Biblia, strohý literárny názov inscenácie len ťažko ilustruje to, čo sa na divadelnej scéne odohrávalo. Táto zbierka príbehov napísaných v minulosti má neuveriteľnú moc akejsi neustálej reinkarnácie. Nie preto, že ju čítajú na celom svete, ale pre jej odkaz človeku. Nie ľudstvu, ale konkrétnej bytosti, ktorá dostala do daru vedomie svojej existencie a zodpovednosť konať a žiť slobodne.
Ak Boh, hlavná postava príbehov je všemohúci a vševediaci, potom človeku, ako jeho dielu, bolo prisúdené svedomie a schopnosť tvoriť. Preto je biblická cesta človeka tisícročiami poznačená všetkými odtieňmi skutkov a citov. Od lásky, nehy až po krutosť a nenávisť. Biblia nie je návod na život, ale poznanie podmienok ľudskosti, bez ktorých nie je možné, aby Alter ego Boha na zemi mohlo prežiť. Dokonca nie je ani návodom, ako riadiť cirkev a jej náboženské učenie.
Všetko je na pleciach človeka. Aj Pilát ukázal na zbičovaného Krista s tŕňovou korunou a povedal „Ecce homo, Hľa, človek!“ O tom je Biblia. Ľahko je odmemorovať biblický text, pomodliť sa a ísť svojou cestou. Oveľa náročnejšie je presunúť odkaz Biblie na javisko, ktoré je na začiatku len čiernou dierou s drevenou palubovkou otočenou do hľadiska. Rastislav Ballek sa na to dal nielen ako režisér, ale aj ako autor scenára.
Juraj Kukura v inscenácii Biblia. Zdroj: Divadlo Aréna
Mal to šťastie, že sa do práce dal s vedomím, že to pripravuje pre a s Jurajom Kukurom, jednou z posledných divadelných osobností veľkej slovenskej divadelnej scény. Tá malá, súčasná scéna sa doteraz nenašla, aj keď má na to dostatok priestoru a možností v iných divadlách. Predsa len televízne seriály nie sú tým géniom loci na zrod hereckých osobností. Takým je divadlo postavené na Kukurovi. Možno už pri výbere príbehov z pentateuchu a Nového zákona mal Ballek pred sebou farebnú paletu, ktorou vyznačil jednotlivé časti. Nechcel monodrámu s čítajúcim hercom.
Jeho optika bola určite od začiatku poznačená 3D dramaturgiou, putujúcim textom v priestore a dialógom farieb, slova a hudby. Jeho inscenovanie trojjedinej výpovede možno prirovnať tvorbe poľského divadelného režiséra, výtvarníka a teoretika Tadeusza Kantora, ktorý vydal v šesťdesiatych rokoch manifest nulového divadla. Jeho Stary Teatr bol miestom happeningov, ktoré vtedy zviditeľnili odmietavý postoj európskej umeleckej avantgardy voči socialistickému realizmu. V Aréne sa happening odohral za účasti jedného herca, hudobného orchestra a javiska zmeneného na maliarsky ateliér.
Tak ako sa v tme začína príbeh Biblie, tak sa na javisku v prítmí objavil herec a s textom „Nech je svetlo“ odštartoval strhujúcu udalosť. Jeho biely kostým korešpondoval s veľkým bielym plátnom a niekoľkými vedrami plnými farieb. Tabula rasa, čisté plátno, prázdne stoličky pripravené pre hráčov orchestra a anjelsky výzor Kukuru sa postupne s biblickým príbehom začali dopĺňať. Tak ako text sledoval cestu človeka od prvého muža a ženy až po Ježiša, tak sa postupne biela plocha a biely oblek zapĺňali farbami a na stoličky si posadali hudobníci.
