Svätý apoštol Peter je jednou z najvýznamnejších postáv v kresťanstve. Je považovaný za prvého pápeža a hlavného apoštola medzi dvanástimi apoštolmi Ježiša Krista. Peter zohral kľúčovú úlohu v šírení kresťanstva a v zakladaní kresťanských spoločenstiev po Ježišovom nanebovstúpení.
Svätý Peter, pôvodným menom Šimon, sa narodil v Betsaide v Galiley, pravdepodobne okolo roku 1 n. l. Bol synom Jonáša a bol rybárom. Podľa evanjelií ho Ježiš povolal, aby sa stal jeho učeníkom. Po prvom stretnutí s Ježišom, Peter zanechal svoje rybárske remeslo a začal nasledovať Krista.
Peter bol jedným z troch kľúčových apoštolov, ktorí boli najbližšími Ježišovými spoločníkmi, spolu s Jánom a Jakubom. Peter je známy tým, že sa zúčastnil na vyznaní viery, keď povedal Ježišovi: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (Matúš 16:16). Na základe tohto vyznania Ježiš odpovedal: „Ty si Peter, a na tejto skale postavím svoju cirkev“ (Matúš 16:18). Kameň viery: Ježiš v Matúšovi 16:18 hovorí: „Ty si Peter (Skala), a na tejto skale postavím svoju cirkev.“ Tento verš sa považuje za teologickú základňu pápežskej autority v katolíckej cirkvi.
Peter sa stal známym aj pre svoj trojitý zapretie Ježiša, keď v noci pred ukrižovaním poprel, že by ho poznal, trikrát, ako Ježiš predpovedal. Po Ježišovom zmŕtvychvstaní bol Peter medzi tými, ktorí sa stretli s Ježišom a prijali Jeho poslanie. Ježiš sa ho opýtal trikrát: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ a Peter odpovedal: „Áno, Pane, Ty vieš, že Ťa milujem“.
Po Ježišovom nanebovstúpení sa Peter stal prvým vodcom kresťanskej Cirkvi. Podľa tradície sa Peter neskôr presťahoval do Ríma, kde pokračoval v šírení kresťanstva a pôsobil ako biskup. Peter bol ukrižovaný v Ríme počas prenasledovania kresťanov za vlády cisára Nera okolo roku 64. Peter je považovaný za prvého pápeža a je uctievaný ako mučeník.
Svätý Peter a Pavol sú slávení 29. júna, kedy sa spomína aj ich mučenícka smrť. Svätý Peter je patrónom kresťanskej cirkvi a pápežstva, a tiež rybárov, brán a kľúčov. Na ikonách a sochách je často zobrazený s kľúčmi a pastierskou hůlkou, symbolizujúcou jeho vedenie Cirkvi.
Bazilika svätého Petra v Ríme
Krst vo Svätom Písme
V dnešný deň nám Cirkev dáva pred oči tajomstvo Ježišovho krstu. Pred niekoľkými týždňami sme v adventnom období videli Jána Krstiteľa ako krstí pri Jordáne, ako k nemu prichádzajú farizeji a saduceji. Oni vtedy počujú tie tvrdé slová: Hadie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu? Vtedy nás predmetný výrok „naladil“ na naše konanie pokánia.
Tento dnešný úryvok má pre nás iný odkaz, lebo tu vidíme pri Jánovi Krstiteľovi samotného Mesiáša. Vtedy Ján ešte hovorí: Nie som hoden nosiť mu obuv. Dnes počujeme, že Ján Ježišovi odporuje slovami: Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť. Ježiš ho však napokon vyzýva, aby urobil to, čo je spravodlivé a Ján sa necháva viesť spravodlivosťou.
Ježiš prišiel z Galiley k Jordánu za Jánom, aby sa mu dal pokrstiť. Ale Ján mu odporoval a hovoril: „Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?“ Ježiš mu však povedal: „Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé.“ Potom mu už neodporoval. Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody. Vtom sa mu otvorilo nebo a on videl Božieho Ducha, ktorý ako holubica zostupoval a prichádzal nad neho.
Aj tu sa v zmienke o zjavení sa Božieho Ducha realizuje Izaíášova predpoveď: ...vložil som na neho svojho ducha...(Iz 42,1). Udalosť Pánovho krstu slúžila v ohlasovaní evanjelia v prvej Cirkvi ako začiatok Ježišovej verejnej činnosti. Apoštol Peter výslovne spomína vo svojej katechéze v Kornéliovom dome v Cézarei Prímorskej.
