Vzhľadom na šíriaci sa zmätok v náuke viery ma mnohí biskupi, kňazi, rehoľníci a laici Katolíckej cirkvi poprosili o verejné svedectvo o pravde zjavenia. Je to pravlastnou úlohou pastierov viesť im zverených na cestu spásy. To sa môže podariť len vtedy, keď je táto cesta známa a sami ňou napredujú.
Dnes už nie je mnohým kresťanom známa dokonca ani základná náuka viery, takže rastie nebezpečenstvo, že zídu z cesty k večnému životu. Zostáva však pravlastnou úlohou Cirkvi viesť ľudí k Ježišovi Kristovi, svetlu národov (porov. Lumen Gentium 1). Pritom platí slovo apoštola: „Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal“ (1 Kor 15,3).
V tejto situácii sa natíska otázka, podľa čoho sa treba orientovať. Podľa Jána Pavla II. predstavuje Katechizmus Katolíckej cirkvi „bezpečnú normu pre náuku viery“ (Fidei Depositum IV). Bol spísaný s cieľom posilňovať vo viere bratov a sestry, ktorých viera je masívne spochybňovaná „diktatúrou relativizmu“.
Základné piliere viery
Súhrn viery všetkých kresťanov sa nachádza vo vyznávaní Najsvätejšej Trojice. Krstom v mene Otca i Syna i Svätého Ducha sme sa stali Ježišovými učeníkmi, Božími deťmi a priateľmi. Odlišnosť troch osôb v Božej jednote označuje vzhľadom na ostatné náboženstvá základný rozdiel vo viere v Boha a v obraze človeka (254).
Pri vyznávaní Ježiša Krista sa rozlišujú duchovia. On je pravý Boh a pravý človek, počatý zo Svätého Ducha a narodený z Panny Márie. Slovo, ktoré sa stalo telom, Boží Syn, je jediný Vykupiteľ sveta (679) a jediný Prostredník medzi Bohom a ľuďmi (846). Preto Prvý Jánov list označuje za antikrista toho, kto popiera jeho božstvo (1Jn 2,22), pretože Ježiš Kristus, Boží Syn od večnosti je jednej podstaty s Bohom, Jeho Otcom (663).
S jasnou rozhodnosťou sa treba postaviť do cesty návratu do starých heréz, ktoré videli v Ježišovi Kristovi len dobrého človeka, brata a priateľa, proroka a moralistu. On je v prvom rade Slovo, ktoré bolo u Boha a je Boh, je Otcov Syn, ktorý prijal našu ľudskú prirodzenosť, aby nás vykúpil, a ktorý príde súdiť živých i mŕtvych.
Cirkev ako nástroj spásy
Ježiš Kristus založil Cirkev ako viditeľné znamenie a nástroj spásy. Cirkev je uskutočnená v Katolíckej cirkvi. Ježiš Kristus dal svojej Cirkvi, „ktorá vyšla z boku ukrižovaného Krista“ (766), sviatostné zriadenie, ktoré zostane až do úplného zavŕšenia (765). Kristus ako hlava a veriaci ako údy tela sú jednou mystickou osobou (795), preto je Cirkev svätá, lebo jediný Prostredník ustanovil jej viditeľnú štruktúru a neprestajne udržiava Cirkev (771).
Skrze ňu sa Kristovo vykupiteľské dielo sprítomňuje v čase a priestore v slávení svätých sviatostí, predovšetkým v eucharistickej obete, svätej omši (1330).
Cirkev je v Ježišovi Kristovi všeobecnou sviatosťou spásy (776). Cirkev neodráža seba, ale Kristovo svetlo, ktoré vyžaruje z jej tváre. Cirkev nie je ľuďmi založený spolok, o ktorého štruktúre môžu jeho členovia ľubovoľne hlasovať. Cirkev má božský pôvod. „Sám Kristus je pôvodcom úradu v Cirkvi. On ho ustanovil, dal mu plnú moc a poslanie, zameranie a cieľ“ (874).