V upokojujúcej konsonancii zneli skladby Bacha, Haydna, Mozarta, Ivana Achera a ďalších skladateľov, ktorých vybral Ewald Danel pre svoj Slovenský komorný orchester. Gradácia farieb a hudby sprevádzala hereckú kreáciu Kukuru. V jeho prejave ožili postavy z mäsa a kostí. Abrahám, Jakub, Mojžiš, Faraón, Ježiš. Jednotlivé fragmenty Biblie boli zároveň akýmsi pokynom na nanášanie farieb na veľké plátno. Tašistické škvrny tak v priebehu deja dostávali konečný tvar ukrižovaného Krista. Aj tvár a ruky herca - maliara sa postupne stávali farebnou súčasťou inscenácie. Expresivita a nadrealizmus vypĺňali celý priestor Arény. Divák mal možnosť dešifrovať konotované metafory vytvorené zo všetkého, čo sa na scéne objavilo. Myšlienky dostávali svoj tvar, farbu, svetlo, tieň, intenzitu, melódiu, rytmus.
Záver nepatril samotnému ukrižovaniu Krista. Boli to slová z jeho kázania z Matúšovho evanjelia počúvajúcim. (5/44) „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú,...“ (5/39) „Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé.“ (7/1) „Nesúďte, aby ste neboli súdení. Lebo ako budete súdiť vy, tak budú súdiť aj vás, a akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám.“ Tieto ponaučenia nepatrili len počúvajúcim svedkom spred dvetisíc rokov. Slová patrili aj divákom v Aréne a určite všetkým, ktorí napriek kriku, arogancii a nenávisti počúvajú, vnímajú a snažia sa podľa toho aj konať. Na tom, aby myšlienky nezostali len na javisku ale dopadali na úrodnú pôdu hľadiska sa veľkou mierou popri majstrovstve Kukuru zaslúžili všetci prítomní.
Čas, ktorý nepozorovateľne odkrajoval z divadelnej inscenácie bežal na plné obrátky. Nedal vydýchnuť nikomu, kto mal šťastie a videl premiéru inscenácie, ktorá je v repertoári divadla Aréna súčasťou tzv. Občianskeho cyklu. Biblia v rukách Balleka, Kukuru a dramaturgičky Saši Sarvašovej nebola rétorickým cvičením a ani laudatiom o kresťanskej tradícii Európy. Bol to apel načasovaný do dnešných dní, ktoré nás nútia zažívať nekresťanskú nenávisť a aroganciu pri voľbe novej hlavy štátu. Slovensko podobne ako Európa, ale aj svet prechádza skúškou straty pamäti a zabudnutím na to, odkiaľ sme prišli a kam by sme sa mali dostať.
Mediálna neúctivosť k pravde zahmlieva rozum a ústa aj tým, ktorí by si mali uvedomiť svoj podiel zodpovednosti na stave krajiny, v ktorej žijú. Ponižovanie a dupanie po dôstojnosti ľudí, rozdeľovanie na slušných a neslušných, sľubovanie nesplniteľného, príchod falošných prorokov, ktorí prichádzajú s nečestnými úmyslami a vypaľovanie znakov menejcenným sú príbehom dnešných dní. Je čas vrátiť sa k biblickým príbehom. Ak už nečítate Bibliu, choďte si pozrieť Kukuru. Pretože on je HEREC a na ňom.............
Režisér Rastislav Ballek spoločne s dramaturgičkou Sašou Sarvašovou v rámci tzv. Zásadným je rozhodnutie inscenačného tímu Bibliu „klasicky“ neinscenovať (eliminovať tak princíp kázania), ale čítať. Akt čítania Biblie ako dramaturgický zámer, oprosťujúci od ilustrovania dramatických princípov jednotlivých podobenstiev, ponúka divákovi slobodnejší priestor na uvažovanie nad životom v intenciách biblických predpisov a podobenstiev. Túžba čítať a počúvať príbehy je pre nás niečím ako archetypálnou činnosťou. Biblia zobrazuje život cez morálne hodnoty, s ktorými sa divák môže konfrontovať.