Ježiš tu vo vete ...všetko, čo je spravodlivé...naznačuje, že chce plniť všetky normy, ktoré pred národ staval Ján Krstiteľ. Slávnosť Ježišovho krstu je vyvrcholením slávenia tajomstva Zjavenia Pána. Ježiš Kristus prichádza prijať Jánov znak pokánia a predstaviť sa pred izraelský národ. Stretnutie Ježiša s Jánom je v Matúšovom evanjeliu opísané najpodrobnejšie.
Krst Ježiša Krista
Význam Krstu
Krst je jedna zo siedmich sviatostí Cirkvi, je základom celého kresťanského života, je vstupnou bránou do života v Duchu Svätom. Krstom sme oslobodení od hriechu a znovuzrodení ako Božie deti, stávame sa Kristovými údmi, sme začlenení do Cirkvi a dostávame účasť na jej poslaní. Toto znovuzrodenie sa v krste je novou podstatnou skutočnosťou.
Keď bol pokrstený Ježiš, otvorilo sa nebo a na neho zostupoval a prichádzal Boží Duch v podobe holubice. Holubica je tu symbol nového života. Ak sa zamyslíme a skúmame Písmo, objavujeme v dejinách spásy inú holubicu, ktorá prichádza s ratolesťou - s posolstvom. Je to vtedy, keď Noe pozoruje, že vody potopy ustupujú.
Koľkokrát aj v tomto chráme bývame svedkami krstnej slávnosti a môžeme vidieť, ako sa vysluhuje liturgia krstu. Čo ale pre nás krst znamená? Povedali sme, že je to chvíľa, okamih, kedy nás Boh berie za ruku, aby nás sprevádzal naším životom.
Pripomeňme si Ježišove slová Nikodémovi: „Veru, veru, hovorím ti: ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva“ (Jn 3,5). Svätý krst je teda novým narodením, je znovuzrodením. Vzhľadom na tento dar, ktorý je daný v krste, uvádza apoštol Peter chválospev: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás vo svojom veľkom milosrdenstve vzkriesením Ježiša Krista zmŕtvych znovuzrodil pre živú nádej, pre neporušiteľné a nevädnúce dedičstvo. Ono sa uchováva pre vás v nebi“ (1Pt 1,3-4).
Hovorí o kresťanoch ako o tých, ktorí sa znovuzrodili „nie z porušiteľného semena, ale z neporušiteľného: Božím slovom, živým a večným“ (1Pt 1,23). Prostredníctvom svätého krstu sa stávame v jeho jednorodenom Synovi Ježišovi Kristovi Božími deťmi. Každý kresťan, keď vystupuje z krstnej vody, počúva ten hlas, ktorý zaznel pri brehu Jordána: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe nám zaľúbenie“ (Lk 3,22).
Chápe, že bol pripojený ako dedič k milovanému Synovi (por. Gal 4,4-7) a tým sa stal bratom, alebo sestrou Kristovou. Tak sa uskutočňuje Otcov dedičný plán v osobných dejinách každého jedného kresťana: „...lebo ktorých predpoznal, tých aj predurčil, že sa stanú podobnými obrazu jeho Syna, aby On bol prvorodený medzi mnohými bratmi“ (Rim 8,29).
Krst detí v histórii Cirkvi
Deti boli krstené už v prvotnej Cirkvi. Približne v 3. storočí po Kristovi sa táto prax ustálila. V tom období neboli voči nej vznesené žiadne významné námietky.
Prví kresťania boli prevažne dospelí ľudia. Napriek tomu, Skutky apoštolov nepriamo poukazujú, že už v ranej Cirkvi bol krst detí možný. V 16. kapitole autor spomína ženu menom Lýdia, ktorá sa nechala pokrstiť „so svojim domom.“ (porov. Sk 16,15) O niekoľko veršov ďalej je scéna zázračného vyslobodenia Pavla a jeho spolupracovníka Sílasa. Žalárnik si myslel, že väzni ušli a chcel sa zabiť. Autor píše: „Pavol skríkol veľkým hlasom: "Neubližuj si, lebo sme tu všetci!" Vypýtal si svetlo, vbehol dnu a s chvením sa vrhol pred Pavla a Sílasa. Vyviedol ich von a vravel: "Páni, čo mám robiť, aby som bol spasený?" Oni odpovedali: "Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty a tvoji domáci." A zvestovali Pánovo slovo jemu a všetkým jeho domácim. V tú nočnú hodinu ich vzal, vymyl im rany a hneď sa dal pokrstiť on i všetci jeho domáci.
