľmi citlivo a starostlivo vysvetliť, že túži a chce rozhrešenie udeliť čo najskôr, ale vec objektívne vyžaduje si správny postoj aj od kajúcnika.

Rozhrešenie potratu je špecifické v tom, že ide o ťažký hriech, po ktorého spáchaní alebo zapríčinení môže osoba upadnúť do trestu exkomunikácie. Exkomunikácia je najvážnejší z kánonických trestov a zabraňuje prijímaniu sviatostí, až kým dotyčná osoba nie je od neho oslobodená. Aby niekto na základe uvedeného kánonu upadol do trestu exkomunikácie, musia byť splnené určité podmienky. Napríklad žena, ktorá by sa pevne rozhodla ísť na potrat, ale nejaká vonkajšia okolnosť jej v tom zabráni, dopustí sa ťažkého hriechu, pretože morálne rozhodnutie už vykonala, ale nemôže byť exkomunikovaná. Musí mať teda vedomosť, že po vykonaní tohto skutku môže upadnúť do trestu exkomunikácie (kánon 1324 § 1).

Vo Svätom roku milosrdenstva 2016 sa pápež František rozhodol rozšíriť fakultu dať rozhrešenie od hriechu potratu každému, kto sa ho dopustí a s kajúcim srdcom prosí o odpustenie, na všetkých kňazov najprv na obdobie Svätého roka a následne 20. Právomoc rozhrešovať od hriechu potratu tak zostala všetkým kňazom aj naďalej.

Vývoj sviatosti zmierenia v dejinách Cirkvi
Hoci už rané kresťanské časy hovoria o istej forme sviatosti zmierenia, nevyzerala od začiatku tak, ako ju poznáme dnes, ale rôznym spôsobom sa vyvíjala a mala inú formu. Počas prvých storočí forma tejto sviatosti celkom závisela od usmernení miestneho biskupa.

V určitých obdobiach kresťania vyznávali svoje hriechy pred verejným zhromaždením - dnes poznáme súkromnú spoveď. V časoch prvotnej Cirkvi sa mohol pokrstený vyspovedať len raz za život - dnes je to záležitosť vnímania a citlivosti každého kajúcnika (aj keď je štandardne odporúčaná aspoň pravidelná mesačná spoveď).

Zmena však nenastala len vo forme sviatosti, ale aj v jej vnímaní. Zatiaľ čo v staroveku sa kládol veľký dôraz na zadosťučinenie, v stredoveku sa primárne zdôrazňovalo vyznanie hriechov a v novoveku je to najmä ľútosť. Približne takú formu, akú poznáme dnes, nadobúda sviatosť zmierenia v siedmom storočí.

Spovedné tajomstvo

Pokiaľ ide o hriechy odhalené v sviatostnej spovedi, tak kňaz je povinný držať ich ako nedotknuteľné tajomstvo. Z tejto povinnosti nemôže byť nikdy dišpenzovaný, ani aby zachránil svoj vlastný život a dobré meno, ani aby zachránil život druhému, ani aby učinil koniec nejakej nespravodlivosti alebo aby odvrátil akúkoľvek verejnú pohromu. Žiadny zákon ho nemôže prinútiť vyzradiť hriechy, ktoré mu boli vyjavené, ani akákoľvek prísaha, ktorú by zložil - napríklad ako svedok pred súdom - ho k tomu nemôže oprávniť. Nemôže ich odhaliť ani priamo - tzn. zopakovaním slov, ktoré v spovedi počul - ani nepriamo - teda náznakmi, nejakým činom, alebo použitím informácií, ktoré sa v spovedi dozvedel.

Jediná možnosť, ako odhaliť hriechy, ktoré vypočul v spovedi, je na základe zreteľného, slobodného a formálneho súhlasu kajúcnika. Bez tohto súhlasu by porušenie spovedného tajomstva nebolo iba ťažkým hriechom, ale aj svätokrádežou. Bolo by to v rozpore s prirodzeným zákonom, ako zneužitie kajúcnikovej dôvery a bolo by to poškodenie, v istých prípadoch veľmi vážne, kajúcnikovej povesti. Porušilo by to aj božský zákon, ktorý ukladá povinnosť spovedať sa a zakazuje prezradiť, čo bolo v spovedi povedané. To, že by to porušovalo cirkevný zákon, je zrejmé z prísneho zákazu a ťažkých trestov, ktoré v tejto veci ukladá Cirkev.

