Jednou z najvýznamnejších postáv nielen Skutkov apoštolov, ale aj Nového zákona je osoba apoštola Pavla. Národy ako Galovia, Skýti, Gréci, Rimania mali absolútne odlišnú kultúru, myslenie, náboženstvo, ako bolo v Izraeli. Preto bolo potrebné čo najrozumnejším, najprijateľnejším spôsobom sprostredkovať pohanom evanjelium.
Apoštol Pavel sa narodil v židovskej diaspore v Tarze. Pochádzal zo zámožnej rodiny, ktorá ho bola schopná podporovať v štúdiu na najprestížnejšej akadémii v Jeruzaleme. V tom čase v škole Gamaliela podľa Encyklopédie Judaica študovalo okolo dvoch tisíc študentov na dvoch katedrách. Jedna mala zameranie na rabínske vedy, druhá na klasické grécke ako sú filozofia, rétorika a pod. Z Pavlových listov je možné vyčítať, že prešiel cez oba smery tejto školy. Dôvod, prečo mal hlavný vodca prebudenia disponovať zbehlosťou v rabínskej a gréckej múdrosti bol obdobný ako u Mojžiša, aby ho nezaskočili ani filozofi, ani rabíni svojimi argumentami.
Pavol - Saul, patril medzi študentskú elitu a pravdepodobne sa zúčastňoval zasadania sanhedrinu (podobné dnešnému parlamentu Národnej rady). Výnimoční kadeti mali nielen možnosť zúčastniť sa, ale čas od času, ak bol niektorý zo sedemdesiatich neprítomný, mohli aj hlasovať. Ako mladý absolvent bol Saul veľmi horlivý, čo muselo byť nádejou do budúcnosti pre najvyšších farizejských hodnostárov, ktorí sa sami nevedeli vysporiadať s novými problémami. V tom čase zostávali horliví už len zeloti. Horlivosť farizejov bola obmedzená len po ich vlastné politicko-hospodárske záujmy. Saul prijal za vlastné aktuálnu výzvu potlačenia heretického hnutia tzv. nazarejskej sekty, ktorá hlásala vzkriesenie svojho vodcu a spravodlivosť už nie cez dodržanie Tóry, ale skrze vieru v Ješuu Nazaretského, čo bolo pre videnie zákonníkov neprijateľné. Jeho výnimočná snaha viedla k násilnému potláčaniu tohto hnutia v mene izraelského Boha.
Obrátenie apoštola Pavla
V úvode deviatej kapitoly čítame, že Saul „dýchal hrozbou a vraždou na učeníkov“, čo znamená, že tým bol doslova celý posadnutý. Tesne pred Damaškom, kam Saul išiel s úradnými listinami, ktoré si sám vyžiadal od najvyšších kňazov, aby mohol zatknúť ďalších kresťanov, stretol sa s ohromujúcim svetlom a silou, ktorá ho zrazila na zem. Ježiš sa ho spýtal, prečo ho prenasleduje. Saul ani netušil o koho ide, až keď sa mu Ježiš predstavil. Tu vidíme, že ak niekto prenasleduje Pánových učeníkov, nejde proti ľuďom, ale proti Kristovi. Saul dostal inštrukcie, aby išiel do mesta a tam mu povedia, čo má robiť. Bol poslaný k nemu ,,obyčajný“ učeník, ktorý mu povedal evanjelium, pomodlil sa za uzdravenie jeho zraku a Boh naplnil Saula Duchom Svätým.
Pavel hneď po obrátení prepol svoju horlivosť na horlivosť kázania evanjelia. Vzhľadom k tomu, že ešte nedošlo k zmene, pretransformovaniu jeho charakteru, nevyhol sa vážnym konfrontáciám. Tak isto ako Mojžiš, ktorý chcel vlastnou silou dosiahnuť oslobodenie Izraelcov v Egypte, aj Pavol s násilníckymi črtami osobnosti musel byť nie na 40 rokov ako Mojžiš, ale približne na tri roky na ,,striedačke“ v Tarze. V tomto období ale nevychladol, práve naopak, svoje charizmatické skúsenosti a teologické vzdelanie zosúladil, vyzrel a v takom stave počkal na pozdvihnutie od Pána.