Apoštol Peter vo svojej poturíčnej reči poukazuje na to, že Božie prisľúbenia sa vzťahujú aj na deti: „Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostane dar Svätého Ducha. Veď to prisľúbenie patrí vám a vašim deťom i všetkým, čo sú ďaleko, všetkým, ktorých si povolal Pán, náš Boh." (Sk 2, 38-39) Sám Pán Ježiš mal k deťom osobitne láskavý vzťah. „Prinášali mu malé deti, aby sa ich dotkol. Ale učeníci ich okrikovali. Keď to Ježiš videl, namrzený im povedal: "Nechajte malé deti prichádzať ku mne! Nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo.
Alan Schreck pripomína dôležitý aspekt krstu detí: „Dieťa sa nerozhodlo či sa nechá pokrstiť, ale nerozhodlo sa či sa narodí alebo nenarodí. Oboje je Boží dar prenesený prostredníctvom ľudí: rodičov dieťaťa. Rovnako ako rodičia hrajú dôležitú úlohu v Božom pláne tým, že počnú telesný život dieťaťa, tak rovnako môžu skrze vieru spolupracovať s Bohom na tom, že počnú večný, duchovný život dieťaťa tým, že ho nechajú pokrstiť.“
Krstom sa stávame súčasťou Cirkvi, tajomného Kristovho tela a spoločenstva veriacich. Duchovný život nie je iba „ja a Boh.“ Bez spoločenstva ľudí by bol život s Bohom značne ochudobnený. Treba pripomenúť, že krst ani žiadná iná sviatosť nepôsobí automaticky. Krstné povolanie treba uskutočňovať počas celého života. Nechať „pokropiť“ dieťa nestačí. Sviatostný život je aktívna spolupráca s Bohom. Neraz si vyžaduje askézu a prijímanie kríža. Keď zasadíme semeno do zeme a chceme aby vyklíčilo musíme sa oň starať. Inak nič nevyrastie. Podobne je to aj v prípade učinkov krstu v našom živote.
| Aspekt krstu | Význam |
|---|---|
| Znovuzrodenie | Nový začiatok života v Kristovi |
| Začlenenie do Cirkvi | Stávame sa súčasťou Kristovho tela |
| Očistenie od hriechov | Odpustenie a nový duchovný stav |
| Účasť na Božom živote | Prijatie Ducha Svätého a Božieho synovstva |
16. V dnešnom druhom čítaní sa nám apoštol Peter prihovára týmito slovami: „Kristus raz navždy trpel za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby vás priviedol k Bohu.“ Sv. Peter prehlasuje, že Kristus trpel za hriechy raz a navždy. To znamená, že jeho utrpenie sa týka všetkých hriechov. Jeho dielo Spásy je dostatočné.
Aké bolo Ježišovo utrpenie: trpel ako spravodlivý za nespravodlivých, trpel ako nevinný za vinných, trpel ako Stvoriteľ za svoje stvorenie. Ježiš trpel utrpením, ktoré nás najviac pohoršuje, utrpením nevinných. Zmysel jeho utrpenia je v tom, aby nás priviedol k Bohu. Bohočlovek vypil kalich horkosti, ktorý mal vypiť Adam a jeho potomstvo. Od chvíle Kristovej smrti na kríži je Spása objektívnou realitou. Ježiš môže z Kríža oprávnene prehlásiť: „dokonané je!“ A my môžeme tvrdiť, že sviatosti účinkujú „ex opere operato”, to jest na základe spásneho Kristovho diela, ktoré sa uskutočnilo raz navždy.
„Bol usmrtený v tele, ale Duchom oživený. V ňom prišiel a kázal aj duchom, čo boli vo väzení.“ Zostúpenie k zosnulým je plným zavŕšením evanjeliového ohlasovania spásy. Je poslednou fázou Ježišovho mesiašského poslania, fázou zhustenou v čase, ale nesmierne rozsiahlou svojím skutočným významom, ktorým je rozšírenie vykupiteľského diela na všetkých ľudí všetkých čias a na všetkých miestach, lebo všetci tí, čo sú spasení, dostali účasť na vykúpení.
„Oni kedysi veriť nechceli, keď Božia trpezlivosť za Noemových dní vyčkávala, kým sa staval koráb, v ktorom sa zachránili z vody len niekoľkí, celkom osem ľudí.“ Nechceli veriť Noemovi a tak zahynuli vo vodách potopy. Hoci bola potopa spravodlivým trestom za hriechy ľudstva, Boh na nich nezabudol a poslal aj im Spasiteľa. Boh sa netešil zo záhuby týchto ľudí a už pri treste myslí na Spásu skrze zostúpenie Krista k zosnulým.