Dodnes platí apoštolovo napomenutie: „Ale keby sme my alebo aj anjel z neba zvestovali iné evanjelium namiesto toho, ktoré sme vám zvestovali - nech je prekliaty!“ (Gal 1,8). Sprostredkúvanie viery je nerozlučne späté s ľudskou vierohodnosťou poslov viery, ktorí v niektorých prípadoch im zverených nechali v štichu, zneistili a ich vieru ťažko poškodili.
Slovo Písma sa týka tých, ktorí nepočúvajú pravdu a riadia sa svojimi vlastnými želaniami, ktoré lichotia ušiam, pretože neunesú zdravú náuku (porov. Poslaním Učiteľského úradu Cirkvi je „chrániť ľud pred odchýlkami a ochabnutím vo viere“, aby vyznával „bez omylu pravú vieru“ (890). To platí zvlášť v súvislosti so siedmimi sviatosťami.
Najsvätejšia Eucharistia je „prameň a vrchol celého kresťanského života“ (1324). Eucharistická obeta, v ktorej nás Kristus vťahuje do svojej obety na kríži, je zameraná na najvnútornejšie zjednotenie s Kristom (1382). Preto Sväté písmo napomína v súvislosti so svätým prijímaním: „Preto ktokoľvek by nehodne jedol chlieb alebo pil kalich Pána, previní sa proti telu a krvi Pána“ (1 Kor 11,27). „Kto si je vedomý ťažkého hriechu, musí skôr, ako pristúpi k prijímaniu, prijať sviatosť zmierenia“ (1385).
Z vnútornej logiky sviatosti vyplýva, že rozvedené osoby, ktoré civilne uzavreli druhé manželstvo, zatiaľ čo ich sviatostné manželstvo pred Bohom trvá, [ako] nie plne s katolíckou vierou a Cirkvou spojení kresťania, [podobne] ako všetci, ktorí nie sú príslušne disponovaní, neprijímajú Najsvätejšiu Eucharistiu osožne (1457), pretože im neslúži k spáse. Vyznanie hriechov vo svätej spovedi najmenej raz do roka patrí k cirkevným prikázaniam (2042).
Keď veriaci už nevyznávajú svoje hriechy a nezažívajú odpustenie svojich hriechov, potom vykúpenie zostáva neúčinné - koniec koncov Ježiš Kristus sa stal človekom, aby nás vykúpil z našich hriechov. Aj pre ťažké a ľahké hriechy, ktoré páchame po krste, platí právomoc odpúšťať, ktorou vzkriesený Pán poveril apoštolov a ich nástupcov v biskupskom a kňazskom úrade.
Aktuálne praktizovanie spovede jasne ukazuje, že svedomie veriacich nie je dostatočne sformované. „Kňaz pokračuje na zemi vo vykupiteľskom diele“ (1589). Kňazská vysviacka mu „udeľuje posvätnú moc“ (1592), ktorá je nenahraditeľná, lebo skrze ňu sa Ježiš Kristus sviatostným spôsobom sprítomňuje vo svojom spásnom konaní. Preto sa kňazi dobrovoľne rozhodujú pre celibát ako „znak tohto nového života“ (1579).
Ide o sebaodovzdanie v službe Krista a jeho prichádzajúceho kráľovstva. V súvislosti s prijímaním tejto vysviacky v troch stupňoch tohto úradu si je Cirkev vedomá, že „je viazaná touto voľbou samého Pána. Preto vysviacka žien nie je možná“ (1577).