Toto pozdvihnutie sa udialo cez Barnabáša, ktorý bol apoštolmi z Jeruzalema vyslaný stabilizovať prebudenie v Antiochii. Ten našiel Pavla v Tarze a zobral ho ako spoluslúžiaceho do Antiochijského zboru, ktorý sa stal po roku vysielajúcim zborom najväčších misií tej doby. Tým sa začala napĺňať posledná časť Skutkov 1,8: „...
Misia a konflikty
V úvode trinástej kapitoly Skutkov apoštolov vidíme ako hlavného iniciátora misie Ducha Svätého. On prehovoril k vedúcim a následne boli vyslaní Barnabáš a Pavel. Jána Marka vzali ako služobníka pre praktické veci spojené s cestovaním, batožinou a pod. Prvou zastávkou, regiónom kam išli, bolo Barnabášove rodisko - Cyprus. Evanjelizačná kampaň prešla cez celý Cyprus a skončila u Sergia Pavla, ktorý bol miestnou najvyššou autoritou - prokonzulom. Ten bol veľmi otvorený voči evanjeliu, ale človek blízky jemu, sa protivil tomu, čo kázal Barnabáš a Pavel. Vtedy sa udiala dramatická udalosť, keď Pavol v moci Ducha napomenul Elymasa - čarodejníka, ktorý na čas oslepol. Užasnutý prokonzul sa ľahko obrátil a misia na Cypre bola úspešne ukončená. Tu došlo k zmene vedenia misie. Udalosť s Elymasom vypôsobila vnútornú nestabilitu u Jána Marka, ktorý sa vrátil do Jeruzalema. Ide o toho Marka, ktorý napísal evanjelium. Ján Marek vyrastal bez otca s matkou v Jeruzaleme, kde vlastnili veľký dom, preto u nich mohli prebiehať zborové modlitby. Podľa odborníkov dôvod, prečo hneď v úvode opustil misiu, bol, že čisto materská výchova mu nevedela dať mužnosť, silu, schopnosť niesť konflikty. Ak by zostal s nimi, alebo sa pripojil v druhej misijnej ceste, mohol spôsobiť zabrzdenie, možno aj zastavenie prebudenia. Keby sa dostal do takej vážnej situácie, ako bola napríklad vo Filipách, keď Pavla so Sílasom spalicovali a uväznili ako najväčších kriminálnikov, dá sa predpokladať, že by nevedel uniesť ten tlak.
Po udalostiach s Jánom Markom, Pavol s Barnabášom pokračujú v misii a prichádzajú do Pisidskej Antiochie. Tu je zaznamenaná jedna z prvých Pavlových kázni. Najprv v sobotu zvestujú evanjelium v synagóge, a potom aj pohanom, ktorí s veľkým hladom prijali Božie slovo, hlavne po tom, keď sa niektorí zo Židov postavili proti Pavlovi a on povedal, že sú od Pána poslaní zaniesť evanjelium aj medzi pohanov: „Lebo nám tak prikázal Pán, keď povedal: Položil som ťa za svetlo národom, aby si bol spasením až do posledného kraja zeme. Keď to počuli pohania, radovali sa a oslavovali slovo Pánovo, a uverili všetci, koľko ich bolo odriadených do večného života. Ďalším mestom bola viac než sto kilometrov východne vzdialená Ikonia, kde ... uverilo veliké množstvo i Židov i Grékov. (Skutky apoštolov 14,1) Obdobne ako v Antiochii povstalo protivenstvo, ale nie tak agresívne. Pavol s Barnabášom to využili a zostali tam dlhý čas (to môže znamenať aj dva - tri roky, lebo aj Ježiš hovoril Filipovi, že som s vami taký dlhý čas). Ďalším mestom toho regiónu bolo rodisko Timotea - Lystra. Tam sa udialo významné uzdravenie, kedy bol uzdravený muž od narodenia chromý. Pretože pohania žijúci v Lystre boli ponorení do okultizmu, hneď chceli obetovať Pavlovi a Barnabášovi a chceli ich uctievať ako bohov. V tom im bratia zabránili, ale akurát prišli Pavlovi odporcovia z Antiochie, ktorým daná situácia prišla vhod a naviedli zástup, aby ukameňovali Pavla. Tu je otázkou, či Pavol aj zomrel a učeníci sa modlili za jeho vzkriesenie, alebo ho len vážne zranili. Isté však je, že potom vstal a odišiel do Derby ďalej evanjelizovať.