„To je predobraz krstu, ktorý teraz vás zachraňuje.“ Krst je z materiálneho hľadiska nepatrný úkon. Po materiálnej stránke všetkým dostupný, lebo spočíva v poliati vodou, ale zo stránky duchovnej je vyjadrením našej viery v Boha, ktorý sa zjavil v osobe Bohočloveka. Krstom si privlastňujeme ovocie Kristovho života. Ježiš hovorí: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený!“ Predpokladom záchrany v krste je viera. Sviatosť krstu je vstupnou bránou do záchranného korábu, ktorým je cirkev, tajomné Kristovo telo. Krst je nepatrný úkon, ale má nedozerné následky. Mení celú duchovnú orientáciu našej bytosti. Mení základné smerovanie nášho života. V krste sa Bohu vydávame. Začíname existovať pre Boha. Ospravedlňuje nás v Božích očiach. V krste prijímame do seba Kristov život, život Bohočloveka, ktorý od nás Boh právom očakáva.
Udeleniu krstu má predchádzať hlásanie evanjelia, lebo len takto sa dospelí človek môže rozhodnúť pre Krista. Odpoveďou na hlásané slovo je buď viera, alebo nevera. Viera to je pozitívny vzťah k Božiemu Slovu. Uznanie Kristovho diela. V akom vzťahu sú k sebe navzájom viera a krst? Krst bez viery nepostačuje, ale naopak, viera bez krstu môže stačiť, pretože viera je vzťah ku Kristovi a to je podstata Spásy. Krst má byť vonkajším vyjadrením viery. Tam kde nie je možnosť prijať krst, tam postačuje viera. Existuje mnoho ľudí po celom svete, ktorí neprijali krst (nie zo zlej vôle, ale z nemožnosti, alebo nevedomosti) a uverili v Krista a dostali Ducha Svätého, nový život a spásu. A na druhej strane existuje množstvo ľudí, ktorí boli pokrstení ako malé deti, ale nikdy nedospeli k osobnej viere. Preto je ich krst akoby nedoplnený. Takýto krst ku spáse nepostačuje. Lebo viera a krst sú dve skutočnosti, ktoré sa navzájom dopĺňajú. Ak sa jedná o dospelého človeka, tak viera vždy musí predchádzať krst. Neslobodno krstiť niekoho bez viery, bez jeho vedomia, alebo proti jeho vôli. Preto cirkev najprv hlása evanjelium. Hlásanie evanjelia má priviesť ľudí k tomu, aby Krista prijali vierou. Už pri hlásaní evanjelia sa človek dostáva pod pôsobenie Ducha Svätého, lebo bez pomoci Ducha Svätého nemôže prijať Krista, nemôže uveriť. Po prijatí Krista vierou už má človek život večný.
Často sa stretávame so situáciou, keď ide o krst dieťaťa a jeho rodičia sú nepraktikujúci a dokonca veľmi často až neveriaci, ale starí rodičia sa dožadujú krstu. Mladí sa tomu podvolia len kvôli pokoju v rodine, ale bez vnútorného presvedčenia. Podľa učenia cirkvi neslobodno pokrstiť dieťa žijúce v takýchto podmienkach, lebo tu chýba základný predpoklad toho, kvôli čomu sa kedysi dovolil krst detí a to je viera rodičov a istota, že sa od malička bude stretať s vierou a jeho krst sa tak doplní. Lebo skutočnosť toho, že sa v cirkvi začal praktizovať krst detí, vôbec neznamená, že si Cirkev neuvedomuje záväzok viery a krstu. Malé dieťa je krstené vo viere svojich rodičov. Bolo tu len obrátené poradie, najprv krst a potom katechéza.
V cirkevnej tradícii sa vždy uznával aj krst túžby a krst krvi. O krste túžby hovoríme tam, kde človek prijíma Krista a chce urobiť všetko, čo Kristus žiada, ale je mu nejako zabránené prijať krst a on zomrie. Jeho túžba má tie isté účinky ako sviatostný krst.
Krst nepôsobí tým, „že odstraňuje telesnú špinu, ale vyprosuje u Boha čisté svedomie pre zmŕtvychvstanie Ježiša Krista, ktorý vystúpil do neba, je po Božej pravici a podriadení sú mu anjeli, mocnosti a sily.“ Ide o čistotu svedomia. Boh likviduje nielen naše hriechy, ale pre zmŕtvychvstanie Ježiša nás zbavuje aj viny. Zmŕtvychvstanie je niečo také, ako keby sa vražda vôbec nestala.