Viera a život
Viera a život patria nerozlučne k sebe, lebo viera bez skutkov, ktoré sa konajú v Pánovi, je mŕtva (1815). Morálny zákon je dielom Božej múdrosti a vedie človeka k prisľúbenej blaženosti (1950). V dôsledku toho je znalosť Božieho a prirodzeného morálneho zákona potrebná, „aby [človek] konal dobro a dosiahol svoj cieľ“ (1955). Dodržiavanie morálneho zákona je pre všetkých ľudí dobrej vôle potrebné na spásu. Lebo kto zomrie v smrteľnom hriechu, bez toho, aby ho oľutoval, bude navždy odlúčený od Boha (1033). Toto vedie k praktickým dôsledkom v živote kresťanov, z ktorých mnohé sú dnes zatemnené (porov. 2270-2283; 2350-2381). Morálny zákon nie je bremenom, ale súčasťou oslobodzujúcej pravdy (porov.
Úloha Cirkvi v súčasnosti
Mnohí sa dnes pýtajú, načo vlastne je tu ešte Cirkev, keď aj biskupi majú zaľúbenie radšej v role politikov namiesto toho, aby ako učitelia viery ohlasovali evanjelium. Pohľad neslobodno zrieďovať vedľajšími vecami, ale musíme tematizovať to, čo je vlastné Cirkvi. Každý človek má nesmrteľnú dušu, ktorá bude v smrti oddelená od tela, pričom človek dúfa vo vzkriesenie mŕtvych (366). Smrť urobí definitívnym rozhodnutie človeka za Boha alebo proti Bohu.
Každý sa musí bezprostredne po smrti postaviť pred osobitný súd (1021). Buď je ešte potrebné očisťovanie, alebo sa človek dostane bezprostredne do nebeskej blaženosti a smie hľadieť na Boha z tváre do tváre. Existuje aj strašná možnosť, že človek až do konca zotrvá v odpore voči Bohu a tým, že definitívne odmietne jeho lásku, „sa hneď naveky zatratí“ (1022). „Boh nás stvoril bez nás, no nechcel nás zachrániť bez nás“ (1847).
Večnosť pekelného trestu je hrozná realita, ktorú - podľa svedectva Svätého písma - si privodia všetci, „čo zomierajú v stave smrteľného hriechu“ (1035). Zamlčiavať tieto a iné pravdy viery a takto učiť ľudí je najhorším podvodom, pred ktorým Katechizmus dôrazne varuje. Tento podvod predstavuje poslednú skúšku Cirkvi a vedie človeka k náboženskému podvodu, za „cenu odpadnutia od pravdy“ (675); je to podvod antikrista!
Ako robotníci v Pánovej vinici máme my všetci zodpovednosť pripomínať tieto základné pravdy tým, že sa budeme pridržiavať toho, čo sme sami prijali. Chceme dodávať odvahu s rozhodnosťou kráčať cestou Ježiša Krista, aby sme nasledovaním jeho prikázaní dosiahli večný život (2075). Prosme Pána, aby nám dal spoznať, aký veľký je dar katolíckej viery, cez ktorú sa otvára brána k večnému životu.
„Kto sa bude hanbiť za mňa a za moje slová pred týmto cudzoložným a hriešnym pokolením, za toho sa bude hanbiť aj Syn človeka, keď príde v sláve svojho Otca so svätými anjelmi“ (Mk 8,38). Práve my biskupi a kňazi sme oslovení, keď Pavol, apoštol Ježiša Krista, dáva svojmu spolubojovníkovi a nástupcovi Timotejovi toto napomenutie na cestu: „Zaprisahávam ťa pred Bohom a Kristom Ježišom, ktorý bude súdiť živých i mŕtvych, pre jeho príchod a jeho kráľovstvo: Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou.
Lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši. Odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam. Preložený text je prevzatý zo stránky Vatican News. Z nemčiny preložil o. I. Oddanosť a podriadenie sa evanjeliu v prvom rade znamená, že sa evanjelium musí hlásať.
