Osídlenie chotára Spišskej Belej v rôznych obdobiach praveku dokumentujú početné archeologické nálezy.
*
Paleolit: Na lokalite „Dlhá medza“ pri Strážkach sa našla štiepaná kamenná industria kultúry aurignacien (38000-30000 pred Kr.) stará 40 000 rokov. Z konca poslednej ľadovej doby, pred 10 000-8 000 rokmi, je niekoľko nálezísk neskoropaleolitických kultúr.*
Mezolit: Drobnotvará štiepaná kamenná industria je charakteristická pre strednú dobu kamennú - mezolit (7000-5000 pred Kr.), náleziská pri Spišskej Belej boli donedávna jedinými reprezentatívnymi lokalitami na Spiši.*
Neolit: Mladšia doba kamenná - neolit (5500-3500 pred Kr.) je zastúpená jediným osídlením medzi Spišskou Belou a Rakúsmi (Stirn). Vyníma brúsená kamenná sekerka z lokality Zadná lipa.*
Doba bronzová: Z tohto obdobia pochádzajú aj hromadné nálezy (depoty) zo staršej dobe bronzovej. V roku 1891 Dr. Greisiger zachránil pri stavbe železnice do Spišskej Belej neďaleko Belianskych kúpeľov súbor 22 bronzových predmetov, tzv. kniežací depot, ktorého časť sa nachádza v Podtatranskom múzeu v Poprade, kde je uložený aj ďalší depot troch bronzových mečov, ktoré sa našli pri ťažbe rašeliny na rašelinisku Trstinné lúky pri Spišskej Belej v roku 1964. Tieto meče boli jednými z viacerých obetných darov, ktoré sa doteraz našli na tomto zvláštnom kultovom mieste.*
Doba železná: Staršia a mladšia doba železná nie je novšie doložená žiadnou overenou lokalitou z chotára Spišskej Belej. Až v období neskorej doby rímskej (4.-5. st. po Kr.) bol chotár opäť intenzívne osídlený na 15 doteraz zistených náleziskách, kde sa našla charakteristická keramika, prasleny, zvyšky železiarskej činnosti a novšie (2001) aj fragment honosnej pozlátenej bronzovej spony z prvej tretiny 5. storočia.*
Raný stredovek: Z obdobia raného stredoveku sa novšie ani opakovanými archeologickými prieskumami nepodarilo v katastri Spišskej Belej potvrdiť doteraz často uvádzané slovanské osídlenie z 8.-10. storočia. Zatiaľ je toto obdobie reprezentované len dvoma črepmi, ktoré spolu so staromaďarským kovaním našiel Dr.
Stredoveké dejiny Spišskej Belej
Tabačiareň v Spišskej Belej (1972)
Stredoveké osídlenie Spišskej Belej už máme doložené písomnými dokladmi z 13. storočia. Prvá zachovaná písomná zmienka je z roku 1263 v donačnej listine uhorského kráľa Bela IV., kde sa spomína hranica chotára Nemcov z Belej (Teutonici de Bela). Podľa najnovších historických výskumov začiatok Spišskej Belej súvisí s príchodom nemeckých kolonistov na Spiš, čiastočne už pred tatárskym vpádom (1241), ale hlavne tesne po ňom, keď sa tu usadili na území medzi už existujúcou maďarskou pohraničnou pevnosťou v Strážkach (Eur) z 12. st. a slovanskou osadou Stragar, neskôr Bušovce. Slovanskí obyvatelia Stragaru spolu s maďarskou vojenskou posádkou strážili zásekmi opevnenú Uhorskú bránu (porta Hungariae), ktorá bola za riečkou Biela (Bela), pred vstupom do pohraničia s Poľskom.Situovanie osady „Bela“ bolo podmienené úrodnou pôdou v rovinatom prostredí, ale nedostatok vody, hlavne pre mlyny, museli kolonisti riešiť už v 13. storočí vybudovaním 11 km dlhým prívodným kanálom (terajší Beliansky potok) z oblasti Tatranskej Kotliny, ktorý v 16. storočí viedol vodu aj do Rakús. Uhorský kráľ Štefan V. v roku 1271 udelil komunite spišských nemeckých miest kolektívne mestské privilégia, čím sa stali slobodnými mestami. Riadili sa vlastným spišskonemeckým právom (Zipser Willkür) a vytvorili samosprávny celok - Spoločenstvo spišských Sasov, ktoré sa od roku 1344 nazývalo Spoločenstvo 24 kráľovských miest, do ktorého patrila aj Spišská Belá.Podobne