Čo znamená meno Ježiš? Význam a história svätého mena

V Katolíckej cirkvi má každý mesiac v roku svoj dominantný duchovný rozmer, v ktorom sa špeciálne sústreďujeme na nejakú konkrétnu zbožnú tému. Počas celého januára si môžeme obohatiť náš duchovný život tým, že si nájdeme čas, v ktorom oslávime sväté meno nášho Spasiteľa. Dnešný deň 3.1. slávime v cirkvi ľubovoľnú spomienku Najsvätejšieho mena Ježiš, zároveň slávime prvý piatok v mesiaci. Tento sviatok sme slávili 3. januára.

Aký je náš vzťah k druhej Božskej osobe, teda k Ježišovi Kristovi? Budujeme s ním denne vzťah a snažíme sa napredovať v duchovnom živote? Spoliehame sa na vlastné sily, alebo spolupracujeme s Ježišom, jeho matkou Pannou Máriou i Duchom Svätým? Naše kríže, ťažko dokážeme niesť sami. Dôverujme celým srdcom Ježišovi, On nás nikdy nesklame. Ježišu, dôverujeme Ti!

Meno Ježiš znamená: „Boh zachraňuje“. Toto sväté meno nesie v sebe hlboký význam, ktorý je nám pripomienkou jeho vykupiteľského diela. Boh svoju moc vyjadril vo svojom Synovi, v jeho svätom mene, cez ktoré nám ukazuje, kto je Ježiš a aké je jeho poslanie na zemi.

V Starom zákone meno znamená podstatu vecí. Tak i Božie meno znamenalo samého Boha Stvoriteľa. Meno Ježiš znamená Spasiteľ, teda označuje poslanie vteleného Božieho Syna. Toto meno dal svojmu Synovi nebeský Otec, lebo dať synovi meno patrilo medzi otcovské práva. Meno Ježiš je pre kresťana najsvätejšie meno, lebo nikomu inému nebolo dané pod nebom takéto meno, v ktorom máme byť spasení.

Meno Ježiš pochádza z gréckeho Jesús, odvodeného z hebrejského Ješua, skrátenej formy Jehošua: „Jahve je záchrana“ - „Boh zachraňuje“. Meno Kristus je odvodené z gréckeho Christos, čo je preklad hebrejského mašiah (mesiáš), „pomazaný“.

My si ho môžeme uctiť viacerými spôsobmi. V prvom rade si musíme uvedomiť, že jeho meno je sväté a nie je vhodné ním hrešiť. Druhé Božie prikázanie nás napomína: „Nevezmeš Božie meno nadarmo“. Naša kultúra sa stala ľahostajnou k úcte, ktorá patrí nášmu Božskému Spasiteľovi. Vyslovovať Ježišovo meno s úctou a vierou, znamená prijať ho za Spasiteľa svojho života.

Biblia kladie na meno človeka veľký dôraz, pretože v starých kultúrach dať niekomu meno znamenalo, že dotyčná osoba dostala autoritu s právom uplatňovať moc. Meno je teda viac než nejaká konvenčná formulka, ktorá by slúžila k odlíšeniu jednej bytosti od druhej. Ono totiž predstavuje samu osobu. Keď poznáme niekoho meno, máme prístup k dotyčnému človeku a otvára sa nám tak brána k vytváraniu dôverného vzťahu s ním.

S dôležitosťou mena človeka súvisí v dejinách Izraela tiež meno Božie. To nadobudlo na význame vtedy, keď Boh zjavením svojho mena zjavil svoju totožnosť. V tejto súvislosti je zrejmé, že Boh zjavuje svoje meno preto, aby mohol vstúpiť s izraelským ľudom do zväzku zmluvy, dať sa mu poznať a otvoriť mu prístup k sebe. Božie meno je obdarené mocou a vznešenosťou, v ňom sa otvoril prameň nádeje a istota spásy. Poznať Hospodinovo meno znamená stretnúť sa priamo s Bohom a poznávať ho takého, aký v skutočnosti je. Z tohto dôvodu bolo Božie meno vyslovované s veľkou úctou a preukazovali sa mu pocty ako samému Bohu.

„Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: ‚Ježiš Kristus je Pán!‘ na slávu Boha Otca“.

Skrze jeho sväté meno sa nám odpúšťajú hriechy. Tiež sa uzdravuje náš duchovný a telesný život. Zlí duchovia sa boja Ježišovho mena. Učeníci skrze jeho meno robili zázraky, lebo o čokoľvek prosili v jeho mene, to Otec vykonal. Chorí sú uzdravení, mŕtvi vzkriesení, chromí chodia, hluchí vidia, malomocní sú uzdravení. Sám Ježiš povedal: „V mojom mene budú vyháňať démonov, budú hovoriť novými jazykmi, budú chytať hadov a ak vypijú nejaký jed, neuškodí im, budú klásť ruky na chorých a oni sa uzdravia“ (Mk 16, 17-18).

V Ježišovom mene získavame každé požehnanie a milosť v čase i na večnosti, lebo Kristus povedal: „O čokoľvek budete Otca prosiť, dá vám v mojom mene“ (Jn 16, 23). Preto Cirkev uzatvára všetky svoje modlitby slovami: „Skrze Ježiša Krista, nášho Pána“.