Služba evanjelia a pomoc blížnym
Mnohí dnes znevažujú dôležitosť jeho hlásania a namiesto toho neústupne tvrdia, že jedinou pravou apologetikou je milujúce spoločenstvo. Hovoria, že ľudia sa do Božieho kráľovstva nedajú prehovoriť, môžeme ich len milovať. No aj keď je kresťanské spoločenstvo naozaj rozhodujúcim a mocným svedectvom pravdy evanjelia, nemôže nahradiť kázanie a hlásanie.
Po druhé, nadradenosť evanjelia znamená, že je základom a hnacou silou kresťanského konania, individuálneho aj spoločného, v cirkvi i mimo nej. Službu evanjelia netvorí len jeho hlásanie medzi ľuďmi, aby ho prijali a uverili. Ide takisto o vyučovanie a duchovné vedenie veriacich na formovanie celého ich života.
Nepoznám lepší úvod k volaniu evanjelia do služby chudobným, ako je kniha Jonathana Edwardsa „Kresťanská dobročinnosť"1. Podľa autora predstavuje dávanie a staranie sa o chudobných zásadný, nevyhnutný aspekt naplnenia evanjelia. Edwards opakovane ukazuje, ako nás pochopenie „princípov evanjelia" - jeho vzor a logika - nevyhnutne povedie k láske a pomoci núdznym.
Autor verí, že príkaz dávať chudobným vychádza z učenia, že všetci ľudia sú stvorení na Boží obraz2, a zároveň sa domnieva, že najdôležitejšou motiváciou pre dávanie ľuďom v nedostatku je evanjelium. Jedným z kľúčových textov, o ktoré sa Edwards v tomto prípade opiera, je Druhý list Korintským 8:8-9. Keď Pavol žiada o finančnú štedrosť voči biednym, poukazuje na Ježišovu obeť a živo vykresľuje, ako Kristus telesne i duchovne schudobnel kvôli nám, keď sa stal človekom a nechal sa ukrižovať.
Podstatné sú Pavlove úvodné slová: „Nevravím to ako rozkaz… Veď znáte milosť nášho Pána Ježiša Krista… ", ktoré naznačujú, že ak niekto skutočne pochopí Kristovu zástupnú obeť, k núdznym bude pristupovať veľmi štedro. Ježiš nás mohol vytrhnúť z duchovnej chudoby a preniesť do duchovného bohatstva jedine tak, že sám opustil duchovné bohatstvo a vstúpil do duchovnej chudoby. Tento postoj by sa mal stať vzorom pre náš život - rozdávať prostriedky a stávať sa chudobnými, aby mali chudobní dostatok.
Pavol takisto naznačuje, že všetci hriešnici zachránení Božou milosťou by pri pohľade na biednych vo svete mali mať do istej miery pocit, že sa pozerajú do zrkadla. Ďalším textom, na ktorý sa Edwards viackrát odvoláva, je List Galatským 6:1-10, obzvlášť druhý verš, kde je príkaz, aby sme „jedni druhých bremená znášali"4.
Spomínané bremená sú prinajmenšom sčasti materiálne a finančné, pretože v Galatským 6:10 sa píše, že máme „činiť dobre všetkým, ale najmä domácim viery". Pod pojmom „činiť dobre" Edwards rozumie, že by sme mali poskytovať praktickú pomoc ľuďom, ktorí potrebujú jedlo, príbytok a finančnú podporu.
Rozdávame lásku a duševnú silu tým, ktorí sa utápajú v smútku, peniaze a majetok tým, ktorí sú vo finančnej tiesni. Čo má však Pavol na mysli, keď hovorí, že znášaním bremien „naplníme zákon Kristov"? (Gal 6:2) Edwards to nazýva „princípmi evanjelia"5. Rozmýšľaš, že im nemôžeš pomôcť bez toho, aby si sa obetoval a preniesol trápenie na seba. Ale presne tak Ježiš odbremenil nás!
