Apoštol svätý Matej je významnou postavou v kresťanskej tradícii. Prvá kapitola Skutkov apoštolov podáva správu o doplnení dvanástich, a to voľbou Mateja namiesto Judáša Iškariotského.
SKUTKY APOŠTOLOV nám hovoria, že v dňoch po Pánovom zmŕtvychvstaní sa svätý Peter zhromaždil s učeníkmi, aby vybrali Judášovho nástupcu (porov. Sk 1, 15-26). Zišlo sa asi stodvadsať ľudí. Možno to bolo jadro tých, ktorí zostali s Pánom po kázni o Chlebe života, vrátane sedemdesiatich dvoch, ktorých pred časom poslal kázať.
Najviac prekvapuje spôsob, ako povolal Mateja za jedného z Dvanástich. Po modlitbe, v ktorej sa modlili k Bohu, aby sa stala jeho vôľa, hodili žreb medzi dvoma kandidátmi... a zrodil sa nový apoštol. Sviatok svätého Mateja sa slávi 14. mája.
Podľa Euzébia z Cézarei Matej patril do skupiny 70 učeníkov. Patril teda zrejme k širšiemu okruhu Ježišových "učeníkov". Nemáme o ňom veľa správ.
Výber Mateja za apoštola
Nasledovať Pána tak tesne ako apoštoli má v sebe istú atmosféru šťastia. Môžeme si položiť otázku: Prečo som bol vybraný práve ja, keď je oveľa viac ľudí, ktorí by sa mohli ujať tejto úlohy? Náš postoj k Božím darom je však postojom úžasu a šťastia. Pán koná spôsobmi, ktoré sú na naše pomery nezvyčajné. Matej je dobre disponovaný, pozná Pána už dlho, ale ktovie, či mu niekedy predtým niečo také napadlo. Tvárou v tvár potrebe nových apoštolov vďaka modlitbe a Božiemu lósu zisťuje, že Ježiš Kristus má pre neho konkrétne poslanie.
V hĺbke svojho srdca Matej akosi počuje Boží hlas.„Ak sa ma spýtate, ako človek pocíti Božie volanie, ako si ho uvedomí,“ povedal svätý Josemaría,“ poviem vám, že je to nový pohľad na život. Je to, akoby sa v nás zapálilo svetlo; je to tajomný impulz, ktorý človeka pobáda, aby venoval svoje najušľachtilejšie sily činnosti, ktorá nadobúda podobu povolania. Túto životnú silu, ktorá má čosi ako ohromujúcu lavínu, iní nazývajú povolaním. Povolanie nás vedie - bez toho, aby sme si to uvedomovali - k zaujatiu životného postoja, ktorý si udržíme s nadšením a radosťou, plní nádeje aj v samotnom tranze smrti. Je to fenomén, ktorý dáva práci zmysel poslania, ktorý zušľachťuje a dáva hodnotu našej existencii. Ježiš vstupuje s autoritou do duše, do tvojej, do mojej: to je povolanie“[1]. A práve to možno v ten deň zažil Matej.
„TENTO DAR sme dostali ako svoj údel: priateľstvo s Pánom. To je naše povolanie: žiť ako priatelia Pána, ako apoštoli. Všetci kresťania dostali tento dar: otvorenosť, prístup k Ježišovmu srdcu, k Ježišovmu priateľstvu. Boli sme obdarovaní darom tvojho priateľstva. Naším osudom je byť tvojím priateľom. Je to dar, ktorý si Pán vždy zachováva“[2]. A aby sme mohli byť Ježišovými priateľmi, musíme ho poznať. V čase voľby nového apoštola jedinou požiadavkou, ktorú musel splniť, bolo poznať zblízka Kristov život „od Jánovho krstu až po deň jeho nanebovstúpenia“ (Sk 1, 22).