Nakoľko sa postavenie človeka zmenilo vzhľadom na rozsiahly technologický pokrok a zmeny v etických spoločenských systémoch? Kde sme pred Bibliou dnes? Aká je literárna a symbolická podoba Biblie v našom časovo priestorovom kontexte? V údeloch biblických hrdinov ľudia videli svoje problémy pod kontrolou boha. Čo je bibliou pre súčasného človeka? Aké príbehy hľadá a počúva, aby si overil svoje hodnoty? Slovenský komorný orchester pod vedením Edwalda Danela spoluvytvára jednotlivé kontemplatívne či emotívne atmosféry, znejú skladby Johanna Sebastiana Bacha, Wolfganga Amadea Mozarta, Ivana Achera a ďalších skladateľov.
Tlmené emotívne gestá a pohyby sa minimalizujú na prenos na plátno, kde vybuchujú. Živá show však nesmeruje k výtvarnej abstrakcii, ale naopak, ku konkrétnemu aktu ukrižovania seba samého/boha. Farba, tieň, svetlo ako znak a symbol, škvrny, neohraničené kompozičné štruktúry, biele miesta tvoria krehké obrazy slabosti aj sily, vzostupov a pádov človeka v jeho každodenných zápasoch s bohom/so sebou samým. Rovnako nanášanie farieb na plátno zameriava pozornosť diváka na nezvratné konanie človeka - jeho činy.
Juraj Kukura v bielom obleku ako performer prináša do inscenácie svoju životnú skúsenosť ako neoddeliteľnú súčasť svojej hereckej interpretácie. Je to predovšetkým človek čítajúci Bibliu. Podľa tvorcov Biblia zobrazuje „… podobenstvá moderného človeka, zmietaného stratou viery, ktorú dnes nahrádza konzum. Ako hovorí režisér Ballek: „Myslím si, že každý, kto to uvidí a riskne to, keďže si predstaví pod Bibliou v divadle, pred scénickým čítaním, niečo, čo ho buď nezaujíma ako fanúšika divadla, alebo ho poburuje ako veriaceho a pravidelného návštevníka chrámov, tak si bude musieť pomenovať ten formát sám pre seba. Potrebovali sme - napriek tomu, že ide o čítanie, v javiskovom čase je to vlastne inscenácia - dramatický oblúk. A Sväté písmo, Starý zákon a Nový zákon v sebe obsahujú akýsi dramatický oblúk, ktorý sa začína stvorením, pokračuje prisľúbeniami Hospodinovými vyvolenému národu a končí sa pre nás kresťanov Ježišovou obeťou na kríži a jeho zmŕtvychvstaním.
Moment (znovu)otvorenia nového divadelného priestoru je vždy sviatočnou udalosťou. Väčšinou predstavuje aj gesto, ktorým daná inštitúcia deklaruje svoje ambície a smerovanie do budúcnosti. Znovuotvorenie zrekonštruovaného Divadla Aréna sa uskutočnilo 17. Popri výbere textu a inscenačného tímu mal symbolickú rovinu aj samotný dátum. Deň boja za slobodu a demokraciu je totiž pripomienkou odboja proti obom totalitným ideológiám, ktoré sa Európou prehnali v minulom storočí. Výber tohto dátumu však treba vnímať aj v kontexte toho, že Nepriateľ ľudu je deviatou inscenáciou, ktorú Divadlo Aréna uvádza v rámci otvorenej dramaturgickej línie s názvom Občiansky cyklus.
Viaceré z inscenácií tohto cyklu predstavovali z pohľadu odbornej verejnosti formálne i obsahovo zásadné momenty slovenskej divadelnej tvorby po roku 2000. Až v siedmich prípadoch pritom na dielach Občianskeho cyklu spolupracoval minimálne jeden z dvojice Rastislav Ballek - Viliam Klimáček: Tiso (2005) a Biblia (2019) - autor a réžia R. Ballek; Dr. Gustáv Husák (2006), Komunizmus (2008) a #dubček (2018) - autor V. Klimáček; Kukura (2011) - réžia R. Ballek; Holokaust (2012) - réžia R. réžia Rastislav Ballek preklad Ladislav Obuch úprava Viliam Klimáček, Rastislav Ballek, Laura Fedorová dramaturgia Saša Sarvašová scéna, kostýmy Barbora Šajgalíková hudba Barbora Tomášková svetelný dizajn Robert Polák, Róbert Mačkay videoprojekcie František Gažík zvukový dizajn Juraj Bielik masky Andrea Štrbová asistentka réžie Laura Fedorová, posl. VŠMU účinkujú Dávid Hartl, Ján Jackuliak, Gregor Hološka, Zdenka Kvaskovápremiéra: 17.