Ak je našou hnacou silou evanjelium, chudobným budeme dávať veľkoryso, pozoruhodne a obetavo. Tí, čo núdznym dávajú len preto, aby splnili akýsi morálny príkaz, urobia vždy iba minimum. Ak chudobným dávame jednoducho preto, že to Boh povedal, ďalšia otázka bude: Koľko musíme dať, aby sme príkaz splnili? Takýto postoj nie je zmenený evanjeliom.
V poslednej časti výkladu Edwards cituje námietku: „Hovoríš, že mám pomáhať chudobným, obávam sa však, že nemám nič nazvyš." Následne odpovedá: „Veľakrát by sme podľa princípov evanjelia mali dávať druhým vtedy, keď sa to nedá bez nášho trápenia… ale ako inak sa dá naplniť príkaz vzájomného znášania bremien?
Autor argumentuje, že ak by základom našej služby ľuďom v nedostatku bol len morálny príkaz, mohlo by byť všetko inak. Ak sú však základom nášho záujmu o chudobných „princípy evanjelia", konkrétne zástupná obeť, musíme núdznym pomáhať aj vtedy, keď si myslíme, že si to nemôžeme dovoliť. Edwards hovorí o klame a vyzýva nás: „Rozmýšľaš, že im nemôžeš pomôcť bez toho, aby si sa obetoval a preniesol trápenie na seba. Ale presne tak Ježiš odbremenil nás!
Spisovateľ sa zaoberal aj ďalšími dvoma námietkami: „Tomuto človeku nechcem pomôcť, lebo je mrzutý a nevďačný." alebo „Myslím, že tento človek sa v chudobe ocitol vlastnou vinou." Ide o pretrvávajúci problém pri pomáhaní chudobným. Všetci by sme chceli pomáhať srdečným, čestným ľuďom, ktorí trpia nedostatkom bez vlastného pričinenia a ktorí za našu pomoc odpovedia vďačnosťou a radosťou.
Buďme úprimní, takého človeka takmer nenájdeme. Aj keď sa do biedy dostanú pre nehanebnú lenivosť a rozhadzovačnosť, nás to neoslobodzuje od povinnosti odbremeniť ich, iba že by v zlozvykoch pokračovali. Ak s neresťami prestanú, princípy evanjelia nám nakazujú, aby sme im odpustili… (Lebo) Kristus nás miloval, zľutoval sa nad nami a veľkoryso vydal sám seba, aby nás vyslobodil z biedy a trápenia, aj keď sme si ho zapríčinili vlastnou nerozumnosťou a hriešnosťou.
Edwards sa zaoberá aj skupinou textov, podľa ktorých sa zdá, že naša starostlivosť a záujem o biednych sa stáva základom Božieho súdu. V Matúšovi 25:34-46 čítame známe vyučovanie o tom, že v posledný deň Boh ľudí prijme alebo odsúdi na základe skutočnosti, ako sa zachovali voči hladným, ľuďom bez domova, cudzincom, chorým a väzneným. Je tento text v rozpore s Pavlovým učením, že sme zachránení vierou v Krista a nie vlastnými skutkami?
V odpovedi Edwards odkazuje na Starú zmluvu, kde je dávanie chudobným základným znakom bohabojnosti. V známom verši v Micheášovi 6:8 Boh od svojho ľudu požaduje, aby „zachovávali právo, milovali láskavosť a v pokore chodili so svojím Bohom". Autor prichádza k záveru, že si to vyžaduje, aby sa zbožný človek staral o biednych.9 Bruce Waltke hovorí, že „zachovávanie práva" i „milovanie láskavosti" znamená pristupovať k utláčaným a ľuďom na okraji spoločnosti prívetivo a byť aktívnym v pomáhaní tým, ktorí sú finančne a sociálne v zlej situácii.10 Tento dôraz však nie je obmedzený len na Starý zákon.