V Lystre sa prejavila jedna hlavná charakterová črta pohanov a to ľahká ovplyvniteľnosť či už na dobré alebo na zlé a nedôslednosť. Potom sa vrátili späť cestou, ktorou prišli a povzbudzovali novoobrátených, aby trvali vo viere, a hovorili, že musíme cez mnohé súženia vojsť do Kráľovstva Božieho. (Skutky apoštolov 14,22) Skôr, než opustili veriacich, vyvolili a ustanovili spomedzi nich presbyterov - starších.
Koncil v Jeruzaleme a List Galaťanom
Napriek tomu, že úvod prebudenia bol vynikajúci, s veľkými počtami obrátených začali povstávať nové problémy. Samozvaní služobníci z Judska, ktorých nevyslala cirkev, išli na miesta novovzniknutých zborov, a tam začali vyučovať, že ak sa nedajú obrezať a nepodriadia sa určitým ustanoveniam Mojžišovho zákona, nemôžu byť spasení. Novoobrátení z pohanov nerozumeli vzťahu zákona a milosti, preto sa nechali ovplyvniť a zneisteli čo do viery. Keď o tom počul Pavol, veľmi ho to pobúrilo, až nakoniec iniciovali veľkú konferenciu - koncil, kde sa mali tieto závažné otázky prebrať. O tom vypovedá pätnásta kapitola Skutkov apoštolov.
Najdôležitejším ponaučením z prvého koncilu je spôsob, ako hľadali odpoveď pre vyriešenie problému, či obrátení z pohanov majú a do akej miery dodržiavať Mojžišov zákon. Po prvom kole dohadov si zobral slovo Peter, ktorý ako hlavný argument toho, že ospravedlnenie je z viery, použil osobnú skúsenosť z Kornéliovho domu, kde bol vyliaty Duch Svätý bez dodržania zákona, na základe viery počúvajúcich. Potom dali slovo Pavlovi a Barnabášovi, ktorí vypovedali, aké veľké veci činil Pán pri ich misii. Pavel sa nesnažil teologicky argumentovať pred apoštolmi, lebo nebol hlavnou autoritou, len na základe faktov zo služby. Nakoniec to celé uzavrel hlavný pastor Jeruzalemského zboru - Jakub, brat Pánov.
Po koncile vznikol prvý Pavlov list - List Galaťanom. V ňom Pavel už veľmi jasne a s apoštolskou autoritou dáva napravenia ohľadom zákona a milosti. Poukázal na to, že za tými, čo ich zviedli, bolo čarovanie a v zhustenej forme im teologicky odôvodní omyl ich konania. Pavol mal v tejto otázke jasno už pred koncilom, ale na to, aby jeho rozhodnutia boli legálne, potreboval oporu jeruzalemských autorít. Podstata listu Galaťanom je v tom, že obrátení zo Židov majú slobodu dodržiavať Mojžišov zákon.
Pravda a svedectvo v Jánovom evanjeliu
Úlohou kresťanských médií je šíriť pravdu. Zvlášť na to upozorňuje Svetový deň spoločenských komunikačných prostriedkov. V pašiách na Veľký piatok z úst Piláta zaznieva nadčasová otázka: „Čo je pravda?“ (Jn 18, 38). V prípade Ježiša boli všetky skutky, ktoré konal, zamerané na pozdvihnutie života ľudí. Rozpráva o tom apoštol Ján v prvej časti svojho evanjelia: od premenenia vody na víno v Káne Galilejskej (porov. Jn 2) až po vzkriesenie Lazára v Betánii (porov. Preto jediným bodom obžaloby Ježiša bolo tvrdenie, že sa vyhlásil za Božieho Syna (porov. Jn 19, 7). A hoci jeho slová boli pravdivé, poslucháčov povzbudzoval skôr do toho, aby svoju pozornosť zamerali na jeho skutky (porov. Jn 14, 11). Tieto skutky, aj bez slov, majú byť najlepším svedectvom o Ježišovom poslaní vo svete (porov. Pápež Ján Pavol II. To, že človek dokáže rozmýšľať samostatne, však neznamená, že si svojím rozumom dokáže sám tvoriť normy mravného dobra. Úlohou človeka je skôr neustále objavovať a uplatňovať pravdu (porov. A poznanie pravdy u mravne zodpovedného človeka vedie k činom podľa nej.