V mene Ježiša dávali apoštoli silu zmrzačeným (Sk 3, 6; 9, 34) a život mŕtvym (Sk 9, 40). Meno Ježiš poskytuje útechu v duchovných skúškach a pripomína hriešnikovi postavy otca márnotratného syna a milosrdného Samaritána; rovnako ako spravodlivému pripomína utrpenie a smrť nevinného Božieho Baránka.

Cirkev nám ponúka mnoho krátkych modlitieb, ktorými si uctíme sväté meno nášho Spasiteľa.

• Ježišovo meno je stredobodom celej kresťanskej modlitby.
• Všetky liturgické modlitby sa končia formulou „skrze nášho Pána Ježiša Krista“.
• Vrcholom modlitby Zdravas‘, Mária je meno Ježiš.
• Vďaka jeho svätému menu ma aj samotná modlitba ruženca moc víťaziť nad zlom.
• My, ktorí veríme v jeho sväté meno, máme večný život.
• Pripomína nám to aj 1. Jánov list: „Toto som vám napísal, aby ste vedeli, že máte večný život vy, čo veríte v meno Božieho Syna“ (1 Jn 5, 13).

Vzývanie Ježišovho mena pomáha rozdrviť myšlienky pýchy, hnevu, nečistého zmýšľania a sebectva. Mnoho svätých zomieralo s modlitbou na perách, v ktorej neustále opakovali meno Ježiš, a to sa považuje za najdokonalejší spôsob prechodu z tohto života do ďalšieho.

Vznik úcty Najsvätejšieho mena Ježiš

Vznik úcty Najsvätejšieho mena Ježiš sa datuje do liturgických slávností 14. storočia. Svätý Bernardín zo Sieny v 15. storočí spolu so svojimi žiakmi propagoval kult mena Ježiš. O storočie neskôr, okolo roku 1530, pápež Klement VII.

Svätý Bernardín vo svojej dobe nosil tabuľku s obrazom Eucharistie, z ktorej vychádzali lúče, na ktorých bol vidieť monogram „IHS“, skratka Ježišovho mena v gréčtine. Neskôr zbožná tradícia pridala monogramu IHS nový význam a zmenila ho na „christogram“: „I“ ako „Iesus“ (Ježiš); „H“ ako „homínum“ (z človeka); „S“ ako „salvator“ (spasiteľ). Inými slovami, nápis „IHS“ začal znamenať „Ježiš, spasiteľ človeka“.

Nové významy boli pridané neskôr. Napríklad v 16. st. bol zavedený ako liturgický sviatok. Roku 1530 pápež Klement VII.

Keď sa zbežne pozrieme do NZ zistíme, čo všetko sa dialo v mene Ježišovom. Kresťania sa zhromažďovali v mene Ježišovom. Vierou mali život v Ježišovom mene. Apoštoli krstili v mene Ježišovom. V Ježišovom mene mazali chorých olejom. Apoštoli kázali a učili a ohlasovali evanjelium v mene Ježišovom. V Ježišovom mene je prisľúbené poslanie Ducha Tešiteľa a vyslyšanie prosieb. V Ježišovom mene boli ospravedlnení.

Ježiš - je to presväté meno, po ktorom naši dávni otcovia tak veľmi túžili, v úzkostiach a súžení často ho vyslovovali, v slzách po ňom vzdychali, žiadali si ho a túžobne očakávali. S týmto menom nech sa, prosím, nespája predstava dajakej chtivosti po vláde alebo pomste, lež nech nám z neho znie iba spravodlivosť. Skrátka, meno Ježiš je pevným základom viery, ktoré utvára Božích synov. Viera katolíckeho náboženstva totiž spočíva na poznaní Ježiša Krista a jeho svetla.

Týmto základom je Ježiš; on je svetlo i dvere; on v snahe ukázať blúdiacim seba ako cestu, každému človeku ponúka svetlo viery, aby človek zatúžil po Bohu ešte nepoznanom, potom v túžbe aby mu uveril a vierou aby ho našiel a poznal.

Meno Ježiš je ozdoba kazateľov, a to tým, že pôsobí, aby jeho slová jasne žiarili, keď sa ohlasujú, aj keď sa počúvajú. Či nie leskom a pôvabom toho mena nás Boh povolal do svojho obdivuhodného svetla? A tým, čo ich oblialo toto svetlo a v jeho jase poznali pravé svetlo, Apoštol právom hovorí: „Kedysi ste boli tmou, ale teraz ste svetlom v Pánovi. Ó aké slávne je toto meno, aké vznešené, milé a pôsobivé.

