Obrátenie apoštola Pavla: Z prenasledovateľa horlivým evanjelizátorom

Dnes nám Cirkev predkladá pred oči tajomstvo obrátenia apoštola Pavla, ktoré je významné nielen pre jeho osobný život, ale pre celú Cirkev. Môžeme povedať, že jeho obrátenie môže poslúžiť ako vzor každého obrátenia. Veď v celom, priam zázračnom živote apoštola, najväčším zázrakom, je jeho ľudsky nevysvetliteľné obrátenie.

Obrátenie duše od zla k dobru, od nevery k viere, od bludu k pravde je jav nadprirodzený, ktorý sa filozofický a teologický dá vysvetliť len zásahom Božej milosti.

Pavol bol spočiatku horlivým prenasledovateľom Cirkvi a práve udalosť, o ktorej budeme hovoriť v nasledujúcich minútach, sa stala rozhodujúcim momentom jeho života. Katechézu o tejto udalosti predniesol aj Svätý Otec Benedikt XVI.

Pavol pred obrátením

Sv. Pavol sa narodil niekedy v rokoch 5-10 po Kristovi v Tarze v Cilícii (južné Turecko) v židovskej rodine, ktorá požívala práva rímskeho občianstva. Rodičia mu dali dve mená: Šavol (Saulus - meno prvého židovského kráľa) a Pavol (Paulus - malý). Dostal vynikajúce vzdelanie, najprv v samotnom Tarze v helenistickej škole a neskôr v Jeruzaleme pri nohách slávneho učiteľa Gamaliela.

Popritom - ako správny Žid - sa vyučil stanárskemu remeslu. V prvom rade však ostal dôsledným, až fanatickým farizejom. Zahorel nenávisťou proti novému učeniu, ktoré hlásal Ježiš Kristus a jeho apoštoli. Bol pri kameňovaní sv. Štefana. Nekameňoval ho síce priamo, ale strážil šaty katom.

Dnešné čítanie zo Skutkov apoštolských vyjadruje, jeho duchovný stav pred obrátením týmito slovami: „Šavol ešte vždy soptil hrozbami a bol rozhodnutý vraždiť Pánových učeníkov. Predstúpil pred veľkňaza a vyžiadal si od neho listy pre synagógy v Damasku, aby priviedol do Jeruzalema poviazaných prívržencov tohoto učenie, mužov i ženy, všetkých, čo nájde.” On sám spútnaval mužov i ženy a privádzal ich pred Veľradu. Dokonca si od Veľrady vyžiadal splnomocnenie, aby to isté mohol urobiť v Damašku.

Na inom mieste vo svojich listoch Pavol poukazuje, že tieto veci robil z nevedomosti. Môžeme povedať, že subjektívne bol presvedčený, že robí dobre a správne. Možno sa Pán Boh i preto nad ním zmiloval, že bol horlivý a myslel si, že tým slúži Bohu.

Psychologicky nepochopiteľné je to, že sa v jednom momente úplne zmenil. I z tohoto všetkého môžeme pochopiť, ako ťažko je niekoho správne posúdiť. Jedine Boh vidí do srdca. Pre jedných bol Pavol človekom, ktorým treba opovrhovať, ale pre Boha bol vyvolenou a vzácnou nádobou. Ráz bude s rovnakou horlivosťou pracovať na šírení Evanjelia o Božom Synovi.

Sv. Štefana za nepriateľov. Sv. Tam kdesi môžeme vidieť prvý predpoklad jeho obrátenia. Keď Židia kameňovali Štefana, bol pri tom a strážil vrchné šaty tých, ktorí ho kameňovali.

Udalosť na ceste do Damasku

Takto opisujú Skutky apoštolské akoby vonkajší rámec udalosti, tak ako ju vnímali kresťania. On sám na inom mieste opisuje svoj vnútorný stav pred obrátením trochu ináč: „Ja som žid. Narodil som sa v cilícijskom Tarze, ale vyrástol som v tomto meste. Pri Gamalielových nohách som bol vychovaný prísne podľa zákona otcov a horlil som za Boha, ako vy všetci dnes. Toto nové učenie som prenasledoval až na smrť; sputnával som mužov i ženy a odvádzal som ich do väzenia, ako my môže dosvedčiť sám veľkňaz a celá veľrada.

Na ceste do Damašku ho zasiahol Boh. Toto stretnutie so vzkrieseným Kristom úplne zmenilo osobnosť sv. Pavla. Skutky apoštolské hovoria: „Keď sa na svojej ceste približoval k Damasku, zrazu ho ožiarilo svetlo z neba. Padol na zem a počul hlas, ktorý mu hovoril: „Šavol, Šavol, čo ma prenasleduješ?” On povedal: „Kto si, Pane?“ A ten: „Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ. Nože, vstaň a chod do mesta.