Starostlivosť o núdznych je „taká podstatná, že jej opak sa nemôže spájať s úprimnou láskou k Bohu"11. Ide o pravidlo, že citlivé sociálne svedomie a život premenený na skutky služby núdznym predstavuje nevyhnutný následok pravej viery. (pozri Izaiáš 1:10-17) Text v dvadsiatej piatej kapitole Matúša, kde sa Ježiš stotožňuje s biednymi („Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili."), je porovnateľný s textom v Prísloviach 14:31; 19:17, kde čítame, že zmilovať sa nad chudobným znamená požičať samotnému Hospodinu a utláčať biedneho značí tupiť samotného Boha.
Z toho vyplýva, že v súdny deň Boh posúdi postoj srdca človeka k Nemu podľa toho, aký má v srdci postoj k chudobným. II. Boh dal Izraelu mnoho sociálnych zodpovedností, ktoré sa mali vykonávať spoločne. Vyvolený národ bol povinný dávať chudobnému toľko, aby naplnil jeho či jej potreby. (5. Moj 15:7-10) Chudobným sa dával desiatok. (5. Moj 14:28-29) Núdznym sa nedávala almužna, ale náradie, obilie (5. Moj 15:12-15) a zem (3. Moj 25), aby sa stali produktívnymi a sebestačnými obyvateľmi.
Proroci neskôr odsudzovali ľahostajnosť Izraelcov voči chudobným ako porušenie zmluvy. Učili, že zbytočné utrácanie a ignorovanie ľudí v nedostatku je rovnako odpudzujúcim hriechom ako modlárstvo alebo cudzoložstvo. (Ámos 2:6-7) Milosrdenstvo s chudobnými bolo znakom pravej oddanosti Bohu. Išlo však o Izrael. A čo cirkev? Tá odráža sociálnu spravodlivosť z dávnych dôb vyvoleného národa, no ešte dôraznejšie a s väčšou mocou novej doby.
Kresťania sú takisto povolaní, aby otvárali ruku núdznym, ak je to potrebné. (1. Jánov 3:16-17; pozri 5. Moj 15:7-8) V cirkvi by sa mal majetok štedro rozdeľovať medzi bohatých a chudobných. (2. Kor 8:13-15; pozri 3. Moj 25) Učeníci vyučovali, že pravá viera sa preukáže v skutkoch milosti. (Jakub 2:1-26) Materializmus bol odsudzovaný ako vážny hriech. (1. Tim 6:17-19; Jakub 5:1-6) Ustanovená bola špeciálna trieda poverených ľudí - diakonov, ktorí v cirkvi organizovali službu milosrdenstva.
Ostávajú ďalšie sporné otázky. Aj keď sme rozpoznali, že chudobným by mal dávať zbor ako celok (rovnako aj jednotlivci patriaci doň), väčšina biblických odkazov týkajúcich sa dávania ostáva v rámci kresťanského spoločenstva - postarať sa o veriacich. Niektorí usudzujú, že kým jednotliví kresťania by sa mali zapájať do pomoci všetkým ľuďom v nedostatku, zbor by mal službu chudobným obmedziť iba na cirkev. Izraelci (3. Moj 19:33-34) aj novozmluvné spoločenstvo veriacich (1. Tim 5:10; Židom 13:2) však boli vedení k preukazovaniu pohostinnosti rovnako aj cudzincom a neznámym, ktorí nepatria do spoločenstva veriacich.
Podstatu známeho Ježišovho podobenstva o milosrdnom Samaritánovi (Lukáš 10:25-37) tvorí myšlienka, že službu milosrdenstva nemáme obmedzovať na kresťanské spoločenstvo, ale zahrnúť do nej aj ľudí mimo neho. V Lukášovi 6:32-36 Ježiš učeníkov znovu vyzýva, aby slúžili aj nevďačným a zlým, napodobňujúc tak príklad Božej milosti. Veď On zosiela dážď a dáva vychádzať slnku na spravodlivých aj na nespravodlivých. (Matúš 5:45) Asi najpraktickejšou pasážou je stručné Pavlovo vyjadrenie v Liste Galatským 6:10 (napísané pre celý zbor ako telo, nielen jednotlivcom), kde otvorene zostavuje zoznam priorít pre službu pri praktických a materiálnych potrebách.