„Dajte si pozor na to, aby ste neprezradili hriešnika slovom alebo znamením alebo akýmkoľvek iným spôsobom… Vyhlasujeme, že ten, kto sa odváži odhaliť hriech, ktorý mu bol odhalený pri súde pokánia, nebude len zbavený kňazského úradu, ale bude uvrhnutý do prísneho žalára v niektorom kláštore a odsúdený k nepretržitému pokániu.“ (IV. lateránsky koncil, kap. XXI; Denzinger, „Enchir.“, 438). Ďalej, dekrétom Svätého ofícia (z 18. novembra 1682) je spovedníkom zakázané, ani keby tak nedošlo k priamemu alebo nepriamemu prezradeniu, použiť akékoľvek informácie získané pri spovedi i keby ich použitie zabránilo väčšiemu zlu.

Tieto zákazy, ako aj všeobecná povinnosť mlčanlivosti, sa vzťahujú iba na to, čo sa spovedník dozvie prostredníctvom vyznania urobeného ako súčasť sviatosti. Tajomstvo ho neviaže, pokiaľ ide o to, čo mu povedala osoba, ktorá zjavne nemala úmysel vykonať sviatostnú spoveď, ale iba s ním „dôverne“ hovorila; opatrnosť však má viesť k mlčaniu aj o tom, čo sa týmto spôsobom dozvedel. Tajomstvo spovedníka neviaže mlčať o tom, čo sa dozvedel mimo spovede, hoci by mu to potom bolo ešte raz priznané aj v spovedi - tu ho však môžu iné dôvody nútiť zachovávať mlčanlivosť. Rovnaká povinnosť, s uvedenými obmedzeniami, leží na všetkých tých, ktorí nejakým spôsobom získajú vedomosti o tom, čo bolo priznané pri spovedi, napr. tlmočník, ktorý prekladá, osoba, ktorá buď náhodou, alebo úmyselne vypočuje spoveď, cirkevný predstavený (napr. biskup), ktorého spovedník žiada o povolenie rozhrešiť prípad rezervovaný pre biskupa.

Dokonca aj kajúcnik je podľa niektorých teológov povinný zachovávať mlčanlivosť; všeobecnejší názor mu však necháva slobodu; keďže môže povoliť spovedníkovi, aby hovoril o tom, čo mu vyznal, môže bezpochyby o tom hovoriť aj sám. Je však povinný dbať na to, aby to, čo odhalí, neuvalilo na spovedníka vinu ani podozrenie z porušenia tajomstva, pretože ten sa nemôže brániť. Je teda viac v súlade so zámermi Cirkvi a s úctou k sviatosti, keď sa kajúcnik zdrží rozprávania o tom, z čoho sa spovedal.

Príprava na spoveď

Pred tým, ako pristúpime k sviatosti zmierenia, je dôležitá príprava, teda spytovanie svedomia. Najčastejší spôsob je prečítanie si spovedného zrkadla, ktoré sa nachádza buď v modlitebnej knižke, či ako samostatná knižka. Je zlé, keď sa dospelý spovedá podľa spovedného zrkadla pre deti. Ďalšou možnosťou je, že si človek pri spytovaní svedomia prejde Desatoro a sedem hlavných hriechov a pozrie sa do svojho vnútra, ako na tom je.

Najčastejšou chybou je absolútne nedôsledná príprava na spoveď, mnohokrát skoro žiadna. Najlepšie je začať prípravu na spoveď tým, čo človeka najviac trápi. Nemusím ísť zaradom podľa prikázaní, ale pozrieť sa najprv na to, čo ma naozaj hnevá. Ale tu treba dávať pozor, lebo mnohokrát to, čo nás najviac trápi, je naše vlastné telo. Preto veľa ľudí má tendenciu začať práve oblasťou sexuality. Dáva to logiku - predstavme si obraz rodiča. Čo mu prvé poviem? O čom s ním najprv hovoriť? Ako sa máš? Čo je nové? Zabudol som na teba.

Spoveď v katolíckom kostole

tags: #kedy #nemoze #knaz #udelit #rozhresenie