Jánovo evanjelium, ktoré sa detailnejšie zaoberá otázkou pravdy, používa dôležitý pojem svedectva, ktorým sa pravda šíri do sveta, pričom jej vierohodnosť sa musí potvrdiť očitými svedkami. To bol aj dôvod, prečo toto evanjelium vzniklo (porov. Keďže sa v tom čase vyžadovalo svedectvo aspoň dvoch svedkov, Ježiš prišiel na svet potvrdiť slovo svojho Otca, ktoré od začiatku človeku oznámil (porov. Výsledkom spoľahlivého svedectva očitého svedka má byť podľa Jána viera tých, ktorí ho počúvajú a môžu jeho slová porovnať s jeho činmi (porov.
Pred 60 rokmi pápež Pavol VI. V prípade diskusných fór je istým riešením moderovanie, ktoré sa snaží aspoň čiastočne odfiltrovať prejavy nenávisti, neznášanlivosti alebo vulgárnosti. Najohrozenejšou skupinou, ktorá má k internetu blízko, sú deti a mládež. Okrem toho sa majú usilovať dôkladne pochopiť, čo videli, počuli alebo čítali. Rodičom zasa pripomína povinnosť svedomito bdieť nad tým, aby ich deti nemali prístup ani doma, ani inde k programom alebo prostriedkom, ktoré urážajú vieru a mravy (porov. Podobne ako automobil aj počítač či smartfón uľahčujú rýchlejšie priblíženie k cieľu, splnenie danej úlohy. Podobne i citlivej vnímavosti voči svojmu okoliu, voči realite života, ktorý nestačí len pozorovať, ale je nevyhnutné priamo sa na ňom zúčastňovať. Apoštol Jakub odporúča byť človekom, ktorý nielen počúva a vytvára si úsudok, ale od myšlienok a slov prechádza ku skutkom: „A slovo aj uskutočňujte, nebuďte len poslucháčmi, ktorí klamú sami seba. Lebo kto iba počúva slovo a neuskutočňuje ho, podobá sa mužovi, čo si v zrkadle prezerá svoju prirodzenú tvár. Pozrie sa na seba, odíde a hneď zabudne, aký je.
Bože, náš Otec, ty nám udeľuješ dar svojej lásky a obklopuješ nás svojou otcovskou dobrotivosťou. S nádejou ti zverujeme tých, ktorí žijú v nevedomosti a nekriticky používajú spoločenské komunikačné prostriedky - internet, počítače, tlač, rozhlas, televíziu, film. Zverujeme ti zvlášť deti a mladých a prosíme, aby si na nich zoslal svojho Ducha a obdaril ich darom múdrosti. Nech v plnej angažovanosti hľadajú to, čo im pomôže v rozvoji ich ľudskosti a nadprirodzeného poslania. Pomáhaj im, aby si pri vstupovaní do sveta mohutného informačného vplyvu vyberali len to, čo je duchovne bezpečné, zdravé a pravdivé. Nech majú na mysli, že masmédiá sú predovšetkým prostriedkom na užitočnú prácu a nielen na zábavu. Nech svet, ktorý sa pred nimi otvára, slúži ich rastu v súlade s vedomím zodpovednosti za seba i za všetky ľudské spoločenstvá. Skrze Krista, nášho Pána.