Juraj Kukura počas verejnej generálky hudobno-dramatickej básne "BIBLIA". Zdroj: Teraz.sk
Premiéru malo predstavenie v Divadle Aréna pred Vianocami v minulom roku. Divadlo Aréna ponúka rozjímanie nad vierou. Nie je však isté, že z príbehov si toho veľa odnesie aj ateista. Vybrané texty totiž vyžadujú väčšiu mieru zanietenosti pre biblické spisy.
Prinášame vám recenziu na inscenáciu Biblia z Divadla Aréna.Bratislava 24. marec (Teraz.sk) - Inscenácia Biblia patrí do tzv. Občianskeho cyklu Divadla Aréna, ktoré sa hlási k uvádzaniu hier živo reagujúcich na aktuálne spoločensko-politické dianie. Divadlo neobchádza ani historické udalosti, ktoré transformuje do scénickej podoby, a tak vznikli inscenácie ako Tiso, Dr. Aréna teda reflektuje minulosť nášho národa, s ktorou je nepochybne spätá aj tradícia kresťanstva. Hudobno - dramatická báseň Biblia vznikla v koprodukcii so Slovenskou filharmóniou a divákovi ponúka vybrané príbehy zo Starého a Nového zákona. Inscenačný tím pod vedením režiséra Rastislava Balleka sa zameral na kapitoly, ktoré vypovedajú o veľkých mužoch Biblie.
Paradoxne, na javisku sa neodohrávajú žiadne veľkolepé scény vraždy alebo zápasy Boha s človekom. V príbehoch mužov zo Starého Zákona ako Abrahám, Izák, Jakub či Mojžiš sa zrkadlí odhodlanie človeka ochotného sa absolútne odovzdať Bohu. Veď kto by takmer obetoval život syna a vydal ho do rúk Božích tak, ako to urobil v absolútnej pokore Abrahám? Mal by dnes človek odvahu, ktorú preukázal Mojžiš, keď vyslobodil izraelský ľud spod zotročovania Egypťanov? Minimalistickú scénu, na ktorej vystupuje jeden herec sprevádzaný orchestrom dopĺňa plátno.
Kukura v druhej časti inscenácie číta aj texty naznačujúce absolútnu krízu viery, ktorá vrcholí zaprením Ježiša Krista apoštolom Petrom. Herec si namočí handru do červenej farby a hádže ju na plátno ako metaforu ukrižovania Krista. Kukura sa zbaví aj svojho obleku, ktorý pribije klincami na plátno. Je dokonané a divákovi sa naskytá pohľad na výtvarnú inštaláciu. Na snímke herec Juraj Kukura počas verejnej generálky hudobno-dramatickej básne "BIBLIA" divadla Aréna v Bratislave 14. marca 2019.
Bratislava 4. októbra (TASR) - Divadlo Aréna v Bratislave uvedie 7. októbra premiéru inscenácie Na mol z pera dánskych autorov Thomasa Vinterberga a Mogensa Rukova. Po úspešných hrách, ktoré sa zaoberali témami fyzického znevýhodnenia mužov a ženskou sexualitou, prichádza režisér Juraj Bielik v inscenácii s ďalšou tabuizovanou témou, ktorou je alkoholizmus. Hra prináša príbeh starších dám, ktoré svoju samotu a nudu zapíjajú pohárikmi alkoholu. Štyri postaršie kamarátky sa rozprávajú, spievajú, tancujú a oddávajú alkoholu, až kým ich zábavu naruší nečakaný príchod syna jednej z nich. Dramatická zápletka prichádza s podmienkou, v ktorej syn mame oznámi, že buď prestane s alkoholom, alebo už nikdy neuvidí jeho a vnúčatá. Zaujímavosťou predstavenia je čisto mužské herecké obsadenie štyroch hlavných ženských postáv.