Sv. Za čias sv. Bernardína Sienského (1380 - 1444) bolo Taliansko rozdelené na kniežatstvá a mestské republiky. V tomto období sa často vyskytovali dlhotrvajúce nepriateľstvá medzi šľachtickými rodmi. Sv. Bernardín to robil prostredníctvom šírenia úcty k Ježišovmu menu. Zhotovil si zvláštny znak: obraz žiariaceho slnka a v ňom začiatočné písmená troch latinských slov: IESUS HOMINUM SALVATOR (Ježiš, Spasiteľ ľudí) - IHS. Nad prostredným písmenom H bol kríž. Znak Ježišovho mena sa v Taliansku veľmi rozšíril. Ozdoboval verejné budovy i súkromné domy a stal sa znamením kresťanského bratstva. Ľudia sa týmto znakom ozdobovali aj veci bežnej potreby. Takto chceli naplniť odkaz apoštola Pavla.

Vráťme sa k menu Ježiš. Slová sv. Pavla apoštola Filipanom nádherne vyjadria, to čo sa v tradícii stalo živou vierou. Písal do Filíp, že Boh vo svojom záchrannom pláne povýšil Ježiša nad všetko a dal mu také meno, ktoré je nad každé iné meno. Urobil to preto, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával, že Ježiš, Mesiáš je Pán! Vzdanie úcty menu Ježiš nie je nikomu na poníženie, ale je to prejav našej viery na slávu Boha Otca (Fil 2,9-11).

Uctievanie mena Ježiš nie je magickou formulkou, ktorá zachráni od zlého. Uctievanie mena Ježiš v pravej viere - teda klaňanie sa Ježišovi ako človeku a Bohu v jednej osobe - je vierovyznaním a vzdávaním chvály Božej blahosklonnosti za jeho záchranný plán s nami. Vzývať meno Ježiš znamená zohnúť koleno a skloniť srdce pred tým, kto je Boh a človek s pokorným srdcom v jednej osobe. Vzývať Ježiša je modlitba dobrého lotra, ktorý prosí o záchranu. Ako Jozue previedol ľud do Zasľúbenej zeme, tak Ježiš prevádza, tých, čo k nemu volajú, do raja (Lk 23,42). Vzývajme často Ježiša ako PÁNA a majme nádej! Netreba čakať len na 3. januára, kedy je ľubovoľná spomienka Najsvätejšieho mena Ježiš.

K menu Ježiš je pridané aj meno Kristus, čo znamená Pomazaný. Toto meno je výrazom dôstojnosti a úradu, a to bez toho, aby bolo vlastné jednej osobe, ale je všeobecné pre mnohé; lebo v Starom zákone sa kňazi a králi, ktorých Boh prikázal pomazať pre dôstojnosť úradu, nazývali kristami, čiže pomazanými (Pána). Lebo kňazi neprestajnou modlitbou zverujú Bohu ľud, prinášajú Bohu obety a odvracajú jeho hnev od ľudstva. Králi sú poverení vládnuť ľudu; predovšetkým im patrí moc a autorita zákonov, im prináleží chrániť život nevinných a trestať vinníkov.

Keďže sa ukazuje, že oba tieto úrady predstavujú moc a Božiu dôstojnosť na zemi, preto sa olejom pomazávali tí, ktorí boli vyvolení do kráľovského alebo kňazského úradu. …Avšak, keď náš Spasiteľ Ježiš Kristus prišiel na svet, vzal na seba úlohu a povinnosti troch osôb: Proroka, Kňaza a Kráľa, a preto sa nazýva Kristom, ktorý bol pomazaným na vykonávanie týchto úradov, nie však rukou nejakého smrteľníka, ale mocou nebeského Otca, nie pozemskou masťou, ale duchovným olejom, lebo v jeho najsvätejšej duši je plnosť a milosť Ducha Svätého aj množstvo všetkých jeho darov vyliatych v takej hojnej miere, že to akákoľvek stvorená bytosť nemôže pochopiť.

Tabuľka: Významné osoby menom Jozue v Starom zákone

Slová sv. Pavla apoštola Filipanom nádherne vyjadria, to čo sa v tradícii stalo živou vierou. Písal do Filíp, že Boh vo svojom záchrannom pláne povýšil Ježiša nad všetko a dal mu také meno, ktoré je nad každé iné meno. Urobil to preto, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával, že Ježiš, Mesiáš je Pán! Vzdanie úcty menu Ježiš nie je nikomu na poníženie, ale je to prejav našej viery na slávu Boha Otca (Fil 2,9-11).

Uctievanie mena Ježiš nie je magickou formulkou, ktorá zachráni od zlého. Uctievanie mena Ježiš v pravej viere - teda klaňanie sa Ježišovi ako človeku a Bohu v jednej osobe - je vierovyznaním a vzdávaním chvály Božej blahosklonnosti za jeho záchranný plán s nami. Vzývať meno Ježiš znamená zohnúť koleno a skloniť srdce pred tým, kto je Boh a človek s pokorným srdcom v jednej osobe. Vzývať Ježiša je modlitba dobrého lotra, ktorý prosí o záchranu. Ako Jozue previedol ľud do Zasľúbenej zeme, tak Ježiš prevádza, tých, čo k nemu volajú, do raja (Lk 23,42). Vzývajme často Ježiša ako PÁNA a majme nádej! Netreba čakať len na 3. januára, kedy je ľubovoľná spomienka Najsvätejšieho mena Ježiš.

Monogram IHS, symbol mena Ježiš

tags: #velke #je #meno #jezis