MODLITBA SCHVÁLENÁ MONS. 27. Pozrieme sa aspoň trochu do tradície, čo nám hovoria o sv. Jánovi starodávne svedectvá. Sv. Ján Evanjelista, bol synom otca Zebedeja a matky Salome a bratom sv. Jakuba Staršieho, apoštola. Spolu s apoštolom Petrom a Jakubom tvorili akési najdôvernejšie spoločenstvo okolo Pána Ježiša. Boli svedkami Premenenia na hore, ale takisto videli i krvavý pot v Getsemani. Stará tradícia zachovaná v liste Polykarpa z Efezu pápežovi Viktorovi (189-198) hovorí o sv. Jánovi Evanjelistovi, ale rovnako sa to týka aj jeho brata Jakuba, toto: „Ján, ktorý spočinul na hrudi Pána, bol rodom kňaz a nosil petalon. Bol svedok a učiteľ. On odpočíva v Efeze“. Podľa tohto svedectva obidvaja bratia, Jakub i Ján, pochádzali z Veľkňazskej rodiny. Petalon bol vlastne čelenkou veľkňazov. U Židov platilo pravidlo, že každý kňaz, ktorý nebol zrovna v aktuálnom úrade veľkňaza, musel sa živiť remeslom. Vidíme to napríklad u sv. Pavla, ktorý okrem toho, že študoval u nôh Gamaliela, predsa vystupuje ako ten, ktorý ovláda výrobu stanov. Možno i z týchto faktov lepšie pochopíme zvláštnu prosbu ich matky, aby zaujali význačnejšie miesta v Božom kráľovstve. V určitom zmysle táto prosba mala svoje opodstatnenie. Bolo známe, že židovský veľkňaz bol povinný bdieť v modlitbách v spoločenstve mladších kňazov noc pred sviatkom zmierenia. Podobne to robí Pán Ježiš na Olivovej hore. Z toho, čo sme povedali, môžeme pochopiť aj skutočne teologické nadanie, ktoré sa prejavuje v Evanjeliu sv. Jána, aj zvláštnu pozíciu, ktorú mal apoštol Jakub u kresťanov židovského pôvodu, ako aj to, prečo musel ako prvý z apoštolov zomrieť mučeníckou smrťou práve sv.
Sviatok sv. Jána sa slávi na Východe od 4. storočia. Pôvodne bol spojený so spomienkou na jeho brata, Jakuba staršieho. Sv. Ján podľa tradície pôsobil v Efeze, za cisára Domiciána bol vo vyhnanstve na ostrove Patmos, kde napísal Apokalypsu a po návrate do Efezu, kde napísal svoje Evanjelium, zomrel vo vysokom veku (za cisára Trajána). K jeho úcte v stredoveku prispela aj legenda, že vraj, aby obrátil istého pohanského kňaza v Efeze, vypil otrávené víno, a nič sa mu nestalo. Na sviatok tohoto svätca sa na mnohých miestach požehnáva víno. Liturgia tohoto sviatku predstavuje sv. Jána ako veľkého ohlasovateľa tajomstva večného a vteleného Slova. V prvom čítaní počúvame: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: slovo života. Lebo sa zjavil život a my sme ho videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám“ (Jn 1, 12). Sv. Ján bol uchvátený Slovom, ktoré sa stalo telom a na ktorého sa bolo možné dívať ľudskými očami a aj ľudský dotknúť.
Aj keď bol apoštol Ján vo väzení za to, že zvestoval o Ježišovi, myslel na druhých. Napríklad zapísal knihu Zjavenie, ktoré dostal od Ježiša, a poslal ho zborom, aby sa dozvedeli, „čo sa má zakrátko stať“. (Zjav. 1:1) A pravdepodobne po návrate z vyhnanstva napísal evanjelium o Ježišovom živote a službe. Napísal aj tri listy, aby povzbudil a posilnil svojich bratov a sestry. Aj ty môžeš napodobňovať Jána! A jeho obetavý spôsob života a svoju lásku k ľuďom dokazovať tým, ako využívaš svoj život. Satanov svet ťa tlačí k tomu, aby si všetok svoj čas a všetku svoju energiu využíval pre seba, zarábal veľa peňazí a niečo vo svete znamenal. Naproti tomu obetaví kresťania na celom svete sa snažia venovať čo najviac času tomu, aby pomohli ľuďom dozvedieť sa dobrú správu o Kráľovstve a vytvoriť si blízky vzťah k Jehovovi. PS: Už sa z nich stali “evanjelíci” ako mnohé skupiny, ktoré sa dnes množia ako huby po daždi! Namiesto toho, aby vysvetlili koho predobrazom je apoštol Ján dnes, venujú sa namiesto toho len “evanjelickej činnosti”! w21.01 10 ods.