"Nie je to nič nové, muži hrali ženy už v antickom Grécku alebo v renesančnom Anglicku. Samozrejme, existovali rôzne sociálne problémy, prečo nemohli ženy hrať divadlo, ale myslím si, že jeden z dôvod je tiež, že to prináša nový pohľad. Ak hrá žena muža, alebo muž ženu, môže to priniesť iný pohľad na vec, a to bolo naším cieľom," vysvetlil Bielik. Režisér Bielik obsadenie hercov Gregora Hološku, Petra Trníka, Jána Jackuliaka a Ondreja Antálka odôvodnil tiež ako spôsob, ktorým chceli ideu alkoholizmu odpútať od jeho predstaviteľov v hre. Tými sú práve ženy. "To nie je hra o ženskom alkoholizme. To je hra o alkoholizme, a aj preto výmena pohlaví mala tú tému akoby zovšeobecniť," uviedol Bielik.
DivadloDivadlo Aréna, Bratislava InscenáciaEugène Ionesco: Lekcia Premiéra25. Aj keď sa mi asi nepodarí vyvrátiť rozšírenú predstavu (živenú najmä divadelníkmi), podľa ktorej sa zlomyseľný kritik pred vstupom do hľadiska zaoberá hlavne brúsením sekery, prehlasujem, že existujú aj situácie, keď je to presne naopak. Keď kritik mieri do divadla a priori zaujatý - pozitívne. S radostne tlčúcim srdcom, natešený beží v ústrety zážitku, ktorý sľubuje kombinácia skvelého dramatického textu, zaujímavého režiséra a špičkových hercov. Presne takýto zážitok naznačovala Ionescova Lekcia v režijnej interpretácii Rastislava Balleka, ktorý vie síce prekvapiť aj nepríjemne (Biblia, Tanec smrti), no v tandeme so svojím obľúbeným hercom Robertom Rothom je takmer neporaziteľný („takmer“, lebo Princípy newspeaku…).
„Nezabŕdnuť do skutočna“,[1] poznačil si raz do svojho denníka Eugène Ionesco a jeho dielo, vychádzajúce z dadaizmu a smerujúce k vrcholom absurdnej drámy, je dôkazom, že sa tejto zásade nikdy nespreneveril. Iskrivé texty naplnené humorom kurióznych situácií, absurdných myšlienkových konštrukcií a jazykových extravagantností však „skutočno“ odrážajú, i keď nie tak bezprostredne ako realistické či naturalistické diela. Konkrétne pri Lekcii, ako hovorí režisér inscenácie, ide o „čokoľvek, čo súvisí s násilím, indoktrináciou či ideológiou […] žijeme v dobe, ktorá produkuje nepretržitý tok informácií, slov, teórií, názorov, postrehov, a či je na nás vykonávané nejaké násilie, si možno už ani neuvedomujeme a túto otázku si už ani nekladieme. Na scénu LOFTU Divadla Aréna zlieza po rebríku z technickej lávky pri plafóne vysokého priestoru Profesor; najskôr vidíme iba biele chudé nohy a kostnatý zadok, oblečené vo svetlých spodkoch, potom pred nás bocianím krokom prikráča figúra ako vypadnutá z veselého vaudevillu o bláznivých vedátoroch. Biele spodky a košeľu s červeným zamatovým motýlikom sčasti zakrýva dlhý tmavofialový zamatový domáci kabátik zamazaný od kriedy a celý uletený kostým korunujú kockované dôchodcovské papuče. Umelé brucho pod županom dopĺňa einsteinovsky rozstrapatená sivá parochňa a baňatý umelý nos s hitlerovskými fúzikmi. Silné sklá okuliarov, spojených s nosom, zväčšujú pološialené oči. Obradne, so starosvetskou dvornosťou víta žiačku, ktorá sa k nemu prišla pripraviť na „totálny doktorát“. Tú naopak autorka kostýmov Dorota Volfová obliekla moderne a civilne, azda až na istú prehnanú, infantilnú sladkosť kombinácie ružovej bundičky, ružových slúchadiel a ponožiek rovnakej farby, ktoré vykúkajú zo snehobielych tenisiek, to celé doplnené pepitovou minisukničkou. Dievča žuje žuvačku s výrazom typickej pubertálnej blahosklonnosti.