V dnešnom svete je vždy milé byť svedkom toho, že ľudia sa vzájomne vedú, držiac sa za ruky. Môžeme vidieť, ako matka či otec vedie svoje malé dieťa alebo mladých ľudí, držiacich sa za ruky. Aj tí skôr narodení sú si často navzájom oporou a pri chôdzi sa navzájom podopierajú. Kto je ale našou istotou? Prorok Izaiáš nám dáva odpoveď v 1. Boh je našou istotou, On nás berie za ruku a kráčame spolu s ním. Tento vzťah sa začína u kresťana katolíka v okamihu svätého krstu.
Koľkokrát aj v tomto chráme bývame svedkami krstnej slávnosti a môžeme vidieť, ako sa vysluhuje liturgia krstu. Čo ale pre nás krst znamená? Povedali sme, že je to chvíľa, okamih, kedy nás Boh berie za ruku, aby nás sprevádzal naším životom. Krst je jedna zo siedmich sviatostí Cirkvi, je základom celého kresťanského života, je vstupnou bránou do života v Duchu Svätom. Krstom sme oslobodení od hriechu a znovuzrodení ako Božie deti, stávame sa Kristovými údmi, sme začlenení do Cirkvi a dostávame účasť na jej poslaní. Toto znovuzrodenie sa v krste je novou podstatnou skutočnosťou. Sme očistení od hriechu aj od každej neprávosti. Keď bol pokrstený Ježiš, otvorilo sa nebo a na neho zostupoval a prichádzal Boží Duch v podobe holubice. Holubica je tu symbol nového života.
Ak sa zamyslíme a skúmame Písmo, objavujeme v dejinách spásy inú holubicu, ktorá prichádza s ratolesťou - s posolstvom. Je to vtedy, keď Noe pozoruje, že vody potopy ustupujú. Krst človeka je absolútnym začiatkom. Dnes je pochopiteľne iná situácia, ako bola v prvotnej Cirkvi. Ján Krstiteľ sám hovorí: Ja vás krstím vodou, on vás bude krstiť Duchom svätým a ohňom. Ale všímajme si Ježiša. Prečo on, svätý, čistý a nepoškvrnený Baránok, necháva sa krstiť Jánovi? On chcel byť vo všetkom podobný človeku, okrem hriechu. Cirkevní otcovia kresťanského staroveku hovoria, že On, čistý, vzal na seba všetku špinu hriechu, ktorú predstavovala voda Jordánu … On vzal na seba aj naše hriechy, aj našimi neprávosťami sa obťažil. Aj v dnešných dňoch sme svedkami, že kňazi krstia. Ale oni to konajú in persona Christi - v osobe Krista. Sám Kristus skrze kňaza krstí … To nie je ľudský úkon, ale skutok Boha, že sa zmýva hriech … vzal som ťa za ruku. Tieto slová môžeme počuť od nášho Boha.
Možno to bolo už veľmi dávno, kedy si bol pokrstený, možno ešte v detstve, ale aj v dospelosti. Kedy to bolo, na tom nezáleží. Dôležité je uvedomiť si, čo znamená, nechať sa viesť naším Bohom. On je Otec, ktorý ťa chce priviesť do svojho kráľovstva. Prešiel si s ním „zastávky“ prvého svätého prijímania, sviatosti birmovania, sviatosti manželstva. Ale čo ďalej? V jednej mládežníckej náboženskej piesni sa spieva: Zjednotení v Duchu, zjednotení s ním … pôjdeme verne spolu, podaj mi svoju dlaň. Slová tejto piesne vyjadrujú, že krst ako sviatosť uvádza nás nielen do vzťahu pokrstený a Boh, ale i do vzťahu pokrstený a Cirkev. Taktiež je tu vyjadrené poslanie, záväzok byť apoštolom, poslaným ohlasovateľom. Ako to dosiahnuť? Hľadajme odpoveď v 2. čítaní zo Skutkov apoštolov, kde apoštol Peter vydáva svedectvo o Ježišovi: Čo sa dialo po jeho krste? My nie sme výnimky! Boh Otec sa skláňa aj k nám, ku každému jednotlivo, aby nás mohol vziať za ruku. To sa udialo aj v krste každého jedného z nás, a je iba na nás, ako odpovieme a či mu v tom nebudeme brániť.