ako ostatné mestá mala vlastnú samosprávu na čele s richtárom, ktorý reprezentoval súdnu, administratívnu a politickú moc. Volili ho všetci mešťania, od roku 1460 len delegáti mestských štvrtí. V roku 1412 uhorský kráľ Žigmund Luxemburský za finančnú pôžičku na vojnu s Benátkami zálohoval poľskému kráľovi Vladislavovi II. Jagelovskému 13 spišských miest (aj Spišskú Belú) zo Spoločenstva 24 kráľovských miest, ku ktorým pridal aj tri slobodné kráľovské mesta - Starú Ľubovňu, Podolínec a Hniezdne.Záloh, pre neochotu Poľska o vrátenie miest, trval 360 rokov do roku 1772. Správu zálohovaných miest vykonávali poľskí starostovia v Starej Ľubovni. Spišská Belá mala od svojho vzniku poľnohospodársko-remeselnícky charakter s rozsiahlym chotárom (7197 ha), do ktorého patrila aj väčšia časť Belianskych Tatier. Základom prosperity mesta sa stali rozsiahle mestské pasienky v Tatrách s rozvinutým chovom oviec a dobytka, mestské lesy s kvalitným drevom a úrodné rovinaté polia v blízkosti mesta.Veľký význam pre rozvoj obchodovania malo získanie privilégia konať týždňové trhy (každý týždeň v nedeľu), ktoré Spišskej Belej udelil poľský kráľ Žigmund I. v roku 1535. V roku 1607 poľský kráľ Žigmund III. pridal k týždňovým trhom aj privilégium na dva výročné trhy (jarmoky) - na sv. Antona (17.1.) a na sv. Matúša (21.9.). Tieto privilégia neskôr rozšírili poľskí a uhorskí panovníci v roku 1667 na tri výročné trhy, v roku 1739 na 5 a v roku 1811 na 7 výročných trhov, čím Spišská Belá predstihla susedný Kežmarok, ktorý mal len 4 výročné trhy. Remeselníci sa od 15. storočia združovali do cechov, medzi najstaršie patrili - mäsiarsky, obuvnícky, krajčírsky, kožušnícky a kováčsky, ku ktorým postupne pribúdali ďalšie cechy.Prosperita mesta podmienila aj budovanie významných stavieb - kostol sv. Valentína (13.st.), ktorý ale zanikol v 18.storočí, kostol sv. Antona Pustovníka (13.st.), radnica (16.st.), fara (16.st.), zvonica (16.st.), katolícka škola (17.st.), mariánsky stĺp (1729), ako aj početné meštianske domy, neskôr opakovane prestavované.Spišská Belá nezískala právo vybudovať mestské hradby, tieto sa snažila aspoň čiastočne nahradiť systémom tesne zomknutých hospodárskych budov (stodôl) po obvode celého mesta. V roku 1606 počas Bocskayovho povstania sa prechodne opevnila valmi s drevenými palisádami, pred ktorými boli vyhĺbené priekopy.Spišská Belá bola od 13. storočia takmer čisto nemeckým mestom, slovenské obyvateľstvo sa začalo objavovať v štatistikách až v 19. storočí. Pri sčítaní v roku 1853 z počtu 2323 obyvateľov bolo Slovákov 78 (3,3 %), v roku 1881 bolo Slovákov už 20%, v roku 1900 35 % a v roku 1938 bolo už z celkového počtu obyvateľov 61 % Slovákov.V období protireformácie (rekatolizácie) prevzala farnosť v Spišskej Belej v roku 1674 rehoľa piaristov z Podolínca, ktorá ju spravovala až do roku 1852. Výrazný rozvoj priemyslu nastal v 2. polovici 19. storočia, kedy vznikla tkáčovňa ľanového plátna (1869), škrobáreň (1878), tehelňa, píly, likérka Kleinberger (1875), pivovar Szimonisz (1870), pivovar Reich (1872) - po roku 1945 ako konzerváreň, priemyselný liehovar (1902) a ďalšie zariadenia.Hospodársky rozvoj sa odrazil aj v kultúrnom a spoločenskom živote, vznikali rôzne spolky a združenia. Najstarším bol strelecký spolok (1637), ktorý v roku 1845 mal 95 členov, divadelný spolok (1870), Beliansky spevokol (1862), poľovnícky spolok (1860), rybársky spolok (1889), Dobrovoľný hasičský spolok (1878), športový spolok (1910) a veľa ďalších. Spoločenským miestom sa stali Belianske kúpele (1818), Šarpanec a po objavení Belianskej jaskyne (1881) aj