Ako sa však dej jednoaktovky vyvíja, začne sa z neškodného starčeka stávať uzurpátor a neskôr dokonca predátor, zatiaľ čo dievčina sa z arogantnej ignorantky premieňa na obeť. Profesor vedie čoraz košatejší a teatrálnejší samoľúby monológ, ktorý prerušuje iba čím ďalej, tým netrpezlivejšími otázkami na hosťa, a potom občasnými pokynmi pre slúžku. Táto postava, ktorá sa v Ionescovej hre normálne zjavuje na scéne a zhovára sa s Profesorom, v Ballekovej inscenácii pred diváka neprichádza; jej prítomnosť vlastne vyplýva iba z Profesorových pokrikov smerovaných kamsi do zákulisia. Profesorovo veľkolepé učenecké táranie je brilantnou ukážkou Ionescovej štýlovej a lexikálnej ekvilibristiky - do formy seriózneho pedagogického výkladu vtláča čím ďalej nezmyselnejší obsah. Všetko vyvrcholí pseudoučenou prednáškou z lingvistiky, v ktorej Profesor tvrdí, že všetky slová vo všetkých jazykoch sú tie isté, čo vzápätí dokáže na vete „Ruže mojej babky sú rovnako žlté ako bol môj dedko, ktorý bol Ázijec.“, ktorú cituje v rozličných, aj vymyslených jazykoch. Netreba azda dodávať, že reálne počujeme stále tú istú slovenčinu…
Tu sa treba s uznaním pristaviť pri výkonoch oboch hereckých protagonistov. Suverénne ovládanie remesla je v prípade tejto textovo obsiahlej hry iba nevyhnutným, aj keď imponujúcim predpokladom. Robert Roth a Monika Potokárová predviedli partnersky perfektne zosúladený výkon. Aj keď im výprava neposkytla veľa rekvizít - zapamätali sme si hlavne paletový vozík, na ktorom Robertov Profesor priviezol svoj rečnícky pultík - pohybom neprestajne narušovali statickosť dvoch „hovoriacich hláv“. Monika sa dokonca na chvíľu usadila v strede strmo stúpajúceho hľadiska a „prihrávala“ repliky spoza chrbtov divákov, inokedy zas Robert vybehol na lávku nad javiskom, zhadzujúc na hlavu vzdornej žiačky umelý sneh a konfety. Väčšinou však, najmä v prvej polovici hry, svoju korisť obchádzal ako mlsný kocúr a prihováral sa jej hlasom, v ktorom klokotalo neurotické napätie. Dráždivý rozpor vonkajšej štylizácie dobromyseľnej smiešnej maškary a vnútorného, usilovne skrývaného, hrozivého nepokoja bol základnou a vzrušujúcou polohou postavy až do jej záverečného psychologického kolapsu.