„Musím sa vám zveriť s niečím,“ povedal svätý Josemaría, „čo je pre mňa na jednej strane dôvodom k smútku, no na strane druhej výzvou k činnosti. Je to predstava, že ešte toľko ľudí nepozná Krista, a nemajú ani potuchy o nesmiernej blaženosti, ktorá nás čaká v nebi. Po zemi chodia ako slepci, naháňajúci sa za radosťou, ktorú nevedia pomenovať, alebo blúdia po cestách, ktoré ich vzďaľujú od pravého šťastia“[3]. Každé šťastie tu na zemi je božskou iskrou, ktorá ukazuje na Krista. Len v ňom spočíva naše hľadanie. Iba v priateľstve s Ježišom, vytvorenom zo slov a spoločných chvíľ, nachádzame pokoj, ktorý nás neopúšťa. Preto ho chceme stále lepšie spoznávať v evanjeliách, v Eucharistii, v osobnej modlitbe a v ľuďoch okolo nás.
My, ktorí sme nezažili tie roky, keď Ježiš vkročil na našu pôdu, môžeme ťažiť z príkladu svätého Pavla, ktorý tiež takto nepoznal Krista. „Svätý Pavol nepremýšľal o Ježišovi z pohľadu historika, ako keby bol Ježiš len osobou minulosti. Iste, pozná veľkú tradíciu o Ježišovom živote, slovách, smrti a zmŕtvychvstaní, ale toto všetko nepovažuje za niečo z minulosti, ale navrhuje to ako skutočnosť živého Ježiša. Pre svätého Pavla Ježišove slová a činy nepatria do historického času, do minulosti. Ježiš žije teraz, hovorí teraz s nami a žije pre nás. Toto je pravý spôsob poznania Ježiša“[4]. V našom úsilí o čo najhlbšie poznanie Krista môžeme prosiť o príhovor apoštola Matúša. On nám môže pomôcť, aby sa skutky a slová Pána, ktorého poznal od chvíle, keď ho Ján pokrstil, až po jeho zmŕtvychvstanie stali živou skutočnosťou aj pre nás.
V SCÉNE Matejovho povolania je ešte jeden aspekt, ktorý je tiež výrazný a ktorý bude pokračovať v dejinách. Je to skutočnosť, že „prvé povolanie sa uskutočnilo, keď bola Cirkev zjednotená a modlila sa. Keď Cirkev zostáva zjednotená a modlí sa, nemusí sa veľmi starať o propagandu, lebo si môže byť istá Pánovou odpoveďou“[5]. To nám dáva pokoj. Cirkev ustanovil Pán a on je ten, kto ju nesie vpred; nič a nikto nemôže urobiť nič proti nej. On bude naďalej povolávať nových apoštolov aj uprostred všetkých okolností, medzi mladými i starými, medzi mužmi i ženami. Zostať zjednotený v modlitbe a bratskej láske skrátka znamená zostať pozorný voči Bohu a plne dôverovať jeho milosrdenstvu. Nebude núdza o ľudí pripravených nasledovať Krista a zostať s ním, aby boli svedkami pokoja a radosti, ktoré pochádzajú zo vzkriesenia.
Radosť z tohto nového apoštola bola obrovská: v celom zhromaždení i v srdci samotného Mateja. Jozef, zvaný Barnabáš, druhý učeník, ktorý sa zúčastnil na losovaní, bol však z tohto vyvolenia vynechaný, rovnako ako ostatní zo stodvadsiatich zhromaždených (porov. Sk 1, 23-26). Jozef bol verným učeníkom a skutočnosť, že nebol povolaný za jedného z Dvanástich, neznamená, že by mal menšiu hodnotu alebo že by nebol dobrým kresťanom. Boh povoláva, koho chce, každý má svoju cestu šťastia vytýčenú Bohom a správne je, ak sa človek odovzdá do jeho rúk. Matej aj Jozef sú šťastní, pretože svoj život zakladajú na istote, že Pán je vždy na ich strane. A povedať áno Božím vnuknutiam, prijať ich s vďačnosťou, je zdrojom pokoja.