Vieme to z jeho vlastných slov a vieme to aj z tvrdenia Pána Ježiša, ktorý o sebe prehlasuje: „Ja som Svetlo sveta!“ A predovšetkým tak môžeme usudzovať na základe zmeny, ktorá sa s ním udiala. O aké svetlo sa tu jedná. Je to živé, osobné svetlo, svetlo blaženosti, pravdy, radosti a krásy. Je to svetlo, ktoré vyžaruje teplo lásky a porozumenia. Je to svetlo poznania všetkého. Je to svetlo, ktoré od tej chvíle bude prežarovať všetky chvíle Pavlovho života a ktoré bude podnetom jeho meditácii.

Listy sv. Pavla sú svedectvom toho, že Pavol poznal Boha. Nikto z apoštolov nemá takú hlbokú skúsenosť s Kristom, ako Pavol. Jemu sa zjavil oslávený a vzkriesený Pán, ktorý sedí po pravici Otca a skrze ktorého a pre ktorého bolo všetko stvorené. Toto poznanie mení aj jeho životný štýl. Pavol chce uchvátiť, získať Krista, pretože všetky, veci, keď ich zrovna s ním, sú len preludom.

Pavol po obrátení

Zaujímavé je ovocie tohto zvláštneho stretnutia. Horlivosť v apoštoláte. Nikto z apoštolov sa tak nenamáhal pri šírení evanjelia ako Pavol, nikto z apoštolov nepriniesol toľko obetí ako Pavol. Človek „Starého zákona“ dobre vedel, kto je tvorcom jeho dokonalosti, a preto sa modlil: „Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného. Neodvrhuj ma od svojej tváre a neodnímaj mi svojho ducha svätého“.

V prvom liste Timotejovi počujeme tieto slová: „Ďakujem, nášmu Pánovi, ktorý mi dal silu, Kristovi Ježišovi, že ma uznal za spoľahlivého a určil ku svojej službe, i keď som bol predtým rúhač, prenasledovateľ a násilník. A predsa som došiel zľutovania, pretože som vo svojej nevere nevedel, čo robím. A milosť nášho Pána sa nadmieru rozhojnila a s ňou viera i láska v Kristovi Ježišovi. Vierohodné je to slovo a zaslúži si plný súhlas: Kristus Ježiš prišiel na svet, aby zachránil hriešnikov. Ja k ním patrím na prvom mieste, avšak došiel som zľutovania, aby Ježiš Kristus práve na mne ukázal všetku svoju zhovievavosť ako príklad pre tých, ktorí v neho uveria a tak dosiahnú večný život.“

Sv. Pavol apoštol, ktorý sám na seba zakúsil veľkosť Božieho zľutovania, nám hlása a ako sám hovorí, je to spoľahlivé a úplne vierohodné, že „Kristus Ježiš prišiel na svet zachrániť hriešnikov.“ Aby sa človek vedel z toho radovať, musí prijať i to nasledujúce Pavlovo vyznanie: „z ktorých prvý som ja“. Dokiaľ človek nepozná svoju vlastnú hriešnosť, nepozná ani radosť z evanjelia.

V každom svetom prijímaní, pri každom čítaní Božieho Slova, pri každej modlitbe sa môžeme stretnúť s týmto úchvatným Pánom, ktorý jediný stojí za to, aby sme pre neho žili i zomierali.

Druhé obrátenie sv. Pavla

Ak čítame v Písme o Pavlovi v snahe dozvedieť sa o ňom čo najviac, aby sme sa aj my mohli formovať tak, ako sa formoval on, avšak pri tomto čítaní prehliadneme jeden moment, ktorý bol v jeho živote nesmierne dôležitý, ba kľúčový, môžeme sa dostať do problémov. Pavlovu cestu viery by sme jednoducho nepochopili.

Dnešné prvé čítanie totiž hovorí o udalosti, ktorá sa prihodila asi tri roky po jeho obrátení, keď bol Pavol už úspešným a známym kazateľom. Totiž Pavol sa na základe svojich kázní dostal do vážnych problémov. Dostal sa do kontroverzie s členmi vlastnej Cirkvi. A nebola to kontroverzia hocaká. Pavol bol totiž vo svojich kázňach až taký horlivý, že spôsoboval konflikty a nedorozumenia, ako napríklad v prípade Helenistov, o ktorých hovoria Skutky apoštolov. Bratia boli nútení milého Pavla zaviesť z Jeruzalema do Cézarey a odtiaľ ho poslať do jeho rodného Tarzu. A to nie len tak na návštevu jeho rodiny. Vieme totiž, že Pavol tu zostal celkove 7 rokov!!! Povedané jednoducho: Pavol bol vlastnou Cirkvou poslaný do vyhnanstva. Odpísali ho. Zbavili sa ho. Lebo robil viac zla ako úžitku.