Jánovo evanjelium a Pascha
Ako je známe, Jánovo evanjelium neprináša správu o Poslednej večeri. Apoštol mal totiž v úmysle poukázať na to, že deň Kristovho umučenia a smrti pripadol na Prípravný deň (porov. Jn 18, 28; 19, 14.31-42), čiže deň, keď sa venovali robeniu príprav na Veľkú noc, deň, keď sa v chráme zabíjali baránky. Je v zhode s Jánovou teologickou perspektívou, aby trval na takomto detaile, lebo jeho cieľom bolo identifikovať Krista ako Baránka, ktorý bol zabitý, Baránka, ktorého preliata krv spasila Izrael a ktorého obeta vykúpila celý svet. Dôraz, ktorý kládol na túto skutočnosť, však spôsobil veľa ťažkostí exegétom, ktorí pozorujúc zjavný chronologický nesúlad medzi synoptickými opismi a Jánovým opisom predložili rôzne hypotézy. Spočiatku sa jednohlasne dávalo za pravdu synoptikom, pokiaľ ide o historickosť ich správ, v ktorých sa Prípravný deň kryje s dňom Ježišovho slávenia Poslednej večere, čo by podľa evanjelií vyhovovalo sláveniu sviatku Paschy. V tomto bode Jeremiasova štúdia dôrazne obhajuje historickú povahu rozprávaní, ktoré pochádzajú od troch synoptikov; o jánovskej perspektíve sa viac ako o historickej zvyklo uvažovať ako o teologickej. Ale situácia sa v poslednom čase celkom obrátila a dnes si jánovské chronologické odkazy na Ježišovo umučenie získali silnú podporu u bádateľov, najmä u Blinzlera a Browna. V tejto súvislosti bude užitočné znovu preskúmať postrehy Meiera, ktorý je autorom závažného a kompetentného diela o historickom Ježišovi.
Z historického hľadiska Meier hovorí, že je silne naklonený prijať chronológiu Ježišovho umučenia, ako ju zaznamenal Ján. Ak teda Ježiš skutočne zomrel v čase, keď mal byť obetovaný baránok, čo potom platí o Poslednej večeri? Môžeme sa naďalej spoliehať na jej pravú historicitu? Tu Meier prichádza so scenárom, ktorý je nielen možný, ale celkom pravdepodobný. Podľa neho Ježiš tušil, že jeho nepriatelia ho v krátkom čase zatknú, čo by mu zabránilo sláviť so svojimi učeníkmi veľkonočnú hostinu a pri nej ustanoviť eucharistickú sviatosť, a preto bezprostredne pred Paschou vo štvrtok večer, na začiatku štrnásteho dňa mesiaca nisan, usporiadal formálnu hostinu pre úzky okruh priateľov. Hoci sa Meierov argument zdá byť ozaj vierohodný, nepoznáme a ani vedec nám neponúka dôvody, prečo by večera, ktorú usporiadal Ježiš, mala byť formálnou hostinou, ale nie predbežnou veľkonočnou hostinou. Z Nm 9, 6 vieme, že Boh prostredníctvom Mojžiša dovolil Židom osláviť Paschu aj mimo stanoveného času, napríklad keď bol niekto na cestách alebo keď tak rodina nemohla urobiť pre mŕtveho v dome (porov. Nm 9, 13). V prípade predbežnej hostiny by sa, pravdaže, dalo čakať, že by sa slávenie konalo bez baránka, pretože by ho nebolo možné obetovať v chráme, najmä pre niekoho, kto žil ďalej od Jeruzalema. Predsa však musíme vziať do úvahy jednu skutočnosť. Zjavenie, teda Božie slovo, ktoré dáva času jeho pôvod a základ, kladie ustanovenie Eucharistie do kontextu slávenia Paschy.