Evanjelizácia a sociálna etika
Evanjelizácia je iná. Moderná cirkev na začiatku dvadsiateho storočia obmedzila službu evanjelia na spoločenskú etiku a sociálne činnosti. To je však v rozpore s biblickými príkazmi o hlásaní evanjelia. Popiera evanjelium milosti skrze Božie zachraňujúce konanie v dejinách a nahrádza ho dobrými skutkami a morálnym polepšením. V sociálnom evanjeliu sa vytratila evanjelizácia.
Vo svetle biblických textov dnes mnohí hľadajú určitú rovnováhu. Na jednej strane niektorí tvrdia, že konať milosrdenstvo a zachovávať právo by sme mali iba vtedy, keď nám to pomôže priviesť ľudí ku Kristovi.13 Nezdá sa však, že by to sedelo s Ježišovým podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi, kde nás vyzýva starať sa aj o tých, ktorí sú „nevďační a zlí“ (Lukáš 6:35). Takýto postoj k pomoci ako prostriedku na dosiahnutie cieľa otvára kresťanov k sklonu manipulácie.
Namiesto toho, aby sme ľudí skutočne a úprimne milovali, pomáhame im len preto, aby sme pomohli sebe a zvýšili svoje vlastné počty. Jednou z veľkých irónií tohto prístupu je, že sám seba podkopáva. Poznám mnohých služobníkov, ktorí službu milosrdenstva oceňujú podľa počtu obrátených, respektíve nových členov zboru. Sociológ Robert Putnam takúto iniciatívu orientovanú na zbor označil za cirkevne zameraný spájajúci (alebo výlučný) sociálny kapitál ako protiklad k premosťujúcemu (alebo všeobecne prístupnému) sociálnemu kapitálu zameranému na spoločenstvo.14 Znamená to, že služba v týchto typoch zboroch nie je v skutočnosti určená na podporu blížnych, ale len na rozširovanie cirkevných radov.
Ľahko pochopíme, že uvedený prístup sa dá posúdiť ako všeobecne rozšírený a egoistický, keďže dávame iba vtedy, ak za to niečo dostaneme. „Sociálne konanie je partnerom evanjelizácie. Partneri patria k sebe, no zároveň sú od seba nezávislí. Každý stojí na vlastných nohách s vlastným právom po boku druhého. Nie je pre neho prostriedkom, ani jeho prejavom. Každý má hranice sám v sebe.“15 Zdá sa, že tento prístup príliš oddeľuje službu milosrdenstva od služby Slova. Otvára možnosť, že služba chudobným by mohla fungovať samostatne, bez kázania evanjelia.
Evanjelizácia je podstatnejšia ako služba chudobným. Evanjelizácia by mala byť viditeľná, popredná časť cirkevnej služby vo svete. V službe zboru musí dostať prednosť. Je jasné, že aj pri zachraňovaní stratených duší i kŕmení hladných žalúdkov ide o skutky lásky, jeden z nich má však neporovnateľne väčší účinok. V Druhom liste Korintským 4:16-18 Pavol hovorí o dôležitosti posilňovania „vnútorného človeka“ dokonca aj vtedy, keď vonkajšia, telesná prirodzenosť starne a upadá.
Evanjelizácia je najzákladnejšia a najradikálnejšia možná služba človeku, a to nie preto, že by duchovné bolo dôležitejšie než telesné, ale pretože večné je dôležitejšie než dočasné. Služba chudobným je neoddeliteľne spojená s evanjelizáciou. Všetci poznáme výrok: „Sme spasení skrze samotnú vieru, nie skrze vieru, ktorá je samotná.“ Sme spasení vierou a viera je neoddeliteľne spojená s dobrými skutkami.
tags: #apostol #ktory #siril #krestanstvo