Tatranská Kotlina.Po roku 1945 nehnuteľnosti vysídlených belianskych Nemcov prevzalo prisťahované obyvateľstvo z Lendaku, Ždiaru a zamagurských obcí. Kolektivizáciou poľnohospodárskej pôdy vzniklo Jednotné roľnícke družstvo (1949) a Štátne majetky (1959). Nariadením SNR v roku 1947 prišla Spišská Belá o svoje tatranské katastrálne územie v prospech mesta Vysoké Tatry (4162 ha), belianske tatranské lesy a pasienky prevzal od roku 1950 Tatranský národný park. V roku 1965 Spišská Belá znovu získala štatút mesta, ktorý jej zanikol v roku 1922.Od 1.1.1972 je pričlenená k Spišskej Belej obec Strážky, ktorej komplex pamiatok (renesančný kaštieľ, zvonica a gotický kostol) bol v roku 1970 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. V kaštieli je od roku 1991 expozitúra Slovenskej národnej galérie zriadená významnému maliarovi Ladislavovi Mednyánszkemu (1852-1919). V rodnom dome Jozefa Maximiliána Petzvala (1807-1891) v Spišskej Belej je od roku 1964 múzeum venované tomuto univerzitnému profesorovi, matematikovi, fyzikovi a vynálezcovi zdokonalenej fotografickej optiky.Rozvoj Spišskej Belej sa výrazne urýchlil po roku 1989, keď mestu boli vrátené lesy a majetky Belianskych Tatrách (1993). Zrekonštruovaním chaty Plesnivec (1997) v Doline Siedmich prameňov mesto podporilo rozvoj turistického ruchu. Po vybudovaní Belianskeho rybníka (1977) vznikla nová prímestská oddychová oblasť. V roku 2005 bolo historické jadro mesta vyhlásené za pamiatkovú zónu, ktorú ďalej zveľaďuje samospráva mesta.## Podolínec: História a pamiatkyKláštor piaristov s kostolom v Podolínci predstavuje jednu z významných dominánt tohto mestečka. Budova kláštora so štyrmi vežami je poschodová a v jej strede je umiestnený dvojvežový kostol, ktorý delí vnútorný dvor na dve časti. Patrónom kostola je krakovský biskup, mučeník sv. Stanislav, ktorého obraz je nad vchodom do kostola. Kostol má nádherné štíhle 44 m vysoké veže. Kostol sv. Stanislava v Podolínci esteticky prevyšuje košické a prešovské dvojvežové kostoly. Horizontálne delenie zvýrazňuje silná rímsa, nad ktorou je železná pavlač. Terajšie zakončenie veží má rokokovú príchuť.Podolínec patril v 15. storočí medzi prvých desať slovenských miest s privilégiami slobodného kráľovského mesta. V 11. storočí, v čase vzniku Uhorského kráľovstva, kedy hranica s Poľskom ešte presne vymedzená nebola, bol mikroregión Podolínca lesom, v ktorom sídlili strážcovia pohraničia. K trvalému osídleniu došlo v prvej polovici 13. storočia. Zhluku niekoľkých drevených usadlostí dominoval murovaný kostol Panny Márie, písomne doložený k roku 1235. Územné spory o tento strategicky významný priestor dokladuje listina, ktorú vydal pápež Gregor IX. v Perugii. Krakovský biskup Wislaw sa totiž sťažoval, že ostrihomský biskup mu z kostola Panny Márie berie desiatky.Hraničný priestor Podolínca získala v poslednej tretine 13. storočia poľská kňažná Kunikunda, ktorá tam pozvala nemeckých kolonistov pod vedením richtára Henricha. Nemci sa však nestihli ani vybaliť a už čelili vpádom Tatárov. Kunikunda musela v roku 1289 vydať listinu pre podolínskeho richtára Henricha opäť, keďže pôvodná za tatárskeho vpádu zhorela. Český kráľ a krakovské knieža Václav udelil v roku 1292 mestečku rozsiahle výsady, ktoré dovtedy nemalo žiadne mesto na Spiši. Okrem potvrdených a zväčšených práv pre dedičných richtárov, bola mešťanom určená pevná platba dane ako aj právo poľovačky a rybolovu. Mimoriadny význam pre ďalší rozvoj malo však udelené právo skladu a právo opevniť sa hradbami.Dedičné richtárstvo bolo v roku 1391 vykúpené mestom. Odvtedy richtárov