Len si všimnite, čo hovorí Písmo v nasledujúcej vete: „A žil s nimi v Jeruzaleme a smelo si počínal v Pánovom mene. Rozprával a prel sa aj s Helenistami a oni ho chceli zabiť. Keď sa to dozvedeli bratia, zaviedli ho do Cézarey a poslali do Tarzu. A Cirkev mala pokoj po celej Judei, Galilei a Samárii; upevňovala sa, žila v bázni pred Pánom a rástla v úteche Svätého Ducha“ (Sk 9, 29 - 31). Cirkev mal po jeho odchode pokoj. Čo sa vlastne stalo? Ako je to možné? Bol či nebol Pavol obrátený? Ak bol, ako je potom možné, že nežil totálne podľa toho, za čím šiel, k čomu sa obrátil?

Vo svojom exile mal možnosť nad tým premýšľať. 7 rokov je na to dosť dlhá doba. Možno takéto a podobné otázky si kládol Pavol a možno bol z nich naozaj zmätený. Jeho situácia skutočne nebola ľahká, najmä keď si uvedomíme, že Pavol mal okolo tridsať rokov, čo je pre muža začiatok najvýkonnejšieho obdobia jeho života. Keby som bol ostal židom, bol by som mal kariéru ako remeň. Všetky schopnosti a techniky, ktoré sa naučil, mu boli nanič, keď zistil, že nevie zapáliť oheň.

Pavol sa vrhol do svojej novej misie s tým istým entuziazmom, ktorým obhajoval svoju starú misiu. Jednoducho premiestni svoju horlivosť z jedného miesta na druhé a ujíma sa práce, ktorú vidí pred sebou, ako práce, ktorá ako keby patrila jemu. A tak v tomto bode Pán dovolí, aby bol tvrdo a ťažko očisťovaný (ako v evanjeliu ratolesti, aby rodili dobré ovocie)], aby sa tak naučil, že konverzia nie je jednoducho niečo, čo by mu ponúklo nové pole pre jeho činnosť, ale je to nový spôsob života, nový spôsob pozerania sa na veci. A on sa do tohto nového pohľadu musí ako keby ponoriť, aby sa tak mohol stať súčasťou jeho osobnosti.

V exile v Tarze dospel k svojmu tzv. druhému obráteniu. Ak čítame pozorne jeho listy, jasne tam ducha tejto jeho druhej konverzie nájdeme (hlavne 2 Kor 12). Hovorí tu o vízii, ktorú mal pred 14 rokmi. Počas celých tých rokov, ktoré prežil v Tarze v samote a opustenosti, Pavol spoznal Boha iným spôsobom. Bol to totiž pre neho čas, keď si ho Pán vzal do svojej školy podobne ako ostatných učeníkov predtým. To, čo sa tu s ním v tejto jeho škole odohralo, bolo hlboké očistenie. Jasne tu spoznal, akú veľkú dôležitosť vložil do svojej výchovy, vzdelania, úspechov a ako všetky tieto veci stále sú v centre javiska jeho života, hoci snáď nie vedome. Uvedomil si, že v tomto novom spôsobe života nič nebolo také dôležité ako to, aby bol cez neho v činnosti Kristus. Pavol postupne uvoľnil miesto v centre javiska a na jeho miesto prišiel Kristus, ktorý sa mu stal všetkým vo všetkom. Naučil sa nedovoliť sebe samému, aby sa spoliehal na seba a na svoje schopnosti, ale aby sa spoliehal len na Krista a na jeho lásku k nemu.

Keď potom pozorujeme Pavla po tomto jeho druhom obrátení, keď ho apoštoli konečne na príhovor Barnabáša znova prijali medzi seba a umožnili mu kázať, vidíme na ňom, že je to už iný človek, ako bol pred svojím tarzským exilom. Nebol ani tu ešte svätý. Bol plný slabostí, ale vedel, že pre neho žiť znamená Kristus (porov. Flp 1, 21) a už nežije on, ale v ňom žije Kristus (porov.

Ako tak Pavol starel, stále viac a viac si uvedomoval, že byť učeníkom Kristovým nie je niečo, čo sa dá dosiahnuť, ale je to „stávanie sa učeníkom“, je to púť učeníctva, ktorá môže trvať celý život, ktorá obsahuje veľa skúšok, pádov a chýb.

Kto z nás by mal odvahu prehlásiť, že už dosiahol opravdivé učeníctvo, že je už naozaj obrátený vo viere ku Kristovi? Jediné, čo môžeme, je začínať znova a znova, vždy si nanovo uvedomujúc, že sme ratolesťou na viniči, kde tým viničom je ON.

Sv. Dvaja najvýznamnejší apoštoli sv. Peter a sv. Pavol, majú v Cirkvi dva sviatky. Ich hlavný sviatok sa slávi spoločne 29. júna. Okrem toho každý z nich má ešte jeden sviatok. Sv. Petrovi je zasvätený 22. február, Katedra sv. Petra, keď si Cirkev pripomína jeho učiteľský úrad. Pavlovi je zasa zasvätený dnešný deň, keď si Cirkev pripomína udalosť obrátenia v Pavlovom živote.

tags: #apostol #ktory #bojovsl #proti #kristovi #a