Apoštol Pavol, či hebrejským menom Saul z Tarzu, je dodnes považovaný za jedného z najvplyvnejších mysliteľov v dejinách našej civilizácie. Mnohí ho považujú za zakladateľa kresťanstva, čím zmenil svet - s čím by on sám určite nesúhlasil. „Ježiš zmenil svet,“ povedal by Pavol. Určite ho však môžeme označiť za toho, kto „objavil“ to, čo dnes nazývame novozmluvná teológia.
Svätý Pavol, známy aj ako Saul z Tarsu, sa narodil okolo roku 5 n.l. v Tarse v Kilíkii (dnešné Turecko) a zomrel okolo roku 64/65 n.l. v Ríme. Svätý Pavol, apoštol národov, patrí k absolútne kľúčovým postavám kresťanstva a teší sa mimoriadnej známosti a úcte aj medzi katolíkmi na Slovensku. Prakticky každý veriaci katolík na Slovensku pozná svätého Pavla prinajmenšom z nedeľných čítaní.
Jeho úcta je veľmi rozšírená, čoho dôkazom je veľké množstvo kostolov a kaplniek zasvätených buď jemu samotnému, alebo, čo je veľmi časté, spoločne so svätým Petrom, kniežaťom apoštolov. Ich spoločný sviatok, 29. júna, je v Cirkvi slávnosťou, jedným z najdôležitejších dní liturgického roka, ktorý sa slávi aj na Slovensku s patričnou vážnosťou, často spojený s farskými hodami či odpustami v miestach s ich patrocíniom.
Bol to práve misijný duch svätého Pavla - priniesť Evanjelium všetkým národom - ktorý inšpiroval aj misiu svätých Cyrila a Metoda k našim slovanským predkom.
29. jún je sviatok dvoch najvýznamnejších apoštolov sv. Petra a Pavla. Ich rozdielne silné charaktery a ich odlišná apoštolská funkcia a zameranie, no v službe toho istého Ježiša Krista a jeho evanjelia, poznačili natrvalo základnú štruktúru kresťanstva, zvlášť Katolíckej cirkvi.
Apoštol Peter je základom viery, jednoty a pôvodnej tradície. Apoštol Pavol je zasa smelý uskutočňovateľ obnovy, ktorú priniesol Kristus, a neúnavný bojovník za kresťanský univerzalizmus.
Boží Duch sa prejavuje v celých dejinách Cirkvi touto dvojitou cestou Petra a Pavla. V Cirkvi sa spája Petrova vernosť pôvodnému s Pavlovou priebojnosťou nového, Petrova autorita s Pavlovou slobodou, Petrova pravda a jednota s Pavlovou univerzálnosťou a prorockým dynamizmom.
Svätý Pavol
Pôvod a mladosť svätého Pavla
Pavol sa narodil v prvých rokoch kresťanského letopočtu v Tarze v Cilícii (porov. Sk 21, 39). Bol Izraelita z Benjamínovho rodu a pôvodne sa volal Šavol. Pri obriezke dostal meno Šavol (hebr. Šaúl = »vyprosený od Jahveho«, »vytúžený«), ale od mladosti mal aj vedľajšie rímske meno Pavol (lat. Paulus = malý, nepatrný).
Sv. Pavol sa narodil niekedy v rokoch 5-10 po Kristovi v Tarze v Cilícii (južné Turecko) v židovskej rodine, ktorá požívala práva rímskeho občianstva. Od narodenia bol rímsky občan (porov. Sk 22, 27 n.).
Rodičia mu dali dve mená: Šavol (Saulus - meno prvého židovského kráľa) a Pavol (Paulus - malý). Doma bol vychovaný prísne podľa Mojžišovho zákona a tradície predkov a bol prívržencom skupiny farizejov (porov. Flp 3, 5 n.).
Otec ho poslal do Jeruzalema, aby tam získal vyššie vzdelanie a stal sa učiteľom Zákona. Šaul sa v Jeruzaleme stal učeníkom slávneho učiteľa Gamaliela, ktorý patril k miernejším členom židovskej veľrady (porov. Sk 5, 34-39). Pod jeho vedením Pavol nadobudol dokonalú znalosť Zákona, osvojil si rabínsky spôsob myslenia a vykladania Písma, ako aj pravovernú židovskú zbožnosť (porov. Sk 22, 3).