Žiačka Moniky Potokárovej bola oproti tomu ako otvorená kniha, pôsobila dievčensky nevinne a jednoducho, dokonca aj vtedy, keď o nej začali vychádzať na povrch ionescovsky čudné veci (pretože nerozumie jednoduchej aritmetike, naučila sa naspamäť všetky možné výsledky všetkých možných kombinácií násobenia). No vráťme sa naspäť k prebiehajúcej lekcii. Žiačka svojmu učiteľovi spočiatku vo vytváraní myšlienkových konštrukcií, v ktorých si jazyk a jeho meandre pohrávajú s naším zdravým rozumom, výdatne sekunduje. Svojho mentora odrovná najmä v aritmetickej dišpute, keď najskôr nie a nie uhádnuť, koľko je štyri mínus tri, a keď sa ju k správnemu výsledku pokúša učiteľ doviesť otázkou, koľko jednotiek máme medzi trojkou a štvorkou, dozvie sa, že „medzi trojkou a štvorkou nie je nijaká jednotka. Štvorka nasleduje hneď po trojke. Medzi trojkou a štvorkou nie je vôbec nič.“ Postupom času však ochabuje a na krkolomné učencove vývody reaguje už iba stereotypným, no stále zúfalejším „bolia ma zuby“. Začína poklesávať v kolenách, s jeho agresívnosťou narastá jej bezvládnosť. Pomaly sa sunie pozdĺž zadnej steny scény, jej telo pretína film, na ktorom z polohy suterénneho okna vidíme sem a tam chodiace ľudské nohy. (Tento nemý film je najvýraznejším prvkom scénografie Viktora Freša a beží v pozadí po celý čas hodinovej inscenácie.) Profesor zatiaľ drkoce väčšie a väčšie nezmysly, núti otupenú žiačku „vyriecť vo všetkých jazykoch slovo nôž“, a napokon pri spoločnom skandovaní slova vyťahuje skutočný smrtiaci nástroj a dievča ubíja. Ona sa pomaly zvaľuje nabok a roztiahnuté nohy sa vztyčujú doprostred filmového obrazu.
A v tomto momente, keď u Ionesca opäť vstupuje na scénu Slúžka, ktorá preberá iniciatívu pri odpratávaní mŕtvoly (ako vysvitne, nerobí to po prvýkrát) a pripravuje izbu pre prijatie novej nič netušiacej obete, vystupuje v Aréne do popredia ballekovská interpretácia situácie. Pri obidvoch postavách dochádza k premene: On si dáva dole umelé brucho, nos a parochňu a prešľapuje pred nami iba v čudnom „body“ vytvorenom zopnutím bielej košele medzi nohami. Ona si zvodne rozopína blúzku, nazúva lodičky, zapaľuje cigaretu - potom, čo na scénu privliekla telo zabalené v igelite. V okamihu je z nej chladnokrvná a panovačná Slúžka - z obete vraha sa stáva vrahov komplic, vraždiaci muž vyzlečený do čudnej „gaťko-košele“ naopak odhaľuje v sebe mäkkosť a bezbrannosť ženy, či dokonca dieťaťa. Domina ho, bojazlivého a pokorného, zhrozeného z toho, čo urobil, celkom ovláda. Sústredením viacerých osobností do dvoch postáv sa nám tak otvára nová perspektíva - pohľad na ľudskú dušu v jej protikladnosti, letmé nazretie do nedozerných hĺbok podvedomia, kde driemu temné sklony. Smutné P. Lekciu som videla dvanásteho novembra na druhej repríze, netušiac, že je aj posledná. [1] IONESCO, Eugène. Střípky denníku. Praha : Argo, 1997, s. 64. ISBN 80-7203-150-3. Citát z češtiny preložila M. Robert Roth o Lekcii: Verím, že sa Ionesco nebude obracať v hrobe. In Moja kultúra, zverejnené 4. 11.
Martina Ulmanová vyštudovala žurnalistiku na Karlovej univerzite v Prahe a divadelnú dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Viac ako dvadsať rokov pôsobí ako slovenská redaktorka českej revue Svět a divadlo. Na Slovensku stála pri zrode časopisu Divadlo v medzičase, roky pracovala v dramaturgickej rade festivalu Divadelná Nitra. Od roku 1998 pracuje na Edičnom oddelení bratislavského Divadelného ústavu. Za najlepšie obdobie svojej profesionálnej kariéry pokladá pôsobenie v týždenníku Kultúrny život (1990-1993) pod vedením šéfredaktora Ivana Štrpku. Martina Ulmanová vyštudovala žurnalistiku na Karlovej univerzite v Prahe a divadelnú dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Viac ako dvadsať rokov pôsobí ako slovenská redaktorka českej revue Svět a divadlo. Na Slovensku stála pri zrode časopisu Divadlo v medzičase, roky pracovala v dramaturgickej rade festivalu Divadelná Nitra. Od roku 1998 pracuje na Edičnom oddelení bratislavského Divadelného ústavu.