„Prečo hneď? Pretože ich to priťahovalo. Neboli rýchli a ochotní preto, že dostali príkaz, ale preto, že ich priťahovala láska. Na nasledovanie Ježiša nestačia len dobré záväzky, ale je potrebné počúvať jeho volanie každý deň. On sám, ktorý nás pozná a miluje až do krajnosti, nás pobáda, aby sme sa vydali do mora života“[6]. Obrovské more tohto sveta počíta s tým, že kresťania v spoločnosti Panny Márie, Stella Maris, hviezdy morskej, sa budú plaviť po jeho vodách, aby všetkým prinášali Kristovu radosť.
Misijná činnosť a smrť
Podľa rôznych tradícií pôsobil ako misionár v Judsku av dnešnej Gruzínsku a zomrel snáď okolo roku 63, podľa jedných ako mučeník v Jeruzaleme , podľa iných v Kolchidy (Gruzínsku). Apoštol Matej hlásal evanjelium najprv v Judei, ale o ďalších miestach niet správ. Podľa mienky Nicefora kázal a podstúpil mučenícku smrť v Etiópii alebo v južnom Egypte, podľa iných prameňov zase v Palestíne.
Podľa apokryfného spisu Skutky Andreja ho vraj apoštol Andrej zázračne zachránil z rúk ľudožrútov. Podľa Tradície „Matej, ktorý doplnil dvanástku apoštolov, najprv zakotvil v Etiópii a po tom, čo s odvážnym duchom priviedol zástupy ku Kristovi, prijal korunu mučeníctva“ (svätý Klement Alexandrijský, Stromata). Svätý Matej pôsobil v Kapadócií a oblastiach pri Kaspickom mori. Etiópií, kameňovaný a sťatý.
Podľa veľmi starej tradície dala svätá Helena jeho pozostatky previezť do Trieri v Nemecku, kde je dodnes uctievaný. Na príkaz cisárovnej Heleny biskup Agriculus preniesol Matejove pozostatky do nemeckého Trieru. Písomné svedectvá o tomto prenesení však pochádzajú až z 9. storočia. Podľa gréckych prameňov je však pochovaný v rímskej pevnosti Gonio (Apsaros) v Gruzínsku.
Prosme teda sv. Mateja, aby sme využívali správne sklony tela a nedopriali mu hanebné rozkoše. Aby sme budovali našu vieru skrze rozum a vieru.
Kompletný príbeh Kniha Matúša, ako ste ju ešte nevideli
Evanjelium podľa Jána
Ježiš povedal svojim učeníkom:„Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske! Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske. Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná.Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás. Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov. Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem. Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca. Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo; aby vám Otec dal všetko, o čo ho budete prosiť v mojom mene. Toto vám prikazujem: Aby ste sa milovali navzájom.“
Ježiš prehlbuje svoje učenie o podstate lásky, ktorú opakovane spája so životom a radosťou. Pozýva nás, aby sme zostali spojení s jeho láskou. A zostať v ňom znamená zostať v jeho slovách: aktívne ich počúvať a uskutočňovať ich vlastným životom.
A ako zostať zjednotení s Ježišom Kristom? Vierou a láskou. A čo uvádza do pohybu našu lásku? Láska, ktorú sme dostali. Otcove prikázania nie sú pre nás niečím cudzím, niečím, čo prichádza zvonka, ale sú ako naša duchovná DNA: pripomínajú nám, kto sme, z čoho sme stvorení, o čo sa usilujeme. Jadrom tejto duchovnej DNA je prikázanie vzájomnej lásky, ale lásky, ktorej mieru môžeme pochopiť len tak, že sa pozrieme na Krista.