Okrem materinskej aramejčiny si osvojil gréčtinu a zoznámil sa s helenistickou kultúrou a ľudovou filozofiou, ako aj s náboženstvom a politickou štruktúrou rímskeho impéria. Vyučil sa remeslu tkáča stanov a toto remeslo vykonával aj v čase svojich apoštolských ciest, aby nebol pri svojej misionárskej činnosti nikomu na ťarchu (porov. Sk 18, 3; 1 Sol 2, 9; 1 Kor 4, 12 a inde). Zdá sa, že nebol ženatý (porov. 1 Kor 7, 7) a po zdravotnej stránke trpel slabosťou a dajakou nám neznámou nepríjemnou chorobou (porov. Gal 4, 13 n.; 2 Kor 12, 7-10).
Obrátenie a apoštolská činnosť
Pôvodne bol židovským farizejom a zanieteným prenasledovateľom kresťanov, no po zázračnom obrátení na ceste do Damasku, kde zažil víziu Ježiša Krista, sa stal jedným z najvýznamnejších apoštolov a misionárov raného kresťanstva.
Pavlovo obrátenie je jedným z kľúčových momentov jeho života a práve vtedy začína chápať, čo je Cirkev ako Kristovo telo: prenasledovať kresťana znamená prenasledovať samotného Krista.
Po Ježišovej smrti sa Šavol vrátil do Jeruzalema a stal sa fanatickým prenasledovateľom kresťanov, v ktorých videl odpadlíkov od židovstva. Bol pri kameňovaní Štefana (porov. Sk 7, 58) a od veľkňaza si vyžiadal dovolenie, aby mohol kresťanov z Damasku priviesť v putách do Jeruzalema (porov. Sk 9, 2). Na začiatku 30. rokov bol práve na ceste do Damasku, keď sa ho - podľa jeho vlastných slov - ,zmocnil Kristus’ (Flp 3, 12).
No na ceste do tohto mesta sa mu zjavil sám Ježiš Kristus. Na tri dni z toho oslepol, ale potom sa dal pokrstiť a niekoľko dní nato už ohlasoval v synagógach Ježiša Krista a rozprával o tom, čo sa mu prihodilo.
Šavol prijal v Damasku krst a hneď začal ohlasovať, že Ježiš je Boží Syn (porov. Sk 9, 20). Potom sa zdržal istý čas v Arábii (porov. Gal 1, 17), opäť sa vrátil do Damasku, ale musel odtiaľ utiecť pred Židmi (porov. Sk 9, 24). Tri roky po svojom obrátení navštívil Petra v Jeruzaleme a potom žil niekoľko rokov v Sýrii a v Cilícii (porov. Gal 1, 18-21; Sk 9, 30).
Barnabáš ho z Tarzu priviedol znovu do Antiochie v Sýrii (porov. Sk 11, 25) a spolu s ním v čase hladu zaniesol podporu kresťanom v Jeruzaleme (porov. Sk 11, 27-30). Keď sa vrátili, Duch Svätý ich určil na misie medzi pohanmi (porov. Sk 13, 1-3).
V r. 47-48 vykonal s Barnabášom a Jánom Markom prvú misijnú cestu na Cyprus a do južných provincií Malej Ázie (porov. Sk 13, 1 - 14, 26). V jednotlivých mestách (Antiochia v Pizídii, Ikónium, Lystra, Derbe) založili cirkevné spoločenstvá, ale zakúsili aj veľa príkorí pre evanjelium.
Po návrate r. 49 sa Pavol s Barnabášom zúčastnil na Jeruzalemskom apoštolskom sneme (porov. Druhá misijná cesta (r. 49-52; porov. Sk 15, 36 - 18, 22) apoštola Pavla v spoločnosti Sílasa (neskoršie Timoteja) viedla do Malej Ázie a odtiaľ na európsky kontinent (Filipy, Solún, Atény, Korint), kde založil významné kresťanské obce. Počas svojho pobytu v Korinte Pavol napísal Prvý a Druhý list Solúnčanom.
Na tretej misijnej ceste (r. 53-58; porov. Sk 18, 23 - 21,16) sa Pavol zdržal tri roky v Efeze, kde pôsobil s veľkým úspechom (porov. Sk 19, 1 - 20, 1; 1 Kor 16, 9) a prostredníctvom svojich spolupracovníkov založil kresťanské spoločenstvá v Kolosách, v Laodicei a v Hierapole (porov. Kol 1, 7; 2, 1; 4, 13). V Efeze napísal List Galaťanom, Prvý list Korinťanom a pravdepodobne aj List Filipanom.
Prenasledovanie ho prinútilo odísť z Efezu cez Macedónsko (tu napísal Druhý list Korinťanom) do Korintu (porov. Sk 20, 3). V Jeruzaleme ho zatkli a strávil dva roky vo väzení (r. 58-60) v Cézarei, v sídle rímskeho prokurátora, ktorým bol vtedy Félix a po ňom Festus. Z väzenia napísal List Kolosanom, Efezanom a Filemonovi.