mešťania volili. Napriek rozsiahlym výsadám, rozvoj mesta v priebehu 14. storočia nenastal a Podolínec svojim významom nemohol konkurovať Levoči alebo Kežmarku. Nemožno sa preto čudovať, že Žigmund Luxemburský v roku 1408 daroval Podolínec Imrichovi z Perína. Ten tu okamžite začal stavať Podolínecký hrad, už v roku 1412 však bolo mesto opätovne v kráľovských rukách. Tentoraz ho Žigmund spoločne s ďalšími šestnástimi spišskými mestami dal za 37 000 kôp českých grošov do zálohy poľskému kráľovi Vladislavovi Jagellonskému. Peniaze potreboval na vojnu s Benátkami, ktorú o šesť rokov prehral. Mesto však patrilo Poľsku viac ako 350 rokov.V roku 1415 tu vznikol najstarší cech čižmárov na Slovensku, neskôr pribudli ďalšie remeselné cechy - hrnčiarov, kováčov, kožušníkov, tkáčov, nožiarov a mečiarov. V 17. storočí postihli mesto veľké pohromy. V roku 1646 vypukla veľká morová epidémia, v roku 1662 postihla nízko položené mesto povodeň. V roku 1664 vypukla ďalšia morová nákaza. O päť rokov neskôr zhorel kláštor a v roku 1684 zhorelo takmer celé mesto.Ako nástroj na zastavenie reformácie starosta Stanislav Lubomirský v roku 1642 pozval do Podolínca rehoľu piaristov. Tí si čoskoro začali budovať vlastný kláštor s kostolom. Už v roku 1643 založili školu, ktorá sa s vlastným spevokolom a divadlom stala jednou z najvýznamnejších školských inštitúcií na Spiši. Piaristi spravovali aj lekáreň, ktorá prešla do súkromných rúk až začiatkom 19. storočia. Kolégium vzdelávalo študentov až do roku 1919.Aj keď sa Podolínec svojim významom nemohol porovnávaťs kráľovskými mestami, intenzívny rozvoj remesiel a obchodu sa predsa len odrazil v architektonickom výraze mesta. V roku 1758 mal Podolínec už 231 majiteľov domov, o polstoročie neskôr mal 2140 obyvateľov.Zálohované mestá vrátane Podolínca Poľsko oficiálne prinavrátilo Uhorsku v roku 1772. Rozvoj mesta v 18. storočí sa odrazil aj na rozvoji jeho sakrálnych objektov. Konečne dostavali kláštor a prístavbou kaplniek sv. Kunikundy a sv. Anny získal farský kostol Panny Márie svoju dnešnú trojloďovú dispozíciu. Klasicisticky zjednotený bol na prelome 18. a 19. storočia.Počet obyvateľov v priebehu 19. storočia stagnoval, ba dokonca prechodne aj klesol. Nedostatok pracovných príležitostí totiž ľudí nútil k vysťahovalectvu. V národnostnej skladbe obyvateľstva aj v závere 19. storočia dominovali tunajší Nemci (922) nad Slovákmi (484). Zmena v národnostnej skladbe nastala až za prvej Československej republiky (672 Nemcov ku 1528 Slovákom). Žilo tu však aj niekoľko maďarských rodín.Aj začiatkom 21. storočia Podolínec zostal drobným mestečkom, kde počet obyvateľov len mierne prekročil 3000 obyvateľov. Na rozdiel od iných historických miest však v období komunizmu neznamenalo vážne poškodenie historického jadra mesta, ktoré je od roku 1991 mestskou pamiatkovou rezerváciou. Mestský hrad sa nezachoval, v hradnom paláci však v súčasnosti sídli mestský úrad a v priestoroch hospodárskeho dvoru hasičská zbrojnica.Prehliadnuť si môžete kláštor piaristov s kostolom sv. Stanislava, Kostol nanebovzatia Panny Márie, renesančnú zvonicu, alebo 56 meštianskych domov na Mariánskom námestí, ktoré sú národnými kultúrnymi pamiatkami. Vzácne zachovaný je aj úsek opevnenia v susedstve kláštora. Hradba sa zachovala v plnej výške s cimburím, súčasťou zachovanej línie sú aj tri polkruhové bašty. Na mestskom cintoríne stojí za pozornosť kaplnka sv. Anny.
| Mesto | Počet obyvateľov (začiatok 21. storočia) | Štatút pamiatkovej rezervácie |
|---|
| Podolínec | Mierne nad 3000 | Od roku 1991 |
tags:
#polske #bielany #kostol #podolinec