Z teologického hľadiska je to uspokojivé - ale môže sa „otázka“ chronológie Paschy, zrejmého historického kontrastu, vyriešiť tak, že z nej ťaží teológia? Synoptici identifikujú ustanovenie Eucharistie ako udalosť, ktorá sa odohráva v určitom čase, ale ich načasovanie u Jána koliduje s hodinou Kristovej obety na kríži. A nemohlo by aj toto mať teologickú hodnotu, keď uvážime, že takéto detaily patria k zjavenej skutočnosti? Práveže áno, je vskutku možné, že sa tu komunikuje vysoko teologický význam. Poznajúc synoptickú tradíciu Ján, ako len môže, naznačuje, že stretnutie Ježiša a jeho učeníkov vo večeradle, skôr než ho zajali, nepoukazuje na slávenie Paschy, ba ani na ustanovenie Eucharistie. Prečo tak robí? Napriek ostatným evanjelistom? Aby ich „opravil“? „Ján,“ hovorí Léon-Dufour, „sa s nikým nepreteká, ale privádza veci do konca: on završuje synoptickú tradíciu.“ Ďalšia vec je, že Ján i Matúš boli prítomní v hornej sieni ako osobní svedkovia udalostí, čo zjavne nepovažujú za pravdivé tí, ktorí vytrvalo veria, že neboli skutočnými autormi evanjelií, ako sa tvrdí. Ak sa tam však nachádzali obaja, prečo potom Jánovo evanjelium zdôrazňuje „paschálny“ čas umučenia, zatiaľ čo správu o ustanovení nepodáva? Z exegetického hľadiska by sme sa azda mali sústrediť nie tak na sledovanie ľudského autorského zámeru, ale na prijatie a pochopenie „faktov“, dokonca aj rozdielov medzi evanjeliami, keď sa komunikujú ako teologické pravdy. Aký „teologický“ fakt by sa mohol skrývať za týmto chronologickým nesúladom?
Už sme povedali, že u Jána by spočíval v stotožnení ukrižovaného Krista s veľkonočným baránkom, ktorého obetovali v chráme, ale ak čítame Jána vo svetle synoptických správ, potom sa ocitneme pred požiadavkou urobiť ďalšie stotožnenie: už nielen osoby Krista s pravým paschálnym Baránkom, ale aj hodiny jeho umučenia a smrti s hodinou eucharistického slávenia vo večeradle, ktoré uvádzajú synoptici. Ak považujeme všetky štyri evanjeliá za platné a nerátame s tým, že by sme jedno alebo druhé opravovali alebo museli určiť, ktoré z nich hovorí „pravdu“ a ktoré nie, lebo každé evanjelium tvorí inšpirovaný text, potom sa pred nami vynorí „skutočnosť“, ktorou je zjednotenie v jedinej „metachronologickej“ hodine úkonu, ktorý Ježiš ustanovil vo večeradle: v ňom stotožňuje svoje telo a krv, ktoré prináša ako obetu na kríži, s chlebom a vínom, ktoré drží v rukách. To druhé sa tak spája s historickou hodinou Ježišovho umučenia, ukrižovania a smrti, ktorá sa u Jána, ako dobre vieme, zhoduje aj s hodinou Ježišovho oslávenia, jeho vzkriesenia (porov. Jn 12, 32, hypsōthō, čo znamená súčasné pozdvihnutie na kríži a vzkriesenie Otcom do slávy).
Vo štvrtom evanjeliu rozprávanie o ustanovení nahrádza rozprávanie o rozmnožení chlebov, ktoré autor umiestnil na začiatok 6. kapitoly. Udalosť je podaná ako znamenie (porov. Jn 6, 6) a správa o nej nás má pripraviť na veľkú reč o chlebe života. Na rozdiel od synoptikov u Jána nevystupujú učeníci ako tí, ktorí by Ježiša povzbudili k zázračnému konaniu, ale hovorí o ňom ako o iniciatíve, ktorá vyšla priamo od Ježiša - ba Ježiš akoby sa ocitol na mieste nie náhodne, po dni kázania, ale s jediným cieľom urobiť zázrak. Veď Ján nám prezrádza, že Ježiš presne vedel, čo sa chystá urobiť, a opisuje ho ako hlavnú postavu celého výjavu. On sám rozdáva chleby, opäť v rozpore so synoptikmi, kde sa do ich rozdeľovania zapájajú aj učeníci; v jeho počínaní akoby sa odrážali jeho slová, ktoré otvorene povedal o Eucharistii: „Chlieb, ktorý ja dám, je moje telo“ (Jn 6, 51).
tags: #apostol #jan #napisal #evanjelium