Aby sa vyhol židovskému súdu, odvolal sa na cisára a prokurátor ho poslal loďou do Ríma (porov. Sk 23, 23 - 28, 14). V Ríme sa Pavol zdržal ako väzeň dva roky (r. 61-63; porov. Podľa istých náznakov v Pastorálnych listoch a v cirkevnej tradícii Pavol sa z rímskeho väzenia vyslobodil, ohlasoval evanjelium v Španielsku, ako už dávno predtým túžil (porov. Rim 15, 28), a potom vykonal cestu na Východ (Efez, Kréta, Macedónsko...; porov. 1 Tim 1, 3; 2 Tim 4, 13; Tít 3, 12; 1 Tim 3, 14; 4, 13; 2 Tim 1, 4).
V Efeze nechal Timoteja a na Kréte Títa, aby zorganizovali tamojšie cirkevné obce, a v Macedónsku napísal Prvý list Timotejovi a List Títovi.
Prof. Holzner opisuje Pavlov život mimoriadne živo a dôkladne. Celú Malú Áziu, Grécko i Rím preštudoval ich staré dejiny, kultúru aj ich vtedajšiu prítomnosť. To všetko zabudoval do krásnej knihy o živote a pôsobení sv. Pavla. Pravda, najdôležitejší je opis samotného misijného pôsobenia sv. Pavla. Pôsobenie osobným stykom, živým slovom i podľa údajov jeho listov a Skutkov apoštolov.
Celý život apoštola Pavla na mape
Listy svätého Pavla
Pavol je autorom niekoľkých listov Nového zákona a jeho teologické práce mali hlboký vplyv na kresťanské učenie, najmä v oblastiach ako je spása prostredníctvom viery a vzťah medzi židovským zákonom a evanjeliom.
Trinásť listov, ktoré sa v Novom zákone uvádzajú pod menom apoštola Pavla, je dôkazom jeho pastierskej starostlivosti o cirkevné spoločenstvá, ktoré založil a s ktorými ostal aj po svojom odchode v neprestajnom styku.
Pavlove listy sú podmienené konkrétnou životnou situáciou adresátov. Preto majú príležitostný a osobný ráz a sú adresované určitej kresťanskej obci alebo jej predstaviteľom. Pavlove spisy sú teda ozajstnými listami a nemožno o nich hovoriť ako o umelými literárnymi výtvormi, čiže epištolách.
Na druhej strane však nie sú súkromnou korešpondenciou, lebo prvotná Cirkev ich prijala do kánonu inšpirovaných spisov a tým uznala všeobecnú platnosť ich učenia pre celú Cirkev a pre všetky časy.
Obsahujú základné pravdy kresťanského života a ich aplikáciu na životné potreby a problémy jednotlivých cirkevných spoločenstiev v daných historických podmienkach. Vo viacerých prípadoch nadobúdajú grécke slová a výrazy u Pavla nový význam, ktorý závisí od obsahu kresťanského posolstva, napr. pojmy »spása« (gréc. satería) a »hriech« (gréc. hamartía).
Pavol je autorom mnohých listov, no nie všetky sa zachovali. Pavol sa vo svojich listoch usiluje na základe teologickej náuky riešiť konkrétne problémy kresťanských spoločenstiev a viesť veriacich k vyspelosti viery a kresťanského života.
Nižšie je uvedená tabuľka s rozdelením listov sv. Pavla:
| Skupina listov | Listy |
|---|---|
| Protopavlovské (autentické) listy | Rim, 1 Kor, 2 Kor, Gal, Flp, 1 Sol a Flm |
| Deuteropavlovské listy | O ich autentickosti odborníci diskutujú. |
Svätý Pavol píše listy
Smrť a odkaz svätého Pavla
V Malej Ázii Pavla pravdepodobne zatkli (v Troade? alebo v Efeze?) a previezli do rímskeho väzenia, kde r. Pavol vo svojich listoch často používal materiál, ktorý adresáti už poznali z prvotného ohlasovania evanjelia, z katechetického vyučovania, z liturgie atď. a ktorý už spravidla jestvoval ako presne ustálený text v podobe literárnych foriem a formúl.
Na konci života sa dostal v Ríme do väzenia, ocitol sa pred súdom cisára, ktorým bol v tom čase Nero. Sv. Pavol ako rímsky občan mal byť popravený mečom. Podľa tradície ho pochovali na cintoríne pri Ostijskej ceste na ľavom brehu rieky Tiber. Cisár Konštantín Veľký dal nad jeho hrobom vystavať menšiu baziliku. Namiesto nej tam teraz stojí nádherná bazilika sv. Pavla, ktorá bola dokončená r.