Aby sme však mohli túto úlohu plniť, Boh si nás najprv vyberá, udeľuje nám povolanie. Tak ako to urobil so svätým Matejom. V úryvku zo Skutkov apoštolov, ktorý nám Cirkev ponúka v prvom čítaní svätej Omše, sa učeníci modlia, aby určili povolanie nového apoštola. Povolanie totiž udeľuje Boh, nie ten, kto si ho vyberá. Po modlitbe „im dali lósy a lós padol na Mateja. I pripočítali ho k jedenástim apoštolom“ (Sk 1, 26). Podobne ako apoštol, aj my sme Bohom povolaní ohlasovať radostnú zvesť. Každý vo svojich konkrétnych podmienkach, ale všetci s rovnakou radikálnosťou evanjeliového povolania. Máme šťastie, že si nás Boh všimol.
Benedikt XVI. to vysvetlil takto: „Tajomstvo povolania je vo vzťahu s Bohom, v modlitbe, ktorá rastie práve vo vnútornom tichu, v schopnosti počuť, že Boh je blízko. A to platí tak pred voľbou, teda vo chvíli, keď sa človek rozhoduje a vydáva na cestu, ako aj po nej, ak chce vytrvať a byť verný na tejto ceste“ (Benedikt XVI., Stretnutie s mladými v Sulmone, 4-VII-2010).
Osobnosť svätého Mateja
V evanjeliu je veľa postáv, o ktorých sa píše len málo. Ale ak preskúmame povahu ich diela, dokážeme reštaurovať ich osobnosť. Podobný portrét možno urobiť aj u sv. Mateja. Zbor apoštolov Judášovou zradou veľmi utrpel. Možno že to bola najťažšia rana, ktorú katolícka Cirkev kedy utŕžila. Judášovo miesto zostalo prázdne. Bolo ho treba obsadiť niekým, kto by svojou cnosťou vykonal vynáhradu Božej spravodlivosti za hriech a zlo spáchané Judášom.
Tento nový apoštol musel byť vynikajúci v tom, v čom bol Judáš zlý. Musel to byť antiJudáš. Musel byť obdivuhodný a chvályhodný vo všetkom, v čom bol Judáš odporný a zavrhnutiahodný. statkov, apoštola poctivosti a vernosti. odhalí nám to niektoré aspekty jeho poslania a jeho povahy.
Zanechal nám krásny výrok o boji, ktorý máme viesť proti nerestiam tela. Hovorí, že musíme využiť správne sklony tela a vyhnúť sa akýmkoľvek ústupkom zlu. To je prístup, ktorý primárne náleží laickým katolíkom, ktorí žijú obyčajný život vo svete. Je to pre človeka, ktorý nie je povolaný k prísnemu rehoľnému životu, ale ktorý si užíva počestné radosti života bez hanebných rozkoší.
Tiež si užíval potešenie vzácnej vonnej masti, ktorú mu Mária Magdaléna naniesla na nohy. Užíval si tieto radosti, samozrejme s mimoriadnou striedmosťou, dávajúc každej náležité miesto, pre slávu Božiu, bez akéhokoľvek ústupka zlu. Teda slová sv. Mateja opisujú, ako sa náš Pán správal v bežnom živote. Poskytujú katolíkom návod, ako sa orientovať.
V tomto vyváženom prístupe k životu, ktorý nám sv. Matej radí, tiež vidíme opak Judáša, ktorý mal nezriadenú náklonnosť k peniazom, ktorý bol veľmi lakomý. Keď podľahol tejto neresti, stal sa zlodejom a kradol peniaze, ktoré boli určené pre Pána, apoštolov a aj chudobných.
To je príklad, ktorý nám ukazuje povolanie sv. Mateja ako opak Judáša. celkový portrét jeho života, ale trhá to závoj ticha, ktorým ho Písmo halí.
[1] Svätý Josemaría, Listy 3, bod 9.
[2] František, Homília, 14-V-2018.
[3] Svätý Josemaría, Ísť s Kristom, bod 163.
[4] Benedikt XVI, Audiencia, 8-X-2008.
[5] Benedikt XVI, Homília na jednej primičnej Omši, 1973.
[6] Svätý Josemaría.